Vyšli z budovy. Okamžite ich prekvapilo ostré slnko, prižmúrili oči. Vnútri bol tieň a chládok, vonku bol presný opak toho.

„Tak, a čo plánuješ teraz?" spýtal sa jej Carji žmúriac na ňu. Ani jemu náhla zmena prostredia nerobila dobre, hoci jeho planéta mávala poväčšine slnečné počasie.

„Pokúsim sa dostať do triedy a tam si vypočujem pokyny," odvetila Eva a veľmi sa jej do toho nechcelo.

Čas pokročil, bolo už po obede a tak nejak cítila únavu. Nevedela, či je to počasím alebo dlhými úvodnými rečami, čo si vypočula v hale. Vskutku nevedela, koľko toho ešte zvládne vstrebať po monotónnom príhovore Vulkánky a kapitána Baliula. Zdalo sa jej, akoby pri nich dvoch prišla o najlepšie roky života.

A keď jej Carji prezradil, že Baliul je príčinou jeho tretieho opakovania ročníka, nemohla inak, ako si pomyslieť, že Trillan je blázon a masochista. Kapitán jej prišiel ako ten typ, ktorý keď už raz niekoho uzná za nevhodného absolvovania, tak dotyčný si to uňho nenapraví ani keby dokázal zaskočiť do kvadrantu Delta, na jeho samotné hranice a späť za stotinu sekundy.

Pomyslela si, že Carji musí mať veľmi silnú motiváciu.

Keď mu to povedala, chvíľu sa na ňu pozeral prázdnym pohľadom a potom sa srdečne zasmial. Odpovedal: „Ani nie, skôr som len neskutočne tvrdohlavý. A študentský život ma baví, ani niekto ako Baliul mi ho nemôže pokaziť."

Eva sa nad jeho slovami pousmiala. Bol to blázon, ale nuda s ním nebola.

„Vieš, prvákom sa to nehovorí, aby toho viac ostalo starším, ale v bufete je v prvý deň zvláštna ponuka," prešibane sa usmial. „Nepôjdeme?" navrhol.

Eva si ho s podozrením prezrela ako sa ležérne opieral o pieskovožlté kamenné zábradlie schodov vedúcich k hlavnej budove a hnedú tvár s gepardími fľakmi nastavoval slnku. Jeho dlhšie čierne vlasy sa sem-tam zachveli vo vánku od mora, v ktorom bolo cítiť soľ.

„Pokúšaš ma?" opýtala sa s istou výčitkou hlase. Lákalo ju neznámo a možnosti, ktoré by bola schopná preskúmať, keby nemala povinnosti.

„Nie, len hovorím, že ti to tu môžem za hodinku poukazovať a vysvetliť ti toho omnoho viac ako niekto, koho by si mala ďalšie minúty počúvať, sediac na prdeli, zaspávajúc od nudy s myšlienkou, prečo si len nešla s tým Carjim... a tak," zazubil sa, ale inak nijak nezmenil svoj postoj.

„Hah," Eva si založila ruky vbok, „na to ti nenaletím. Teraz mi je už celkom jasné, prečo si tu už tretí rok – si nezodpovedný. Ja idem do triedy a vypočujem si tie pokyny."

Trillan pokrčil ramenami. Bolo mu jasné, že sa premáha, aby spravila správnu vec, aby sa zachovala zodpovedne, hoci v tomto prípade to bolo úplne zbytočné. Nikto nebude kontrolovať, či v tej triede bude, či nie – ďalšia z výhod prvého dňa. Nechal ju však tak.

„Ako myslíte, kapitánka."

„Tak zatiaľ," dostala zo seba trochu naštvane a ledabolo mávla rukou na rozlúčku. Potom sledujúc program stiahnutý v jej osobnom počítači vybrala sa do určenej učebne.

Carji pomaly otvoril oči, aby mohol sledovať jej postavu schádzajúcu dole schodmi. Ešte dlho nespúšťal dravý pohľad zelených očí z jej blond vlasov voľne splývajúcich na chrbte, až mu zmizla, stratiac sa v dave červených uniforiem.

Nikdy by si nepriznal, že dúfal, že sa otočí a vráti.

Sám sa potom odlepil od zábradlia a s rukami vo vreckách lenivo zišiel schody, prešiel cez park bez záujmu míňajúc niekoľko pamätných tabúľ, ktoré sa jagali vo svetle a nepríjemne bili do očí.

Pred ďalšou veľkou budovou zastavil na menšom bielom kamennom námestí. Trochu sa otočil a zdvihol zrak.

Aj keď si to nepriznal, čosi v jeho hĺbke zamrelo pri pohľade na ten červený most, ktorý bol tak blízko, no zároveň akoby sa dotýkal neba.

Vždy si nevdojak pomyslel, čo by robil, keby sa začal náhle rúcať?

Dokázal by kričať? Bežať? Nie, o tom silno pochyboval. Stál by tam ako trúk a čakal na svoj osud, úplne unesený pohľadom na most, ktorý sa mu videl tak vzdialený, no v tej chvíli by sa k nemu priblížil... len k nemu...

„Ak ho takto budeš hypnotizovať, spadne," prihovoril sa mu čvirikavý hlas a jeho pôvodca si zastal vedľa neho. Nio tiež pozdvihla hlavu, zaclonila si oči pred slnkom a kochala sa mostom. „Je nádherný," pokývala hlavou akoby hodnotila nejaké umelecké dielo.

Trillan podvedome prikývol. Potom akoby precitol, potriasol hlavou, čierne vlasy sa mu rozlietali na všetky strany, obrátil sa k drobnej, nie práve chudej, ale ani tučnej postave El-Aurianky a so svojím prešibaným úsmevom si ju premeral.

„Nevyrástla si ani o zrnko prachu," podpichol ju.

Dievčina s tmavou pleťou naňho pozrela kútikom oka, ale nedala sa rozhodiť. Už vedela, ako naňho.

V absolútnom pokoji spojila dlane za chrbtom, opäť sa pozrela na most a povedala: „To nie, ale zato som ťa predbehla o ďalší rok, Carji. Neviem, neviem, či to ešte stihneš, ja odmietam spomaliť či čakať."

Trillan sa zachmúril. Nahnevaný sa podobal zúrivej šelme a jeho fľaky spolu s divokým pohľadom to len umocňovali.

Už je tretiačkou, pomyslel si pri pohľade na černošku, ktorá vyzerala ako človek, ale bola jednou z pár čo prežili z jej rasy.

Neznášal to. Neznášal, keď nedokázal udržať krok. Vedel, že by sa im mohol vyrovnať, že by sa im mal vyrovnať, no akoby... bolo všetko proti nemu.

On však bol odhodlaný ukázať, čoho je schopný. Len jeho tvrdohlavosť a nič viac ho podporovali v tom, aby do prvého ročníka nastúpil aj po tretíkrát.

„Prestaň s tým," Nio ho pleskla po ramene, vediac, kam sa uberajú jeho myšlienky – ona sama ich donútila vybrať sa týmto smerom. „Poď radšej," vzala medzi končeky prstov rukáv jeho uniformy a potiahla ho ku vchodu.

Dvere sa pred dvojicou nehlučne otvorili a umožnili im vojsť do veľkolepej vstupnej haly ladenej do modrých farieb, aby pripomínala vesmír či oblohu.

Zo stropu vysoko nad nimi viseli vo vzduchu obrovské vlajky alebo skôr gobelíny s erbom Akadémie, ktorý sa od svojho založenia občas zmenil. Pod ním bol bielym napísaný rok ukončenia štúdia každej triedy, ktorej členovia sa potom zaradili na lode, základne či ústredia Hviezdnej flotily.

Carjimu napadlo, že Nio ostávajú už len dva roky, pokým skončí, a potom v tejto hale bude ako spomienka, že tu raz bola, visieť len ten gobelín.

A on.

Áno, bude tam ešte aj on, no už ako tretiak... snáď.

„Dúfam, že majú čokoládovú tortu, och, áno, prosím!" modlikala Nio ako míňali informačné pulty obohnané sklom, ktoré sa tiahlo až po úroveň prvého poschodia, na ktorom sa premietali najnovšie informácie.

Odbočili vľavo a pár krokmi sa dostali do víru ľudí, Andorianov, Trillanov, Tiburonianov, Betazoidov a mnohých, mnohých ďalších druhov z Federácie aj mimo nej.

Bolo ich toľko, že Carji nedokázal zaradiť každého, koho uvidel.

Nio však mala už za dve storočia svojho života väčšie skúsenosti a vedomosti, preto s tým nemala veľký problém, avšak v tej chvíli sa zaujímala o čosi iné. Jej plnú pozornosť si zasluhovali taniere tých, čo odchádzali od výdajného miesta.

Akadémia nemala syntetizátory jedla ako tomu bývalo na lodiach. Vedenie považovalo študentov ešte za nedozrelých jedincov spoločnosti, na ktorých treba dávať neustále pozor. A to platilo aj v stravovaní. Kadeti si tak museli vyberať, ale ponuka bola vskutku široká a jedlá rôznorodé, takže sťažovať si nemohol nikto na nič.

Nio pribehla k prvému voľnému pultu a na robota za ním vyhŕkla: „Čokoládový koláč!"

Carji, ktorý si už stihol prebehnúť jedálny lístok, zagúľal očami, ale nechal El-Aurianku nech sa vyháda s kopou káblov a procesorov.

Dievčina bývala väčšinou tichým pozorovateľom svojho okolia, prívetivá a milá. Vidieť ju hádať sa bolo možné, len keď išlo o jedlo. Vtedy išla všetka dobrosrdečnosť stranou a Nio nepoznala sestru ani brata.

V týchto chvíľach to bol vraždiaci stroj, ktorý spustil svoj program ničenia v momente, kedy robot odvetil: „Chyba – táto položka nie je dostupná. Vyberte si, prosím, inú."