Na prvý pohľad bolo všetko v poriadku. Admirálka Mariverse stála pri okne a hľadela na vesmír, jeho temnotu a vzdialené svetlá. Zem, svoj domov, mala za chrbtom. Stála medzi ňou a jej nepriateľmi ako posledná hradba. Zaprisahala sa, že cez ňu neprejdú.

Nesmú, povedala si a zhlboka sa nadýchla.

Pociťovala úzkosť. Srdce jej tiež slabo bilo, akoby sa desilo. Celé jej vnútro bolo stiahnuté neviditeľným lanom, ktoré nedovoľovalo jej telu pracovať ako obyčajne.

Vynadala si do bláznov a zbabelcov. Na tieto hlúposti nebol čas. Priznala si, že má strach, kto by o svoje dieťa aj nemal, no nie, ale ak s tým chcela čosi urobiť, tak vzchopiť sa a pevne stáť. Nepustiť, nepovoliť.

So strachom prehrá a potom bude dôvod sa skutočne báť.

Ešte raz sa pokúsila zhlboka sa nadýchnuť. Dopadlo to o čosi lepšie, ale roky na celkom mierumilovnej základni, kde nehrozilo nič viac ako zamorenie nejakými mimozemskými plesňami, ju vyviedli z cviku. Už zabudla, aké to je byť v čele, pozerať priamo na nebezpečenstvo a nevedieť, ako to celé dopadne.

Bola som dobrou kapitánkou, veľmi dobrou, pomyslela si pozerajúc na zažínajúce sa lode v dokoch. Hoci nevidela na ich názvy, poznala ich už tak dobre, že vedela, ktoré to sú.

Komunikátor jej zapípal a vzápätí sa v ňom ozval hlas jedného z inžinierov na základni. Oznámil jej, že všetci sú na svojich miestach, raketoplány s veliacimi dôstojníkmi práve ukotvujú, dokončujú sa posledné prípravy na štart lodí a základňa spúšťa svoj obranný protokol.

Odvrátila sa od okna a vyšla z miestnosti. Rýchlymi krokmi si to mierila do operačného strediska základne. Väčšinou tam nebývala, bolo to miesto pre korigovanie lodí, ich príletov a odletov, takže tam hlavne pobývali komunikační a operační dôstojníci, ale v takejto situácii sa menila každá obyčaj.

Keď prechádzala popri veľkom okne s výhľadom na tri dlhé chodby, s ktorými bol hlavný ostrov základne spojený s dokmi, všimla si, že po jednom z nich ide skupinka, v ktorej prevládali žlté uniformy – kapitáni lodí a ich poručíci.

Aj na diaľku spoznala vysokého Baliula, jeho červenovlasého poručíka Tiana, mohutného a plešatého Galadana, vážneho Shizydera po boku nervózneho Nadlera a pochudnutého, strhaného, ale zato vždy odhodlaného a usmievavého Harrisona. Jeho prítomnosť ju prekvapila asi najviac, hoci vedela, že jeho loď vykonáva prípravy ako ostatné.

Dobre vedela, tak ako ostatní, že Mark to po návrate z misie nemá ľahké. Vesmír a flotila sa mu zhnusili, no bez nich jeho duch upadal, čo sa odrážalo aj na jeho výzore. Len poloromulanské dvojčatá mu dávali dôvod, prečo vôbec ešte žiť.

A teraz bol späť, po mnohých rokoch a hneď ho čakalo toto – útok.

Admirálka sa oňho bála, ale zároveň bola rada, že je tu. Nikoho by teraz nechcela mať viac v predných líniach ako ostrieľaného Harrisona.

Poznala ho a modlila sa, aby po príchode na mostík Nightwingu opäť precitol a spoznal, aké úžasné to je byť kapitánom, sedieť v tom kresle a hľadieť na vesmír tak zblízka, až sa jednému zdá, že si s ním môže potriasť ruku.

Chcela, aby to bol znovu ten starý Mark, ktorý kdesi zablúdil v hlbinách vesmíru a stále sa akosi nevrátil zo svojej misie. Ten, kto prišiel namiesto neho, to bol niekto iný.

Pípanie komunikátora ju opäť prinútilo vykročiť. Na konci šedej chodby zastavila a s povzdychom pozrela na veľké dvere. Dovolila si stratiť ešte pár sekúnd, aby upokojila svoju myseľ. Potom hrdo zdvihla bradu.

Dvere sa pri jej pohybe samé otvorili a ona sa jediným krokom ocitla v prúde diania.

Pri pohľade na bielu miestnosť ju premohli spomienky na časy, kedy bola kapitánkou. Kontrolné centrum, v ktorom sa ocitla, bolo totiž navrhnuté podobne ako veliace mostíky na hviezdnych lodiach.

Pristúpila k svojmu miestu – kreslu na vyvýšenej plošine, z ktorého mala výhľad na vesmír za širokým oknom. Okamžite sa k nej otočilo päť dôstojníkov, ktorých pracoviská – rozsvietené pulty a farebné tlačidlá – boli umiestnené pod jej kreslom a bližšie k oknu. Zo svojho miesta mala na ich obrazovky dobrý výhľad.

„Admirálka Mariverse," zasalutovali jej a potom sa vrátili k svojej práci.

„Už vieme, s kým máme tú česť?" opýtala sa sadnúc si do kresla.

Okamžite sa k nej otočil muž sediaci sám u panelu po jej pravej ruke. „To nevieme naisto, lode sa nám nedarí zachytiť a neodpovedajú ani na našu žiadosť o kontakt. Cez perimetre však prechádzajú pomocou bezpečnostných kódov. Jednotlivé sondy sú po zadaní vyradené. Nedarí sa nám ich znovu aktivovať."

Admirálka prikývla pozerajúc na podrobnejšie informácie na svojom paneli. Na mape videla, že sondy tvoriace obranný pásy Zeme nie sú ani tak zničené, ako skôr nefunkčné, možno poškodené. Vedela, že takto by to nemalo byť.

„Admirálka," hlas spoza jej chrbta ju vyrušil v rozjímaní.

„Áno?" otočila sa na ženu pri komunikačnom pulte umiestnenom pri stene.

„Chce s vami hovoriť pán prezident," oznámila jej a tvárila sa pri tom veľmi zúfalo.

Teraz? povzdychla si admirálka a pokynula, aby jej hovor presmerovali.

Nemala rada, keď ju Bennet otravoval pri práci, ale na druhú stranu mu rozumela, že chce o všetkom vedieť, veď aj on bol rodič, ale ju to aj tak hnevalo. Do čerta, tak nech si naštartuje vlastnú loď a ide sa pozrieť! Na hlúpe otázky nebol čas.

„Admirálka Mariverse, ako to vyzerá?" opýtal sa jej akonáhle sa jeho malá opálená tvár so strniskom objavila na jej paneli. Hnedé vlasy si úzkostlivo prehrabol rukou, a tak sa nedalo nevšimnúť si jeho nalakovaných nechtov. Asi len dva roky dozadu prišiel na to, že sa mu to páči.

Len tak-tak odolala nutkaniu, aby zagúľala očami nad jeho otázkou. Nevedela toho predsa o nič viac ako on! Všetky informácie sa mu priamo odosielali do jeho kancelárie, v ktorej aj teraz sedel. Vedela to podľa loga Federácie za jeho chrbtom.

„Naše lode práve opúšťajú doky, pane," oznámila pozorujúc plavidlá, ako sa odpájajú. Sem-tam sa na trupe mihli svetlá – manévrovacie trysky. „Do polminúty vyrazia."

„Kam ich chcete ale poslať, admirálka?" zaujímal sa prezident. Vrásky na čele prezrádzali jeho trápenie. Znovu si prehrabol vlasy a uhladil strnisko. „Nevieme presnú polohu lodí ani ich totožnosť, hoci podľa vedomostí o našich kódoch to sú spojenci, členovia Federácie."

Povzdychla si a presunula na obrazovku mapu. 

„Čo s tým?" zaujímal sa prezident.

Už vedel, že ktosi vyradil sondy, čo za bežných okolností mohol spraviť len on ako vrchný veliteľ flotily a prezident Federácie, ale keď mu táto správa z bezpečnostného centra prišla, vedel, že sa stalo čosi naozaj zlé. Nevedel však kto a ako, ale toto bol útok, a to od niekoho, koho považovali asi za spojencov. Lebo veď kto iný mal tie kódy?

Kto ich však mohol takto zradiť a využiť ich dôvery?

„Vyraďujú sondy postupne," oznámila mu admirálka kresliac po mape priamku, „tak, ako postupujú – od hraníc slnečnej sústavy smerom k nám. Podľa týchto údajov sa blížia k perimetru tri v blízkosti Jupitera."

„Rozumiem," prikývol pomaly prezident. Videl na mape, že tam ešte satelity fungujú.

„Dáme všetko do toho, aby sa cezeň nedostali, pane," uistila ho.

„Admirálka Mariverse, lode sú pripravené," oznámil jej ďalší z dôstojníkov.

„Urobte, čo môžete," povedal ešte prezident, na chvíľu zaváhal, akoby chcel ešte čosi dodať, no potom sa s námahou pousmial a hovor ukončil.

Konečne, pomyslela si a sústredila sa na lode nastúpené v rade pri dokoch. Každá z nich bola otočená čelom k vesmíru. Čakali už len na povel vyraziť.

Náhle sa jej výhľad na vesmír zmenil. Obrazovka sa rozdelila na štyri časti a v každej z nich sa objavila sústredená tvár kapitána.

Hlásili sa jej postupne.

„Hviezdna loď Challenger žiada o povolenie vyraziť," povedal pokojne kapitán Baliul hľadiac pri tom ešte na padd. Admirálka mala čo robiť, aby pri pohľade na jeho zachmúrenú tvár v kombinácii so žltým tričkom nevystrúhala nejakú posmešnú grimasu.

„Hviezdna loď Gallico žiada o povolenie vyraziť," odrapotal kapitán Nadler nepokojne sa hniezdiac v kresle.

Admirálka si nebola istá, či ho má pustiť, predsa len bol mladý a ešte zbrklý, ale viac lodí v dokoch nebolo a každá pomoc sa zíde. A nikto nemal za sebou šialenejšie misie, ako Nadler. Dúfala tak, že toho nebude ľutovať.

„Hviezdna loď Musashi," Galadon sa jemne pousmial, „žiada o povolenie vyraziť," povedal zvláštnym ťahavým hlasom a žmurkol.

Ilavarasi nad ním len pokrútila hlavou. Raz Deltan, navždy Deltan, pomyslela si.

„Hviezdna loď Nightwing žiada o povolenie vyraziť," v Markovom hlase zachytila kúsok neistoty. Všimla si, že má zakalené oči a stuhnuté ramená.

„Mark, si v poriadku?" rýchlo prepla na súkromný kanál.

Jej priateľ len prikývol a pokúsil sa o úsmev.

„A budeš v poriadku aj... tam?" Ilavarasi naprázdno prehltla. Nechcela ho pustiť, nie, ak ho videla v tomto stave. Kiežby tu tak bola ešte iná loď, iný kapitán!

„Zvládnem to, Ila," povedal už bez úsmevu. „Neboj, deti budú v bezpečí, nič sa im nestane," dodal. Admirálka nevedela, či tým chcel upokojiť ju alebo skôr seba.

Prikývla a pevne zomkla pery. Ukončila súkromný hovor a pozrela na štyri rozdielne tváre.

„Povolenie na štart udelené," povedala zatínajúc nechty do dlaní.

Nemôžem ísť s vami a bojovať po vašom boku, prihovorila sa lodiam, ale budem vám kryť chrbát. Tak choďte a nakopte im zadky!

Miestnosť sa ponorila do ticha.

Všetci sledovali, ako sa v zadných častiach lodí rozohňuje modré svetlo. Keď dosiahlo určitej intenzity, lode jedna po druhej náhle zmizli pred očami divákov. Len rozpŕchnuté modré čiastočky ostali v temnote vesmíru ako pripomienka, že tam ešte pred chvíľou naozaj boli.

PS: Nejako sa mi už nechce písať :/ snáď je to len dočasné, ale ktovie, možno sa blíži koniec mojej "spisovateľskej" kariéry :D

Ospravedlňujem sa, ak sa moja nechuť odrazila v tom, čo ste prečítali >_<