Raketoplán, ktorý pohotovostne vyštartoval zo Zeme, bol plný. Nebolo v ňom voľného miesta, ale predsa v ňom vládlo neprirodzené ticho. Väčšina z jeho cestujúcich sa sústredila, kontrolovala stav lodí, ktorým velili, zisťovali si informácie o útoku, ktorý nikto z nich nechápal.

Baliul nebol nadšený, že vychytal miesto vedľa Nadlera, no musel sa s tým zmieriť. Alex to tiež nemal ľahké, nakoľko si k nemu prisadol nadšený červenovlasý Aziat. Ani jeden z týchto dvoch mlčanlivých sa nemohol dočkať, kedy sa ich cesty rozídu a každý sa poberie na svoju loď.

Baliul sa snažil sústrediť sa na poznámky v padde, ale to sa mu veľmi nedarilo, nakoľko kapitán Nadler vedľa neho nepokojne ťukal prstom o operadlo sedadla. Aj jeho obe nohy sa netrpezlivo chveli. Vydávalo to nepríjemný zvuk.

Romulan sa k nemu obrátil, no na jeho prekvapenie mal Nadler na tvári maximálne sústredený výraz. Zdal sa byť vo vytržení či tranze, jeho oči už na prvý pohľad videli čosi, čo Baliul nemohol. Modrú v nich vystriedal šedý tieň a žiarivý oheň. Jeho tvár nespoznával.

Zdal sa byť dospelejší, vyrovnanejší a zodpovednejší.

Kapitán Baliul si odfrkol a nespokojne pokrútil hlavou. Hneval ho ten neutíchajúci zvuk!

Ktosi ho zozadu poklopal po ramene. Baliul otrávene otočil hlavu a ocitol sa zoči-voči kapitánovi Harrisonovi. Okamžite si nasadil svoju nečitateľnú masku, hoci jeho starý priateľ vedel čítať aj cez ňu.

„V pohode, Baliul? Zdáš sa byť trochu bledý," uškrnul sa Harrison sediaci cez uličku. „Hľa, ešte aj Jack to zvláda lepšie ako ty," pozrel na svojho synovca, ale ten si ho vôbec nevšímal. Naozaj bol plne sústredený na čosi celkom iné.

„Lepšie?" zamračil sa Baliul.

Aj keď bol kapitánom a mal vlastnú hviezdnu loď, prakticky na misie a do vzdialeného vesmíru veľmi nechodil. Vedel, že je to preto, že je Romulan a Federácia mu napriek tomu, že mu udelila titul, že mu dala loď a že mu dala miesto na Akadémii, stále celkom neverila. Ani príhovory od T'jul nemali v tomto ohľade veľký význam.

Nerobil si z toho veľkú hlavu, Zem mal rád, obľúbil si ju, hoci prvé dni na nej boli peklo. Bol celkom rád, že teraz to peklo môže spôsobovať iným a to svojim študentom.

Mal svoje miesto, mal úctu, mal postavenie.

Ale ostával na Zemi, a tak veľa nevedel o svojich kolegoch. Zbežne poznal aj tých pár, čo s ním učili na Akadémii.

„Tak, tak," pokýval hlavou Harrison a pohodlne sa oprel. „Povedal by som, že to máme v rodine. Môj brat mal tie isté tiky, náš otec tiež, na deda si nepamätám, ale prisahal by som, že on tým trpel rovnako."

Baliul si nechal pre seba poznámku, že jemu sa javí celá ich rodina trochu nenormálna. Možno len vďaka tejto nenormálnosti bol teraz tam, kde bol.

Kútikom oka pozrel na Harrisona, na Marka, svojho prvého priateľa. Za tie roky, čo bol na misii vo vesmíre, zostarol. Keď ho prvýkrát videl po návrate na Zem, nespoznával ho a stále mu bol trochu cudzí. Pochudol, v tvári mal čosi zvláštne.

Avšak sediac na svojom mieste cez uličku, pozerajúc pred seba, hmkajúc si nejakú country pieseň, zdal sa byť úplne v poriadku.

„Je to nefér voči kadetom," ozval sa náhle prerušiac pieseň. „Dnes mali mať svoj deň. Nič sa ti nevryje do pamäte tak, ako prvý a posledný deň, no nie?" pozrel na Romulana očakávajúc od neho súhlas.

Baliul mlčky prikývol, hoci v tomto smere nemal na to žiadny názor. Podľa neho boli dôležitejšie vedomosti, ktoré si zo školy odniesli.

Pozrel sa opäť do paddu, aby zamestnal svoju myseľ čímsi potrebným, keď vtom si spomenul. Zdvihol hlavu a zmätene sa zamračil pozerajúc na operadlo pred sebou.

„Kapitán Harrison," oslovil ho tlmeným hlasom a rozhliadol sa po ostatných v raketopláne, „čo tu vlastne robíte?" opýtal sa a pozrel mu do strhanej tváre.

Ani po dvojročnej dovolenke, ktorá mu bola po návrate z desaťročnej misie udelená, nebol schopný úplne sa vrátiť k flotile ani ako kapitán, ani ako učiteľ.

Také dlhé odlúčenie od rodiny, priateľov, blízkych a hlavne domova, to zanechalo stopy na každom z posádky Nightwing. Tí, ktorí sa z toho nevedeli dostať, museli ukončiť svoju službu vo flotile, lebo vesmír sa im videl ako desivý, nekonečný a nekončiaci.

Baliul si myslel, že kapitán sa radil do tejto skupiny vyhorených. Volali si len občas, stretávali sa zriedkavo a to aj keď na akadémii študovali tí dvaja Poloromulania. Avšak z tých stretnutí Baliul vyrozumel, že je pre Harrisona náročné byť opäť tým mužom, ktorým býval ešte predtým, než opustil Zem na desať rokov.

Keď zapadne slnko a je noc, bojím sa zdvihnúť hlavu, aby som neuzrel hviezdy, povedal mu, keď ho prvýkrát po návrate navštívil.

„Už som to nevydržal," odpovedal Mark a pousmial sa. „A na niečo som si spomenul – na sľub," zaškúlil na Romulana. „Musím sa vrátiť na Nightwing. Pre Fil a Fira musím, Baliul, aby mali domov, aby mali rodinu," povzdychol si a oprel sa. „Aby sa mali kam vrátiť," šepol a otočil hlavu k oknu, cez ktoré už bolo vidno doky vesmírnej stanice.

V jednom z nich už štyri roky kotvila hviezdna loď Nightwing – bez kapitána, bez posádky, bez cieľa.

To všetko sa však malo o pár minút zmeniť.