Na loď mieriacu na Zem nastúpilo množstvo rozličných cestujúcich, predsa len v dokoch pristáli až tri lode.

Nezasvätení však nepoznali, že treťou loďou nie je loď Hviezdnej flotily, hoci sa nápadne odlišovala bronzovou farbou a tvarom podobným čepeli dýky. Menšiemu plavidlu bolo umožnené zakotviť a toľko stačilo bežným pozorovateľom.

Na palube lode sa nachádzala skupina ľuďom podobných bytostí, odlišujúc sa iba svojím jednotným účesom, špicatými ušami a obočím v tvare V. Aj v ich správaní bolo čosi rovnaké. Boli zdržanliví a úctiví, zároveň však sebavedomí. Istotne však na nich bolo čosi neľudské.

Na stanici sa nezdržali dlho. Vybavili potrebné veci a so súhlasom pristáť priamo na Zemi, opäť vyrazili. Nikto ich nepovažoval za nepriateľov, práve naopak, boli najbližší spojenci ľudí a boli vítaní.

„Vulkánci," šepla Fil pozerajúc, ako bronzová loď prelieta popri nich a mizne v oblakoch nad Zemou. Fir sediaci vedľa nej pozeral cez to isté okno a mlčky prikývol.

Obaja si pre vlastné dobro zakryli svoje čelá, pod ktorých kožou sa črtali dve výrazné kosti v tvare V spájajúce sa nad koreňom nosa – znak toho, že sú Romulanmi, hoci aj poloviční. Na lodi by to nikto nemusel pochopiť a oni chceli mať pokojnú cestu.

So zakrytým čelom vyzerali ako Vulkánci – rovnako krátko zastrihnuté vlasy s rovnou ofinou, špicaté uši, véčkovité obočie. Niet sa čo čudovať, tieto dve rasy mali rovnakých predkov.

Vulkánske lode videli len nedávno, keď sa u ich planéty Nightwing zastavil na ceste späť, aby tam vyložil nejaké vzorky a veci na skúmanie, ktoré boli pre ľudí priveľmi zložité na porozumenie. Vulkánci boli známi tým, že boli inteligentní a mohli sa pýšiť aj najlepšiou Akadémiou vied vo všetkých štyroch kvadrantoch.

Ich planéta patrila do Federácie, no táto rasa nijak neprejavovala záujem zapájať sa do záležitostí Hviezdnej flotily. Oni sami mali lode štvrtého warpu dávno predtým ako ich ľudskí spojenci, v podstate to oni túto technológiu predali Zemi.

Mali svoju vlastnú flotilu a vlastnú akadémiu, dokázali fungovať úplne nezávisle od ostatných. Jediné, o čo prejavovali záujem a čo im aj Federácia priniesla, bol mier a s ním schopnosť objavovať, získavať informácie. To bolo pre nich podstatné.

Odpoveď na otázku, čo tak mohli chcieť na Zemi, si mohli dvojčatá len domýšľať. A asi by na ňu aj tak nikdy neprišli. Dôvod, pre ktorý sa bronzová loď zniesla nad Zem, aby tam pristála, bol vskutku netradičný.

Špicaté plavidlo sa hladko dotklo zeme v areáli Akadémie Hviezdnej flotily. Na schodoch pred hlavnou budovou už čakala skupina ľudí. Ich biele uniformy s mnohými odznakmi naznačovali, že sú vysokého postavenia – výbor na privítanie vzácneho hosťa z Vulkánu.

„Vitajte na pôde Akadémie," privítal hostí so srdečným úsmevom prezident Federácie, ktorý bol zároveň najvyšším spravovateľom školy.

Sám seba zastavil v poslednej sekunde, upozorniac sa, aby im nepodával ruku na pozdrav. Vulkánsky pozdrav mu však spôsoboval kŕče v ruke a vôbec mu nešiel, preto sa radšej uklonil.

Návšteva počkala, pokým sa vystrel a až keď si pohliadli do očí, zdvihli všetci naraz jednu ruku so spojenými prstami – ukazovák s prostredníkom a malíček s prsteníkom. Palec stál samostatne. Takto vyzeralo vulkánske ahoj.

„Ďakujeme sa vaše prijatie," odvetila žena, ktorá sa správala ako vedúca skupiny. Mala tmavšiu pleť a bola útla, ale jej tvár bola plná odhodlania až bojovnosti, lemovaná karamelovými kučerami. Jej tmavé oči boli chladné, črty tváre ostré a prísne.

Jej mladšia verzia s čiernymi rovnými vlasmi a belasými očami po otcovi stála vedľa nej, no pôsobila skôr nezaujato. S upreným pohľadom na ľuďoch prijala ich uvítanie, ale jej oči sa zdali byť prázdne, akoby premýšľala nad niečím celkom iným.

Skupinu dopĺňali ešte dvaja ďalší Vulkánci, obsluhovatelia lode – pilot a technik. Tí ostali pri plavidle, keď sa dvojica žien vydala so sprievodom hore po schodoch do budovy Akadémie.

Toto skôr formálne stretnutie sa Fai pozdávalo ako plytvanie času. Nemala to diplomatické cítenie ako jej mama, ktorá ju na túto celú vec nahovorila. No, vlastne ju k tomu prihlásila a to bez jej vedomia.

Ľudia sa začali posúvať ďalej, objavovali vesmír, aký Vulkánci ešte nikdy nevideli. Hoci ich technológia bola pokročilá len vďaka Vulkánu, mali odvahu ísť ďalej. Bolo preto logické začať s nimi prehlbovať vzťahy, ak sa tomu vlastne tak v ponímaní Vulkáncov dalo povedať, za účelom získania nových poznatkov o vzdialenom vesmíre.

Bolo aj logické, aby sa tejto úlohy ujala práve ona ako dcéra predsedkyne rady Akadémie vied.

Čo už jej však logické neprišlo, tak to plahočenie sa po areáli zemskej školy. Ten si už dávno naštudovala, vedela však, že to k jej úlohe patrí, preto väčšinou mlčky nasledovala svoju mamu zabranú do politických rozhovorov s ľuďmi, čo ich privítali na jej novej škole.

„Áno?" otázka jedného z mužov ju vytrhla zo zamyslenia. Držal v ruke komunikátor a trochu sa mračil.

„Pane, to je vice-admirál Augustus. Žiada o povolenie pristáť na pozemku školy," ozval sa hlas z druhej strany.

Muž chcel niečo odvetiť, ale prezident mu vzal komunikátor a s úsmevom odvetil: „V poriadku, povolenie udelené." Komunikátor potom vrátil mužovi a obrátil sa k návšteve. „Je to trochu nečakané, ale snáď vám nebude prekážať, ak sa k nám vice-admirál pripojí."

„Je to prijateľné," odvetila Faina mama a nasledovala prezidenta ku vchodu. Fai jej bola v pätách.

Zakrátko sa dostali pred budovu. Na bielom kamennom námestí, kde nechali svoju špicatú loď, pribudla ďalšia. Už na pohľad sa jednalo o loď flotily, konkrétne jeden z raketoplánov slúžiacich na pristávanie na povrchu planéty. Skutočná hviezdna loď, z ktorej stroj priletel, zakotvila vo vesmírnej stanici len pred pár minútami.

Muž tučnej postavy so šedivou bradou a vlasmi, ktoré sa mu jemne vlnili, práve vystupoval a už zďaleka mával na skupinu schádzajúcu po schodoch. Upnutá biela uniforma na jeho tele držala zdanlivo len zo svojej vlastnej vôle a vôbec mu nedodávala ten autoritatívny šmrnc, aký zvykla poväčšinou dávať. Muž v pokročilom veku v nej vyzeral skôr komicky, ale to všetko vynahrádzal jeho úprimný úsmev a nákazlivý smiech.

Tak rád bol opäť na pôde Akadémie. Mal na ňu toľko spomienok. Tu spoznal svojich najlepších priateľov aj svoju lásku. Ale odvtedy ubehli roky. Teraz on sám bol otcom syna, ktorý prišiel spolu s ním ako budúci kadet na tejto škole.

„George, ty starý všivák, tak rád ťa opäť vidím!" kričal a namiesto zdržanlivého potrasenia rukou vtiahol prezidenta do medvedieho objatia.

„Fergus...!" zapípal prezident, ktorému sa odlepili nohy od zeme. „To na sedemdesiatštvorke nemáte maniere, či čo?" pokarhal ho s úškrnom, keď sa dostal na zem. „Vitaj späť," dodal po chvíli a jeho pozornosť sa potom obrátila na trochu bacuľatého chlapca pozerajúceho s úžasom na hlavnú budovu.

„Vítam ťa u nás, Peregrinus," prezident venoval milý úsmev ohúrenému kučeravému mladíkovi a ten, vytrhnutý z úžasu, razom nevedel, čo sa okolo neho deje. Zdesene sa poobzeral a keď našiel tvár muža, čo sa mu prihováral, rýchlo sa dal do pozoru a zahabkal niečo v zmysle, že mu je potešením.

„No to ma podrž!" vyhŕkol vice-admirál, keď k nim podišli dve Vulkánky, aby sa zoznámili. „Nie ste vy tá strašne chytrá ženská z Akadémie vied? Z Vulkánu?" pýtal sa ukazujúc na predsedkyňu rady.

Prezident mal čo robiť, aby si netresol dlaň o čelo. Jeho priateľ za tie roky na vesmírnej základni vskutku potratil snáď všetok rozum! Štuchol ho lakťom do boku, čo cez tú tukovú bariéru asi sotva ucítil a s úsmevom ich predstavil.

„Pani predsedkyňa rady Vulkánskej akadémie vied, T'jul, toto je vice-admirál jednej z našich vesmírnych základní, Základne 74, Fergus Augustus. Prosím, odpustite mu jeho správanie, už je to dávno, čo ho niekam pozvali. Musí držať stráž nad strategickým bodom v okolí nášho systému. Povedal by som, že toto je preňho vskutku jedinečná príležitosť," nevinne sa zazubil, hoci vedel, že Vulkánci na emócie nedajú, tým pádom ani na výhovorky.

„Jeho správanie je celkom prijateľné. Nemusíte mať obavy, pán prezident, z našej negatívnej reakcie," kývla hlavou a vice-admirála pozdravila vulkánskym ahoj. Jej dcéra nasledovala jej počínanie.

Fai toho o ľuďoch veľa nevedela, ale čo vedela jej stačilo na to, aby došla k záveru, že je logické od nich očakávať nelogické. Počúvala pokračujúci rozhovor medzi jej mamou a vice-admirálom, keď ju oslovil ktosi ďalší.

„Ahoj, ja som Peregrinus, ale môžeš mi hovoriť Grin," zazubil sa tučnolíci chalan a podával jej ruku.

„Som Fai," odvetila dievčina a namiesto prijatia ruky zopakovala svoj vulkánsky pozdrav, ktorý zmätený chlapec chvatom napodobnil, no zle.

Po chvíli to vzdal a prešiel na inú tému: „Tiež budeš chodiť sem?" opýtal sa kývnuc na hlavnú budovu za jej chrbtom.

„Áno," prikývla Fai.

„Ja tiež," povedal, ale zdalo sa, že z toho nie je nejak nadšený. „Budem študovať inžinierstvo a tak... Ty?"

„Všeobecné vedy."

Grin sa márne snažil o plynulý rozhovor. Fai mala strohé odpovede na všetky jeho otázky a sama sa nič nepýtala. Pochopil, že sa s ním asi nechce baviť, na to si už zvykol, predsa však zneistel.

Pri pohľade na budovu pred ním pochopil, že sa ocitol na neznámom mieste a úplne sám. To ho vydesilo. Chcel si nájsť priateľov a dievčina vyzerala ako dobrý začiatok.

Jej mama bola tiež dôležitá ako jeho otec a obom im bola venovaná zvlášť pozornosť samotného riaditeľa školy. Čosi sa od nich, od detí takých výnimočných osobností, očakávalo, ale Grin si po chvíli začínal uvedomovať ten rozdiel – on toho pravdepodobne nebol schopný, Fai na druhú stranu bola odhodlaná ísť aj cez mŕtvoly.

Grin zaklonil hlavu a pozrel na bledú rannú oblohu, po ktorej plachtili prvé biele čajky. Niekde tam vysoko hore bola stanica a v nej kotvili hviezdne lode pripravené vydať sa do vzdialeného vesmíru. Bol však pripravený aj on?

PS: Úprimne? Vulkánci sú moje zlatíčka ♥_♥ a verte mi, že som mala čo robiť, aby som z Vulkánca neurobila hlavnú postavu :D nechcela som byť zaujatá :3 a preto Fain character aesthetic v médiach vôbec, ale že vôbec nie je najnádhernejší ^w^

PPS: A vlastne to nebolo tak hard XD Ja som len neprišla na koreň tomu ich spôsobu reči ':D Ale tak snáď to znelo aspoň trošičku ako Vulkánci.

Ži dlho a prosperuj ♥