Fai v to ráno kráčala po boku svojej mamy. Slnko už celé vystúpilo nad horizont, bolo teplo a ich kroky smerovali k priestorom, kde ponechali svoju loď.

Boli to akési zadné dvory s veľkými priestormi určenými práve pre pristávanie lodí. Pri okrajoch týchto plôch boli rozmiestnené veľké hangáre strážené vo dne, v noci. Aj teraz pred ich dverami nepohnuto stáli muži s phasermi pri bokoch.

V to ráno sa začínal tretí deň Fainho štúdia na Zemi a zatiaľ musela skonštatovať, že Akadémia vied na Vulkáne by jej dala ďaleko lepšie vzdelanie a možnosti.

Jej mama akoby cítila toto pohoršenie nad Akadémiou Hviezdnej flotily, zastavila sa pár metrov od lode, ktorou prišli. Stojaca medzi plavidlami z celého kvadrantu pôsobila celkom obyčajne, ale aj tak budila v mnohých záujem, už len pre jej prítomnosť.

Fai pozrela na svoju mamu a v jej očiach sa zračil len pokoj. Trpezlivo čakala na jej slová.

„Fai, chcem sa uistiť, že rozumieš, aká je tvoja úloha na Zemi," obrátila sa predsedkyňa rady na dcéru. Jej karamelové kučery jej naskočili pri prudkom pohybe hlavy ako pružiny.

Čiernovlasá Vulkánka prikývla. „Áno, rozumiem. Ľudia pokročili v objavovaní vesmíru. Je potrebné sa s nimi viac spojiť v záujme zdieľania informácií o ďalekom vesmíre s Vulkánom."

„Presne tak," prikývla spokojne T'jul. „Nové informácie ponúkajú nové možnosti," vykročila k lodi s Fai v pätách. „Rozprávala som sa s admirálom Aguilangom ohľadom našich zámerov spojených s tvojím štúdiom. Vyjadrila som svoje obavy v súvislosti s nižšou úrovňou Akadémie Hviezdnej flotily oproti Akadémii vied. Admirál navrhol, že v prípade tvojho rozhodnutia, že sa jedná o nenaplňujúce štúdium, nebude ti brániť v odchode ani ťa nútiť, aby si ostala. Ja som toho istého názoru, Fai, no musíš zvážiť, čo by to pre Akadémiu vied znamenalo."

„Rozumiem svojmu poslaniu," modré oči na ňu hľadeli priam neveriacky, akoby nerozumeli, prečo o niečom takom hovorí. Ak to bolo dobré pre Vulkán, urobí to. Bolo to predsa logické.

T'jul hľadela mlčky na dcéru. Zdalo sa, akoby zvažovala, či jej má povedať slová, ktoré mala na mysli. Nakoniec si ťažko povzdychla.

„Admirál tiež navrhol, že ak ti bude štúdium pripadať ľahké, máš sa pozrieť na program Hlavný mostík a zvážiť, že sa doň pridáš. Podľa jeho slov je to veľmi náročné," sledovala reakciu svojej dcéry, no tá len pokojne prikývla. Čakala, či k tomu nemá čo povedať a potom dodala: „Mala by si vedieť, že jeho vedúcim je kapitán Baliul."

Táto informácia Fai zaujala, no nebolo to na nej poznať.

Opäť len prikývla.

„Ži dlho a prosperuj," rozlúčila sa s ňou jej mama držiac ruku v geste vulkánskeho ahoj.

„Ži dlho a prosperuj," zopakovala Fai a sledovala ako nastupuje do lode. Tá sa potom bez meškania pomaly vzniesla nad priestor zadného dvora a rýchlo zmizla za strechami hangárov.

Vulkánka ostala na planéte ako jediný zástupca svojho druhu. Napriek tejto skutočnosti sa necítila opustene či smutne. Všetko bolo tak, ako to byť malo.

Až na to, že by som po správnosti mala byť na Vulkáne a nie tu na Zemi, pomyslela si, ale okamžite tú myšlienku odohnala. Na to predsa nesmela myslieť, určite nie takto. Robila to pre Vulkán. Bolo to logické...

Upierala pohľad na červenú konštrukciu mosta a až prudký náraz mrazivého vetra fúkajúceho od mora ju prebral zo zamyslenia a donútil vrátiť sa.

Nebývala v internáte ako ostatní kadeti. Flotila a velitelia Federácie sa rozhodli ponúknuť jej ubytovanie v jednom z priestorov ich ústredia, ktorý sa nachádzal v menšom bytovom komplexe na druhej strane úžiny ako bola Akadémia.

Od parkoviska lodí na zadnom dvore prešla labyrintom budov určených pre špecifické oddelenia až sa dostala na druhú stranu pozemku, k moru. Prešla cez bránu oddeľujúcu ústredie od verejnej cestičky vedúcej od mosta popri pobrežiu. Otočila sa smerom ku Golden Gate a po pár sto metroch sa dostala k miestu, kde bývala.

Trojo štvorposchodových budov tvorilo vedľa cestičky trojuholník, v ktorého centre bol malý park alebo skôr len akási záhrada s lavičkami, upraveným trávnikom a práve kvitnúcimi tulipánmi a narcismi ukrytými v tieni mohutných listnatých stromov.

Tomuto miestu sa hovorilo Trekant ako to hlásala aj biela tabuľa pri ceste vedúcej od pobrežia k budovám. Vždy tam vládol pokoj a ticho, pretože obyvatelia buď nebývali často doma kvôli svojim povinnostiam, alebo boli podobnej povahy ako Fai.

Pri dlhodobom skúmaní Trekantu sa zdalo, že je to len miesto duchov, že byty sú v skutočnosti prázdne a pokoj, ktorý tam vládne je len zdanlivý.

Popravde tam jeden druhého veľmi nepoznali. Ak by sa aj niektorí z Trekantu stretli na ulici, nevedeli by, že sú obyvateľmi toho istého komplexu.

Každý si žil po svojom riadiac sa všeobecne platnými pravidlami ich uzavretej spoločnosti, ako napríklad:

V obytnom komplexe Trekant je zakázané:

- hrať na hudobný nástroj, ktorého zvuk prekračuje hranice bytu a ruší tak obyvateľov susedných buniek, to isté sa týka aj púšťania hudby alebo akéhokoľvek iného zvuku

- porušovať pravidlá nočného pokoja po celý deň (inak povedané: žiadame obyvateľov, aby dodržiavali celodenný pokoj a zachovávali ticho v akúkoľvek hodinu dňa)

- hovoriť nahlas na verejných priestoroch komplexu ako sú chodby, prízemná hala a záhrada

- chovať akékoľvek domáce zviera [o výnimkách sa informujte u správcu]

- obývať bytovú jednotku, pokiaľ máte vo svojej opatere dieťa do 13 rokov

- užívať akékoľvek aromatické látky

- zvoniť na zvonček u vchodových dverí od 20:00 do 8:00 a od 13:00 do 15:00

- zvoniť na zvonček pri dverách bytu, pokiaľ je pri ňom výslovne napísané, aby ste tak nerobili

A mnoho, mnoho iných podobných nariadení, ktorých základom bolo, aby v Trekante vládol naprostý pokoj a mier. Nikto si tak nemal na čo sťažovať. Konflikty medzi susedmi bola neznáma vec.

Fai to považovala za dokonalé miesto. Izolovaný Trekant jej ponúkal možnosť sústrediť sa a oddýchnuť si po chaotickom dni v Akadémii, ktorej systém výučby vôbec nebol taký ako na Vulkáne. Vedela, že si naň bude ešte nejakú dobu zvykať.

Trekant jej so svojimi prísnymi pravidlami zo všetkého najviac pripomínal domov.

Hlavné dvere budovy sa pred ňou s tichým šuchotom otvorili, keď v nej spoznali jedného z obyvateľov.

V bielej prízemnej hale s niekoľkými bielymi pohovkami, stolíkmi a obrovským akváriom, na ktorého dne ležala znudená chobotnica gigantických rozmerov, panovalo hmatateľné ticho. Nikto sa nezberal do práce ako tomu bolo o takejto hodine v meste. V Trekante panoval iný režim.

Fai vyšla po jedných bielych schodoch a kódom v náramku odomkla dvere do bytu. Ani sa nevyzúvala, jednoducho sa načiahla po tašku pripravenú v predsieni, bundu, ktorú si brala kvôli rannej zime, zavesila na vešiak, kriticky zhodnotila svoj vzhľad v zrkadle, ktoré sa na jej príkaz objavilo uprostred haly, poupravila detaily a opäť vyrazila von.

Jej kroky boli o čosi dlhšie a rýchlejšie. Neuvedomila si, že sa pri rozlúčke s mamou tak zdrží, neodhadla to správne a teraz trochu meškala. Nebolo to však nič, čo by svojou kondíciou nedobehla.

Počkala, pokým opustila trojuholníkové obkľúčenie budov Trekantu a potom sa rozbehla.

Nenasadila nejak vysoké tempo, skôr len ľahší poklus. Pozornosť plne venovala pravidelnému dýchaniu, práci rúk a rytmu, aby nezrýchľovala ani nespomaľovala, ale udržovala si stále tempo.

Pomaly plynúca voda vedľa nej, vzduchom plachtiace čajky či žiarivé slnko, nič z toho ju nenadchlo ani nezaujalo.

Pred očami mala len most, ku ktorému mierila. Potrebovala sa dostať až úplne k nemu, aby potom mohla po ňom prejsť na druhú stranu úžiny a odtiaľ už len kúsok k Akadémii.

Vnútorne bola trochu nepokojná a nahnevaná sama na seba, že čas tak zle odhadla a vlastne urobila celý rad hlúpostí.

Nemala ísť obkľukou cez hlavnú bránu ústredia, ale bočnou, potom krížom cez lesík až k Trekanu.

Nemala si nechávať veci u seba v byte, ale mala si ich vziať so sebou, keď šla odprevadiť mamu.

Nemala byť naštvaná kvôli tomu, že nemôže študovať na Vulkáne, mala sa lepšie pripraviť.

Naštvaná? spýtala sa prekvapene a zamyslela sa, či to slovo skutočne vo svojich úvahách použila.

Na chvíľu zabudla na celý svet okolo seba, pretože došla k desivému poznaniu: hnev bol emócia. A strach, ktorý ju vzápätí prepadol úplne nepripravenú na jeho ľadové objatie, taktiež.

Rozhodla sa zrýchliť, aby čo najskôr dostala tieto myšlienky z hlavy.

Pridala a čoskoro sa pred ňou objavil začiatok mosta. Cesta sa trochu dvíhala a napájala sa na chodník vedúci popri ceste pre autá vedúci až na druhú stranu, kde sa potom opäť roztrúsil na ďalšie cesty a cestičky.

Nevnímala nič iné, len to, kam sa chcela dostať, preto si dievčiny bežiacej z opačného smeru vôbec nevšimla až v momente, kedy už bola zrážka nevyhnutná.

Videla pred svojimi očami jej blond vlasy, skrz ktoré presvitali slnečné lúče, hľadela jej do prekvapených sýtooranžových očí, v ktorých v stotine postrehla zmenu. Údiv sa zmenil na číre sústredenie.

Viac už nevidela, pretože inštinktívne privrela oči a zdvihla pred seba ruky pripravená na náraz.

K tomu však nedošlo. Fai pocítila len jemné obtretie o jej rameno a potom nič.

Nechápavo a veľmi pomaly pootvorila oči a rozhliadla sa.

„Ou, to bolo tesné!" zazubila sa blondína lapajúca po dychu. Pri pohľade na Vulkánku sa však zarazila, oči sa jej rozšírili poznaním a o čosi zvážnela. „Och, to ma... veľmi ma to mrzí. Si v pohode?"

Nejak sa jej podarilo dostať sa za ňu a vôbec ju pri tom nezhodiť na zem, čo sa pri takej rýchlosti, akou sa na seba vrhli, malo so všetkou pravdepodobnosťou stať.

Na Fai to urobilo dojem a očami tikala po mieste, aby pochopila, ako to dokázala.

„Prepáč, ale vôbec som ťa nevidela a...," vo vysvetľovaní ju prerušilo tiché pípanie jej hodiniek. Vrhla na ne pohľad plný hororu a potom sa celá bledá obrátila k Vulkánke.

„Čo je?" nechápala Fai. Nevedela prečo, ale dievčina jej začínala byť povedomá.

Eva sťažka prehltla a ukázala jej hodinky. „Meškáme," šepla priškrtene.

Fai viac nepotrebovala. A Eva tiež. Obe sa akoby riadené rovnakými pokynmi či lepšie pudmi sebazáchovy obrátili čelom k mostu a naraz vyštartovali.

Bežali bok po boku, ich ruky kmitali do rýchleho tempa, ktoré nahodili, hlasito fučali a tašky s dlhými vlasmi im v rovnakom rytme naskakovali na chrbtoch.

Blížiac sa k Akadémii obe si vymenili krátky, no jasný pohľad.

Eva sa uškrnula a pridala na maximum. Fai sa však nehodlala zahanbiť a poľahky ju dobehla. Obe jedným dlhým skokom preskočili prah Akadémie práve včas.

Obzreli sa na modrasté pole, ktoré sa začalo za ich chrbtami formovať do výšky a potom spriezračnelo.

Akadémia mala prísne pravidlá a aj tie, čo sa dochádzky týkalo. Mnohí si pre to mysleli, že je zastaraná a jej systém výučby nefunkčný, ale ak sa jej kadeti raz mali vydať do vesmíru, museli byť disciplinovaní.

„Dobrý výkon," uznala Eva Faine schopnosti, keď sa jej podarilo ako-tak ustáliť dych a splašené srdce.

„Ty tiež," prikývla Fai, ktorá sa nezdala nejak vyčerpaná. Už-už sa otáčala, aby šla do triedy, keď vtom ju hlas dievčiny zastavil.

„Inak ja som Eva, sme spolu v triede. Teší ma," pristúpila k nej a pozdravila ju bezchybným vulkánskym ahoj.

„Fai," predstavila sa Vulkánka. Pochopila, prečo jej bola taká povedomá, bola to jej spolužiačka.

Eva si uvedomila, že má šancu. V podstate už má takmer kompletný tím, len potrebuje ešte jedného. A ten možno stál priamo pred ňou. Dodala si odvahy a spomenula si na správu, čo jej spôsobila takú radosť.

Keď sa už aj niekto ako Fir premohol a pridal sa, nepokazím to predsa tým, že budem labuť a nespýtam sa, no nie?

Aj tak chvíľu váhala, lebo to bola práve Vulkánka pred ňou, čo začala tú tichú vojnu v ich triede. Ale jej nadšenie predsa len zvíťazilo.

„Inak, dávam dohromady tím na program Hlavný mostík," tentokrát sa nepomýlila a predstavila ho celým menom a nie iba ako HM. „Máme už všetkých ľudí, až na vedca. Ak sa nemýlim, študuješ všeobecné vedy, nechcela... Nemáš záujem sa pridať?" úsmev, o ktorom si myslela, že je sympatický, v skutočnosti pôsobil akoby v ústach mala celý citrón a len veľmi ťažko sa premáhala vyformovať pery do čohosi tak... zvláštneho.

Čakajúc akúkoľvek odpoveď, no najlepšie tú kladnú, hľadela mlčky na Vulkánku. Tá jej pohľad opätovala skrývajúc pod kamennou maskou niečo neznáme, o čom doteraz nevedela, že to v sebe má.

PS: Neviem, či som tu už slovo "phaser" použila, ale snáď mi odpustíte, že to dávam v tom anglickom tvare a nie ako f e/a jzer.  

Žite dlho a prosperujte   

... ako wtf, ale česky je to tak... 1000x lepšie, veď posúďte: Žij dlouho a blaze. Prečo ako slovenčina nemá slovko blaze? Ako prečo?? TwT