Keď obloha zoranžovela, staršie sestry sa s nechuťou zdvihli berúc so sebou obaly od objednanej pizze a dali sa do upratovania kuchyne.

Caroline starostlivo kontrolovala, čo sa ešte mohlo zachrániť a Arivine prevarené cestovinny to veru neboli.

Evu v dobrej vôli poslali do izby, kde sedela v prítmí a v modrastom svetle lampičky pozerala na uniformu zavesenú na vešiaku. Jej cieľom bolo, aby raz tá uniforma bola zlatá a niesla odznaky v hodnosti kapitána. Lenže to bola ešte vzdialená budúcnosť. Musela sa sústrediť na to, čo môže urobiť teraz, ako kadet Evaneriona Mariverse v červenej uniforme študenta Akadémie.

Arivine slová sa jej neustále vkrádali do mysle. Niekto musí urobiť prvý krok... Ty, ako budúca kapitánka...

Nebola si istá, či má tú drzosť a nervy, aby to spravila. Nebola ako jej sestry, nebola ani Harrisonom, aj keď si to tak veľmi priala.

Pred očami sa jej striedali tváre jej idolov, jej rodiny a tých dvoch Romulanov. Naozaj pre nich mohla čosi urobiť?

Zo zamyslenia ju vyrušilo zvonenie počítača v jej izbe – prichádzajúci hovor od jej mamy.

Vnútro sa jej stiahlo. Nechcela s ňou hovoriť práve teraz, keď mala hlavu plnú negatívnych myšlienok, ale na druhú stranu vedela, ako je jej mama ako admirálka zaneprázdnená a nájsť si pár minút času na telefonát s ňou bolo pre ňu rovnako namáhavé ako zorganizovať letový harmonogram pre hviezdne lode, ak boli doky plné.

Vyčistila si hrdlo a s námahou prikázala počítaču, aby hovor prijal. Zvonenie na chvíľu utíchlo a potom sa uprostred jej izby zjavila jej mama v podobe priesvitného hologramu.

Nebola ani o deň staršia, ale jej dcére sa zdala byť o čosi nižšia. Kratšie hnedožlté vlasy bývali kedysi blond ako jej a jej sestier, ale rokmi tmavli. Presne naopak to bolo s jej očami, kedysi iskrivo modrými, ktoré Eva mala šancu vidieť len na fotkách. Teraz boli šedobelasé a bledli každým rokom. Eva sa potajme desila, kedy z nich farba úplne vymizne a ostanú len biele očné bulvy, úplne slepé. To sa však nemohlo stať, takýto scenár bol v len jej fantázii.

A práve tieto oči ju chvíľu zmätene hľadali a potom ju našli sediac na posteli. Usmiala sa, akoby to bola len hra na skrývačku a ona ju práve našla. Eva milovala jej úsmev, znamenal bezpečie a pochvalu.

„Ahoj, prepáč, že sa ozývam tak neskoro," vrásky okolo očí a úzkych pier sa prehĺbili.

„To je v poriadku, mami, viem, že toho máš veľa," Eva dúfala, že šero skryje jej nútenosť pri úsmeve. Dala by všetko za to, aby jej mama sedela s ňou na posteli, jedla sladkosti, čo jej poslala a rozprávala o otcovi.

„Chcela som ťa vidieť v uniforme," otočila sa a pristúpila k vešiaku. „Hah, ani trošku sa nezmenili!" tá skutočnosť ju očividne veľmi potešila.

„Stretla som admirála Aguilanga," Eva využila chvíľkové ticho, aby zabránila jej mame položiť tú jedinú otázku, ktorú by dnes nezniesla počuť. „Vraj ste boli spolužiaci."

„Jaspera?" začudovala sa so smiechom. „To áno, bol to tichý chalan večne zahľadený do káblov a tak... Stačilo doňho trochu štuchnúť a pozri, kam ho to dostalo! Ako ste sa stretli?" zaujímalo ju a jej hologram si k nej prisadol na posteľ. Jej skutočné telo sa muselo usadiť do nejakého kresla.

„Hneď vedel, že som to ja. Veľmi ma prekvapil, myslím, že som sa zachovala ako hlupák. Furt mi vŕtalo v hlave, kto to je. Povedal, že vyzerám ako ty, tak ma spoznal."

„Ach, ten Jasper! Ty si predsa oveľa krajšia ako som ja kedy bola, zlatíčko moje," zapozerala sa na ňu s materskou láskou, akoby bola jej najväčšou pýchou. A potom sa opýtala tú desivú otázku: „Ako inak prebiehal tvoj prvý deň?"

Eva posmutnela. Nemohla sa už pretvarovať, jej myseľ bola zahltená pochmúrnymi myšlienkami, váhala, či sa rozhodla správne o svojej budúcnosti, ponárala sa do úvah o Federácii a jej spravodlivosti.

Jej dlhé mlčanie nakoniec narušilo mamine povzdychnutie.

„Vieš," ozvala sa pozerajúc na jej uniformu, „okrem Japera som v triede tiež mala jedného zaujímavého študenta," pozrela na ňu kútikom oka a pousmiala sa, keď si všimla ako sústredene počúva. „Bol inej rasy, no takej, ktorá bola Federácii nepriateľom. Tiež bol Romulanec."

Eva sa zamračila. Prečo by jej rozprávala takýto príbeh? Neverila, že ide o náhodu. Pochopila, že niektorá zo sestier je na vine.

Takže o tom vie už odkedy mi zavolala.

„Volal sa Baliul," dodala jej mama.

„Kapitán Baliul? O tom si nikdy nehovorila, keď si ho spomínala," pozrela na ňu vyčítavo Eva a vybavila si pochmúrneho čierneho pána ako si ju prezerá. Asi mu tiež pripomínala jeho dávnu spolužiačku, teraz admirálku Ilavarasi Mariverse.

Po chvíli jej došlo, že na to mala prísť skôr. Baliul je predsa jediný Romulanec vo flotile. No, vlastne do dnešeného dňa ním bol.

Jej mama mlčala. Zamyslene hľadela na strop s plagátmi hviezdnych lodí. Tie jej zohnal ešte otec.

„Rada by som bola hrdinkou tohto príbehu, ale vtedy som nemala tú odvahu," ozvala sa napokon. „Začalo to veľmi podobne ako u vás. Ticho, kradmé pohľady, chlad vo vzduchu..."

„Toto si nikdy nespomínala. O Akadémii si hovorila s takým nadšením!"

„Nechcela som byť ako tvoja staršia sestra. Mala si svoj sen a ja som ti ho nechcela znechutiť príbehmi o ľudožravých rastlinách a odsudzovaní podľa rasy. Netušila som, že sa s tým môžeš stretnúť tak skoro," previnilo sa usmiala a začala si vyrovnávať záhyby na uniforme. Krátko predtým asi musela mať ešte nejaké stretnutie, že ju ešte mala na sebe.

„A? Ako to bolo?" naliehala Eva.

Jej mama sa na ňu pozrela s nadvihnutým obočím. Potom pochopila a dala sa do rozprávania. Stále však vyrovnávala pokrčenú látku.

„Našťastie som mala v triede jedného super chalana," uškrnula sa pri tej spomienke. „Bol dosť šialený na to, aby sa dal lámať ľady. Považovali sme ho za blázna, ktorý sa snaží napodobniť zázračné kamarátstva z filmov, akoby také veci vôbec kedy fungovali. A... do hája, fungovali!" zasmiala sa. „Mark Harrison bol zázrak, ktorý zachránil celý ročník a jeho pokojný študentský život."

„Počkaj, počkaj!" Eva vyskočila na nohy a postavila sa pred svoju udivenú mamu. „Harrison? To ako... ten Harrison?"

Nevedela, akú odpoveď čakala na túto otázku, ale keď jej mama pokojne prikývla, nemohla tomu uveriť. Zdalo sa jej to ako sen. Cítila sa oklamaná, podvedená.

„Ty si bola spolužiačka s kapitánom Harrisonom?" osteň žiarlivosti nemohla zamaskovať. Toho muža obdivovala a jej mama sa ani nenamáhala za celý jej život povedať jej takýto detail? „Čo...? Kto bol ešte tvojím spolužiakom?"

Žena sediaca na posteli sa srdečne zasmiala. „Už nikto, kto by stojil za zmienku. Neboli sme hviezdna trieda či ročník. Baliul bol jediným dôvodom, prečo sme sa stali zapamätateľnými. Hovorilo sa o nás ako o tých, čo ako prví vykročili po ceste mieru, na ktorej konci malo byť priateľské potrasenie rukou s Romulanskou ríšou," jej smiech bol skôr výsmechom nad touto predstavou. „Nebola to naša zásluha. To všetko Mark."

Eva si opäť prisadla k mame a zapozerala sa na plagáty hviezdnych lodí, medzi ktorými veľmi dávno nalepila pár fosforeskujúcich hviezd. Ako dieťa sa bála tmy, ale pri pohľade na zelené hviezdy strach pominul a ostali len predstavy o tom, ako raz bude letieť na jednej z tých lodí z plagátov.

„Ďakujem za sladkosti," šepla. „Aj kyticu."

„Chutili ti? Niečo som nepoznala, ale tak treba objavovať, no nie?" zazubila sa jej mama.

„Vedela si, že Carol s Arivou prídu, všakže?" pozrela na ňu vyčítavo.

Krátko sa zasmiala a prikývla. „Veľmi ťa chceli prekvapiť."

„To sa im podarilo," potriasla hlavou Eva a pokúsila sa ukryť úškrn, ktorý u nej vyvolala spomienka na zdemolovanú kuchyňu. Ach, keby to len mama vedela.

Opäť medzi nimi zavládlo ticho. Rozprávalo sa im ťažšie, keď nemohli byť skutočne pri sebe. Takto si nemohli povedať všetko.

Zvláštnu atmosféru narušilo pípanie. Eva sa pozrela na svoju mamu, ako sa jej hologramová ruka načahuje do prázdna jej izby, zatiaľ čo jej skutočná končatina siahala po počítači, ktorý jej hlásil nejaké upozornenie.

„Och, čo zase títo majú? Opakujem im to celý deň a budem aj celý rok, ak bude potreba," mrmlala. Eva z jej výrazu pochopila, že sa budú musieť rozlúčiť.

Admirálka s povzdychom stiahla ruku späť a sústredila sa na svoju dcéru.

„Mala by si sa zamyslieť, čoho chceš dosiahnuť, Eva, a podľa toho konať. Dokážeš čokoľvek, čo chceš, to viem," jej mama sa pomaly postavila a Eva urobila to isté. „Ale nebudem ti klamať, sú len dve možnosti," v jej pohľade bolo čosi prísne, „budeš ako ja alebo ako Mark Harrison. A oveľa viac by som bola radšej, keby si bola ako ten blázon," pousmiala sa a Eva pobadala, ako odoláva nutkaniu pohladiť ju – to ako hologram nemohla a jej dcére by bolo ešte viac ľúto, že pri nej nie je.

„Čo nie je, môže byť. Ja som pred rokmi nestála za nič. Bola som bezmocná, nechala som sa stiahnuť väčšinou, myslela som, že nič nezmôžem. Ale Mark mal to isté postavenie a dokázal to. V mnohom ma inšpiroval. Vďaka nemu som nabrala odvahu a rozhýbala aj Jaspera. Heh, asi mu obaja vďačíme za to, kde sme teraz," na jej usmievavej tvári sa objavil sentimentálny výraz.

Potom však s kyslosťou dodala: „No, vďačíme..., neviem, či je to to správne slovo."

Eva nad tým premýšľala ako nad domino efektom. Jeden človek – jeho postoj a činy – zmenili osudy ďalších ľudí okolo neho a možno o tom ani nevie. Jeho cieľom bol len Baliul, no dokázal viac.

Teraz, keď vedela o Harrisonovi viac, mala ho ešte radšej a skutočne chcela byť ako on.

Keď na noc zhasla lampu a ľahla si spať, zdalo sa jej , že zelenkavé svetlo hviezd žiari jasnejšie ako kedy predtým.