Vesmír bol temný a prázdny. Pomerne malá žltá hviezda uprostred sústavy budila klamlivý dojem, že jej svetlo by mohlo preraziť tmu a osvietiť aj najtemnejšie hĺbky za orbitami planét, čo k nej boli mocou gravitácie pripútané.

Jednou z nich bola aj Zem.

Pútnici na svojej ceste videli už mnohé planéty, stretli mnohé civilizácie, podnikli mnohé výpravy a teraz sa konečne vracali domov. Ten si však nepamätali taký malý.

To, čo opúšťali, bola veľkolepá a jedinečná planéta, zhora vyzerajúca ako modro – biela guľa, ohromná, nezmeriteľná. Ich loď sa však pomaly, presne nasledujúc smer letových dráh, blížila k malinkej guličke, v porovnaní s tým, čo bolo za hranicou sústavy, tak zanedbateľnej.

Ale bol to domov.

Stanica umiestnená nad Spojenými štátmi bola v tme, len svetlá z okien upozorňovali, že tam je. Nad Amerikou ešte vládla noc, no nie na dlho. Zem sa pomalinky otáčala, Slnko načahovalo svoje lúče k pobrežiu Tichého oceána a jeho žltý kotúč začal pomaly vychádzať spoza horizontu.

Tá malá žltá hviezda, čo nemohla osvietiť tmu vesmíru, znamenala veľa pre tak drobnú planétu, akou bola Zem – menila noc na deň.

S prvými lúčmi, ktoré sa dotkli kovového povrchu obrovskej vesmírnej stanice nad Amerikou, celkom tri lode pristáli v jej dokoch. Tá ožiarená svetlom ukazovala sa cestovateľom z nepredstaviteľných diaľok ako hrdý výtvor ľudstva, symbol pokroku. Veľká strieborná konštrukcia pozostávajúca zo štyroch kruhových ostrovov vzájomne pospájaných, ticho plávajúca v blízkosti Zeme, s hrdosťou vítala hviezdnych pútnikov.

Tri lode zakotvili v troch dokoch. Chvíľu trvalo, kým sa plavidlá upevnili a pristavil sa mostík, ale onedlho priestory stanice ožili vravou, krokmi,... jednoducho všemožnými zvukmi.

Medzi prvými sa objavili cestujúci. Ich rôznorodosť bola rovnako rozdielna ako príčina ich návštevy Zeme. Nebolo ich veľa, pretože hviezdne lode predovšetkým slúžili na výskum a nie ako taxíky, ale stávalo sa, že sa lode často navracali, a hlavne z dlhších výprav, s nejakými bytosťami navyše.

Ani v tomto prípade to nebolo inak.

Po cestujúcich sa z lode vynorila posádka. Nikto si ich nemohol pomýliť pre ich uniformy v troch farbách.

Červení inžinieri a pracovníci podporných systémov lode boli ako ohnivé mravce a okamžite pohltili priestory vesmírnej stanice. Ich práca skončila vo chvíli, kedy loď pristála v dokoch, preto sa objavili medzi prvými. Medzi nimi sa strácala malá skupina v čiernom s prísnymi tvárami a už na pohľad tvrdým výcvikom. Tí rýchlo zmizli v červenej mase.

Po asi polhodine, kedy už ostalo málo ľudí v priestoroch mostíka, objavili sa modré uniformy. Vedci a doktori mali plné ruky práce so vzorkami, kufríkmi a vozíkmi, ktorých obsah mal poputovať na bližšie skúmanie do vedeckých stredísk. Práca týchto ľudí v skutočnosti po návrate domov ešte len začala.

Medzi modrými uniformami sa začali objavovať aj zlaté. Veliaca sekcia mala taktiež ešte veľa práce. Niesli zodpovednosť za lodné denníky, zoznam cestujúcich, záznamy z výprav a celkovo mali v rukách celú dokumentáciu ohľadom výpravy. Bolo to veľa informácií a nič nesmelo chýbať. Na celej výprave príchod domov bola pre nich tá najotravnejšia vec.

Kapitáni lodí, odetí taktiež v zlatom, boli nadšenci pre dobrodružstvo a výzvy, ktoré preverovali ich schopnosti, ale všetci do jedného neznášali papierovačky. Keby to šlo bez toho, ich práca by bola bezchybná, ale nič nie je dokonalé a tak aj oni trpeli svoj údel vodcov.

„Kapitán Harrison," hlas patriaci mladému miešancovi vyrušil zamysleného veliteľa hviezdnej lode Nightwing, na ktorú bol z haly cez veľké okná priam epický výhľad.

„Fir," muž v stredných rokoch znel prekvapene, že mladíka vidí, „Fil," rovnako ho udivila aj prítomnosť jeho sestry, „čo tu ešte robíte?" opýtal sa ich. Predpokladal, že už sa dávno nalodili na jednu z lodí mieriacich na povrch Zeme.

Dobre vedel o ich cieli a ako muž, ktorý ich prakticky vychoval, oboch plne podporoval, hoci tušil, že to pre svoj pôvod nebudú mať ľahké, nech sa Federácia a jej obyvatelia akokoľvek vyhlasovali za mierumilovných. Istý rasizmus v spoločnosti vždy pretrvával.

„Usúdili sme, že by nebolo slušné odísť len-tak, po tom všetkom, čo ste pre nás urobili," slova sa ujala dievčina a jej prenikavé zelené oči sa zabodávali do kapitánových.

„Zachránili ste nám život," jej brat, Firiel, bol rovnako vážny, hoci mával veľmi výbušnú povahu. „Dali ste nám šancu ako živým bytostiam, nie ako nepriateľom. Nikdy nebudeme schopní dostatočne sa vám odvďačiť."

Jeho sestra, Filaurel, pritakala.

Kapitán sa pousmial a obom položil ruku na rameno. „Len choďte a učte sa tak, aby som vás raz mohol privítať na svojej lodi ako svojich pilotov," povedal im. „A pamätajte, to, kým ste, si určíte vy. To vy ste nositeľmi svojho mena, nie iní. Nie ste horší pre svoj pôvod. Ak to nebudú vedieť pochopiť, posádka Nightwing to už vie. Sem sa budete môcť vždy vrátiť," otočil sa na loď za oknami – veľkolepú, majestátnu a krásnu.

Takú ju videli aj dvojčatá a len ťažko sa s ňou lúčili. Bol to ich domov niekoľko rokov.

Kapitán ich náhle vtiahol do náruče, zaboriac svoju tvár do ich útlych ramien.

„Som na vás hrdý," šepol.

Vedel, že je priskoro na slzy, ale keď pocítil dotyk ich dlaní na svojom chrbte, len tak-tak sa ovládol. Vedel, že ak by začal plakať, začali by aj dvojčatá a potom by ich nikto neprinútil odísť.

Avšak ovládol sa. A oni odišli neustále mu mávajúc. Navždy si ho budú pamätať tak, ako tam v ten deň stál: v zlatom, s hviezdnou loďou Nightwing za širokým chrbtom a hrdým výrazom v tvári.

„Už môžeš plakať, Mark," ženská ruka ho potľapkala po ramene.

Kapitán vedel, o koho sa jedná. Stačil mu jej hlas. Admirálka bola známou osobou vo Hviezdnej flotile a poznať ju takto osobne bolo výsadou len niektorých.

Plavovláska robila česť svojmu pohlaviu – bola krásna a chytrá, veď bola žena, ale bola aj pohotová, rozhodná, presvedčivá a neústupčivá. Bojovala do posledných síl, ak vedela, že sa za to oplatí bojovať, pár argumentmi si dokázala získať náklonnosť ostatných admirálov a velenia misií pre flotilu. V boji zblízka bola nebezpečná, operujúc zo svojho miesta bola vražedná.

Avšak za svojho času ako kapitánka vedela vyjednať mier tak ako málokto.

Mala svoje zásady, ale jej povaha sa menila v závislosti od situácie. Ak nebola zosobnenou definíciou dokonalého veliteľa, tak bola bohyňou.

„Ach, Ila, tak sa o nich bojím!" priznal kapitán a smrkol. Oči mal už úplne červené a zdalo sa, že už neostalo sĺz, ktoré by preplakal.

„Sú ako tvoje deti, Mark," admirálka si prekrížila ruky na hrudi pozerajúc na zhasínajúce svetlá Nightwingu, „je len prirodzené, že máš strach," povedala a po chvíli sa otočila na kolegu. „Alebo sa bojíš preto, že si ich zle vychoval? Bojíš sa, pretože vieš, kým sú?" opýtala sa zostra, začo si vyslúžila kapitánov zamračený pohľad. To ju nezastrašilo, odhodlane mu hľadela do očí, čakajúc na odpoveď.

Vedela, kto tí dvaja sú. Marka nevidela niekoľko rokov, no dávali si o sebe vedieť. Boli priateľmi zo školy a zatiaľ čo ona sa vypracovala na admirálku vesmírnych dokov Zeme, on mal na povel prvú desaťročnú misiu po galaxii, ktorá sa predĺžila o dva roky pre opravy na základni Elizabeth.

Krátko predtým zachytil núdzový signál, volanie o pomoc. Nasledoval ho a našiel zničenú nákladnú loď patriacu Romulanskému impériu. Nachádzala sa za neutrálnou zónou, kde nemala čo hľadať. A zranené dvojčatá krčiace sa v nej tiež. Zachránil ich a dostal sa do konfliktu. Nightwing z toho vyviazol celý doničený, takmer to nezvládli.

Riskoval veľa pre záchranu dvoch polovičných Romulanov, ktorí si to v tej chvíli mierili v lodi na Zem.

„Fir a Fil sú dobré deti, nič sa nestane," odpovedal Mark nahnevane. Bolelo ho počuť, ako ich odsudzuje aj taká osoba ako Ilavarasi Mariverse. Čo mal potom čakať od ostatných?

„Ja viem," pritakala a jej pery sa roztiahli do úsmevu, čím sa jej prehĺbili vrásky okolo. „Avšak potreboval si to vedieť aj ty," žmurkla a s akýmisi dokumentami pod pazuchou sa vydala na veliteľstvo stanice, ktoré sídlilo za dverami na konci dlhej chodby. Podobnou chodbou boli spojené všetky tri doky – ostrovy s veliteľstvom ako hlavným ostrovom uprostred.

„Zabudla si niečo?" opýtala sa jej prvá poručíčka na Malone, Caroline Mariverse, ktorá ju čakala spolu so svojou kapitánkou, Arivarasi Mariverse.

„Nie," usmiala sa admirálka a s hrdosťou si prezrela svoje najstaršie dcéry. „Len som pozdravila priateľa."

Kráčajúc spoločne s veliacim duom z lode Malone, ktorá bola druhá, čo dnes ráno zakotvila v dokoch, ďalej po chodbe rozmýšľala, aká škoda, že nie je o čosi mladšia. Tak nejak tušila, že tento rok to bude na Zemi zaujímavé.

Romulanské dvojčatá jej pripomenuli roky na Akadémii – čas, kedy nemala odvahu, ktorou teraz priveľmi oplývala. Rada by vrátila roky späť a zachovala sa vtedy správne.

Každopádne ľutovala, že nemôže byť svedkom niečoho tak fascinujúceho ako toho, k čomu sa práve schyľovalo v meste, kde sa v tej chvíli známy červený most kúpal vo svetle rannej hviezdy.

S povzdychom pokrútila hlavou a zapozerala sa na hviezdy nad svojou hlavou. Mnohé z nich už mala tú česť vidieť zblízka.

Ach, áno, tam sú všetky cesty, po ktorých sa raz vydajú. Zatiaľ si ale budú musieť vystačiť s tým, čo sa deje na Zemi, tejto malej planétke predstavujúcej celý ich vesmír.

Pozrela na modrú guľu pod jej nohami a bola rada, že je to jej domov.