V skrýši vládla napätá atmosféra naplnená mučivým tichom, ktoré bolo len občas preťaté vzlykom. Ani jeden z nich neprehovoril už dobrých pár hodín.

Stephanie šokovane hľadela do prázdna a ešte stále sa triasla. Bola zmätená a neskutočne unavená. Napriek tomu jej spánok ani len nezišiel na um. Veď kto by zaspal vedľa úplne neznámeho muža?

Daniel sa súcitne díval na vystrašené žieňa a v duchu si nadával. Myslel si, že ho výčitky svedomia už neprekvapia, no mýlil sa. Pri pohľade do jej očí, podliatych krvou z toľkého plaču, ho pichlo pri srdci. Nie, nebolo to pichnutie. Bolo to niečo oveľa silnejšie a bolestivejšie. Nezviazal ju, ba sa o to ani nepokúšal. Jej zdesenie bolo aj tak dostatočne zjavné.

Čo jej má vlastne povedať? 'Zdravím, som Daniel Easton, člen družiny Vlkov a ty asi musíš byť moja obeť, Stephanie, no zároveň si Matilda, teší ma.' Tak to sotva! Každá veta, ktorá ho napadla bola buď hlúpa alebo ešte hlúpejšia.

Ako je možné, že sa dedinské dievča dostalo do kaštieľa? Alebo má jednoducho Matilda stratené dvojča? O tom silno pochyboval. No prečo by sa grófova dcéra priatelila s dcérou obyčajného pekára? Vyššie vrstvy obľubovali spoločnosť z rovnakej, ak nie ešte vyššej priečky. Mal toľko otázok, no ani jednu nevyslovil nahlas. Bol si istý, že Stephanie je na tom veľmi podobne.

Čo ak som uniesol zlú ženu? Dobrý Bože! Vari som neuniesol obyčajnú slúžku namiesto grófovej dcéry... Matilda však nie je slúžka, o ničom takom sa Juliet ani len slovkom nezmienila.

"Matilda?" Spýtal sa jej muž nervózne. Kto je Matilda? Zaujímalo by ma, či to je jediné slovo, ktoré vie povedať...

"Prepáčte?" Odvetila a zadívala sa na neho nedôverčivým pohľadom. Jedna vec mu už bola až nad slnko jasná. Táto žena nie len, že Matildou nie je, dokonca asi ani žiadnu nepozná.

Okrem toho, že nerozumel dohromady naozaj ničomu, čo sa tejto ženy týka, všimol si, že mladá dáma, či už je to grófova dcéra alebo Julietina priateľka z dediny, v ruke drží dýku. A nie hocakú dýku. Zviera jeho milovanú ebenovú dýku!

Keď si Stephanie všimla, ako muž zazerá na jej ruku, tiež pohľadom skĺzla na svoju dlaň. Úplne zabudla, že ešte stále drží tú prekliatu vec. Vo všetkom tom zmätku na to ani nepomyslela. Muž však ešte stále škúlil na dýku, ako keby bola zo zlata.

Bojazlivo sa pohniezdila na nepohodlnej lavici a poobzerala sa okolo seba. Prvotný šok jej nedovolil chápať túto absurdnú situáciu. Teraz jej to však došlo a znenazdajky ju zaplavila nová a silnejšia vlna hrôzy zmiešanej s hnevom.

Pane Bože! Toto je nemysliteľné! Kde si ma to dostal? Z okov naničhodného zhýralca do rúk šialeného únoscu? "Vy ste ma uniesli!" nečakane vybafla.

Daniel na ňu presunul svoj pohľad. "A vy ste mi ukradli dýku, milady!" opätoval jej výčitku.

Stephanie odhodila dýku, akoby bola napustená jedom priamo na zem a nervózne si mädlila ruky. Už neplakala. Nevládala plakať. Naopak, mala chuť to tomuto neohrabancovi poriadne vytmaviť. Čo si o sebe myslí? Veď nech len počká, stráže ju do rána nájdu a potom uvidí! Takmer ju vydesil na smrť, počas behu cez les jej spôsobil nejednu modrinu a obvinil ju z krádeže.

Zúrivo sa postavila a skríkla: "Ja som vám nič neukradla, vy nevychovanec!"

Daniel sa na ňu pobavene zahľadel. "A čo potom robila moja dýka vo vašej ruke?" Nahol sa a dvihol nôž zo zeme.

"Našla som ju." Strach opäť prevzal vládu nad jej telom. Čo keď ma naozaj zabije? Táto diera je preplnená lukmi, dýkami a všakovakými zbraňami. Síce nevyzerá ako vrah, ale kto vie, čo je tento muž vlastne zač.

"No prosím," ironicky sa zasmial.

"Našla som ju v knižnici len pár chvíľ predtým, než ste ma uniesli!" opäť zvýšila hlas, ktorý sem-tam vypovedal službu.

Spôsoby tohto muža ju prestávali baviť. Keby ju obavy nedržali na uzde, vrhla by sa na neho a vyšklbala mu všetky tie jeho uhľovočierne vlasy z hlavy. Hodila po ňom nenávistný pohľad. "Odveďte ma naspäť, prosím." Posledné slovo priam vypľula.

Daniel sa rozosmial a dýku si zastokol za opasok. "Nemôžem vás odviesť naspäť. Chytili by ma. To nechcem."

Daniel sa nestačil čudovať odvahe tejto mladej dámy. Na to, že pochádzala z grófstva a určite dostávala lekcie slušného správania, sa do neho pustila ako osa. Očakával, že nepreriekne ani pol slova a bude bezproblémová. Rovnako, ako na panstve a cestou do skrýše.

"Tak ste ma nemali unášať," zamrmlala si popod nos a horúčkovito si napravovala sukne.

Zlosť v nej kypela ako nikdy. Čo je to za človeka, že unesie nevinnú ženu? Uvedomuje si vôbec, ako budú trpieť jej starí rodičia a matka s otcom? Na druhej strane sa v duchu pousmiala, keď si predstavila šokovaný výraz na Matthewovej tvári, keď ráno zistí, že mu chýba snúbenica.

"Ako je možné, že bola moja dýka vo vašej knižnici? To nedáva zmysel..." Daniel ju vytrhol z myšlienok svojím uvažovaním.

Zahľadela sa do jeho tváre, na ktorej sa usalašilo zjavné prekvapenie. Najradšej by mu neodpovedala, nemala chuť s ním udržiavať akýkoľvek rozhovor, no téma dýky ju zaujímala. Sama si nedokázala vysvetliť všetky tie zvláštnosti, ktoré sa diali.

"To nebolo prvýkrát, čo som na ňu natrafila," začala.

Daniel do nej zapichol nedôverčivý pohľad. Žeby som ju počas behu udrel do hlavy?

"Prvýkrát mi ju niekto nechal pod vankúšom. Hádala som, že to bol nejaký žartík, no nech už to spravil ktokoľvek, vydesilo ma to. Dýku som dala do stolčeka, no zmizla."

"Ste si istá?" Zvažoval jej slová a spomenul si, že dýka sa mu už raz vyparila. Možno má naozaj pravdu, no nešlo mu to do hlavy. Kto sa s nimi zahráva?

"Samozrejme, že si som istá." Naozaj ju opúšťala trpezlivosť. Veď prečo by mu klamala? Uvedomila si, že presne tak by to dopadlo, keby niekomu na panstve povedala, čo sa jej udialo- neverili by jej presne ako tento muž. "Kde to vlastne sme?" vyzvedala a ešte raz sa rozhliadla okolo seba.

"V lese." Povedal to celkom vážne, no v očiach mu skákali iskričky pobavenia.

Stephanie si otrávene vzdychla. Navonok ostala pokojná, no v jej vnútri to vrelo ako kuracia polievka v Hettinom hrnci. "Viem, že sme v lese," precedila pomedzi zuby a posadila sa na pôvodné miesto.

"Tak potom?" uškrnul sa. Pohľad na jej rozhorčenosť ho zabával. Hlavne bol rád, že už neplače. Radšej bude znášať jej hnev, než smútok a plač, ktorý mu, či už chce, či nie, rozožiera dušu.

Vedel, že skrýša im nebude poskytovať azyl navždy. Panské stráže po Stephanie už pravdepodobne pátrajú a ak nie, čoskoro začnú. Správa o únose grófovej dcéry sa roznesie po celom kraji rýchlejšie než mor. Vlci sa po ňom začnú zháňať.

Nedokážem ju odovzdať Vlkom... jednoducho to nedokážem.

Nemohol ju odviesť do družiny, nemohol ju vrátiť na panstvo a nemohol s ňou ostať skrytý v tomto lese. Skôr či neskôr by ich aj tak objavili.

Bože, čo mám robiť? Prečo som sa dostal do takejto chúlostivej situácie? Tu neexistuje žiadne prijateľné východisko. Buď bude trpieť ona alebo ja.

V mužových očiach sa mihal smútok, bolesť a bezradnosť. Hnev v jej srdci ochabol a nahradila ho ľútosť. Stále nerozumela, o čo mu ide. Prečo ju uniesol? Čo s ňou bude?

"Trochu si pospi, zajtra po zotmení sa vydáme na dlhú cestu." Dlhú, náročnú a nebezpečnú, dodal pre seba.