Až po hodnej chvíli sa spamätala a vynorila sa spod vĺn strachu a úzkosti, ktoré jej nedovolili myslieť. Kŕčovito sa okolo seba otočila a hľadala niečo, čím by sa mohla brániť v prípade núdze.

Dýka, ktorú pevne zvierala, bola malá. Na zastrašenie by nestačila. Skúsený zbojník či bojovník by ňou bez ťažkostí dokázal aj zabiť, no ona nebola ani jedno z toho. Bola grófova dcéra, ktorá vedela len vyšívať a prednášať poéziu.

Nemôžem tu predsa ostať celú noc. Mysli, Stephanie...

Oči upriamila na otcove výstavné flinty. Ani jedna zo zbraní by nevystrelila, ale zato by spoľahlivo poslúžila ako provizórny kyjak. Aj keď bola v boji úplne neskúsená, verila, že by dokázala vyvinúť dostatočnú silu a protivníka ovaliť pažbou po hlave, alebo hocikde, kde sa naskytne príležitosť.

Pomaly vybrala flintu z vitríny, nemysliac na to, ako ju ráno dostane opäť na miesto, bez vzbudenia nechcenej pozornosti zo strany otca či matky. Zbraň bola dosť ťažká, čomu sa potešila- čím ťažšia zbraň, tým tvrdší úder zasadí.

Takto vyzbrojená, s dýkou a sviecou v jednej ruke, flintou v druhej, nazbierala dostatok odvahy, aby odkráčala až k dverám. Na prahu sa zastavila a pozorovala hustú tmu pred sebou. Nikde nikoho. V mučivom tichu pomaly a opatrne kráčala ku schodisku.

Určite to všetko spôsobila len moja bujná fantázia! Veď tu nikto nie je. Nikto. Srdce jej búšilo, aj keď už dlhšie nepočula žiadne nezvyčajné zvuky. Prečo dnes nemôže byť spln? Bože, strach mi úplne opantal myseľ.

Upokojovala sa pohmkávaním žalmu, ktorý ráno spievali v chráme. Po každých troch slovách stíchla a načúvala, pretože v podvedomí tušila, že v hale nie je sama. Jej telo zachvátili zimomriavky rovnako, ako pred chvíľou v knižnici. Takisto sa do jej mysle opäť vtieral ten nepríjemný pocit.

Pevnejšie zovrela flintu v pravej ruke a sviecou sa zahnala okolo seba. Znova sa ozvali kroky, tentoraz zopár stôp za ňou. V sekunde ju uchvátila panika.

Stephanie sa rozbehla cez halu a priam preletela cez schodište. Zdalo sa jej, že chodba vedúca do krídla s jej komnatou je nekonečná. Vrútila sa do izby a s rachotom zabuchla dvere. Trasúcimi sa prstami, studenými ako ľad, si prešla po tvári a snažila sa zhlboka dýchať.

Nádych. Výdych.

Kroky.

Bezradne zastonala a do očí sa jej tlačili slzy.

Prečo nemôžem prežiť pokojný večer, bez strachu z cudzincov striehnucich za mojim chrbtom?

Odkedy prišli Mariah, jej manžel a Matthew, na panstve sa diali zvláštne veci, ktoré ju prestávali baviť. Patria tie kroky jej snúbencovi, ktorý si chce užiť s mladou slúžkou a ona len zbytočne vystrája? Chcela veriť tomuto logickému vysvetleniu, a tak zanedbala všetky skutočnosti, ktoré by ho vyvrátili.

"Je to len Matthew..." dookola šepkala, aby o tom presvedčila svoju intuíciu, ktorá jej v hlave kričala opak.

Vystrašene prešla k stolíku pri posteli. Takmer do neho vhodila dýku, keď si spomenula, ako to dopadlo naposledy, keď ju tam nechala- zmizla. Položila sviecu na stolček a rozpačito si sadla na okraj postele, ešte stále stískajúc flintu aj dýku.

Ťažké kroky zosilneli, blížili sa. Postavila sa a nevedela, čo robiť. Hrôza ju úplne pohltila. Vedela, že niečo nie je v poriadku. Lampáš na chodbe bol opäť zahasený. Myšlienka na to, že niekto má niečo do detailu premyslené, ju privádzala do šialenstva. Zmocnila sa jej triaška.

~~~

Daniel v tejto chvíli ďakoval Bohu za dve veci: ópium a otvorené okno priamo do chodby panstva. Z kapsy vybral železný hák a pevne naň zauzlil hrubé lano. Skupinka strážnikov práve zahla za roh.

Perfektné načasovanie...

Kapucňu si nasadil na hlavu a pribehol pod okno kaštieľa. Pritisol sa ku stene ako tieň. Skontroloval okolie, odstúpil krok od steny a švihol lanom. Hák sa poriadne zachytil o drevený rám okna až na štvrtý pokus. Daniel sa ho pevne držal a nohami sa zapieral o stenu. Pohyboval sa svižne a nehlučne, presne ako vlk.

Dnešný výjazd riskol na vlastnú päsť. Už minule zistil, že práca osamote mu ide rýchlejšie. Okrem toho, odkedy ho chcel zabiť spolubrat, neodvážil sa veriť nikomu, iba sebe a prozreteľnosti.

Vďaka Bohu za strýka. Keby nebolo jeho, nebolo by už ani Daniela. Adam sa vrhol na Beara chvíľu po tom, čo Daniel omdlel. Zradcu odovzdal Vlkom a synovca odniesol do rodnej chalupy, kde sa oň chodil starať spolu s jeho matkou a sestrou. V družine rozruch nevyvolal, všetko spravil diskrétne. Podľa jeho slov o tom, že žije, vie len vodca Grant, Daniel, Anne a ich matka, ktorá pri pohľade na mrtvého-živého Adama takmer zamdlela.

Vlci Danielovi pridali čas na zotavenie, no hneď, čo sa cítil lepšie, vyrazil do akcie, hoci mu strýko hovoril, že sa o to postará sám.

Preliezol cez okno a nohy mu dopadli na dláždenú chodbu. Všade naokolo bola úplná tma, čo mu vyhovovalo. Vďaka precíznemu zmapovaniu kaštieľa presne vedel, do ktorej komnaty vojsť. Ostražito krátil vzdialenosť medzi sebou a drevenými dverami.

Keď už bol sotva krok od splnenia druhej časti výjazdu- nájdenia a vstupu do izby obete, dvere sa rozleteli. V tej chvíli mu padla sánka. Matilda.

Stála tam, v tichu a jemnom prievane, ktorý vznikol kombináciou prudkého otvorenia dverí a nekrytým oknom. Takto zblízka mu jej nádhera vyrazila dych. Dopadal na ňu jemný svit sviece a dodával jej pokožke čarovný nádych.

Bola krásna. Jej útla, no ženská postava sa strácala pod bielou nočnou košeľou. Husté gaštanové vlasy sa jej vlnili na chrbte, zatiaľ čo sa jej pár neposlušných prameňov pohojdávalo okolo tváre a splývalo na hrudi. Pramienky vlasov sa jej ligotali, rovnako ako jej oči. Tie oči, zelené jazierka, ktorých drobné vlny ho pohlcovali. Daniel si uvedomil, čo spôsobil. Kvôli nemu sa v týchto láskavých očiach leskli slzy.

Bola pokojná ako čistý pramienok vody. Ticho dýchala a na tvári mala neistý výraz. V očiach sa jej miešal strach so zvedavosťou. Bola taká krehká. Ako lupienok ruže. Daniel sa bál, že keď zafúka silnejší vietor z okna, Matilda zmizne. Bál sa, že je to len sen alebo dôsledok ópia. Bola skutočná a pritom taká nereálna. Vyzerala ako víla z rozprávky. Presne ako vtedy na parkete.

Jej drobné prsty zvierali svietnik tak silno, až jej obeleli hánky. Pri pohľade na krivky jej tela sa mu vynárali myšlienky, ktoré radšej hneď zahnal. Malé ružové pery sa nepatrne pohybovali, akoby sa modlila. Nevyšiel z nich však ani hlások. Stŕpnuto sa mu zadívala priamo do očí.

Stephanie mala čo robiť, aby jej srdce nevyskočilo z hrude. Nedokázala sa pohnúť, či prehovoriť. Jednoducho stála a čakala, čo sa stane. Nevedela, či sa ju tento muž chystá zabiť, zneuctiť alebo mu len prekazila lúpež.

Zimomriavky sa jej preháňali po chrbte ako stádo splašených koní a cítila, ako sa jej trasú nohy. Nevedela, či je to dôsledok strachu alebo pohľadu do hlbokých hnedých očí muža stojaceho oproti nej. Napadlo ju rozbiť mu keramický svietnik o hlavu a utiecť kade-ľahšie. Chcela kričať, ale vďaka panike mala v hrdle obrovskú guču a nohy drevené, útek teda neprichádzal do úvahy.

"Ma-matilda?" po chvíli z Daniela vyšlo priškrteným hlasom.

Nevedel, čo má spraviť. Ako môže priložiť tejto krehkej kráske na ústa a nos drsnú látku s dietyletherom? Ako jej môže zviazať tie jemné ruky, keď túži po tom, aby ho pohladili? A hlavne, ako ju môže zveriť do rúk bezcitným Vlkom?!

"Kto?" vydesene pípla Stephanie.

Tento muž blúzni! Výborne! Stojím uprostred noci zoči-voči opilcovi alebo bláznovi, ktorý v ruke drží obrovskú dýku! Dobrotivý Bože! Nadvihla ruku s flintou a cúvla. Muž sa ani nepohol, bol ako v tranze. Díval sa na ňu a usmieval sa. Tak teraz je to isté! Mám dočinenia s bláznom! Kto iný sa vkradne na grófstvo a potom sa hlúpo vyškiera?

Daniel potriasol hlavou, aby sa spamätal. Asi si naozaj nemal dopriať ópium. Hoci si nedal veľa, spolu s pohľadom na Matildu ho to úplne omámilo. Uvedomil si, že žena, ktorú obdivuje, ho vlastne nepozná. Flinta v jej roztrasenej ruke bola takmer taká vysoká, ako ona sama. Pri tej predstave sa pousmial.

"Ja ti to vysvetlím!" vykoktal zo seba, keď si všimol, že cúvla a jej pokožka začala chytať nezdravú farbu, čo bolo jasné aj v takom slabom osvetlení. Po lícach jej pomaly začali stekať slzy. Danielovu tvár skrivila bolestná grimasa.

Než stihol čokoľvek povedať, ozvali sa ďalšie kroky. Strhol sa a Stephanie od ľaku pustila flintu na zem.

V tej chvíli mu bolo jasné, že musí ihneď konať, ak sa nechce dať lapiť. Schytil dievčinu do náručia a rukou jej zakryl pery, aj keď nevyzerala, že sa bude brániť. Skôr mu to pripadalo, že omdlie. Sfúkol sviecu a prebehol k oknu. Matilda mu nespôsobovala priveľkú záťaž, no bolo by riskantné zliezť s ňou po lane. Rozbehol sa cez úzku chodbu po jeho pravici. Ak si dobre pamätá, zavedie ho ku schodisku a východu pre služobníctvo.

Mal pravdu. Schody vyústili do ďalšej tmavej chodbičky, z ktorej sa dostali do zadnej záhrady.

Očakával, že stráže už budú zalarmované, no vonku nebolo ani živej duše. Ani tak však nezaháľal a ako o život bežal do lesa. Stephanie tlmene vzlykala. Daniel sa snažil neublížiť jej, no útek bol stále na prvom mieste.

V strede rozľahlého lesa naplneného čiernou tmou sa zastavil a lapal po dychu. Pot mu v tenkých pramienkoch stekal po čele. Jediné bezpečné miesto, ktoré mu zišlo na um ako prvé, bola jeho skrýša.

Odviedol ich tam, zažal lampáše a hľadel na vydesenú dievčinu sediacu oproti nemu. Bože, čo teraz?!