"Zlatko, nevrť sa toľko v tom kresle, nemôžem sa sústrediť na knihu," stará mama nežne napomenula Stephanie.

"Som veľmi rozrušená. Neviem sa dočkať pohľadu na novomanželov," odvetila, vstala z kresla potiahnutého brokátom a podišla k oknu. Veľké mahagónové hodiny v rohu odbili tri, no po koči ani chýru, ani slychu.

Sklamane sa presunula naspäť k starej mame, ktorá sedela na čalúnenej pohovke a pokojne obracala voňavé stránky knihy. Rozmýšľala, že tiež zájde do knižnice po nejaký román, aby si zamestnala nedočkavú myseľ.

Do salóna veselo vbehla trinásťročná Catherine. Svetlohnedé lokne jej po stranách hlavy nadskakovali pri každom pohybe.

"Stephie, poď so mnou na prechádzku, vonku je krásne," prosíkala staršiu sestru.

Stephanie s ňou rada trávila čas, a to isté platilo aj pre Catherine. Rástla z nej mladá dáma, to nemohla poprieť. Niekedy ju až udivovalo, aká je krásna a elegantná. Ešte len nedávno to bolo malé dievčatko s guľatými červenými líčkami, ktoré poskakovalo a neustále sa chichotalo.

"Veľmi rada," odvetila a sledovala, ako sa tvár jej sestry rozžiarila šťastím.

Vyšli predným vchodom cez obrovské drevené dvere zdobené zlatými ornamentami. Stephanie sa ešte raz zahľadela na dlhú príjazdovú cestu. Keď zistila, že je stále prázdna, zavesila sa do Catherine a svorne vykročili. Najprv pozdĺž hlavnej budovy, postavenej z kameňa maslovej farby, potom pokračovali až k drevenému mostu, cez ktorý prešli ponad riečku na rozľahlú lúku.

Keď sa vrátili naspäť do kaštieľa, usadili sa pri čaji spolu s matkou a starou mamou. Chuť lahodného nápoja dopĺňali citrónové a zázvorové sušienky. Príjemný rozhovor prerušil až zvuk kolies a dupot kopýt na štrku príjazdovej cesty.

"Konečne," vyskočila Stephanie, a zo stola takmer zhodila poloprázdnu šálku, zdobenú drobnými ružami.

"Stephanie! Si príliš rozčarovaná. Nezabúdaj, že už nemáš deväť rokov. Správaj sa dôstojne. Dúfam, že nám svojou roztržitosťou nespravíš hanbu," napomenula ju matka.

Stephanie si v mysli pripomenula, ako sa má správať. Dôstojne a vyrovnane. Pri výučbe etikety jej to opakovali dookola. Už sa vedela ako-tak ovládať a tlmiť silné emócie, no niekedy zabudla na dobré spôsoby.

Možno sa nikdy nenaučím udržať svoju spontánnosť pod kontrolou a čo potom? Ako budem môcť byť dobrou manželkou a vychovávať deti, keď nedokážem skrotiť ani svoje prílišné nadšenie?

No čo, keď na mňa matka len zbytočne tlačí? Veď trocha radosti ešte nikoho nezabilo... Alebo?

Previnilo sa pozrela na matku. Jej kamenná tvár hovorila aj bez slov. Znova ju sklamala. Aj keď to nikdy nahlas nepovedala, Stephanie to cítila. Vedela, že pre ňu nikdy nebude dosť dobrá.

"Dámy, poďte privítať hostí," do izby vošiel gróf a všetci- starí rodičia, gróf a jeho manželka, Stephanie a Catherine sa odobrali do priestrannej haly s dubovou podlahou a vysokým stropom.

Vo dverách sa zjavila Mariah. "Zdravím Vás!" žiarivo sa usmiala, objala svoju sestru, Catherine a nakoniec aj Stephanie.

Hneď na to do haly vošiel vysoký, približne päťdesiatročný muž s vlasmi čiernymi ako uhoľ a výraznou jazvou pretínajúcou jeho ľavé obočie. Stephanie v prvom rade zaskočil jeho vek. Mariah nemala ešte ani tridsať. Rezervovane sa uklonil s vážnym výrazom na tvári.

Mariah na neho pozrela, narovnala sa a povedala: "Dovoľte mi, aby som Vám predstavila svojho manžela, pána Jonathana Abbotta," usmiala sa, "Jonathan, toto je gróf Hadrian Belmont a jeho manželka, moja sestra. Tu sú ich dcéry Stephanie a Catherine. Grófov otec, Aaron Belmont a staršia pani Belmontová."

Kým sa všetci zoznamovali a potriasali rukami, do haly vošiel ďalší muž. Všetci prekvapene stíchli a pozorovali neznámeho.

Jonathan sa k nemu obrátil a s chladným výrazom a vysvetlil: "Priviedli sme aj môjho synovca, pána Matthewa Abbotta. Dúfam, že sme Vám jeho neohláseným príchodom nepridali veľa ťažkostí."

"Ale, prosím Vás," bezstarostne mávol rukou starý otec, "hosťovských izieb máme dosť, rovnako aj miest pri stole."

Matthew sa sladko usmial, mužom potriasol rukou, dámam sa šarmantne uklonil a žmurkol na Stephanie. Tá rýchlo sklonila hlavu, aby nikto nezbadal červeň na jej lícach. Matthew bol statný mládenec so širokými ramenami, svetlými vlasmi a krásnymi modrými očami. Hneď jej padol do oka. Určite viac, než rezervovaný Jonathan. Očakávala, že si Mariah vyberie príjemnejšieho partnera. Možno v nej ten nepríjemný pocit vyvolávala jeho jazva. Ako k nej asi prišiel? Rozhodla sa však, že potlačí akékoľvek predsudky a dá mu šancu.

"Nuž," začala pani Belmontová, "naši hostia sú určite vyčerpaní po dlhej ceste. Navrhujem, aby ste si pred večerou trocha oddýchli," rukou naznačila slúžke, aby k nej pristúpila, "Hannah, ukáž návšteve ich komnaty a postaraj sa, aby služobníctvo pripravilo jednu aj pre pána Matthewa."

Presne o šiestej hodine sa všetci zhromaždili v predizbe. Mariah bola krásna ako vždy. Oblečené mala ružové šaty presne podľa najnovšej módy- stuhu nemali tesne pod prsiami, ale o čosi nižšie, takže krásne zvýrazňovali jej štíhly driek. Jej manžel na ňu obdivne hľadel a kútiky jeho pier boli jemne nadvihnuté. Stephanie v jeho pohľade zbadala záblesk náklonnosti. Možno sa v ňom predsa len zmýlila. Sluha vošiel do miestnosti a ohlásil, že večera je pripravená. Do jedálne ako prví vošli gróf a jeho manželka, ostatní ich nasledovali.

Večera sa niesla v príjemnej atmosfére. Rozhovor sa točil poväčšine okolo panstva a Jonathanovom najnovšom tátošovi. Stephanie sa nemohla dočkať, kedy sa od Mariah dozvie podrobnosti ich romantického príbehu a detaily zo svadby. Vedela, že by v prítomnosti pánov, a jej prísnej matky, nemala otvárať túto tému. Namiesto toho sa len usmievala a užívala si pohľad na svoju milovanú tetu. Občas sa im s Matthewom stretli pohľady. Ona však zakaždým odvrátila pohľad ako prvá, na čo Matthew zareagoval spokojným úškrnom.

Po večeri sa páni vybrali na terasu s fajkami a dámy sa presunuli do salóna.

"Tak, Mariah... Teda, pani Abbottová. Povedzte nám, ako ste sa vy dvaja spoznali?" nedočkavo sa spytovala Stephanie.

"Stephanie Agnes Belmontová, ty si proste nenapraviteľná!" matka ju prepichla jedovatým pohľadom. Stephanie hneď oľutovala, že vôbec niečo povedala.

"To je v poriadku," zmierlivo riekla Mariah.

"To teda vôbec nie je v poriadku," chladne povedala pani Belmontová, "radšej nám choď zahrať na klavíri. Ale niečo príjemné, strašne ma bolí hlava."

Stephanie poslúchla a začala hrať jemnú melódiu. Ježišu, daj mi trpezlivosť. Nechcem byť nevďačná, no matka ma privádza do šialenstva so svojimi nárokmi a nekonečným upozorňovaním na moje chyby. Mám ju rada, to vieš, ale život s ňou je každým dňom ťažší.

*

V ten večer, keď sa už každý pobral do svojej izby, Stephanie v nočnej košeli sedela na posteli a ticho premýšľala. V komnate bola úplná tma. Nech sa snažila, ako mohla, zaspať sa jej nedarilo. Aspoň mala čas na pretriedenie myšlienok a pokojnú modlitbu.

Keď ju už zmohla únava, ľahla si a prikrývku vytiahla až k brade. Zrazu pod krkom pocítila hrču. Rukou siahla pod vankúš a nahmatala ostrý predmet. Posadila sa a prstami prechádzala po ostrá čepeli a rukoväti. Neveriacky pokrútila hlavou. Dýka.

Stephanie prebehol mráz po chrbte. Sedela tam ako obarená a srdce jej divoko bilo. Dýku položila na stolček vedľa postele a znova si ľahla.

Možno ju tu stratila slúžka, keď mi stlala... Nie, to je veľmi nepravdepodobné. Prečo by Martha alebo ostatné slúžky pri sebe nosili dýku? Žeby ju tu zabudol otcov komorník? Ale čo by tu ten robil?

Snažila sa upokojiť. Bolo neskoro a predstavivosť jej pracovala na plné obrátky. Nebuď hlúpa, určite to má logické vysvetlenie.

Zažmúrila oči a snažila sa zaspať. Bezvýsledne. Znova si sadla na posteľ a pozrela do tmy. Mohla by zapáliť lampáš a uistiť sa, či je ten predmet, ktorý našla naozaj dýka. Šmátrala po stolčeku. Vtom si spomenula. Lampáš zobrala Martha. Ach, to nie... Má však sviečku v stolíku, mohla by ísť odpáliť plameň z lampáša na chodbe. Postavila sa a po pamäti opatrne kráčala po izbe.

Vtom spozornela. Začula kroky. Najprv len slabo, potom zreteľne. Zastavila sa pri toaletnom stolíku a načúvala. Zvuk západky. Niekto vošiel. Čudovala sa, že do izby nedopadlo svetlo z chodby. Ten niekto musel zhasnúť lampáš.

Stephanie sa bála čo i len nadýchnuť. Nehybne stála v tme napätá ako struna na husliach. V miestnosti bolo úplné ticho. Striaslo ju a cítila, ako sa jej na rukách objavila husia koža. Ďalšie kroky. Osoba kráčala po izbe, no Stephanie nevedela určiť, kde presne. Ticho. Znova zvuk západky. V izbe ostala sama.

Stephanie si teraz bola istá, že v dnešnú noc nezažmúri oka.

•Veľká vďaka nejlepšej editorke Michelle_Lennon007 .❤

•Poďakovať sa chcem aj MilaNirhazova za jej veľkú pomoc pri výbere mien a dobrusovaní detailov príbehu. ❤

-Elizabeth