Poobede sa Stephanie a Mariah vybrali na krátku vychádzku. Stephanie bola tete vďačná, že s týmto nápadom prišla. Tešila sa na čas strávený s milovanou osobou.

"Drahá, vyzeráš veľmi ustarane. Čo sa deje?" Mariah na ňu uprela súcitný pohľad. Jej teta bola tá najmilšia a najchápavejšia žena na svete. Okrem toho mala Stephanie pocit, že Mariah jej vidí až na dno duše. Vedela, že tajiť pred ňou niečo, čo ju tak desilo a trápilo je zbytočné, no aj tak to skúsila.

Nervózne si napravila rukavičky a povedala: "Všetko je v najlepšom poriadku. Som šťastná, neskutočne šťastná, že ťa po takej dlhej dobe vidím. Veľmi si mi chýbala," usmiala sa.

"Aj ty si mi chýbala Stephie. Každý deň som na teba myslela," pohladila ju po líci a zastrčila jej za ucho neposedný prameň vlasov, ktorý jej vykĺzol spod klobúčika, "vieš, že mi môžeš dôverovať. Máš problémy s rodičmi? Zasnúbili ťa proti tvojej vôli? Alebo máš zlomené srdce? To vie pekne bolieť," smutne sa usmiala a chytila Stephanie za ruku.

Stephanie cítila, ako sa v nej búria city: na jednej strane chcela všetko, čo sa jej v noci stalo vykričať. Chcela jej povedať, ako sa snaží byť milá k matke, aj keď ona s ňou nie je nikdy spokojná. Že už viac nevydrží schovávať svoje pocity a emócie pod tenkou vrstvou slušného správania a pretvárky. Chcela jej povedať, ako dlho sa už z chuti nezasmiala a ako musí tajne utekať z panstva za Juliet, aby si aspoň nachvíľu oddýchla od silených úsmevov.

Cítila však, že tým milovanú tetu len zarmúti. Mariah jej dôverovala a dúfala, že pôjde v rodičovských šľapajach. Určite by ju pochopila, pretože Stephanie poznala veľmi dobre a vedela, že chce viesť pestrejší život, než jej matka. Jej dobrosrdečná teta by ju chcela hneď odviesť so sebou, alebo by ju začala obraňovať a dohovárať jej matke, aby nebola taká tvrdá, čo by veci len zhoršilo.

Bože nemôžem. Nemôžem už v sebe všetko dusiť a nemôžem to všetko, čo sa vo mne deje ani nikomu povedať. Čo mám robiť? Počuješ ma? Pomôž mi... Prosím! Zbav ma túžby po slobode akú zažíva Juliet. Zbav ma divokosti, ktorú cítim v srdci!

Stephanie začala rýchlo klipkať očami, aby potlačila slzy, ktoré sa jej hrnuli do očí. Nemohla utiecť. Napriek všetkému mala rodičov rada. Mala rada svoj domov, no po nedávnej noci cítila úzkosť pri pomyslení, že by v komnate, ktorú stále považovala za bezpečné miesto mala stráviť čo i len jednu ďalšiu noc.

"Vážne sa nič nedeje, som spokojná. Časy sú neľahké, no potešenie nachádzam v prírode. Okolie nášho panstva je nádherné, nemyslíš? Nemusíš si lámať hlavu, radšej mi už konečne povedz, ako ste sa s Jonathanom zoznámili," znova sa usmiala, tentoraz úprimne.

"Hmm, bolo to celkom jednoduché zoznámenie," povedala Mariah no neusmievala sa, pozerala do prázdna a sucho pokračovala, "zaľúbili sme sa a potom sme sa vzali."

"To už viem. Dúfala som, že mi prezradíš nejaké detaily. Kde ste sa stretli?" Stephanie ďalej vyzvedala.

"Stretli sme sa na bále v Londýne počas poslednej sezóny," povedala Mariah, "ja som bola ako doprovod jednej sedemnásťročnej slečne a Jonathan bol taktiež medzi pozvanými," usmiala sa, no Stephanie v jej pohľade videla neskutočnú bolesť a strach.

"To, to je krásne. Teda myslím," povedala Stephanie ticho. Bola prekvapená z toho, čo zahliadla v tetiných očiach.

"Stephie, moja milá, som spokojná. Jonathan je zabezpečený a zodpovedný muž. Postará sa o mňa," usmiala sa, ale Stephanie priam videla, že ju niečo ťaží ako obrovský balvan.

S Mariah si boli ešte bližšie, než si myslela. Spájalo ich trápenie, aj keď ani jedna nevedela, čo zožiera tú druhú. V tichu kráčali až kým nedošli naspäť do kaštieľa.

*

Dnes po večeri ju mala Juliet čakať na konci javorovej aleje. Stephanie dúfala, že návšteva bude stredobodom pozornosti a ona sa bez problémov dostane von z kaštieľa.

Počas večere bola Stephanie duchom neprítomná. V hlave si stále opakovala plán, ktorý prednedávnom s Juliet vymysleli. Z jej rozjímania ju občas vytrhol Matthew, ktorý sa vypytoval na jej pokroky vo francúzštine, lichotil jej alebo ju jednoducho pálil pohľadom.

Nastal čas. Hneď po skončení večere sa Stephanie ospravedlnila a povedala, že ju bolí hlava. Matka na ňu chladne zazerala, no ona sa nenechala vyviesť z rovnováhy. Elegantne kývla hlavou a pomaly vyšla z miestnosti.

Keď sa za ňou zabuchli dvere, vybehla do svojej komnaty a zazvonila na Marthu. Verná slúžka jej bola vždy nápomocná, a čo je hlavné, tajomstvá vedela držať ako hrob. Vyhrnula jej sukňu a postupne rozväzovala spodnice. Spony vo vlasoch jej nechala. Ak by ju v hale s rozpustenými vlasmi stretol strážnik, nemuselo by to dopadnúť šťastne.

"Keby sa niekto pýtal, dnes ma bolí hlava a zaspala som," žmurkla na Marthu a potichu vyšla na chodbu. Podišla ku schodom a pozrela sa dole, do haly. Presne ako predpokladala. Väčšina služobníctva sa v salóne a na prednej terase staralo o hostí a grófa. Jej jediný problém bol strážnik stojaci pred dverami do jedálne. Stephanie sa zatvárila kyslo a tuho premýšľala. Možno by mu mohla povedať, že si ide po pohár vody do kuchyne. Tým by získala čas. Kým si on uvedomí, že jej to trvá voľajako dlho, ona už bude v prestrojení a dostatočne ďaleko od panstva.

Zišla zo schodov. "Kamže sa chystá mladá dáma?" strážnik neotáľal a hneď ňu vybafol.

Pôvabne sa usmiala a melodicky povedala: "Idem si po pohár vody. Dnes mám silné bolesti hlavy a Martha je v práčovni. Nuž, musím si vystačiť sama." Nečakala, kým odpovie. Odcupkala cez halu k úzkym dverám a v duchu sa modlila, aby to všetko vyšlo.

Náhlivo vošla do kuchyne a zamierila si to priamo k peci, vedľa ktorej stála hlavná kuchárka Hetty.

"Už som sa bála, že sa nedostaneš cez stráže," milo povedala bucľatá žena.

"Bolo to o chĺpok. Povedala som, že som si prišla po pohár vody. Hetty, musíš ma kryť," ustarane odpovedala Stephanie.

Hetty sa jemne usmiala. "Neboj, dieťa, keby sa tu objavil, vysvetlím mu, že si sa vrátila cez jedáleň do salóna, lebo si sa na niečo chcela opýtať matky. Ver mi, viem perfektne klamať," riekla kuchárka a nahlas sa rozosmiala. Stephanie ju chvatne objala.

Vyšla von a obzrela sa. Našťastie, Hetty jej prisľúbila, že hneď ako vyjde z dverí, dá za ne klin a zamkne ich, aby aspoň na pár chvíľ zdržala stráž, keby sa niečo pokazilo. Hneď ako zašla za roh kaštieľa, rýchlym potiahnutím si rozviazala stiahnutý korzet. Kým dobehne na koniec aleje, dostatočne sa povolí. To im ušetrí čas. Cestou si povyťahovala spony z vlasov a hodila ich do malého vrecka, ktoré jej nedávno presne pre takéto situácie darovala Martha.

Juliet ju čakala za mohutným javorom s typicky natešeným výrazom. "Tak tu si! Rýchlo, poď ku mne. Ja ti rozviažem sukňu a ty si zatiaľ schovaj vlasy do šatky." Podala jej kus hnedej látky a Stephanie ju poslúchla. Uistila sa, že má všetky vlasy schované a precízne uviazala pevný uzlík na koncoch látky. Priateľka jej úplne povolila korzet a pomohla jej do pohodlných maslovo-hnedých šiat s tmavozelenými výšivkami listov na živôtiku.

"July, mám taký pocit, že toto nie sú tvoje staré šaty," pozrela na priateľku, ktorej oči žiarili nadšením.

"Dnes mám pre teba také menšie prednarodeninové prekvapenie," usmiala sa a ťahala Stephanie za ruku. Námestie bolo od panstva asi dvadsať minút krokom.

Všade boli ľudia, obchodníci, snažiaci sa na trhu predať čo najviac svojho tovaru, naháňajúce sa deti a kapela, ktorá vyhrávala hneď vedľa provizórneho tanečného parketu.

Zaľúbenci tancovali. Devy sa vo farebných sukniach vykrúcali a skákali do rytmu, zatiaľ čo ich mládenci pevne držali a obdivne na nich hľadeli.

Stephanie sa blažene usmiala a zahľadela sa na páry. Privrela oči a predstavila si, že aj ona tancuje s mužom svojho srdca. On ju drží a obom im z očí srší láska. Vlasy jej vejú vo víre tanca a ona sa smeje ako jej srdce ráči.

Povzdychla si. Toto nie je možné. Nie pre ňu. Takáto láska jej nie je súdená. Rodičia ju čoskoro zasnúbia s niekým, kto bude výhodnou partiou pre jej otca a panstvo. Mala by im byť vďačná- dali jej 'slobodu', kým nedovŕši osemnásty rok.

S Juliet sa presunuli bližšie k hudobníkom. Stephanie si stiahla šatku a vlasy nechala pohojdávať jemným vetrom. Ešte chvíľu sa nechala unášať fantáziou.

~~~

Cestou na námestie sa Danielova myseľ zaoberala len úlohou. Nechcel, aby ju dali niekomu inému. On to zvládne. Má dosť skúseností. Ak nie, Boh mu pomôže. Teda, dúfal v to. Nemohol sa zbaviť pocitu, že Boh nesúhlasí s tým, ako získava peniaze. Ako vždy, Daniel zahnal výčitky svedomia a primäl sa myslieť na niečo iné.

Bol dosť hladný. Možno na trhu stihne pekára. Mohol by kúpiť pár sladkých buchiet a potešiť Anne. Tak či onak, pozajtra, ak mu vyjde plán, bude mať mešec znova plný. Vykračoval si po ulici a usmieval sa. Bol rád, že čoskoro sestre vyčarí žiarivý úsmev.

Došiel na námestie a porozhliadol sa. Prípravy na nadchádzajúcu tancovačku boli v plnom prúde. Chlapi postavili drevený parket a hudobníci už vyhrávali. Tanečníci priam zhmotňovali šťastie. Všade sa rozliehal smiech.

Daniel sa obzrel a očami hľadal pekárovu ženu, Juliet, jej sestru alebo ich otca. Keď zbadal pekára, ako balí pecne chleba do ľanových vriec, vykročil. Prechádzal okolo tancujúcich párov a zdvihol ruku na pozdrav. Vtom zastal, vrátil sa o pár krokov späť a zaostril na dievča, ktoré sa krútilo v strede parketu.

Cítil, ako sa mu zrýchľuje tep. Matilda.

Určite to bola ona, s blaženým výrazom na tvári a jemne červenými lícami. Užívala si vietor vo vlasoch a usmievala sa na svojho tanečného partnera, Philipa. Toho mladíka poznal len z videnia. Stále ho pokladal za milého a slušného. Zrazu však k nemu pocítil neopodstatnenú nenávisť.

Čo to má byť? Daj ruky dole z mojej Matildy!

Zaťal päste sa napol sánku. Už-už vykročil, aby s ním spravil poriadok. Vtom sa spamätal.

Ja hlupák... ona nie je moja Matilda. Veď ma ani len nepozná. To by som si navaril. Neznámy muž vtrhne do stredu tanečného parketu a zmláti slušného mladíka, pretože ho premohla žiarlivosť? Bože, pomôž mi, asi sa zo mňa stáva šialenec.

Stál tam a cítil sa bezmocne. Civel na najkrajšie stvorenie, aké kedy videl. Bola taká pôvabná. Tak ladne sa pohybovala. Ako víla.

Jemné vlasy jej povievali vo vetre a lokne jej zahaľovali chudý driek. Bosá poskakovala po parkete- dvoch kusoch zbrúseného tenkého dreva rovnako, ako drobné víly po lupeňoch ruží. Pri každom pohybe jej krehkých rúk už-už zazrel lesklý prášok. Bola ako z rozprávky.

Vtom mu pozrela priamo do očí. Bola to len chvíľka. Daniel sa však hneď otočil a vykročil k pekárovmu stánku. Spanikáril. Jej pohľad ho privádzal do šialenstva.

•Možno ste si už všimli, že kniha má novú obálku. Za tento nádherný výtvor vďačím supertalentovanej LeeGray_. Ďakujem. ❤❤❤

•Tá najväčšia vďaka tej najlepšej editorke Michelle_Lennon007 . ❤❤❤

•Vďaka patrí tiež _zuzickaa - najúžasnejšej beta-readerke. ❤

-Elizabeth