Len čo sa slnko začalo sťahovať z oblohy, Daniel naplnil stredne veľké ľanové vrece jedlom, ktoré bol kúpiť na trhu, kým Stephanie spala. Bochník chleba a jablká im budú musieť stačiť. Keďže mu peniaze doslova mizli, nemohol kúpiť nič lepšie. Zvyšok peňazí nechal matke a Anne vo vrecúšku na stole v kuchyni. Trhalo mu srdce, že ich opúšťa, no nemal inú možnosť. Veril, že strýko sa o ne postará. Bol si tým istý.

Od ich posledného rozhovoru sa skrýša opäť naplnila tichom. Vo vzduchu však jednostaj viseli otázky.

Stephanie zomierala túžbou opýtať sa svojho únoscu na ich cestu. Nemala ani poňatia, kde ju chce zaviesť a predstavivosť ju trápila. Napomenula sa, keď si uvedomila, že ešte väčšou túžbou zmiera zvedavosťou prameniacou z nevedomosti mena tohto mládenca. Panika sa na ňu valila s každým mužovým pohybom. Takmer zamdlela, keď si brúsil dýku a kontroloval tetivu na kuši. Mala pocit, že od strachu zošalie. Myseľ kričala zdesením, no pri pohľade do jeho hlbokých očí sa z nej strach na pár sekúnd úplne vytratil.

Nechápala tomu, nerozumela sebe, nechápala tejto situácii a ani sa o to nepokúšala. Myslela na minulosť, budúcnosť a snažila sa prítomnosť držať čo najďalej od svojich myšlienok, pretože tej sa obávala najviac. Každá prebiehajúca sekunda ju nahlodávala a uberala ju o silu. O tú vnútornú i o vonkajšiu. Prosila Boha o pomoc, v mysli na neho kričala, volala a zvádzala vnútorný boj. Prečo to Boh dopustil? Prečo Otec, ktorý ju tak miluje, dopustil niečo tak traumatizujúce? Bála sa, že už nikdy sa poriadne nepozbiera. Zdesila sa každého tieňa i zvuku. Vďaka mužovi, ktorý pár krokov od nej plnil vrece jedlom bola na dne. Beznádej sa jej ako tucty maličkých ihiel zapichovali priamo srdca, ktoré bolo už aj tak ubolené roztrhané na franforce.

Slzy naplnené bolesťou a straty jej naplnili oči a stekali v cícerkoch po rozhorúčených lícach. Hľadela do zeme a čakala, čo sa bude diať.

Daniel z kapsy vytiahol jednoduché šaty zemitej farby, ktoré si požičal od svojej sestry, no tá to zistí až ráno. Anne bola na svoj vek vysoká a dostatočne rozkvitnutá, preto predpokladal, že šaty padnú grófovej dcére ako uliate. Dúfal v to.

Keď sa na úsvite objaví- hoci aj v inom kraji- s dievčinou v nočnej košeli, neprepečie sa mu to.

Dievča, ktoré ho pred pár hodinami takmer spálilo jedovatým pohľadom teraz ticho sedelo a vystrašene hľadelo do zeme. Zmocnil sa ho strach. Tŕpol pri predstave, že sa ho bojí. Počas výjazdov bola jeho prirodzená autorita výhodou, no teraz ho pripravovala o akýkoľvek kontakt so Stephanie.

V duchu sa opäť pokarhal. Mal by byť rád, že je Stephanie mĺkva. To by si navaril, keby sa mal dostať až do vedľajšieho kraja s rapotajúcou a večne nespokojnou ženou.

Stephanie počula približujúce sa kroky muža. Studené ruky si mädlila a v duchu sa chlácholila. Tieseň sa jej zasekla v hrudi a nechcela povoliť svoje tuhé zomknutie. Des ju gniavil a pripadala si ako úplný zbabelec. Keby ma ten muž chcel zabiť, spravil by to už dávno, no nie?

Na zem tvorenú len udupanou hlinou dopadlo súkno alebo iná látka. Stephanie zamrazilo. Nedokázala nazbierať dostatok odvahy na to, aby odlepila zrak od zeme a pozrela hocikde inde.

"Prezlečte sa," povedal odmerane, no ani sa nepohol. Stephanie nervózne strelila pohľadom po jednoduchých šatách a následne po mužovi. Zastavila sa pri jeho očiach, ktoré ju vábili ako včely med a nasávala pokoj, ktorý sa v nich zračil. Táto chvíľa však nepotrvala dlho a ona si uvedomila, čo od nej žiada.

Vari chce, aby sa prezliekla pred ním? Do brucha jej vystrelil bodavý kŕč a ona si nemohla pomôcť inak, než bolestným zvraštením tváre. Muž si jej gesto vysvetlil inak, než bolo myslené. Uchechtol sa a vykročil k okrúhlemu otvoru, ktorý viedol von z jej väzenia.

Rukou prešla po mäkkej maslovej sukni a zadívala sa na široký chrbát muža kráčajúceho preč. Keď už bol takmer pri otvore, zvrtol sa na päte.

"Aj mimo panstva žijú gentlemani." Tvárou sa mu mihol tieň a on zmizol v tme.

Ranilo ho, že od neho Stephanie očakávala také zverstvo. Ženy si od mala vážil a nikdy by od žiadnej nechcel, aby sa pred ním prezliekala. Jedine, že by to bolo z jej vlastnej vôle.

Zdravý rozum mu neustále pripomínal, že jej nemá čo vyčítať: bol len neznámym mužom, ktorý ju uprostred noci uniesol do tmavej diery v strede lesa.

Kľukatým tunelom sa dostal do dutého vŕbového kmeňa a na teplý večerný vzduch. Tvár mu ofúkol príjemný južný vánok. Strastne si povzdychol. Aj napriek jeho otravnej mysli mu v srdci vykrikoval tichý, no neodbytný hlások. Žobronil o lásku. Chcel, aby v ňom Stephanie nevidela len únoscu a násilníka, čo bolo vonkoncom nemožné.

Šaty jej padli celkom dobre, možno by ich privítala o pár palcov dlhšie. Boli dokonale jednoduché a veľmi podobné takým, aké jej požičiavala Juliet. Možno by aj zaváhala, či ich nemá od nej, no biela saténová stužka lemujúca výstrih a rukávy ju uistila o opaku. Čin tohto muža ju dojal. Aj keď ju niesol, uvedomila si, že stále s ňou zaobchádza ako v bavlnke... v rámci naskytnutých možností. Aj napriek tomu, že bol únoscom a kto vie, čím všetkým ešte, v jeho prítomnosti sa cítila omnoho lepšie, než so svojím snúbencom. Ach! Ako len neznášam to slovo! Snúbenec... Pálilo ju v mysli ako drobný žeravý uhlík.

Fantázia jej však nedala pokoja. V hlave sa jej premietali rôzne obrazy toho, čo sa jej môže prihodiť. Azda jej tieto šaty dal len preto, aby ju mohol predať a nebol to len dobrosrdečný skutok. Možno bude už navždy pracovať ako slúžka ďaleko za hranicami kraja.

Táto predstava života jej, pravda, vždy prišla viac utešená než osud spečatený zväzkom s pánom Abbottom. Stále mala pocit, že Matthew je oveľa väčší naničhodník, než si sama dokáže čo i len predstaviť.

Škvrčalo jej v bruchu a preto poškuľovala po vreci s jablkami. Tak veľmi rada by si aspoň raz odhryzla z toho červeného šťavnatého plodu. Bleskurýchle však zahnala ten hlúpy nápad zobrať si od tohto muža hocičo bez jeho povolenia. Síce o sebe tvrdil, že je gentleman, neverila mu to. Odhadovala ho na hrdloreza alebo obchodníka s ľuďmi. Nebude riskovať.

Nočnú košeľu úhľadne poskladala, sadla si na lavicu, ktorá jej posledné hodiny bola jediným útočiskom a ticho sa modlila. Nie je možné, aby na ňu Boh teraz zabudol. Jednoducho nie...

*

Daniel viedol Stephanie naprieč hustým lesom zahaleným v čiernočiernej tme. Drobný lampáš bol perfektný- jeho svetlo bolo natoľko slabé, že nevzbudzovalo nechcenú pozornosť, no postačilo na to, aby sa im nohy nezamotali do koreňov. Cítil na sebe Stephaniin zvedavý pohľad, no neotočil sa. Jednoducho pokračoval v ceste. Vedel, že sa nebude snažiť ujsť. Z tmavého lesa bola vydesená ešte viac, než z únosu, skrýše a z neho samotného. Bol si takmer istý, že si práve spomenula na všetky strašidelné historky, ktoré za celý svoj život počula.

"Kam to ideme?" vyšlo z nej zastretým hlasom. Už to nevydržala. Ak ju chce čo by aj predať, má právo to vedieť. Muž sa zastavil a keďže za ním kráčala v tesnom závese, len tak-tak, že do neho nenarazila. Ustúpila o pár krokov dozadu a napínala uši.

Daniel sa prudko otočil a pozrel priamo do zelených okáľov dievčiny, aj keď vedel, že to je riskantná hra. Aspoň pre neho. "Do oázy pokoja, milady." Uškrnul sa a pokračoval v ceste. Počul, že jej kroky nachvíľu utíchli, no potom sa dala opäť do pohybu.

"Prestaňte si zo mňa uťahovať!" zjačala mu vedľa ucha priškrteným hlasom. Daniel sa bránil smiechu a tak pevne stisol sánku. "Počujete ma? Zaslúžim si vedieť, kam ideme!"

Mala pocit, akoby sa zbláznila. Dala by ruku do ohňa za to, že minimálne jeden z nich nepochybne. Vyprovokoval ju do nepríčetnosti. Keby počúvala všetko, čo ju učili na hodinách etikety, nikdy by nekričala na žiadneho muža, už vôbec nie na ozbrojeného. Každým úderom srdca v nej však vzkypela stále horúcejšia krv. Rýchlymi krokmi ho predbehla a postavila sa mu rovno do cesty.

"Odpovedzte mi, prosím," jachtala. Skúmala jeho peknú tvár a ostré črty. Jemné strnisko na lícach a brade. Plné pery a láskavý pohľad, ktorý z nej vysal všetok vzduch. Zľakla sa svojich pocitov voči tomuto darebákovi. Hneď sa však spamätala a okolo srdca si postavila pevné hradby. Nedovolí, aby ju tento muž zničil tak, ako to spravil Matthew. Nedovolí.

Daniel rozmýšľal, či ju má aj naďalej trápiť a hnevať. Pohľad na ňu v podobe rozzúreného klbka bol naozaj vtipný. Jej líca zakaždým nabrali červený odtieň a keby sa trochu posnažila, z uší by jej zaiste syčala para. Jej pohľad sa ale zmenil. Videl v ňom úprimnú prosbu, pokoj a... náklonnosť? Obdiv? Srdce mu zajasalo, no radosť sa vyparila spolu s jej nenávistným pohľadom.

"Kráčajte," povedal a netrpezlivo zatínal sánku.

"Ale..." Nestihla dopovedať.

"Kráčajte, Stephanie!" V očiach sa mu mihla zlosť, no ona sa nenechala odbiť.

"Nie." Odpovedala tvrdohlavo.

Muž si vzdychol, zatváril sa otrávene a vrece s jedlom preložil do ruky, v ktorej zvieral lampáš. Podišiel k nej a zľahka, no nečakane si pred ňu kvokol. Svalnatou rukou ju oblapil tesne nad ohybom kolena a prehodil si ju cez plece. Stephanie zalapala po dychu. Čo si to dovoľuje? Ja som predsa žena! Zaslúžim si trocha úcty! V duchu hromžila, no nahlas nepreriekla už ani slovko. Netúžila po tom, aby ju zviazal alebo umlčal údermi tak, ako to robili muži so svojimi manželkami.

Mužova kolísavá chôdza ju upokojovala a teplo z jeho tela na ňu sálalo aj cez oblečenie. Bránila sa tomu, no únava z prebdetých hodín na ňu napokon doľahla v celej svojej ťažobe.

•Moji drahí, milovaní, čísla na tomto diele rastú ako z vody a ja sa stále cítim ako v tom najkrajšom sne. ❤ Ďakujem za podporu, ďakujem za Vaše milé komentáre, za všetky voty... Ešte raz jedno veľké, obrovské, enormné ĎAKUJEM!!! ❤

•Dúfam, že si časti Daniel+Stephanie užívate tak ako ja. Táto aj predošlá kapitola sú dlhšie, no verím, že Vás to nepohoršilo :D :) ❤

•Mám Vás rada, užívajte si prázdninky... ❤

-Elizabeth