Daniel sa ráno zobudil so zmätkom v hlave. Odkedy stretol strýka, necítil úľavu, ale ešte väčšie bremeno ťažiace jeho plecia. V ten večer, keď s ním hovoril prvýkrát po štyroch mesiacoch, sa skoro nič nedozvedel. Adam mal hrozne naponáhlo. Povedal mu len to málo, že je v utajení a nikto sa nemôže dozvedieť o tom, že žije.

"Kde ťa môžem zastihnúť? Kedy ťa najbližšie uvidím?" smutne sa spýtal Daniel po strýcových slovách skúpych na informácie.

"Nechaj to na mňa. Ja prídem, keď to bude vhodné a hlavne bezpečné," nervózne sa usmial a rozlúčil sa.

Odvtedy ho nevidel. Už včera chcel splniť úlohu, ale odložil ju. Dúfal, že sa Adam objaví. Zostáva mu ešte celý týždeň z dvoch, ktoré mu udelila staršina. Keď si to uvedomil, začali sa mu potiť dlane. Hoci to nebola jeho prvá úloha, ešte stále pociťoval strach. Každý únos je nebezpečný. Zhlboka sa nadýchol, postavil sa z postele a pomaly vošiel do kuchyne. Matka sedela za ošúchaným stolom a uprene hľadela na dvere vedúce do sestrinej izby.

"Ahoj, mami," potichu sa ozval Daniel. Zrejme ju vyrušil z hlbokého zamyslenia, keďže sa trochu strhla.

"Ach, ahoj Danielko," milo sa usmiala a na líci sa jej spravila jamka.

Daniel sa tiež pousmial. Hoci už je chlap ako hora a nedávno oslávil dvadsaťtri, mama ho stále volala zdrobneninami, ako keby bol batoľa. Nikdy sa na to nesťažoval, vlastne mu to ani nikdy nevadilo. Mal to rád. Jeho mama bola výnimočná žena. Stále vedela, čo robiť, bola silná a zároveň taká jemná a citlivá.

"Poď, sadni si ku mne," pokračovala a pohladila stoličku vedľa seba.

Izba bola presiaknutá čerstvým vzduchom, ktorý jemne vial cez otvorené okenice a tiež vôňou bylinkového čaju. Daniel si z neho mlčky nalial a prisadol si k matke. Tá sa na neho zadívala a výraz jej tváre zvážnel.

"Viem o všetkom," šepla a odvrátila tvár.

Daniel sa zatváril nechápavo. Matka veľavravne kývla hlavou. Vtom mu to došlo. Ona vedela všetko.

"Mama, ja..." nedopovedal, len si vzdychol.

"Prečo? Prečo musíš zarábať nečisté peniaze? Peniaze získané z utrpenia iných?" žalostne na neho pozrela.

Nemohol vydržať jej pohľad, a tak sa zahľadel na hrnček s pariacou sa tekutinou.

"Vieš, že inak by sme zomreli hladom. Robím len to, čo musím."

"Stále máš na výber. Stále sú dve možnosti, dve cesty. Je na tebe, či si vyberieš jednoduchšiu no nesprávnu alebo zložitejšiu a čestnú," smutne dodala, postavila sa, podišla k umývadlu a začala bieliť zemiaky.

Daniel sa pomrvil na svojom mieste. Cítil potrebu obrániť a ospravedlniť svoje konanie. "Rád by som sa zamestnal inde, ale ani jeden majster v meste nepotrebuje tovariša. Sám si nemôžem založiť dielňu, nemáme na to dosť peňazí. Tak čo odo mňa chceš? Aby som vôbec nepracoval?"

"Nevolaj tú ohavnosť prácou! Pekár už má tovariša, ale zamestnal by ťa. Bol to otcov dobrý priateľ, spravil by to pre nás," povedala matka a ruky si utrela do zástery. Zakaždým, keď bola nervózna sa zamestnávala prácou. Keď obielila tých pár zemiakov, ktoré im ostali, pustila sa do zametania.

"Pekár má osem detí. Nemá peňazí nazvyš. Pomohol by nám, ale za cenu vlastnej chudoby. Ledva dokáže vyplatiť toho jedného tovariša, ktorého má," odvetil Daniel a sledoval, ako matka energicky drie dlážku prútenou metlou.

"Nerob to Daniel, nevyhováraj sa. To isté robil aj tvoj strýko. Toľkokrát sme mu dohovárali, aby dal od tej špinavosti ruky preč. Ale on nechcel, stále to odkladal. Neveril, že by si dokázal nájsť inú prácu a skončil mŕtvy. Nechcem, aby sa to isté prihodilo aj tebe. Prosím, Daniel, ver Bohu, on ťa bude viesť. Postará sa o nás. On je tu práve na to, aby sa staral o svojich milovaných," dopovedala a odložila metlu.

"Mama, nesťažuj mi to. Dennodenne čelím svojmu svedomiu. Nerád to hovorím, ale naozaj nemám inú možnosť. Aspoň zatiaľ nie," povedal Daniel a postavil sa. Matka na neho v tichu hľadela. Keď sa chystal vyjsť z izbietky, jemne ho chytila za rameno.

"Si hoden väčších vecí. Si hoden bohatstva duše. Nezraňuj úbohých ľudí tým, že im unášaš deti. Buď čestný muž," šepla a nechala ho odísť.

~~~

Stephanie vstala neskoro. Možno by spala aj dlhšie, keby ju Martha nezobudila. Kým vyberala šaty a precízne ich kládla na fialovú semišovú leňošku, ustarane sa zadívala na svoju zverenkyňu.

"Slečna Stephanie, spali ste tak tvrdo, ako už dávno nie. Zobúdzala som vás dobrú polhodinu," povedala a šibla po nej pohľadom.

"Och, naozaj?" Stephanie sa zatvárila prekvapene, aj keď si bola veľmi dobre vedomá toho, že v to ráno dospávala prebdenú noc.

Odkedy si večer ľahla, ronila horúce slzy až do svitania. Nevzlykala. Prúdy plné neznesiteľného smútku jej však nepretržite tiekli po lícach. Cítila sa bezútešne. So zatvorenými očami čakala, kým ju slúžka vychystá. Aké jej to len teraz všetko prišlo malicherné!

Čo z krásnych ozdôb a farieb na pery? Čo z drahých rób a najnovších klobúčikov, keď sa jej život rozpadá na márne kúsočky?

Bože môj, zanevrel si na mňa! Vari som ti nebola celý život oddaná? Vari som ťa stále nevzývala a nevyvyšovala ťa? Stvoril si ma, aby som takto trpela? Aby moja duša okúšala jednu horkosť za druhou?

Za spoločnosti trpkých myšlienok vyšla z komnaty. Priala si, aby to všetko bol len zlý sen. Aby bola znova malým bezstarostným dievčatkom pobehujúcim po lúke. Kým kráčala po chodbe, snažila sa nasadiť si masku ľahostajnosti a spokojnosti, no nejako to nešlo.

Do akého tmavého údolia bolesti si ma to poslal, Ježišu? Čo mám robiť? Čo asi? Spravím to, čo každá mladá dáma. Poddám sa osudu.

Aj keď sa snažila dostať emócie pod kontrolu a poddať sa vôli rodičov, stále počula v srdci jemný hlások, ktorý jej šepkal, že tu jej život nekončí. Tiché 'Ver mi' sa jej dookola omieľalo v kútiku duše.

Tesne pred schodiskom ju niekto zdrapil za ruku. Stephanie od ľaku slabo skríkla.

"Nekrič Stephie, to som ja," zasmiala sa stará mama.

"Prepáč, som nejaká nesvoja," odvetila a zasmiala sa nad vlastnou pochabosťou.

"Aj ja by som na tvojom mieste bola. Ten Matthew je obyčajný had!" pošepky hromžila stará pani Belmontová. Stephanie to prekvapilo. Ešte nikdy nevidela svoju mierumilovnú babičku takúto vytočenú.

"Nuž, to nepopieram," povedala a chytila starú mamu za ruku, "ale myslíš, že život s ním bude až taký hrozný? Prosím, povedz, že nie."

Starká si vzdychla. "Dúfam, že nie. Aaron mi povedal, že si bola svedkom ich nepríjemnej konverzácie."

"Áno, bolo to viac než mätúce. Hovorili niečo o pomste. Chcela som, aby mi to starý otec vysvetlil, no odmietol."

"Stephanie, dievčatko, najradšej by som ťa poslala ďaleko, čo najďalej, aby na teba ten čert nemal dosah. Ale žiaľ, žijeme v dobe, kedy veľkosť dedičstva prevažuje charakter," pohladila ju po pleci, "okrem toho, tieto steny majú uši." Hlavou jej naznačila, aby ju nasledovala.

Málokto vedel, že komnata starých rodičov vedie na malý balkón. Zvonku ho kryli košaté stromy a murovaný výklenok. Stephanie sa posadila na drevené hojdacie kreslo a stará mama zo stolíka pri posteli vytiahla sklenenú dózu s kúskami karamelu.

"Mám pocit, akoby sme sa vrátili do časov, keď si mala osem rokov. Stále si sedela v tomto kresle, bolo tvoje obľúbené, pamätáš?" s úsmevom sa spýtala stará mama a dózu položila na stolček ladiaci s kreslami, ktorý dotváral čarovnú atmosféru zabudnutého miesta.

"Pamätám. Vtedy mi pripadalo obrovské. Bála som sa, že keď z neho spadnem, dolámem sa," Stephanie sa zachichotala. Nachvíľu pocítila úľavu. Nahlas vydýchla všetky ťažkosti a nastavila tvár slnku.

"Už dlho si sa takto nesmiala," rozcítene podotkla babička a do úst si hodila lahodný karamel.

"Ako by som aj mohla? Matka stráži každý môj pohyb a posudzuje každý zvuk, ktorý vydám," znova sa rozosmiala a tiež sa ponúkla sladkým potešením

"Matka ťa ľúbi, Stephie."

"Ja viem. No prajem si, aby to vedela viac prejaviť. Vieš, občas mám chuť ujsť. Hlavne po tom všetkom, čo sa mi prihodilo tento týždeň. Som smiešna, viem," pohniezdila sa na kresle a čakala na odpoveď svojej spoločníčky.

"Život nie je ľahký. Každý z nás si prešiel ťažkými časmi. Ty si silná. Máš v sebe niečo, čo nemá veľa dievčat. Prekypuješ životom a z očí ti srší radosť. Nenechaj okolnosti, aby v tebe udupali plamienok nádeje. Všetko má svoj význam. Ak sa máš vydať za toho lapaja, snáď z toho vzíde aj niečo dobré. Boh je nad nami, Stephanie."

Stephanie sa usmiala a na pár chvíľ ju naplnil pokoj. Boh je s ňou. Vie, čo robí. Odhrnula si z čela otravný prameň vlasov a objala starú mamu.

"Kiežbysom na tomto mieste, kde sa vyparia všetky problémy mohla ostať navždy,"odtiahla sa a utrela si slzu z líca.

•Nová kapitolka. Dúfam, že ste si ju užili. ❤

•Michelle_Lennon007, ďakujem, že napriek všetkému mi stále pomáhaš posúvať moje dielo ďalej. ❤

•_zuzickaa, vďaka za tvoj čas, úžasné postrehy a milé slová. ❤

-Elizabeth