(Keďže kapitolka vychádza po dlhej prestávke, odporúčam prečítať si predošlú kapitolu, alebo aspoň záver, aby ste boli v obraze, hihi (((: Príjemné čítanie ❤)

Stephanie sa trhane nadýchla. Síce sa jej vzduch nahromadil v pľúcach, vydýchnuť ho nedokázala. Šok ju zachvátil ako nečakaný príliv.

Mám zutekať? Kričať? Pustiť sa do osoby, ktorá práve spacifikovala člena Vlkov takmer holými rukami?

Všetky myšlienky, všetky plány a každý nápad bol úplne zbytočný. Zdrevenené nohy by ju neposlúchli ani za nič.

Muž k nej podišiel o pár krokov bližšie. V mihu jej stuhla krv v žilách. V očiach ju pomaly začínali páliť slzy. Cítila sa bezmocne. Nedokázala sa pohnúť. Guča, ktorá jej medzičasom navrela v hrdle jej nedovolila vydať ani náznak hláska.

Roztriasla sa ako osika a čakala na najhoršie. Tuho premýšľala, kto je ten človek a čo od nich chce.

Čo od nej chce.

Ukazovákom a palcom jej chytil bradu. Bol tak blízko, až sa jej zdalo, že cez šatku zreteľne cíti jeho dych na svojej tvári. Premeral si ju z každej strany a uchechtol sa.

"Nerumádzgaj!" zagánil. Rukou jej ešte pevnejšie stisol sánku. "Stephanie Agnes Belmontová." Jej meno vyslovil tak znechutene, akoby na jeho jazyku chutilo presne ako hnoj. "Vnučka toho hada!" zvrieskol tak nahlas a rozzúrene, až sa Stephanie podlomili kolená a napadlo ju, či sa jeho hlas nedoniesol až k chalúpke a Vickie.

Ticho zastonala, lebo mužove hrubé a mozoľnaté prsty sa jej na sánke neustále viac a viac zvierali. Nebadateľne sa odklonil a druhou rukou si pomaly stiahol šatku.

Stephanie vytreštila oči, až sa čudovala, že jej nevyskočili z jamiek. Tie jeho sa zatiaľ sústredene upierali na jej tvár.

Jej strach sa obohatil o bezútešnú zmätenosť. Mykol jej hlavou a odstúpil s uspokojením vrytým v jeho črtách.

Jonathan? Manžel mojej milovanej tety? Nebesá!

Pokarhala sa za to, aká je nevšímavá.

Ako je možné, že nezbadala tú obrovskú jazvu, ktorá jej v deň príchodu pána Abbotta do sídla Belmontovcov tak veľmi nesedela? "P-pán Abbott..."

"Sklapni!" zachrčal rozzúrene.

Zbadala pohyb z miesta, na ktorom ležal Daniel a mimovoľne si zahryzla do spodnej pery. Duchaprítomne sa však rýchlo zahľadela Jonathanovi priamo do očí a tuho premýšľala, ako upútať jeho pozornosť natoľko, aby si nevšimol, že sa Daniel preberá.

Vedela, že ak opäť prehovorí, riskuje tým úder alebo niečo omnoho horšie. Nemilosrdnosť tohto muža sa takmer zhmotňovala vedľa neho.

"Stále som..." prepichol ju pohľadom, no Stephanie pokračovala aj napriek svojim roztraseným nohám, "stále som mala silný pocit, že nie ste len nejaký obyčajný diplomat či gentleman, pán Abbott." Jediná veta zmenila plamienky zlosti v jeho očiach na iskričky pýchy.

Pohľad zabárala do jeho jazvy a zvažovala ďalší krok. Kútikom oka videla, že Daniel si už prstami šúcha bok hlavy a opäť sa začudovala.

Je tu možnosť, že je Jonathan Abbott tiež člen Vlkov? Taktiež čoraz viac pochybovala o úrovni tejto tajnej skupiny. Momentálne však bola za Jonathanovu nepozornosť a nesústredenosť viac než vďačná.

Muž z kapsy vytiahol lano. Strphanie po chrbte opäť prebehol mráz. "Chcete ma... Chcete ma zviazať?" Až keď svoje obavy vyslovila nahlas, uvedomila si, aká obmedzená mu musí práve v tejto chvíli pripadať.

Znechutene na ňu zazrel. "Si ešte hlúpejšia, než som predpokladal." Náhle sa otočil. "Daniel! Dobré ránko, spachtoš! To lano som vybral práve kvôli tebe, predstav si!"

Daniel sa celú dobu tváril ako pomätenec. Preto keď povedal: "Ach, Adam... Si to ty?" Stephanie predpokladala, že len blúzni. 

(Ak by si niekto nepamätal, Adam Easton je Danielov strýko.)

"Áno, spamätávaš sa rýchlo. Máš naozaj tuhý korienok," zaškľabil sa muž.

"Čo tu robíš? Prečo si ma ovalil pažbou? Prečo ma chceš zviazať? Čo to má znamenať, prepána?!"

"Nuž, chcel som pár chvíľ pobudnúť tuto so slečnou osamote." Veľavravne na ňu mrkol.

Daniel zbledol. V hlave sa mu preháňali tie najhoršie scenáre. Stephanie však nevyzerala, že by bola zranená a neveril, že by ju jeho strýko pripravil o dôstojnosť. Vyzerala len vydesene.

"Prečo?"

"Kladieš otázky, ale načo, keď sa nimi ani troška nepribližuješ k jadru veci?" zarehotal sa. "Daniel, no tak..."

Mladý muž sa zatváril zmätene.

Adam si vzdychol. "Dobre, tak ti to vysvetlím pekne poporiadku. Ale len preto, že si môj synovec."

Stephanie vypleštila oči na muža. Ledva vedela, ako sa volá, v takých rozpakoch sa ocitla. Jonathan je Adam. Adam je Danielov strýko? Tí dvaja konverzovali, akoby tam vôbec nebola, čo jej, pravdupovediac, dokonale vyhovovalo.

"Počúvaj pozorne, nebudem to opakovať." Zatváril sa smrteľne vážne. Sálala z neho desivosť.

"Vieš, prečo vznikla družina Vlkov?" začal a popri rozprávaní sa prechádzal. Pohľad upriamil na Daniela. "Odpovedz, synak."

Mladík zvládal celú situáciu oveľa pokojnejšie, než takmer omdlievajúca lady. Pokojným a vyrovnaným hlasom odrecitoval: "Vznikla na znak rebélie voči pánom, grófom a všetkým vysokopostaveným ľuďom, ktorí si nevážia prácu poddaných."

Adam sa hrdelne rozosmial. Bol to ale zlovestný smiech, z ktorého naskakuje husia koža. "To si myslia všetci! Všetci ste obyčajní hlupáci!" odpľul si. Teraz sa obrátil smerom k Stephanie. "Milady, smiem vám položiť zopár otázok?"

Stephanie sa všetky slová vyparili z hlavy. Daniel cítil jej strach. "Na to si mal dosť času. Adam, nechaj ju na pokoji."

"Mlč, ty zbabelec. Keby si ma počúval... keby si poslúchol Beara a túto špinu doniesol Vlkom načas, nemusel by si sa potýkať so žiadnou z týchto nepríjemností!" vybafol.

"Čo má celá táto situácia spoločné s Bearom?" vtom Danielovi svitlo. "To nie. Hádam si neposlal Beara, aby ma spacifikoval, práve ty?!"

Adam odhalil rad krivých zubov v desivom úškľabku. "Konečne ti niečo došlo." Hlavu otočil späť smerom k Stephanie. "Takže, Stephanie, ako si našla ten list?" Rukou zašiel pod kabát a natrčil k nej dlaň so zožltnutým pergamenom. Trasúcimi sa ľadovými prstami ho zobrala. Adam z nej ani na sekundu nespustil zrak.

"V knižnici." Prstami prechádzala po okrajoch listu.

"Správne." Nadvihol jedno obočie a list jej vytrhol. "Musím však uznať, že ani ty nie si obyčajná krehká slečinka, za akú som ťa pokladal. Iné mladé dámy by po veciach, ktoré som narobil tebe ledva vyšli z komnaty."

Stephanie zhrozene zhíkla.

Stalo sa jej presne to, čo prednedávnom pri Danielovi. Niečo sa v nej náhle vzbúrilo a zaplavila ju vlna hnevu, zlosti a odvahy. "Dýka, nočný návštevník. To všetko vy?" jedovala sa.

Ironicky zatlieskal. "Už sa to konečne začína niekam posúvať."

"A ja som si po celý ten čas myslela, že Matthew je ten zlý... Neuveriteľné," dodala viac sama pre seba, než pre mužov stojacich obďaleč.

"Matthew je len moja figúrka. Spraví to, čo mu prikážem. Vidíte, drahí moji, čo dokáže obyčajný strach? Predpokladal som, že podobne spracujem aj teba, Stephanie. Zle som ťa odhadol, aj to sa stáva."

Nemohla uveriť vlastným ušiam, vlastným očiam. Nemohla uveriť vôbec ničomu, čo sa teraz dialo.

"Nechápem, ako som sa dostala do tejto situácie. Nechápem prečo," priznala zúfalo.

"Buď trpezlivá, všetko sa dozvieš." Skúmavo si ju obzeral. "Chudák Matthew. Ten blázon si ťa naozaj obľúbil. Ale nie dostatočne. Jeho strach bol väčší ako jeho láska k tebe."

Stephanie sa do očí opäť tlačili slzy.

"Vy ste zviera." Zašepkala neveriacky.

"Ďakujem, milady." Po chvíľkovej pauze pokračoval: "Chceš vedieť, prečo si sa ocitla v tejto situácii? Odpoveď je jednoduchá: pomsta."

Do šokujúceho dialógu sa pridal aj Daniel. Nepáčilo sa mu, kde to celé smeruje. "Aká pomsta?"

-Pokračovanie v ďalšej časti, moji drahí! ❤ Kapitolka po takej dlhej dobe a plná noviniek... Už sa to začína poriadne hýbať!

-Krátka reklama (:D): píšem short story s názvom Moje topánky. Keď máte chuť na niečo povznášajúce (napríklad po takejto ťažkej kapitole), odporúčam! :D ❤

-Majte ešte krásny večer! (((: ❤