Daniel sledoval približujúcu sa Victoriu a hnevlivý výraz na jej tvári. Nespokojne sa pohniezdil na lavici pred chalúpkou a pohľad tvrdohlavo zaryl do zeme. Robieval to stále, keď vedel, že sa ho Vickie chystá vyhrešiť.

"Daniel Easton!" vybafla namrzene. "Si beznádejný prípad."

Daniel pohľadom skúmal každé jedno zelené stebielko trávy ohýnajúce sa pod ťažobou jeho schodených topánok.

"Pozri sa mi do očí a povedz, čo si to spravil tej chudinke!"

Daniel po nej strelil zvedavým pohľadom. Maličká iskierka nádeje, že jej Stephie neprezradila všetky jeho chyby sa rozhorela, no hneď aj zhasla. "Neraduj sa zbytočne, bratranček. Stephanie si už vyliala srdce. Chcem však počuť aj tvoje slová."

A je to tu. Bude s ňou musieť hovoriť o svojich najhlbších myšlienkach. Aj keby sa zaprisahal, že jej nepovie ani slovko, bolo by to zbytočné- Victoria má nadprirodzený dar. Vie z človeka dostať presne to, čo chce. "Nerád by som o tom hovoril." Skúsil šťastie.

Vickie vydýchla a uvoľnila si všetky svaly na tele. Pomaly si sadla vedľa Daniela. Vyzeralo to, že zvažuje každučký svoj pohyb. "Tvoje dni sa krátia."

Vyplašene dvihol hlavu a nepokojne na ňu zazeral. "Čo to táraš?"

Victoria ho obdarovala smutným úsmevom. "Rovnako, ako sa krátia aj moje dni. Tiež sa krátia tie Stephaniine."

"Desíš ma." Od úmrtia otca bola pre neho zmienka o smrti ako bezodná priepasť.

"To nie je môj zámer. Chcem ťa len postrčiť k činom... kým bude neskoro." S týmito slovami vstala a oprášila si sukňu od neviditeľných prachových zrniečok.

"Akým činom..." nedokončil otázku.

"Nech ťa ani len nenapadne hrať sa na hlupáka!" pohrozila mu a ticho odkráčala do lesa.

Čo jej to zišlo na um? Nechať ho samého so Stephanie?! Čo má teraz robiť? Pravda bola, že až príliš dobre vedel, čo je správne. Znelo to tak jednoducho: všetko vyjasniť a nespôsobovať novú bolesť.

Prinútil sa vstať z lavice, ale nohám sa pohnúť nechcelo. Mal by si premyslieť, čo povie. Prosil Boha o pokoj, no žiaden neprichádzal. Prosil o správne slová, ale v hlave mal znenazdajky úplne prázdno. Zaťal päste a silou vôle vykročil.

Daniel vošiel do miestnosti ako veľká voda. Rozrazil dvere a jeho tlmené kroky dopadli na hlinenú podlahu. Stephanie sa ani nemykla. Predpokladala, že príde.

Ešte stále sedela za stolom pri okne. Victoria vravela, že ide do lesa po ďalšie bylinky. Stephanie jej ale neverila. Vedela, že jej cieľom je, aby boli s Danielom osamote.

Jej slová rezonovali Stephaniinou mysľou. Nie je až taký zlý. Daj mu šancu.

Pozrela mu priamo do očí. Stál akoby zamrzol na mieste. Stephanie si nepokojne uhladila vlasy a neisto sa pousmiala.

Chce počúvnuť Vickie. Aj keď nemá tohto muža v láske, Victoria je úžasná žena, ktorá by jej snáď neporadila nejaké bláznovstvo.

"Čo sa deje?" Prekonala predsudky. Všetky pocity dala pod zámku a čo najvyrovnanejšie sa snažila nadviazať rozhovor. Jeho duša je krehká. Rovnako, ako tá tvoja.

Danielovi sa na jazyk tlačili samé nezmysly. "Nič sa..." vzdychol.

Má dosť neúprimnosti. Musí sa zachovať ako muž hodný dôvery, ako muž hodný úsmevu. Toho prekrásneho, jemného úsmevu, ktorý mu práve venovala.

Dlhými krokmi podišiel k stolu a sadol si na stoličku oproti.

"Stephanie," pozrel na ňu. Keď videl jej tvár lemovanú voľne padajúcimi vlasmi, spomenul si na to, ako jej ich prečesával vietor, keď tancovala. "Matilda..." neovládol sa a zašepkal.

Frustrovane pohodila hlavou. "Dobrotivý Bože! O akej Matilde to stále splietaš?!"

Možno si Victoriine slová brala až príliš k srdcu. Mala by si dávať pozor na jazyk, inak to môže ľutovať. Jedna vec je, že jej Vickie hovorí o Danielovej dobrej stránke, no na druhej strane- nie je práve on jej únosca? Nie on ju vydesil na smrť a odvliekol bohvie kam?!

"Sám neviem," usmial sa.

"Toto je naozaj absurdné! Si blázon, Daniel!"

"Odkedy ma oslovuješ menom?" podpichol ju. To mu išlo najlepšie.

Stephanie očervenela. Nevedel, či od hanby alebo od hnevu.

"Prečo by som nemohla?" Vôbec si neuvedomila, že ho prestala oslovovať tak, ako sa patrí. Koniec-koncov, on nie je gentleman. Nezaslúži si dôstojné či úctyhodné oslovenie.

"Si mimo grófstva len zopár dní a už zabúdaš na dobrú výchovu..." uchechtol sa.

Mala chuť postaviť sa a odísť z miestnosti. Tento muž si z nej len uťahuje alebo ju nazýva Matildou! Zahryzla si do jazyka, no uštipačnú poznámku aj tak neprehltla.

"Jednoducho sa k ľuďom správam tak, ako si zaslúžia!" hlesla zlostne.

Daniel pohľadom skúmal jej oči. Oči plné niečoho, čo ho vábilo a zbavovalo rozumu. Bol si takmer istý, že to niečo do nej Boh vložil už pri narodení.

Cítil, že sa začína uvoľňovať. Keď bol nesvoj, uťahoval si z nej. Teraz však videl, že ho neberie len ako hrdloreza. V jej očiach sa zračilo prijatie.

Nevedel, čo jej Vickie povedala, no bol si istý, že jej nikdy nebude schopný dostatočne poďakovať.

"Prišiel som sa ti ospravedlniť," pomaly povedal a hľadel do zelených okien Stephaniinej duše.

Párkrát zaklipkala, akoby ju tieto slová práve hodili do prítomnosti. Nechápavo pootvorila ústa, no Daniel pokračoval.

"Ospravedlňujem sa. Je mi ľúto, ako som sa správal. Mal som ti všetko vysvetliť hneď na začiatku."

"Victoria mi už väčšinu povedala..." riekla ako v tranze. Nemohla uveriť vlastným ušiam.

Daniel nasucho prehltol. "V-všetko?"

"Asi áno. Si člen skupiny Vlkov. Unášaš zámožných ľudí pre peniaze a ako protest proti nadradenosti vyšších vrstiev. Ja som obeť." Hovorila to celkom vyrovnane, aj keď v jej vnútri to horelo.

Nenávidela ho za to, že ju uniesol. Zároveň mu však bola vďačná. Je ďaleko od chlipného Matthewa. Matka na ňu nedohliada. Môže byť slobodná.

"Prepáč... za ten únos. Ja som..." smutne pokrútil hlavou.

"Ja viem. Musel si." Keď zbadala jeho ľútosť, v jej hrudi sa rozhostil príjemný pocit.

Daniel zvážnel. "Nie, nemusel som. Som zbabelec. Mal som s tým skončiť už dávno..."

Nevedela, čo na to povedať. Cítila z neho úprimnosť. Verila mu. Stále jej však v hlave skackala jedna otázka.

"Prečo si ma neodovzdal Vlkom?" potichu vyzvedala.

Daniel zbledol a v jeho očiach bolo badať nekonečnú beznádej. Videla na ňom rozpaky. V tichosti pozoroval jej tvár. Zrazu mu očami prebehol tieň. Prudko sa postavil a prešiel k dverám. Na prahu zastal.

"Keď sa vráti Victoria, povedz jej, nech ma nečaká. Vrátim sa neskoro," odsekol.

"Ale č-čo..."

"Jednoducho jej povedz, nech ma nečaká," zopakoval a vyšiel z chalúpky.

Stephanie sa postavila. Chcela ho zastaviť, ale v poslednej chvíli si to rozmyslela. Ach, Bože, prečo som sa len vypytovala?

Bolo jej jasné, že načala citlivú tému. Sľúbila si, že Vlkov už medzi nich nezatiahne, hoci mala neblahý pocit, že budú už navždy jej súčasťou.

•Moji drahí, prekročili sme hranicu 4K prečítaní!! (Teda, ak sa mi to len nesníva :D) Som najšťastnejší človek na svete!!! Napíšte mi do komentárov svoje adresy a ja vám pošlem čokoládku... :D :* ❤

Ďakujem, robíte ma radostnou (((: