1. Farebný motív - Fialová

2. Trenčianske Teplice

3. Sofia

4. Povinné slová: Teplo, slnko, pot, únava, voda

5. Fantasy

___________________________________

Zahľadela som sa do mútnej vody jazierka. Ryby a kačice v ňom bojovali o posledné kúsky chleba. No ja som ta nepozerala kvôli nim, ale preto, lebo som hľadala, niekoho, alebo niečo? Ťažko povedať. No ešte včera to tu bolo a spod hladiny to na mňa volalo.

„Sofi, si v poriadku?" oslovila ma mama, pričom si ma ustarostene premerala.

Prikývla som, no môj výraz nevyznieval o nič presvedčivejšie ako prázdny pohľad orieškových očí.

Mama sa o mňa už dlho bojí. Bude to niekoľko mesiacov, čo som stratila svoju najlepšiu kamarátku a nedokázala som sa preto prestať obviňovať. Vzala si život, trápila sa, a ja som to netušila. Pocit viny sa so mnou vláčil ako väzenská guľa kamkoľvek som sa hla a ani tu tomu nebolo inak.

Do Trenčianskych Teplíc ma mama vzala v nádeji, že si oddýchnem. Liečivé pramene by mohli upokojiť napnuté nervy a horský vzduch by mohol moje vedomie ukolísať k spánku, no i napriek som noc čo noc hľadela na biely hotelový strop a čakala kým vyplačem všetky slzy. Nakoniec som nezaspala, len skĺzla do vyčerpaného bezvedomia.

Áno, mama si o mňa robí starosti. Možno sa bojí, že ma pocit viny doženie k tomu istému. Možno sa bojí, že sa rozhodnem odísť rovnako ako Mia. Na to som však nemala dosť odvahy.

„Pôjdeme?"

Prikývla som a nasledovala mamu. Každý deň ma prehovorila, aby som s ňou šla do parku. Bolo to len bezcieľne túlanie na čerstvom vzduchu, ale robilo jej radosť ak som šla s ňou. Včera tomu nebolo inak. Dala som sa presvedčiť, hoci sa mi zdalo, že slnko je prijasné, teplo neznesiteľné a únavou sa ani nepostavím z postele. I napriek tomu som šla. Netrvalo dlho a pot mi stekal po krížoch. Oblečenie sa na mňa lepilo ako druhá koža. V parku bol síce tieň. Stromy sa o to postarali, no i napriek tomu bolo dusno.

Mama vzala pečivo v nádeji, že ma kŕmenie vodného vtáctva a rýb nadchne tak ako kedysi. Ale ani som ho nevzala do ruky. Stáli sme pri zábradlí. Ona ich kŕmila a ja som sa na ne tupo dívala. Nebavila som sa a tak som sa rozhodla ešte raz obísť jazierko. Nie je veľké, takže to bolo len na niekoľko minút a mama na mňa po celú dobu videla zo svojho miesta a tak ma pustila bez akýchkoľvek protestov.

Kráčala som pomaly, nebolo kam sa náhliť. Pri búde s oznámeniami o rybárskych nariadeniach som sa zastavila a venovala pohľad ostrovčeku, ktorý slúžil k hniezdeniu tunajšieho vtáctva. Vždy ma lákalo pozrieť sa tam. Na jazero sa nesmeli púšťať loďky ani sa v ňom nedalo plávať a tak to bol len sen udržiavaný zvedavou túžbou vidieť niečo, čo som ešte nevidela.

Hľadela som na ostrovček v nádeji, že možno zazriem tohtoročné káčatká, alebo hniezdo. Ešte nikdy som nevidela kačacie, či labutie hniezdo, ale pátrala som márne. Uprostred ostrova sa nachádza strom, mohutná smutná vŕba so zvesenými konármi, ktoré poskytujú živočíchom dostatok tieňa i ochrany. Tá koruna sa pohla. Ani neviem, čo som si myslela, že v nej uvidím, ale toto by som tam nečakala. Na jednom z mohutných konárov sedel mladý muž opretý o hrubý kmeň stromu. Jedna noha vyložená a druhá ležérne zvesená. Pohojdával ňou vo vánku a s privretými očami si popiskoval akúsi melódiu.

Rozhliadla som sa, no zdalo sa, že nik iný ho nevidí. Znepokojene som sa zamrvila a dúfala, že nejde o halucináciu. I napriek všetkým trápeniam som sa so svojou bolesťou a žiaľom snažila vyrovnávať po svojom bez psychiatrickej pomoci. No ak vidím niečo, čo by nemalo byť, tak to asi bude horšie, ako som si do teraz myslela.

Muž naklonil hlavu mojim smerom a pootvoril oči. Obzrel si ma lenivým pohľadom, pod ktorým som sa zachvela. Zdvihol ruku a zamával mi. Neisto som mu pozdrav opätovala.

Spozornel a vystrel sa, odrazu nepôsobil ani zďaleka tak uvoľnene. Oči vytriešťal mojim smerom a zjavne si nebol istý, čo robiť. Náhle skočil z konára, ktorý musel byť aspoň dobré dva metre nad zemou a stratil sa vo vysokej tráve.

Ešte chvíľu som zmätene hľadela na ostrovček, no keď sa nič nedialo, pohla som sa ďalej a pokračovala v obchôdzke.

O niekoľko minút som mala po obchôdzke a pripojila som sa k mame. Odmietla som jej ďalší pokus zatiahnuť ma do prekrmovania miestneho vtáctva a zahľadela som sa do vody. Teraz som už len čakala, než jej dôjdu zásoby a budeme sa môcť vrátiť na hotel.

Voda v jazere nebola nikdy čistá. Chovali tu kaprov a iné ryby, ktorým sa bahnité dno pozdávalo. Preto ma prekvapilo, že pod hladinou vidím aj niečo iné, ako šupinaté chrbty.

Srdce sa mi divoko rozbúšilo. Tvár, pod hladinou som zbadala ľudskú tvár a nie hocijakú. Patrila tomu chlapcovi na strome. V prvej chvíli som sa zľakla, že sa utopil, keď sa pokúšal preplávať ten krátky úsek medzi jazierkom a ostrovčekom, no v tom otvoril oči a hľadel na mňa. Nedokázala som ani dýchať. Stuhla som na mieste a nevedela čo robiť. Toto nemohlo byť normálne. Hľadel na mňa spod hladiny svojimi prenikavými, smaragdovými očami a úzke pery sa mu roztiahli do šibalského úsmevu. Jeho zuby boli ostré a špicaté, no samotný úsmev bol prívetivý a hravý. Pod hladinou sa zjavil obraz jeho ruky. Zamával mi. Ako v tranze som mu zamávala späť.

„Čo to robíš?"

Strhla som sa a odskočila od zábradlia. Mama na mňa ustarostene hľadela.

„Nič!" vyhŕkla som vedomá si toho, ako čudne muselo vypadať, keď som sa zdravila s niečím, čo možno ani neexistovalo.

A dnes som opäť tu. Tentoraz ho však nevidím. Jazero som obišla aspoň zopäť razy. Mama ma sprevádza a sleduje každý môj pohyb. Od tej včerajšej epizódy to robí často. Možno ho nevidím práve kvôli nej... Vzdychla som si a požiadala mamu, aby sme sa mohli vrátiť späť na hotel.

Večer som vkĺzla do svojej obľúbenej levanduľovej nočnej košele. Fialová ma vždy upokojovala, ale ani jej sa nedarilo zahnať výčitky a slzy.

V nočnom tichu som načúvala pravidelnému oddychovaniu mojej mami. Ozvalo sa zadunenie, strhla som sa a pozrela k zatiahnutým závesom spoza ktorých vyšľahol do miestnosti záblesk modrastého svetla. Búrka. Predtým som mala letné búrky rada. Doma som sa občas vytratila do záhrady a pozorovala blesky prerážajúce temnú oblohu. Z nejakého dôvodu som po toľkých mesiacoch v sebe opäť objavila tú túžbu uzrieť v akcii nemilosrdnú silu prírody a tak som sa rozhodla to volanie vypočuť.

Obula som si šľapky a vykĺzla na balkón. Ešte nepršalo, ale vo vzduchu bolo cítiť špecifickú vôňu ozónu a dažďa. Údolím sa rozľahol hrom a následne oblohu preťal rozvetvený blesk. Po prvý raz po dlhej dobe ma ten pohľad úprimne potešil a nadchol. Možno sa to predsa len časom zlepší. Tá spásonosná myšlienka ma potešila. Pozrela som na parkovisko a skamenela.

Stál tam ten mladý muž. Dravo sa usmieval a zamával mi. Najskôr som sa rozhliadla, no zdalo sa, že nik iný nie je taký hlúpy, aby stál v blížiacej sa búrke na balkóne. Zamávala som mu späť a jeho úsmev sa ešte väčšmi rozšíril. Zamával na mňa, akoby ma k sebe volal a z nejakého dôvodu som cítila, že by som mala ísť. Možno to boli hormóny dospievajúceho dievčaťa, ktoré ma k nemu priťahovali ako k magnetu, lebo úprimne, i napriek tým zubom nevyzeral vôbec zle. A možno to bola len obyčajná zvedavosť, no rozhodla som sa ísť.

Mama spala našťastie tvrdo, takže nebolo ťažké vykradnúť sa von. Neobťažovala som sa s prezliekaním, bez tak som nemala v pláne ísť ďaleko a košieľku si bolo ľahké pomýliť s šatami na bežné nosenie.

Prekĺzla som okolo driemajúcej recepčnej a vyšla na ulicu. Muž sa opieral o stenu hotela a hľadel k oblohe. Podišla som bližšie.

„Dobrý večer želám, kráska spanilá."

Začervenala som sa a pozdravila ho obyčajným "Ahoj".

Takto zblízka sa zdal byť nekonečne vysoký a štíhli. Vlasy, o ktorých som sa domnievala, že sú plavé, nadobúdali vo svetle z hotelovej haly fialkastý odtieň. Pleť mliečne biela, pery ružovkasté a oči ako dva lesklé smaragdy. Začervenala som sa ešte väčšmi.

„Smiem ťa pozvať na nočnú vychádzku? Obzvlášť počas búrky je môj kraj nádherný."

Zaváhala som a hlavou sa mi rozľahlo varovanie, aby som nikam nechodila s cudzími, ale cítila som, že on je iný. Nie len na pohľad, ale i niečo v ňom.

„Počas búrky je všetko krásne." Plachý hlas sa mi zachvel. Kedy naposledy som prehovorila s niekým iným ako s mamou?

Tak dlho som sa cítila byť vo vnútri mŕtva a teraz vo mne rozdúcha život niečo, čo možno ani nie je skutočné.

„Slečna, ste v poriadku?" Z recepcie sem dobehla recepčná. Obzerala sa okolo a zjavne ho nevidela.

„Áno, chcela som sa len nadýchať čerstvého vzduchu. Mám rada búrky," usmiala som sa. Bohovia, naozaj som sa na ňu usmiala a mala som pocit, že je to úprimné.

S úsmevom prikývla: „Len nebuďte dlho, aby ste nezmokli. Búrky vedia byť veľmi nebezpečné."

Prikývla som a zhlboka sa nadýchla nočného vzduchu. Recepčná sa vrátila na svoje miesto a ja som sa zahľadela na mlčiaceho mladíka. „Ona ťa nevidela, však?"

Pokrútil hlavou a zahľadel sa na hviezdy.

„Prečo?" Nedalo mi. „Zbláznila som sa? Si halucinácia?"

Jeho zvonivý smiech sa mi rozlial v duši a rozozvučal moje telo zabudnutým životom.

„Vidíš ma, lebo ma potrebuješ." Usmial sa a podišiel ku mne. Natiahol ku mne ruku a ja som mu po krátkom váhaní podala tú svoju. „Dovoľ mi ukázať ti, že nie všetko je také, ako sa na prvý pohľad zdá."

„Čo tým myslíš?" Dychtivosť v mojom hlase musela byť citeľná.

„Stratila si niekoho blízkeho. Cítim z teba smútok. Zažila si stratu a ja som tu, aby som prázdno čo zostalo vyplnil."

Odtiahla som sa. „To nedokáže nikto."

„Skús mi dať aspoň šancu, krásna neznáma." V očiach sa mu zaligotali hviezdy. Ich nekonečná plejáda a múdrosť času.

„Sofia. Volám sa Sofia."

Usmial sa, až ma z toho zabolelo srdce. „Ja sa volám Aque. Som vodný muž. Je mi cťou Sofia. Dali ti prekrásne meno nesúce so sebou múdrosť."

„Práve teraz sa príliš múdro necítim," začervenala som sa.

„Rozumiem. Smrteľníkom sa môže zdať prazvláštne hovoriť s nami, ale uisťujem ťa, že som rovnako skutočný ako kameň vo vode. Nemusíš ho v mútnej vode jasne vidieť, no dokážeš ho cítiť." Opäť ku mne natiahol dlaň a ja som sa jej dotkla. Pocítila som teplo jeho pokožky a obkreslila čiary života. „Smiem opakovať svoje pozvanie?"

Zdvihla som pohľad k tým jeho vyčkávajúcim a nemo súhlasila.

Hromy sa ozývali čoraz častejšie a záblesky osvetľovali park jasným svetlom. Bolo mi jasné, že mierime k jazeru. Teraz mi už bolo jasné, že je jeho domovom. Moja ruka sa stále nachádzala v tej jeho. Upokojovala ma. Konečne som niečo cítila.

„Tu žiješ?" Ukázala som na jazero.

„Áno, ale nie je to celý môj svet. Rád by som ti ho ukázal." Pokynul rukou k jazeru.

„Ja pod vodou dýchať nedokážem," upozornila som ho.

Zasmial sa, čím si ma opäť získal. „Ja viem. No plávať vieš, nie?"

Prikývla som.

„Poď so mnou na ostrov, tam je vstup do mojej ríše."

Zahľadela som sa naň s túžbou. „Vždy som sa naň chcela pozrieť."

„Potom máš konečne príležitosť. A máš moje slovo, že v týchto vodách ti nič neublíži."

Pozrela som sa na neho a opäť na ostrov. Po krátkom váhaní som sa odhodlala vojsť do vody. Nohy sa mi okamžite ponorili do hebkého bahna. Znova som zaváhala a pozrela sa na Aqua, ktorý len prikývol. Urobila som ďalší krok a vrhla sa do vody. Aque plával vedľa mňa. S ľahkosťou prerážal vodnú hladinu a tá akoby ho sama niesla.

Na breh vystúpil ako prvý a podal mi pomocnú ruku. Rozhliadla som sa vôkol seba. Levanduľová košieľka premočená, ale úsmev na tvári. Vo vysokej tráve bolo mnoho hniezd. Ich obyvatelia nám nevenovali pozornosť. Pokojne odpočívali s hlavami zloženými pod strakatými krídlami.

„To je krásne," zašepkala som v snahe nevyrušiť ich pri odpočinku.

„A to si ešte nič nevidela." Tým ma povzbudil a ja som šla za ním.

Vŕba sa nad nami týčila a v nej zívala veľká puklina. „Toto je cesta do mojej ríše."

„Si si istý, že do nej môžem vstúpiť?"

Prikývol.

„A budem sa môcť vrátiť?"

Usmial sa na mňa a blesk osvetlil jeho tvár, „ak budeš chcieť."

Prijala som jeho ruku a spoločne sme prešli čiernou dierou. Na pokožke som pocítila drsnú kôru stromu, no napokon sa predo mnou rozprestrel nový svet. Pustila som ho a vykročila. Obloha žiarila vo všetkých odtieňoch purpurovej. Pretínali ju blesky zdôrazňujúce jej mnohopočetné odtiene. Všade vôkol kvitnúce vistérie. Pod nohami fialky a zúbkaté prvosienky. Toľko odtieňov mojej milovanej farby.

„Je to skutočné?" Nevedela som, na čo by som sa mala dívať skôr.

„Môj svet, je i tvojim svetom. Čokoľvek chceš, sa v ňom stane skutočným."

„To je neuveriteľné." Nevychádzala som z úžasu. „Dokonalé!"

„Pre teba čokoľvek."

Zahľadela som sa na neho. „Veď ma ani nepoznáš."

„Mýliš sa," oponoval mi. „Poznám ťa po celý tvoj život. Už od chvíle, keď si bola malým dievčatkom a po prvý raz si sa sem zahľadela."

„To.." Nevedela som, čo na to povedať. Je pravda, že mama ma sem brala od detstva a vždy som to tu mala rada. Obzvlášť ten ostrovček uprostred jazera ma vždy lákal.

Náhle ma schytil za ruku. „To ty si tento svet stvorila. Pre mňa, pre nás. A ja ťa prosím, nevzdávaj sa ho pre bolesť v tvojom vnútri." Jedna z jeho dlaní mi spočinula na rozpálenom líci. „Pre nás, prosím." Naklonil sa ku mne.

Hľadela som na neho neschopná slova a nevedela čo urobiť, povedať.

„Prosím," vyslovil znova. „Daj mi život."

Zarazila som sa. „Prosím?"

„Len ma pobozkaj. Nič viac od teba nežiadam." Odtiahol sa a lesklými očami sa zahľadel do tých mojich. „Tento svet sa ti zdá byť krásny, no umiera. Pozri sa naň lepšie. Tamto v diaľke, tá čierna diera. To je tvoja bolesť. Ničíš náš svet. Preto si želám vyplniť to prázdno, ktoré v sebe nosíš. Dovoľ mi byť pri tebe. Dovoľ mi milovať ťa a chrániť. Byť čímkoľvek si želáš."

„To je..." Nenachádzala som v sebe slová a tak som sa odmlčala a znova sa zahľadela na tú nádheru. Mal pravdu. I napriek toľkej kráse sa zdalo, že sú miesta, ktoré odumierajú. A možno je to moja vina. „Čo sa stane, ak ťa pobozkám?"

„Stanem sa skutočným."

„Takže si len výplodom mojej fantázie?" Poctila som ho obviňujúcim pohľadom.

„Nie. Ja som v nej len našiel svoj domov. Zabýval som sa v ríši, ktorú si stvorila a želám si zotrvať v nej i naďalej, aby so tento svet pre nás mohol zachrániť."

„Ako?" Taká jednoduchá otázka.

„Akokoľvek. Lebo si sa stala mojim svetom." Taká jednoduchá odpoveď. „Urobím všetko, aby som vyplnil to prázdno v tvojom srdci. Viem, že ho cítiš a tiež viem, že dnes je to po dlhom čase po prvý raz, čo si sa usmiala."

„Len bozk?"

„Nič viac od teba nežiadam."

„Potom sa už neuvidíme?"

„Potom sa uvidíme každý jeden deň."

Bohovia, ako veľmi som ho chcela vídať každý jeden deň, ako veľmi po tom moje vnútro kričalo. Naklonila som sa k nemu bližšie. „Sľubuješ?"

„Prisahám, ako sú hviezdy nado mnou."

Pobozkala som ho.

*

Zobudila ma mama. „Už je čas na raňajky Sofi. Obiekaj sa."

Prikývla som, no ešte nejakú chvíľu som nebola schopná dostať svoje telo z postele. Práve sa mi dosníval ten najzvláštnejší sen na svete.

„Sofi?!" Popohnala ma mama.

Na raňajky som si vzala pečivo so šunkou a zelený čaj. Usadila som sa k štvormiestnemu stolu, na ktorom trónilo číslo našej izby. S mamou sme tu boli len mi dve a preto sa za ten týždeň u nás vystriedalo už pár dvojíc.

Lyžičkou som blúdila po obvode šálky, keď sa ozval povedomý hlas.

„Ahoj Sofi. Máš tu voľné?"

Vzhliadla som k nemu a takmer sa rozplakala. Srdce mi búšilo ako o preteky a tvárou sa mi rozlial úsmev.

„Pre teba vždy."

Aque sa posadil oproti mne a usmial sa. „To som rád." Fialkasté vlasy mu skĺzli do smaragdových očí.

„Dobré ráno," pozdravila ho moja mama a môj úsmev sa zdal byť o poznanie širší. „Čo je?" Zahľadela sa na mňa.

„Nič mami. Toto je Aque. Nedávno sme sa zoznámili."

Mama sa usmiala a podala si s ním ruky. Potom sme sa na seba zahľadeli a usmiali sa.

Možno sa mu naozaj podarí zachrániť ma.