Pokračoval v brodení sa vlhkou trávou a prvými jarnými kvetmi, ktoré sa usilovne pokúšali zahltiť zem a ohúriť svojou pestrosťou i prenikavou vôňou. Tu a tam sa zastavil, aby načúval zvukom okolia. Vtáky spievali svoje ranné ódy na slnko, no les, po ktorého obvode kráčal, sa zdal byť v toto ráno až neprirodzene tichý.

Napravil si na ramene tulec na šípy a pokračoval. Dnes jednoducho musí uloviť vysokú. Zásoby mäsa sa mu počas tuhej zimy rýchlo míňali a s príchodom jari je nutné doplniť ich. Iste, i zajtra je deň a po ňom ďalší a ďalší, no čím dlhšie bude bez mäsa, tým rýchlejšie mu ubudne síl na ďalší lov. Našťastie mu ešte zostali nejaké zaváraniny, ktoré mu s láskou zavarila a darovala jeho stará mať. Túto zimu ju však skolila nemilosrdná horúčka a zápal pľúc. Nech jej žehná pán lovu a divočiny Veľký Tyona.

Plecnatý mládenec náhle zastal a bystrým zrakom sa snažil preskúmať krajinu zahalenú v hmlistom rubáši. Nepočul však nič. Striaslo ho. Nič, nebolo pre lúky a lesy prirodzené. Tu sa vždy niečo hýbalo, lozilo, padalo, praskalo, bzučalo. Poznal každý jeden zvuk ktorým krajina disponovala a ticho sa v jej repertoári nenachádzalo.

Zacúval do húštiny a s napätým výrazom si pripravil luk s natiahnutým šípom. Tetiva sa napínala a rezala ho do zhrubnutých brušiek prstov, no za tie roky si zvykol nevnímať tento druh bolesti. Rozhliadal sa vôkol seba a pátral po príčine mŕtvolného ticha, ktoré tak náhle nastalo. Ako vlna ho zvnútra zaplavoval neblahý pocit a nutkanie dať sa na útek mu šklbalo svalstvom. Zostal však stáť ako do zeme vrastený a hľadal, počúval, lovil.

Vždy po niekoľkých metroch sa pozastavil. Na zemi nenachádzal známku po žiadnej zvery. Ani po vysnívanej vysokej, ani po obávaných dravcoch. V korunách nevidel jediného ďateľa, ktorý by od parazitov liečil stromy. Nezazrel ani chvost veverice. Zlá predtucha sa ho zmocňovala s čoraz väčšou naliehavosťou a odmietala sa vzdať. V tom zazrel medzi dvoma mohutnými dubmi čosi biele, pripomínajúce kôpku šatstva. Rozhodol sa podísť bližšie. Nenáhlivo, s napätými plecami a ostražitým pohľadom sa približoval k neidentifikovateľnej kope v lístí. Čím bližšie sa presúval, tým mocnejšia bola jeho hrôza z nálezu, aký učinil.

Dievku od susedov, ktorú takmer každý deň stretával, by spoznal kdekoľvek. Teraz mu však k jej identifikácii poslúžil len náramok na zápästí a medovo plavé vlasy. Podľa tváre by ju nespoznala ani vlastná mať. Jej telo sa zdalo byť zosušené a do poslednej kvapky vysaté. Popraskané, sivasté pery roztiahnuté do nepekného O a oči vyvrátené dohora s bielkami pretkanými červenými pavučinami ciev.

Do nosa mu udrel špecifický zápach smrti, ktorý súperil s kvetinovou vôňou zeme. Z tej kombinácie sa mu zdvihol žalúdok, povolil luk a ústa i nos si musel skryť za golier vlastnej košele. Veru, príšerný pohľad. Nebol si istý, ako sa zachovať, čo by mal urobiť, no inštinkty mu velili utekať. A on si tam ľahko dosadil: po pomoc. No i napriek tomu sa nedokázal ani pohnúť. Ani len zrak z nej nedokázal odtrhnúť. Nikdy nevidel nič horšie a to už videl všeličo. V lese sa dalo ľahko naraziť na mršiny ktoré zostali po vlkoch, líškach, či medveďoch. On sám sa musel brániť pred hladným rysom, takže dobre vedel, že zvery nečíhajú len na oslabenú zver, ale v záchveve zúfalstva sa vrhnú i na ľudskú korisť. No jej telo nebolo poznačené hladnými tesákmi, či strach naháňajúcimi pazúrmi. Bolo suché ako brvno na podpal. A práve to, že nebolo ničím poznačené, ho činilo tak desivým nálezom.

Lesom sa náhle rozľahol desivý ryk. Niesol sa v uši trhajúcej výške a bolo z neho cítiť len čistý strach a hrôzu. Na zátylku pocítil mrazivý dych smrti. Srdce mu vynechalo úder a testosterón zdvihol prápor do boja. Adrenalín vlial silu do rozochvených údov a luk sa ocitol v pohotovosti. Ak by sa v ten moment ktokoľvek zjavil, tak by ho bez rozmyslu zastrelil. Panicky sa rozhliadol vôkol seba, no nikoho a nič nevidel. Zvuk sa zmenil v doznievajúcu ozvenu.

Znova pozrel na telo a zaváhal či by azda nebohú nemal predsa len vziať rovno do dediny. Ďalší ryk, tentoraz sa ozval o poznanie bližšie, mu tú myšlienku rýchlo vyfúkol z hlavy. Prešla ho chuť zaoberať sa tým, čo to tak zúfalo vreští. Prehodil si luk cez plece, šíp vrátil do tulca a utekal čo mu sily stačili.

Do dediny sa prirútil ako veľká voda a spravil o svojom príšernom náleze každého, kto bol ochotný vypočuť si ho. Ľudia sa v takých okamihoch vedeli zmobilizovať až pozoruhodne rýchlo. Mládenci z dediny vzali povoz s plátnom a spolu s ním sa vydali na miesto.

Telo nebohej dievčinky bolo našťastie tam, kde ho zanechal. Dokonca ani len to ticho sa nezmenilo. Z miery vyvedení mládenci balili jej zošúverené telo do plátna a kládli ho na povoz, aby ho dopravili do dediny a odovzdali rodine. Po tú dobu sa snažil na nich nehľadieť a tak mu zrak zablúdil ku korunám stromov. Tam zbadal prvú známku života. Medzi konármi sa krčil vrabec s hlávkou vtiahnutou hlboko pomedzi zložené krídla. I z tej diaľky bolo vidno, ako bláznivo mu tlčie drobné srdiečko. Očkami jastril po každom tieni. Ešte nikdy nič také nevidel a znepokojovalo ho to na duši.

Telo úbohej Magdalénky dopravili k jeho susedom. Jej matka sa zrútila a hystericky volala meno svojej dcéry, ktorá jej už nikdy neodpovie. Otec to bral statočne. Mlčky objímal svoju manželku v snahe byť jej oporou, no zdalo sa, že ho nevníma. Ich mladšia dcéra, len sedemročná Agnes, neisto postávala vo dverách do chalupy. V jednej ruke zvierala handrovú bábiku po sestre, zatiaľ čo v druhej nervózne žmolila lem šiat. V očiach sa jej leskli slzy a jej pleť sa zdala byť ešte belostnejšia ako inokedy.

Už sa na to nemohol dívať a tak šiel do svojej chalupy. Zavrel za sebou drevené dvere na závoru a popri stene sa zviezol na podlahu.

Očakával, že ešte pred večerom sa za ním ktosi zastaví a popýta sa ho na detaily k tomu nálezu. On však nevedel ako vysvetliť to, čo skôr cítil, než videl. Smrť. Do ich kraja zavítalo čosi, čo malo zostať len v ľudových povedačkách, detských riekankách a nočných morách. Istý si byť prirodzene nemohol, no nedokázal si predstaviť iného tvora, ktorý by takto skántril nevinnú dušu.

Ozvalo sa rázne zaklopanie. Strhol sa, no z búšiacim srdcom napokon vstal a otvoril závoru. Vyhliadol von, kde sa týčil vážene pôsobiaci muž.

„Zdravím ťa, Tristan. Smiem vstúpiť?"

Tristan prikývol. Tmavé kučeravé vlasy mu pritom poskočili. Ustúpil z cesty miestnemu Staršiemu a vpustil ho dnu.

Uvedomil si, ako pusto a chladno to tam pôsobí, keď sa v piecke nekúri a teplo nevdychuje život interiéru. Za svoje obydlie sa nehanbil, to nie. Mnohí žili rovnako skromne ako on, no i tak mu to nedalo. Ospravedlnil sa za šero a chlad v miestnosti a jal sa rozdúchať plamene, aby im bolo príjemnejšie.

Starší, Vernier Dankot - to bolo jeho meno, sa usadil za stolom a čakal, kým sa Tristan popasuje s rodiacim sa ohniskom.

Netrvalo dlho a obaja sedeli pri stole s pohárom sladkej medoviny. Takmer hodinu strávili rozhovorom o tej strašnej udalosti a Tristan sa mu snažil do detailov rozpovedať čo videl i cítil a zveril sa i so svojimi obavami. Na čo sa mu dostalo poučenia, aby pred ostatnými v dedine mlčal o svojom zážitku a život vraj pôjde čoskoro ďalej, akoby sa bolo nič nestalo.

Tristan však nakoniec Staršieho Dankota vyprevádzal z dverí s ťažkým srdcom. Čosi v jeho vnútri mu nahováralo, že Magdaléna sa stala len prvou z mnohých a už o pár dní sa mu jeho predtucha vyplnila.

Z dediny zmizol jeden z chlapcov, ktorý pomáhal do dediny dopraviť Magdalénkino telo. O ďalšie tri dni sa stratil rybár Kamil.

Ráno pobozkal svoju ženu a prisľúbil jej sumca na večeru, no už sa neukázal.

Ľudia si zo začiatku mrmlali, že mladík utiekol za láskou z inej dediny a vydal sa s ňou do sveta hľadať šťastie. Kamil sa mal podľa mnohých jednoducho utopiť. Telá sa nenašli a po pravde sa po nich ani veľmi nepátralo. Nie z ľahostajnosti, ale zo strachu.

Medzitým zmizli ďalšie dve dievčatá a zem sa zľahla i po ďalších štyroch chlapcoch.

Starší, Dankot, sa i naďalej snažil hrať na rozum ľudu, no tí čo zmizli boli partnermi, synmi a dcérami. Ich príbuzní volali po spravodlivosti čoraz častejšie a každé ďalšie zmiznutie len prilievalo olej do ohňa. Dankot sa snažil zmierniť ich rozhorčenie v ťažkých časoch kázňami, no i jeho to nešťastie nakoniec postihlo.

Poslednou kvapkou bolo zmiznutie jeho najstaršieho syna Daria. Šiel narúbať drevo a odrazu ho nebolo. Nik ho nevidel ani nepočul. Jednoducho sa vyparil neznámo kam.

Starší Dankot náhle zmenil svoj postoj. Strata dediča mu do žíl vliala strach a prinútila ho konať. Ľudia po toľkej nečinnosti uvítali, že sa v tejto veci začína konečne niečo diať a tak sa ochotne podujali na rozsiahlu pátraciu akciu. Deň čo deň sa v skupinkách ponevierali okolím a hľadali svojich synov, dcéry, manželov a manželky, ale nikoho nenašli, ani len telá. Zúfalí obyvatelia sa preto rozhodli pre ďalší zúfalý krok a po dohode so Starším ponúkli odmenu sto zlatých tomu, kto ich zbaví tohto zla.

Zo začiatku sa krčma plnila ziskuchtivými pocestnými, no ani jeden z nich sa z lovu nevrátil. Potom tu boli podvodníci, ktorí prinášali medvedie kožušiny a vlčie tesáky, vraj dôkazy o ich víťazstve... Takú borovú, k lesu si ani nečuchli.

Tristan to všetko sledoval s istou dávkou nevôle. Nikdy nebol poverčivý, otec ho naučil spoliehať sa len na to čo vidí a do čoho sa dá udrieť. No i on sa začal prikláňať k tomu, o čom si mnohí šepkali. Požierači duší. Bájne víly smrti nazývané tiež Mortierinky.

Kedysi ho jeho mamka strašila, že ak nebude poslúchať, tak si po neho Mortierinky prídu a za neposlušnosť ho pripravia o dušu. Ako dieťa tomu i na chvíľu veril, otec to však z neho tvrdou prácou vytĺkol a manželke vyčinil, aby z jeho syna nevychovávala dedinského strachopuda.

Nakoniec mu otec povedal, že ak sa tak veľmi bojí, tak má pri sebe nosiť prívesok, ktorý mu kedysi dal jeho vlastný otec. Poverčivosť, ktorej ho mamka učila otočil vo svoj prospech a nahovoril mu, že ho ten kúsok striebra na koženej šnúrke ochráni pred akýmkoľvek zlom. Ako dieťa ho po nociach stískal a prosil talizman o ochranu pred Mortierinkami i nočnými morami, no keď dospel a jeho otec sa pominul, stala sa z talizmanu dôležitá rodinná pamiatka, dedičstvo.

Čím viac dní uplynulo, tým menej lovcov sa zjavovalo, a čo bolo najhoršie, obchodníci sa ich dedine začali oblúkom vyhýbať. Bolo jasné, že sa musí niečo urobiť pre dobro všetkých.

Tristan bol len jedným z mnohých lovcov vo vsi, no nik iný sa nemal k tomu, aby sa po toľkých nezvestných vydal na lov. Pýtal sa, obchádzal domy, no strach ľudí spútal s ich príbytkami do nerozlučného stavu.

Tristan taktiež váhal. Uvažoval, či by skončil rovnako ako ostatní, no ešte väčšmi sa bál nečinnosti a rýchlo sa stenčujúcich zásob. Mäso už nemal a nebol jediný. Ľudia sa báli ísť loviť a aj pre bobule a hríby sa vyberali zriedka. Celé to viedlo k deťom plačúcim od hladu. Mužom a ženám s beznádejnými výrazmi a tvárami prepadnutými od toľkého upierania. Niektorí ľudia sa už i zbalili a odišli hľadať nový domov do susedných dedín.

Niekto musel niečo urobiť, tak prečo by to nemohol byť práve on? A tak sa jedného podvečera zbalil a vyrazil do lesa. Poznal tu každú jednu cestičku a mnohé zo stromov videl vyrastať do ich súčasnej podoby, no ešte nikdy nebol les okolo neho taký tichý, mŕtvy. Dokonca i zver sa rozhodla opustiť to tu a zdupkať kamsi do bezpečia. Čosi zlé sa tu usídlilo a číhalo.

Vybral sa hlbšie do lesa načúvajúc paralyzovaným stromom. Dokonca ani lístie pod jeho nohami nešušťalo. Nemusel ani dlho kráčať, keď ho obostrela mliečne biela hmla. Zastal a načúval, no nič. Pokúsil sa opäť vykročiť, no nohy odmietli poslúchnuť. Tentoraz ho na mieste neprikoval strach. Pozrel si k nohám obostretým hmlou a z nej sa na neho vyškierali prázdne tváre s rozďavenými ústami a čiernymi, prázdnymi očami. Znova sa pokúsil pohnúť. Lomcoval nohavicami, snažil sa urobiť aspoň malý pohyb, no hmlisté kreatúry ho držali pevne. Od lýtok sa mu ku stenám driapali ich mrazivé prsty. Plazili sa po ňom čoraz vyššie, keď v tom sa znova rozľahol lesom onen neprirodzený ryk. Hmlisté postavy sa rozplynuli a on sa mohol konečne pohnúť. Pocítil, že je voľný, no inštinkt mu napovedal, že ho pozoruje niečo horšie a neskonale desivejšie. Nehýbal sa. Útek pravdepodobne nepomohol ani tým, ktorý tomu čelili pred ním. A tak stál a vyčkával.

„Človek..." zašepotala tá bytosť. Jej hlas sa mu rozložil v hlave ako mŕtvola v hrobe. „Nebudeš utekať?"

Pokrútil hlavou a v hlave mu zaznel štekavý smiech.

„Do hory či do lesa,

syn môj drahý neber sa.

Ak sa ťa zlá víla zmocní,

ohlodá ti všetky kosti.

Mäso tvoje rozpadne sa,

Duša tvoja pominie sa.

Syn môj drahý neber sa,

Do hory či do lesa."

Škrekľavým hlasom mu v hlave odriekala riekanku, ktorú si ako decko s ostatnými pri hre pospevoval. Naskakovala mu pritom husia koža a srdce búšilo v divej túžbe po živote. Okolo členkov sa mu opäť zachvela hustá hmla, v ktorej akoby sa prevalila postava. Konečne sa jeho nohy pohli a ustúpili.

Hlavou sa mu rozoznel smiech tej bytosti.

„Čo od nás chceš!?" rozľahol sa lesom jeho výkrik. Nastalo ticho a v ňom spoza stromu vystúpila tá bytosť.

Čierne vlasy posiate kvetmi, lístkami a vetvičkami jej siahali takmer ku členkom. Drobné, útle telo sa knísavo pohybovalo smerom k nemu. Údy sa jej okolo neho pohojdávali ako vo vánku, no pohľad obsidiánových hladných očí mala pevný.

„Život," odvetila detským hláskom tak prosto a prirodzene.

Tristan sa pod tým pohľadom nedokázal ani hnúť. Pristúpila k nemu a ľadovými rukami mu prešla po tvári. Naklonila sa k nemu ako k milencovi, ktorého sa chystá pobozkať. No toto nebol bozk z vášne, ale z lačnosti po živote v ňom, po jeho duši. Pokúsil sa odtiahnuť, no zistil, že je to nemožné. Mortierinka sa k nemu priklonila a zhlboka nasala vzduch z jeho úst, kdesi vo svojom vnútri pocítil zachvenie a následné šklbnutie a pnutie. Čosi v jeho vnútri vychádzalo Mortierinke v ústrety a on nebol schopný zasiahnuť.

V obsidiánových očiach Mortierinky sa zbehla celá plejáda hviezdnych iskier. Sivastá pokožka začala nadobúdať ružovkastý odtieň a takmer fialové pery nadobudli farbu zrelých čerešní.

V tom záblesku hrôzy si spomenul na prívesok od otca a na jeho slová. Kiežby boli pravdivé...

Mortierinka sebou trhla, akoby mu čítala myšlienky, a pohľad jej padol na kúsok kovu vytŕčajúci spod rozhalenej košele. Pnutie povolilo a jedna z jej rúk k nemu zablúdila a pohladila ho.

„Si synom Nolana z Orlieho priesmyku?"

Prikývol.

„Ako sa má?" opýtala sa nečakane nežne.

„Zomrel."

Strhla sa, akoby jej uštedril facku a bol by prisahal, že v tých očiach uzrel slzavý lesk.

„Ach," vzdychla a pohľadom ho opäť spútala. „Trpel?"

Pokrútil hlavou. „Zlyhalo mu srdce." Ani nevedel prečo sa s ňou vôbec zhovára, ale nebolo v jeho silách mlčať, keď si žiadala odpoveď. Jednoducho cítil, že jej musí odpovedať.

„Ako sa voláš?"

„Tristan," odvetil pohotovo.

„Keby som mala syna, volal by sa Tristan." Pohladila ho po líci a odtiahla sa. Pnutie celkom povolilo a všetko sa vrátilo do pôvodného stavu. Jej pokožka zosivela, pery sfialoveli, vlasy zmatneli a oči pohasli. „Vráť sa domov, Tristan. Tvoja dedina je v bezpečí," vyriekla a ustúpila. Hmla ju nasledovala.

Na pokožke ešte vždy cítil jej ľadové prsty, v ušiach mu doznieval detský hlas a myšlienkami sa preháňal nadprirodzený ryk víly smrti, Mortierinky, keď splynula s lesným prítmím.

Zvrtol som sa a upaľoval lesom ako splašený zajac. Niekoľkokrát sa potkol a nepekne poudieral, no nič, nič na svete by ho neprinútilo zastaviť. Blázon, bol taký veľký blázon, že sa tam vybral sám.

Vbehol do chalupy. Zatresol za sebou dvere a závoru takmer strhol zo steny, ako zúrivo za ňu potiahol. Zviezol sa k zemi a ani sa nepohol.

Ráno sa z dediny začali ozývať zvuky každodenného ruchu. Nevídane hlučné na obdobie strachu. Tristan podišiel k oknu a vyhliadol do slnkom zaliatej dediny. Ľudia sa usmievali, obchodovali, deti sa hrali... Všetci sa správali, akoby sa bolo nič nestalo. Najväčšmi ho však upútal zvuk, o ktorom sa bál, že už ho nikdy nezačuje. Spev vtáctva v korunách stromov, bzukot pilne pracujúcich včiel a otravných múch.

Skončilo sa to. Nevedno prečo, no Mortierinka sa rozhodla ušetriť jeho dedinu. Rukou si siahol na talizman po otcovi a v duchu poďakoval za jeho ochranu. Kdesi hlboko však tušil, že to nie ten talizman, ale jeho otec ich všetkých zachránil pred záhubou.