Musím sa priznať, že sa často vyžívam v písaní krátkych scén a tu je jedna z nich :)

_____________________________________________________

Prebrala ma tupá bolesť hlavy, ktorá zastrašila moje myšlienky, a tie sa rozbehli do stratena. To len podporilo moje zmätené prebudenie. Zašmátrala som okolo seba, a otvorila unavené oči do šera miestnosti. Pohľad mi padol na staré nohy dreveného stola, ktoré som nespoznávala. S námahou som sa prevalila na brucho a zaprela rukami o podlahu. Do dlane sa mi zadrela trieska z rovnako starej zaprášenej podlahy, ktorá protestne zavŕzgala.

Rozhliadla som sa po zaprášenej miestnosti, na ktorej mi nebolo vôbec nič povedomé. Starý nábytok, podlahy i okná, a vietor skuvíňajúci skrz škáry v ňom. Spoza špinavého okenného skla sa do miestnosti vlievali mesačné lúče, jediný zdroj svetla.

Hlavou sa mi premávali pomotané spomienky, ktoré som sa snažila utriediť. Pokus sústrediť sa zápasil s bolesťou, ale nevzdávala som sa. A napokon som si spomenula, ako kráčam parkom... Bol teplý večer, ktorý odporoval chladu na tomto mieste. Nebolo neskoro, no i tak som bola sama. V diaľke som počula ľudí... Bola som blízko, tak blízko, a potom... som bola tu! Vzdychla som si nešťastne.

Ozvalo sa vzdialené zavŕzanie. Stuhla som a plytko dýchajúc čakala, či sa ten záhadný zvuk ozve znova. Nič, len vietor prebíjajúci sa do domu a divoko búšiace srdce v mojom tele.

Ubehlo niekoľko minút, než som sa trocha upokojila. Nešikovne som sa pokúsila vyhrabať na skrehnuté nohy. Striaslo ma od chladu. Objala som si holé ramená a vykročila k oknu.

Snaha zorientovať sa bola márna. Za oknami zívala prázdna diera nekonečnej vše pohlcujúcej temnoty, nad ktorou bdel striebristý mesiac v splne. Napadlo ma, aké je to zvláštne. Interiér sa kúpal v jeho lúčoch, no akoby ich ukradol svetu tam vonku.

Studenými prstami som oblapila kľučku a pohla ňou. Zaplavila ma vlna nádeje. Zaprela som sa do okna, no to sa ani nepohlo. Potiahla som teda k sebe, ale opäť sa nič nestalo. Do tretice som ním frustrovane zalomcovala, a nakoniec zúfalo tĺkla do skla, ktoré bolo pevnejšie ako sa na prvý pohľad zdalo.

Odstúpila som od neho a prepaľovala ho zlostným pohľadom, za ktorým sa skrývala zúfalá túžba po slobode. Nakoniec som sa od neho odvrátila a vykročila k zárubni bez dverí, ktorá viedla do ďalšej miestnosti v dome.

Ani v tejto izbe nebolo nič, čo by ma upútalo. Žiadny použiteľný východ, žiadna zbraň, len starý okrúhly stôl so zoschnutou kyticou lúčnych kvetov v prasknutej váze. Vďaka lúčom presvitajúcim do domu vyzeralo všetko prízračne a desivo.

Pratala som sa ďalej do domu a ocitla sa v neveľkej vstupnej hale. Konečne som tak narazila na miestnosť s očividným únikovým východom. Vrhla som sa ku dverám a roztúžene chňapla po ľadovej kľučke.

„Nechoď," ozval sa šepotavý ženský hlas veľmi blízko môjho ucha. Prudko som sa otočila, a zalapala po vzduchu, no nikde nikoho. Jednou rukou som pevne zvierala kľučku, ktorej ornamentálny vzor sa mi tisol do dlane, zatiaľ čo druhú som si pritískala na ústa, aby som stlmila zdesený výkrik, ktorý sa mi dral z hrdla.

„Zostaň," prehovorila opäť, „navždy!" znova som vykríkla, a zaspätkovala.

Dvere sa poddali tlaku, a s vrzgotom otvorili. Rukami som zamávala do priestoru v snahe udržať si rovnováhu, ale nakoniec som dopadla na štrkom vysypanú cestičku. Po zadku som sa sunula čo najďalej od dverí i cudzieho domu.

Medzi zárubňami sa začala zjavovať hmla. Vznášala sa tam a naberala na kontúrach. Nakoniec som v nej spoznala mladú ženu, ktorá sa na mňa dívala smutným pohľadom.

„Len tu si bola v bezpečí," vyslovila nešťastne. „Tu som ťa mohla chrániť. Navždy..."

Znova som cúvla a chrbtom vrazila do niečoho pevného. Ženská postava sa zdesila a tlmene vykríkla. Jej prízračné telo sa rozplynulo, a dvere, ktorými som prešla na slobodu, sa rázne zabuchli.

Zachvátila ma nová vlna strachu a paniky. Chcela som vstať a utekať. Už nikdy nevidieť toto bohom zabudnuté nešťastné miesto.

Ruka na mojom pleci. Zdesený výkrik, a tma. Večná, nekonečná, chladná...