Na okraji útesu, kam naši ľudia nesmú bežne vstúpiť. Na posvätnej zemi, ktorá nás od večnej zimy chráni. Tak ako každý rok, i tento sme začali ľudskou obetinou.

Sme malý, poverčivý národ. Veriac v silu prírody a jej premenlivosť, určili naši predkovia tento kúsok zeme za ten, ktorý nás pred vrtochmi a nepriazňou matky Zem ochráni. Život však životom sa opláca. Jeden sa obetuje, aby ostatní žiť mohli.

Každý rok, vždy na Nový rok. Jedna panna z dobrej rodiny, oblečie sa dobrovoľne do belavých šiat, farby zimy. Biela, čo zahalí jej nedotknuté telo, je chválospevom na nevinnosť a zdravie v ňom. I jej vlasy tmavé, ofarbia sa popolom, aby ona Zimou mohla sa stať.

V novoročný deň za úsvitu, panna vypraví sa v čele sprievodu k hraniciam, čo chránia našu zem. Tu sprievod pokľakne v modlitbe za ochranu i biela panna prežehná sa.

Jeden krok, dva kroky, tri kroky. Pannu už viac nevidieť. Ona však žije. Bosými nôžkami kráča odhodlane vpred, tam kde už viac žiadnych strastí niet. V túžbe ochrániť tých, čo sú jej drahí, zaujíma svoje miesto na oltári.

Matka Zem už prichádza za ňou, závoj z vločiek má. Okolo nej zima, mráz, ako arktický oheň zmieta sa.

„Tento oheň nepáli, neboj dieťa moje."

Prešla popri oltári, kde chúlilo sa dievča, malo úsmev na tvári, namrazené viečka.

„Budeš dieťa Zimy," povedala pomaly. Pohladila po tvári, to mladučké žieňa.

Nežný úsmev ako blesk, zamrzol tam navždy. Námraza jej vyčarila po tele krásne maľby. Stalo sa z nej dieťa Zimy, víla ochrany. Tam kde pred tým žila, zima nevstúpi.