Otočila sa neznámemu chrbtom a zadívala sa na chátrajúcu chatrč. Možno si neuvedomovala, čo robí, nik by nevedel povedať, či z rozumom alebo bez neho vtedy konala, každopádne sa vybrala bližšie, bližšie, až skončila priamo pred konkrétne piatimi schodíkmi smerujúcimi na verandu.

Chatrč ju fascinovala. Každá škára v dreve, každá hnijúca latka, každá molekula prachu usadená na podlahe a inom stavebnom prvku tvoriacim chátrajúci domček kdesi uprostred lesa.

„Škoda, že už nie je obyvateľná," povedala tenunkým hláskom. „Táto chatrč," dodala a usmiala sa na ňu.

Neznámy k nej podišiel a mal nutkanie objať ju okolo pása a povedať jej, že raz budú bývať na tomto mieste, spoločne. Ale nemohol tak spraviť.

„Škoda," riekol napokon smutne.

Vedela, že chlapcovi niečo je, no... nevedno čo.