Prstom mu neprestajne prechádzala po hebkej tvári, ktorú robilo drsnejšou len jemné strnisko. Aj on také nosil, pomyslela si a v duchu sa usmiala.

Nerada smútila. Nerada si pripomínala, že je preč, že jej ho smrť vzala, že ju už nikdy neobjíme nikdy si nebude môcť povedať, že jej viac netreba. Ale na druhú stranu by bolo veľmi zbabelé, keby sa pokúsila zabudnúť a ledabolo žiť s pocitom, že ju nič neťaží na duši.

„Spolu sme neverili v zázraky, až mi život v jeden deň jeden daroval," riekol vlastnú myšlienku, ktorú nechcel vysloviť nahlas, ale už sa stalo.

Pozrela sa na neho prenikavým pohľadom a oči sa jej zaleskli.

Stal sa zázrak... nevedno aký.

Rozhodla som sa, že koniec s poďakovaním bude pri príležitosti 500 followers už dnes ♥