Máš iba jednu skutočnú slabinu, a tou je ona. Dokážeš potlačiť vlastnú bolesť či strach, no nie jej. Si šaman. Ten, čo skutočne vidí. Ten, ktorý je presne tak mocný, ako jeho vôľa. No nie všemocný. Preto je tu ona, aby ti to pripomínala. Skrz ňu si zraniteľný. Reťaz je presne taká pevná, aký pevný je jej najslabší článok. Preto ju musíš chrániť. Avšak dávaj si pozor – čím bližšie sa dostaneš, tým zraniteľnejším sa staneš. Ranu – a aj smrteľnú – si šaman dokáže zasadiť aj sám. Na rozdiel od rán od ostatných ich však nikdy neuvidí prichádzať.

Isaacove slová zo spomienok mu v ušiach zneli tak jasne, akoby sedel vedľa neho. Nesedel, bol mŕtvy. No aj ak by sedel, omnoho viac by mu nepovedal. Iba by sa k tomu pridalo povýšenecké nadvihnutie obočia a nevyslovené ja som to hovoril. S tým si Cedricova predstavivosť vedela hravo poradiť.

Nemalo sa to stať. Nie preto, lebo ju nedokázal dostať z hlavy. Nie preto, lebo teraz každá bunka v jeho tele horela túžbou pobozkať ju znovu – s tým, že nikdy nebude mať to, čo najviac chce, sa za tie roky už takmer zmieril. Znamenalo to pre ňu iba ďalšie sklamanie.

Ak ešte pred pár hodinami mal pocit, že má nejakú moc nad tým, čo sa stane, teraz bol preč. Nemal na výber. Nemohol ostať. Poznal sa už príliš dobre na to, aby vedel, že ak ju na nejakú dobu nedostane z hlavy, pri najbližšej príležitosti to skúsi znovu. A to by už necúvol.

Odísť spôsobom, ktorým sa chystal odísť, však znamenalo ublížiť jej. To bolo niečo, čo sa zaprisahal, že nikdy nespraví. Zároveň však nikdy nezradil svoje inštinkty, a tie ho teraz zúfalo ťahali na miesto, ktoré by azda v inom živote nazýval domovom.

Robil to pre ňu... alebo sa tak aspoň snažil uchlácholiť dušu trhajúcu sa vo dvoje. Možno raz... no teraz bol viditeľný iba fakt, že ju zrádzal. A bolo mu nad slnko jasnejšie, že keď sa to dozvie, zlomí jej to srdce.

Nečujne vkĺzol do izby dverami, ktoré nechala pootvorené pre mačku. Do izby dopadal kužeľ svetla z obývačky, práve toľko, aby dokázal v tme rozoznať jej pokojnú spiacu tvár. Občas, tak ako teraz, preňho bolo ťažké uveriť, že je skutočná. Naozaj skutočná. Strávil polovicu života želaním si, aby bola skutočná aj mimo jeho vidín a snov. A druhú polovicu túžbou byť jej bližšie. Nebyť iba tieňom, nesledovať ju iba z diaľky. Teraz... teraz bol tak blízko, ako to len šlo. A všetko v ňom – až na ten kúsok jeho bytosti, ktorý patril iba Belle – mu hovorilo, aby počúvol svoje inštinkty. Aby to všetko zahodil.

Vedel, že ju nikdy nebude mať úplne – nie takým spôsobom, aký si vysníval. Boli rodina. Podobu Ramony, ktorú kedysi dávno vídal vo svojich vidinách spolu s Bellou, a jeho matky zaznamenal, no v tom čase bol dieťa a nepripisoval tomu dôležitosť. Akosi to celý ten čas tušil, no napriek tomu to bolo ako facka, keď mu Pietro povedal, že je to jeho sesternica. Že sa s ňou nikdy nesmie romanticky zapliesť.

Nedokázal zmeniť to, ako ju vnímal. Jediné, čo mohol, bolo držať sa od nej ďalej a odolávať pokušeniu. A klamať sám seba tým, že ju už nemiluje.

Pohľad mu padol na zamatovú škatuľku, na ktorej mala položenú dlaň. Chvíľu na škatuľku v tichosti zízal, než sa prinútil k pohybu. So zatajeným dychom sa naklonil nad Bellu a so všetkou opatrnosťou jej dlaň nadvihol a máličko posunul. Druhou rukou zatiaľ čo najopatrnejšie škatuľku otvoril. Chvíľu diamant pozoroval, než ho s ťažkým srdcom vytiahol z vyležaného miesta a prázdny obal opatrne vrátil pod Belline prsty.

Jade ho po celý čas pozorovala vyčítavým pohľadom. Viac než krádež jej však vadil fakt, že ju zobudil.

Odpustí mi to niekedy?

Na prázdnu polovicu postele položil fotografiu. Boli na nej Dash a Elliot v dôvernom objatí. Dosť dôvernom na to, aby pochopila. Sľúbil jej to. Pravdu o tom, čo vedel, keď bude po všetkom.

Cedric zdvihol zo zeme pošvu s mečom, ktorú tam položil, keď vkĺzol do miestnosti. Naposledy dôverne pohladil rukoväť a opatrne položil meč vedľa fotografie. Dúfal, že Bella vedela, akú hodnotu preňho ten meč má. Dúfal, že pochopí, že si poň príde. A že si nájde cestu späť aj k nej.

Nemohol jej povedať pravdu. Nemohol sa rozlúčiť ani primäť ju veriť, že to, čo robí, robí aj pre ňu. Nenechala by ho odísť. Nie s diamantom. Cedric si nemohol dovoliť riskovať, že mu niekto bude stáť v ceste. A posledná vec, po ktorej túžil, bolo musieť si prebojovať cestu skrz priateľov.

Dávaj na ňu pozor, kým sa vrátim, prihovoril sa v duchu Jade a pohladil ju po hlave. Odpoveďou mu bolo tiché zapradenie.

Naposledy pozrel na Bellinu spiacu tvár. Bojoval s nutkaním dotknúť sa kučier, ktoré jej padali do tváre. Po líci mu stiekla osamelá slza. Trvalo tak dlho, kým si k nemu našla cestu, kým mu začala dôverovať. Len preto, aby to teraz celé zahodil.

Kiež by ich životy neboli tak komplikované. Kiež by mohol všetko nechať, ľahnúť si vedľa nej a ráno po otvorení očí vidieť jej tvár. Ale nemohol. A s každým ďalším krokom k dverám, preč od nej, mu srdce pukalo viac a viac.

Vrátim sa, Isabella.

•••

Keď motorka zastavila pred jednou z budov náležiacich súkromnému letisku na okraji Londýna, začínalo svitať. Prvé lúče farbili oblohu dočervena a odrážali sa od neveľkého lietadla v peruánskych farbách pripraveného na dráhe.

Cestu tentoraz poznal. Mlčky minul niekoľko Sierriných mužov, ktorí ho sledovali s nedôverou v očiach, no nepovedali ani slovo. Pred vstupom do hangára stála ďalšia dvojica, ktorej neochotne odovzdal svoju tašku a nechal sa prehľadať.

„To mu nechaj," ozval sa spoza jeho chrbta povedomý ženský hlas, keď muž siahol po Cedricovej novonadobudnutej dýke.

Cedric sa vystrel a zvrtol na päte. Stála v pootvorených dverách a pozorovala ho. Pár sekúnd po tom, čo sa ich pohľady stretli, sa Sierra zvrtla a naznačila mu, aby ju nasledoval.

Keď sa s ňou stretol po tom, čo odviezol Bellu do hotela, stále z nej bolo cítiť šok a úžas a... ostražitosť. Teraz bola takmer dokonale pokojná. Alebo sa jej aspoň podarilo dostať emócie znovu pod kontrolu. Necítil z nej vôbec nič.

„Neverila som, že sa skutočne ukážeš," prehovorila Sierra zamyslene a zastala pri drevenom stole, na ktorom bola rozložená lampa, niekoľko zlatníckych lúp a pár kusov náradia. Za stolom sedel starý sivovlasý muž v drahom obleku.

Cedric na to nič nepovedal. Iba z náprsného vrecka košele vytiahol diamantový náhrdelník. Držiac retiazku medzi dvoma prstami natiahol ruku k Sierre. „Myslel som to vážne," prehovoril, keď Sierra siahla po retiazke.

Neočakával, že by mu urobila láskavosť. Bola jeho matka, no nič to neznamenalo. Nie v tomto ohľade. Neverila mu. A z objektívneho hľadiska to bolo jediné rozumné rozhodnutie.

Bol šaman a stál po boku Sierrinej potenciálnej hrozby. Už to bol paradox. Šamani si nevyberali strany, mali svoje vlastné pohnútky. No keď zasiahli... mohlo to zmeniť úplne všetko. A Sierra si toho bola až pridobre vedomá.

Predpokladal, že presne toto bude cena za jej ochotu čo i len zvážiť jeho návrh. Vedela, že diamanty boli pre Pietra a Bellu dôležité, i to, že by sa ich len tak dobrovoľne nevzdali. Chcela ten náhrdelník a zároveň chcela od Cedrica dôkaz, že neblufuje.

Sierra prstami opatrne prešla po diamantoch, než retiazku podala zlatníkovi. „Vidieť ťa stáť po jej boku... takmer som uverila, že si si svoju stranu už vybral," prehovorila Sierra potichu, sledujúc Cedrica nečitateľným pohľadom. „A predsa si tu, vzdávajúc sa niečoho, čo má pre nich tak nesmiernu hodnotu. Prečo by som do svojho domova, miesta založeného na dôvere a lojalite, vpustila niekoho ako si ty?" Posledné slová boli ostré ako britva. Pre Usqullu bola lojalita všetkým. Hoci aj lojalita nepriateľovi.

„Nezradil som ju," prehovoril Cedric pokojným, no pevným hlasom. „Nikdy ju nezradím. Čo robím, robím v jej záujme. Len o tom ešte nevie."

Sierrine pery sa zvlnili do pobaveného úsmevu. „Naozaj si myslíš, že ti to uverí?"

„Presvedčím ju." Musím. „Bella nie je tvojou nepriateľkou."

„Možno nie. Ale Pietro Valentini má k môjmu nepriateľovi nebezpečne blízko." Sierra sa na sekundu odmlčala. „Kto ťa naučil jazyk?"

Cedrica otázka zaskočila. Až v tej chvíli si uvedomil, že sa zhovárajú v kečuánčine. „Môj učiteľ," odvetil Cedric. Neklamal – istým spôsobom boli všetci jeho predchodcovia jeho učiteľmi.

Tvoja vedomosť je tvojou silou. Nie len vedomosť získaná z toho, čo vidíš. Vedomosť tých, ktorí kedysi stáli na tvojom mieste. Ich vedomosti nie sú tvoje, ale máš ich na dosah ruky. Čakajú na moment, keď ich budeš potrebovať.

To bola mágia za tým, že čítal knihy v jazyku, ktorý sa nikdy neučil, a vedel informácie, ktoré nemal odkiaľ vziať. Napríklad to, ako vyzeral jeho otec.

„Čo si od toho sľubuješ? Čo chceš v Peru ty?" spýtala sa Sierra po chvíli.

Na to nebola jednoduchá odpoveď. Ako mohol niekomu vysvetliť to nutkanie, ten hlas, ktorý mu našepkával, že tam nájde všetky svoje odpovede, keď tomu sám nerozumel? „Opustil som Peru, keď som mal dvanásť," prehovoril napokon. „Potreboval som učiteľa, šamana, ktorý by ma naučil zvládať vlastné emócie. Naučil ma veľa, no nie všetko, a teraz je mŕtvy. Je toho stále priveľa, čo neviem. Nielen o tom, čím som, ale kto som. Verím, že v Peru nájdem odpovede na svoje otázky."

„Je pravý, madam," prehovoril zlatník, než si Sierra stačila rozmyslieť odpoveď. „Všetky sú pravé. Tento šperk... je to hotové umelecké dielo."

„To vskutku je," súhlasila Sierra so strohým úsmevom. „Ďakujem za spoluprácu aj v tejto hodine."

„Bolo mi potešením," odvetil muž a naskladal svoje nástroje späť do neveľkého kufríka. „Nie každý má to šťastie stretnúť sa v živote s šperkom tak veľkolepým."

Sierra zamierila k stolu, kútikom oka sledujúc odchádzajúceho starca. Opatrne siahla po náhrdelníku, ktorý ostal ležať na stole a odhrnula si z krku vlasy.

„Môžem?" prehovoril Cedric, potláčajúc zmiešané pocity, a mávol rukou smerom k šperku.

Sierra ho chvíľu skúmavo sledovala, než prikývla. Ostala však ostražitá, a Cedric jej to nezazlieval. Každý zlý krok v tejto hre, ktorú hrali, mohol stáť život. Podišiel bližšie a vzal jej náhrdelník z prstov. Opatrne ho Serrie pripol na krk, kým ona si pridržiavala vlasy. Do nosa mu prenikla výrazná, no nie vtieravá vôňa, ktorú dobre poznal, hoci to bola už takmer večnosť, čo ju cítil naposledy. Vanilka, santalové drevo, koža. A akýsi svieži element, ktorý nedokázal identifikovať. V hlave sa mu vybavila melódia, ktorú mu zvykla hmkať, keď ho ukladala spať. Bola to jedna z veľmi mála spomienok, ktoré na svoju matku mal. A zasiahla ho nepripraveného.

Nostalgickú chvíľku prerušil záblesk ocele, ktorý sa Cedricovi mihol pred očami. Zmizol tak rýchlo, ako sa objavil, a zanechal v ňom nepríjemný pocit, z ktorého sa mu ježili chĺpky na tele. Pocit, ktorý až pridobre poznal. Žmurkol a zaostril pred seba, a tentoraz zbadal realitu, ktorá zaostávala za vidinou iba pár sekúnd. Zachytil siluetu osoby sotva viditeľnú v neosvetlenej časti hangára. A nôž, ktorý práve opustil jej prsty, smerujúc na nich.

„K zemi," skríkol Cedric a bleskovým pohybom strhol stôl na zem doskou nabok, vytvárajúc z neho provizórnu ochranu.

Prvý nôž sa zabodol do steny za nimi približne v Sierrinej výške. Ten druhý prevŕtal drevo stola iba pár centimetrov od ich tvárí. To už Cedric vedel, kto je za tým.

Cedric obkrútil prsty okolo novonadobudnutej dýky a vytiahol ju, vstávajúc zo zeme. V rovnakom momente do miestnosti vtrhlo niekoľko Sierriných ľudí. „Nezasahujte," prehovoril Cedric potichu, no nekompromisne a dosť nahlas na to, aby to počula i Sierra.

Kedysi z nej cítil prevažne strach, nedôveru a hnev. Dnes to bola nenávisť. Iba nenávisť. Netra pomalým krokom opustila tiene, ktoré ju kryli. Jej oči boli zafixované na Cedricovi. „Prac sa mi z cesty, zradca," sykla, keď ich už delili sotva tri metre.

Nikdy nemal Netru rád a preferoval vyhýbať sa pasívnej agresii, ktorá ju obklopila zakaždým, keď sa Cedric objavil v jej blízkosti. No napriek tomu ho to slovo zasiahlo. Zaťal sánku a prepálil ju ľadovým pohľadom. Nedlžil jej žiadne vysvetlenie, no aj tak sa takmer neubránil nutkaniu obhájiť sa. Možno to bolo tým, že mala pravdu.

„Nie," prehovoril s mrazivým pokojom v hlase. „Odíď, kým ešte máš aspoň akú-takú šancu. Urob to pre Astu."

V očiach ženy sa divoko zablýskalo pri zmienke Tylerovej sestry, ktorá bola Netre ako vlastná dcéra. „To, čo robím, robím aj pre Astu," sykla a zovrela dve dýky v rukách pevnejšie.

Nikdy nevstupuj do súboja, pokiaľ nemáš svoje emócie, svoju myseľ perfektne pod kontrolou, zneli mu v hlave Isaacove slová. Tvoje inštinkty ťa ochránia – sú to inštinkty bojovníkov, ktorých životy od nich záviseli. Ale nepoznajú rozdiel medzi priateľom a nepriateľom. A ak ich nebudeš mať dostatočne pod kontrolou, výsledkom bude smrť. Možno nepriateľa, možno priateľa... možno oboch.

Nechcel s ňou bojovať. Sotva dokázal ovládať svoje emócie natoľko, aby udržal pokojnú tvár. Nenávidel sa za bolesť, ktorú Belle spôsobí. Vedel presne, ako ju to bude bolieť, pretože už tú bolesť vnímal. V predstihu. Celý život sa ju snažil chrániť a nechať teraz tú bolesť striehnuť na ňu bolo pre Cedrica takmer nemožné.

Nenapomáhali tomu ani zmiešané dojmy zo Sierry, nečakané záblesky spomienok a zvláštne sny, ktoré mu posledné dni nedali spávať. Navyše si pred Sierrou musel dávať pozor na každé slovo, každý krok. Záviselo od toho všetko.

„Ver mi, nechceš stáť proti šamanovi," prehovoril s aroganciou a nepatrnou vyhrážkou v hlase.

Nefungovalo to tak, ako si predstavoval. Nemala strach. Ani z neho, ani z následkov svojich činov. „Ty nie si šaman," uškrnula sa a premerala si ho pohŕdavým pohľadom. „Si iba chlapec, čo sa naňho hrá." Netra spravila krok alebo dva k nemu a stíšila hlas. „Nie si ani Usqullu. Nech ťa nemýli, že si sa ako jeden z nich narodil. Bez ohľadu na to, čo spravíš, nikdy pre nich nebudeš jeden z nich. A to je niečo, s čím ani Sierra nič nespraví. Hoci pochybujem, že by sa pokúsila – nie je fanúšikom cudzincov vo svojom svete." Netra na moment stíchla, hypnotizujúc ho tmavými očami. „A nie si ani jeden z nás. Možno si bol, na chvíľu, no nie po tomto. Nikdy ťa nevezmú späť. Nikdy ti nebudú znovu veriť. Bella ti už nikdy neuverí." Netra sa uškrnula. „O to sa osobne postarám. Zradil si nás, a výsledok? Si sám. Navždy budeš. Iba ty a hlasy v tvojej hlave."

Chcela ho vyprovokovať. Cedric vedel, že sa mal voči jej slovám obrniť a po prvej vete ich prestať vnímať. Ale nestalo sa tak. Dovolil im preniknúť, dovolil im premeniť ten chaos vo svojej hlave na tornádo. A tak keď naňho namiesto slov zaútočila čepeľou, nezaváhal ani sekundu.

Nechcel jej ublížiť, no rozhodne ju chcel zraziť na kolená. Viac spraviť nemohol – nemal ako vyvrátiť jej slová. A ona to dobre vedela.

Cedric ju nikdy nevidel zápasiť. Bol si istý, že si na tom dala záležať. A hoci vedel, ako boli Usqullu trénovaní i ako žili, jej obratnosť a sila v azda päťdesiatke ho zaskočila. Bola len o čosi nižšia ako Cedric a tam, kde jej chýbala sila, ju perfektne dopĺňala svižnosť. Ak takto bojovala v tomto veku, Cedric si len ťažko mohol predstaviť, ako bojovala, keď bola na vrchole síl. Jej údery boli presné a dokonale mierené. Na obranu až tak nedbala, akoby cítila, že sa jej protivník snaží krotiť.

Spolovice už vyhrala, uvedomil si Cedric už po niekoľkých výpadoch. Nebojovala proti nemu ako proti človeku. Napriek jej skorším slovám s ním bojovala ako so šamanom. Poznala ich slabiny. Bola dokonale pokojná a obrnila sa voči jeho vplyvu, a to robilo jej myseľ takmer nepreniknuteľnú, berúc do úvahy Cedricov aktuálny stav. Postarala sa o to, že bol nesústredený. Premáhali ho emócie a hoci sa mu pred očami blýskali jej údery o zlomok sekundy skôr, než dopadli, nedokázal to efektívne využiť.

Tempo súboja bolo prirýchle na to, aby dokázal znovu získať sebakontrolu. Netra mala výhodu nielen v tom, že mala dýky dve a bola profíčkou v boji s nimi. Cedricovi zranené zápästie nedovoľovalo ani len efektívne ho využívať k obrane. Našťastie mal na sebe motorkársku bundu vystuženú kevlarom, čo mu umožňovalo používať predlaktie ako štít pred niektorými ranami.

Cedric zaťal zuby, keď sa Netre na moment podarilo dostať cez jeho obranu. Vyhol sa bodnej rane do hrude iba o vlások. Bola však dosť silná na to, aby prerazila jeho koženku. Cedric skrz adrenalín necítil bolesť, no cítil teplú krv, ktorá z rany vytekala.

„To je všetko, čo dokážeš?" uškrnula sa. „Cúvať a vyhýbať sa úderom? Bojuj ako chlap."

Jeho trpezlivosť pretiekla, keď počul, ako sa ktosi zo Sierrinej ochranky na tej vete uchechtol. To bola posledná kvapka. Zovrel dýku pevnejšie a niekoľkými rýchlymi pohybmi jej vyrazil jednu z dýk z ruky. Netra využila ten malý moment Cedricovho víťazstva a takmer mu rozpárala brucho. V poslednej chvíli sa mu podarilo rane sa vyhnúť.

Sila šamana je sila jeho vôle.

Cedricove pohyby pomaly naberali na svižnosti, ako sa k moci predierali inštinkty zabijaka, ktoré doteraz krotil. Chcel, aby to skončilo. Chcel byť konečne sám, iba so svojimi myšlienkami. A Netra bola otravnou prekážkou v jeho ceste.

V očiach sa jej divoko blýskalo a pery zdobil úsmev, aj keď ich súboj nabral na obrátkach. Nemusel jej vidieť do hlavy, aby vedel, že kvôli tomuto sem prišla. Po rokoch skrývania sa chcela znovu cítiť ten adrenalín. A chcela dokonať svoju pomstu... alebo zomrieť pri pokuse o ňu.

„To je všetko čo máš, chlapče?" Tie slová mu zneli v hlave ako ozvena. V skutočnosti ich nevyslovila. Zatiaľ. „Niet divu, že to bol Tyler, ktorého trénovali ako budúceho vodcu Bellinho Isqunwalla."

Väčšinou sa dokázal bez problémov preniesť cez čokoľvek. No nie dnes, a nie cez toto. Tyler bol jeho skutočný priateľ. Jeden z veľmi mála ľudí v Cedricovom živote, ktorým naozaj veril. Veľmi si ten vzťah vážil, no napriek tomu bolo čosi, čo v ňom vytváralo štrbinu. Paradoxne, bolo to zároveň jadrom ich spoločných záujmov. Isabella.

Závidel mu. To, že bol pre Bellu vždy číslom jedna, takmer vo všetkom. Že ju mal – a potenciálne znovu mohol mať – spôsobom, ktorý bol Cedricovi upieraný. Roky bol pre ňu Tyler tým, čím chcel byť on. Nemal inú možnosť, než to z diaľky nečinne pozorovať. A hoci si s Tylerom za tie roky vybudoval takmer až bratský vzťah, každý bozk v čase, keď boli spolu, každé objatie, každý dôverný úsmev, kúsok po kúsku prikladali k tej bezmocnosti a zášti, ktorá ticho čakala v temnom kútiku Cedricovej mysle.

Keď spravila výpad, Cedric hladko vykryl ranu a bleskovým pohybom jej znehybnil ruku s dýkou. Slová, tie prekliate slová mu neustále zneli v hlave. Potreboval ju umlčať. V realite, no hlavne vo svojej hlave.

Netrine pery sa zvlnili v škodoradostnom úsmeve, akoby vedela, čo sa mu odohráva v hlave. Pootvorila ich, no už z nich nevyšiel ani hlások. Chcel ju umlčať. Chcel jej zmazať ten úsmev z tváre. Chcel, aby videla, kto skutočne je. Chcel jej priložiť nôž k hrdlu. No namiesto toho, aby čepeľ zastavila, pokračovala v elegantnom švihu.

Ak by sa nepohla, navždy by stratila hlas, no pravdepodobne by prežila. Ona však v poslednej sekunde vyšla čepeli naproti. S víťazným úsmevom, ktorý pochopil takmer okamžite, no už bolo neskoro čosi zmeniť.

Na tvári mu pristála spŕška krvi, keď čepeľ preťala tepnu. Z rany sa začala valiť jasnočervená krv, zalievajúc Netrinu pokožku i oblečenie ako vodopád. Cedric meravo pustil jej zápästie, ktoré zvieral, a o pár krokov ustúpil. Nedokázal od nej odtrhnúť zrak. Netra mu do posledného momentu pohľad opätovala. Zradca, zradca, zradca, skandovali jej oči prekypujúce zadosťučinením. Po niekoľkých sekundách sa zatackala a pohla perami. Prehral si, artikulovala bez slov. Následne sa jej pohľad rozostril a telo sa bezvládne zvalilo na zem.

To náhle poznanie ho takmer zrazilo z nôh. Nebola sama.

Nevidel ich, ale vedel, že sú niekde nablízku a boli svedkami toho, čo urobil. Dve osoby. Jedna zdrvená žiaľom a bolesťou, ktorú nedokázal prehliadnuť, hoci ju dobre nepoznal. A druhá... druhú osobu poznal až pridobre. Tyler.

Bolesť, ktorá sálala z neho, bola iná. Nepoznal Netru tak dobre, aby za ňou žialil. Bolel ho pohľad na svoju zlomenú sestru, no ani to nebolo ono. Prameňom jeho bolesti bolo čosi iné. Zrada. Sklamanie. Zúfalstvo. Hnev. A pomaly, veľmi pomaly vzrastajúca nenávisť.

Bellu by možno o svojej lojalite znovu presvedčil. Vďaka pute, ktoré medzi sebou mali, vedela v Cedricovi čítať o čosi lepšie ako iní. Primäl by ju znovu mu dôverovať. Ale Tylera nie. Lojalita bola pre Usqullu všetkým, a Tylera jeden Usqullu vychoval. Buď bol človek lojálny alebo nie. Nebola tam žiadna šedá zóna, žiaden priestor na pochybnosti. A záver si Cedric mohol prečítať priamo z Tylerových emócií – podrazil ich. A už nebolo cesty späť.

Cedricov pohľad skĺzol na dýku pokrytú Netrinou krvou. Zrazu rozumel. Vyhral jeden súboj... no prehral úplne všetko.

Naposledy pozrel na telo mŕtvej ženy. Zomrela pre svoju pravdu, a nemýlila sa. Z jej uhla pohľadu bolo všetko, čo robil, nesprávne. Pravda však bola príliš subjektívna na to, aby mala nejakú hodnotu. A on teraz musel žiť s faktom, že v mene svojej pravdy ju zabil. V mene pravdy, ktorá ho stála dôveru všetkých, na ktorých mu záležalo.

Mohol sa mýliť. Možno všetky plány, ktoré mal, vyjdú navnivoč. Boli príliš neisté na to, aby si bol istý, že sa mu to vydarí. Mohlo to vyjsť a mohlo ho to stáť život. Všetko spočívalo na tej najnestabilnejšej veci, aká existovala – na ľudských emóciách.

Cedric sa zhlboka nadýchol a na moment pevne pritisol viečka k sebe, hľadajúc aspoň trochu pokoja v chaose vlastnej mysle. Naposledy v myšlienkach zaletel k Isabelle. Bola to iba otázka času, než sa prebudí do dňa, kedy ho začne nenávidieť. S výdychom znovu precitol a pomaly vykročil k Sierre, zanechávajúc za sebou nielen spúšť, ale aj časť svojho srdca.

Odpusť mi, Isabella. 

=====

Veľmi by som chcela poďakovať všetkým čitateľom, ktorí to dotiahli až sem. Ďakujem za každé prečítanie, každý vote, každý koment, a v neposlednom rade za veľkú podporu ♥. Som vám naozaj veľmi vďačná za každú minútku, ktorú ste obetovali čítaniu Nemesis a dúfam, že neľutujete. Budem rada za akékoľvek postrehy a odozvy k príbehu ♥

Všetko raz končí, ale Bellina story zatiaľ nie :) Ako poniektorí už viete, táto séria má ešte dve pokračovania:

• spin off Bloody Circle, kde sa dej točí okolo newyorkskej detektívky Lydie Morgan, Bellinej starej priateľky. Na rozdiel od pôvodného príbehu, ktorí niektorí z Vás už určite čítali, po prerábke bude mať Bloody Circle o čosi viac náväzností na Nemesis a taktiež viac priblíži Tylera (a jeho pohľad na vec). 

• Whiskey (vysoko pravdepodobne hrozí zmena názvu príbehu, kým sa k nemu dostanem :D), kde sa spoja všetky dejové línie Nemesis a Bloody Circle a znovu sa objaví aj Bella & spol.

Nejaké bližšie info k tomu, ako to budem mať ďalej s písaním asi postnem cez víkend na profil, ale v skratke budem postupne písať Bloody Circle, čoskoro (~prvá polovica septembra) sa pravdepodobne objaví aj prvá kapitola, len ešte stále trochu premýšľam nad hlavnou dejovou linkou a nechcem to uponáhľať :) 

Dúfam, že sa pri ďalších príbehoch stretneme ♥

Alex