Thea zo spánku vytrhol vlastný krik. Strhol sa do sedu a lapal po dychu. Zmätene sa obzeral okolo seba, až kým sa jeho zrak nezasekol na Cedricovi, ktorý ho s nečitateľnou tvárou pozoroval. Theo sťažka dýchal a telo mal obliate studeným potom. Jazykom si prešiel po popraskaných perách a siahol po fľaši s vodou. Nepamätal si, čo sa mu snívalo. Nočná mora v ňom zanechala iba strach, bolesť a Dashovu tvár vyrytú do viečok.

Lomcovanie kľučkou a následne rázne zabúchanie na hlavné dvere ho vytrhlo z delíria. Theo zdvihol hlavu.

„Otvor, to som ja," zahučal spoza dverí hlas, ktorý nepochybne patril Tylerovi.

Cedric sa niekoľko sekúnd nehýbal a s naklonenou hlavou hľadel na dvere. Theovi to pripomenulo Gastona – psa, ktorého mal ako dieťa – keď v lese zavetril zver. Cedric vstal, nečujne a ladne ako mačka, a vzal zo stola nôž, ktorý Theovi ukradol. Kráčajúc k dverám si ho založil vzadu za opasok.

„Je to hotové?" spýtal sa Cedric španielsky, keď Tylera pustil dovnútra.

„Mhm," kývol Tyler a zamieril k stolu. Vytiahol z balíka na zemi fľašu minerálky a výdatne si odpil. „Ale vyradiť tie kamery dalo poriadne zabrať. Inak šlo všetko hladko." Tyler preniesol pohľad na Thea a tvár mu potemnela.

„Kde je Bella?"

„U seba, pravdepodobne už spí," odvetil Tyler bez toho, aby odtrhol pohľad od cieľa, na ktorý sa zameral. „Nevypočúvaj ma a daj mi kľúče od tej klietky." Tyler pomaly zamieril k Theovi, ktorého prežitky pudu sebazáchovy prinútili postaviť sa na nohy. „Chcem mu ukázať, ako chutí bolesť." Tyler dorazil k cele a zovrel mreže tak silno, až mu obeleli hánky. Premeral si Thea pohľadom plným nenávisti a pohŕdania a odpľul si k jeho nohám. Theovi mimovoľne prebehlo hlavou, koľko premáhania Tylera muselo stáť správať sa k nemu priateľsky v ten večer, keď Erik zomrel.

„Špiny ako ty si nezaslúžia dýchať," sykol Tyler anglicky a obzrel sa za Cedricom, ktorý ho lenivým krokom nasledoval. „Daj mi tie kľúče!"

„Nie."

Tyler sa zamračil a otočil sa k Cedricovi celým telom. „Ale no tak, kľudne si to vezmem na krk sám. Alebo mu ušetrím tvár a ona nemusí nič vedieť."

„Nie," zopakoval Cedric monotónne.

Tyler ho chvíľu mlčky pozoroval a následne sa potichu rozosmial. Nebezpečne pomalým krokom zamieril k Cedricovi. „Nehovor mi, že si sa nechal uniesť svojimi emóciami. Nehovor mi, že s ním súcitíš!" Poslednú vetu mu vmietol rovno do tváre.

Cedric sa iba nepatrne uškrnul a založil si ruky za chrbtom. „Pozri sa na seba, Tyler. Kto z nás sa necháva uniesť emóciami?"

Stalo sa to tak rýchlo, že Theo ani nezaznamenal kedy, a zrazu mal Cedric jednu ruku ovinutú okolo Tylerovho hrudníka a ramien, znehybňujúc ho drviacim zovretím. Ale bol to Tyler, kto spravil výpad. Teraz mu Cedric dobitou rukou, ktorú celý deň nepoužil na nič viac než podržanie cigarety, k hrdlu pritískal nôž. Niekoľko sekúnd bolo v miestnosti počuť iba Tylerove ťažké, nazúrené dychčanie. Následne mu Cedric cez zaťaté zuby zavrčal čosi, čo Theo nezachytil. Hneď na to odtiahol nôž a odsotil ho.

Tyler sa zatackal a po pár krokoch našiel stratenú rovnováhu. S jednou rukou na hrdle ostražito pozrel na Cedrica. „Čo je s tebou zle?" vyštekol a chvíľu naňho zazeral, než sa zvrtol a odišiel, tresnúc za sebou dverami.

„Všetko," zamrmlal si Cedric pre seba. Prsty, ktoré zvierali nôž, sa mu zrazu roztriasli a nôž mu vykĺzol z prstov. Cedricovi z pier unikol bolestný vzdych a vzápätí šťavnatá nadávka. Pritisol si zápästie k hrudi a druhou rukou zdvihol nôž.

Theo už nejakú tú chvíľu pozoroval, že Cedric všetko robí iba pravou rukou. Podvedome však šiel na väčšinu vecí ľavou a na poslednú chvíľu sa zarazil. Bol ľavák. Hánky na ľavej ruke mal podliate krvou a opuchnuté a očividne mu aj hýbanie prstami spôsobovalo bolesť. V duchu zvažoval, ako bolo možné, že zvládol ten nôž držať tak pevne napriek bolesti, ktorú mu to muselo spôsobovať.

„Sila vôle." Theo sa strhol a stretol sa s Cedricovým vševediacim pohľadom. Bola to odpoveď na jeho nevyslovenú otázku.

•••

Po návaloch žiaľu, bolesti a nenávisti samého seba si to video v Theovej hlave prehrala aj racionálna časť jeho mozgu. V hlave mu utkvela jedna konkrétna časť.

Rád sa s tebou podelím o svoje meno, ak máš záujem.

Ktoré z nich máš na mysli? Elliot Alton? Elliot Ramirez? Alebo azda Elliot Valentini?

Pokojne všetky.

Alton. Ramirez. Valentini. Valentini.

„V tom videu..." prehovoril Theo do ticha. „Tie pri priezviská... všetky boli jeho?"

„Áno," odpovedal Cedric stručne.

„Takže... hádam, že Elliot ho nestretol počas toho, ako pátral po páke na Pietra Valentiniho. Dash bol tou pákou."

„Takže nie si tak hlúpy, ako vyzeráš," skonštatoval Cedric sucho a konečne k nemu zdvihol zrak.

Aby niesol meno Valentini, musel by byť synom Pietra Valentiniho, Jonovho otca, alebo jeho mladšieho brata Javiera, ktorý bol známy bujarým životom bez záväzkov. Ale to by ho robilo Jonovým bratom... alebo bratrancom.

Theo sa nadýchol k otázke, no Cedric ho gestom ruky umlčal. „Teraz je čas na moje otázky," zamručal a otočil sa k Theovi. „Čo sa stalo medzi Jonom a Leighovcami, že vás zrazu všetkých tak nenávidí? Čo ho primälo chcieť Elliota mŕtveho ešte predtým, než sa dozvedel o tom, že ho okradol?"

Theo sa trpko uškrnul. „Našiel si si naozaj zlý zdroj informácií. Iba týždeň dozadu predo mnou konečne niekto z rodiny priznal, že smrť môjho brata nebola nehoda." Keď sa Cedricov výraz ani o kúsok nezmenil, Theo začal loviť v pamäti. „Jon a Lucian bývali pomerne dobrými priateľmi," začal, zvažujúc každé slovo. „Obaja vyrastali v Taliansku, v rovnakej hierarchii. Ibaže Jon bol Valentini. Jedného dňa mu to celé malo patriť. Všetci sa mu pchali do zadku, vrátane Luciana.

Elliot... Elliot nemohol zniesť jeho ego, ale v záujme rodiny predstieral, že sú priatelia." Theo v hrudi pocítil bolesť. „Dokázal vyjsť s každým, dokázal každého presvedčiť na čokoľvek, ale nik skutočne nebol jeho priateľom. Nenechal ľudí skutočne ho spoznať, poznali iba tú škrupinu, ktorú prezentoval." Theo však nikdy ani len nepomyslel na to, ako Elliota mohol taký život ubíjať. Nikdy to nedal najavo. Vždy bol ten silný, ten odhodlaný, ten nezlomný. Aspoň navonok.

„Nepamätám si nejaký konkrétny zlom," prehovoril Theo po nejakej chvíli. „Ale bolo to až po Elliotovej smrti, čo som to zaznamenal. Lucian sa s ním prestal stýkať tak často, až napokon úplne. Jon začal podnikať a... dá sa povedať, že cielene zavadzal tam, kde mal môj otec o niečo záujem. Stal sa otravným prvkom londýnskeho podsvetia." Bolo to približne v období, keď prestal používať meno Valentini. Namiesto toho si osvojil priezvisko Pereni, po svojej matke.

„Jeho otec naňho zanevrel a nebolo tajomstvom, že ak by vkročil do Talianska či jeho otcom ovládaných oblastí južnej Európy, bol by to jeho koniec. Tak tu sedel ako voš pod chrastou, schovaný za tieňom, ktorý na Londýn vrhal môj otec. Tu naňho nik nesiahol, pretože stále tu bola šanca, že raz preberie Valentiniho miesto. A ak by sa to stalo... nik by s ním nechcel byť za zle." Valentini sa ho nikdy verejne nezriekol, no povrávalo sa, že Jon jeho dedičom nikdy nebude. „To je... to je všetko, čo viem."

Nedokázal Cedricovu otázku zodpovedať, ale zúfalo túžil po tej odpovedi. Elliot pozorne sledoval každý svoj krok. Kde sa pošmykol? Čo ho stálo život?

Každou sekundou, každou novou informáciou, ktorú mu Cedric poskytol, nenávidel Jona viac a viac. Možno aj väčšmi, než samého seba. Theo bezpochyby bol vrah, ale Jon... Jon bol chladnokrvná beštia.

Dúfal, že nezomrie skôr, než sa Jonovi dostane spravodlivosti. Chcel ho vidieť trpieť. Nezáležalo mu na tom, kto to urobí, ak ho to bude bolieť. Všetky tie úlomky žiaľu, bezradnosti, bolesti, ktoré ho celé roky prenasledovali, bránili mu žiť obyčajný život, teraz našli svoj terč. Jediný dôvod, prečo chcel tú pravdu vedieť hneď, teraz, bolo, aby Jonovi nemusel hľadieť do tváre s pocitom, že stále nevie všetko.

„Je to reálne?" zašepkal sotva počuteľne. „Dostať ho? Prinútiť ho platiť za to všetko, čo urobil?"

Cedric chvíľu neodpovedal. „Je príliš opatrný," povedal napokon. „Má dôvod byť. Ale nie je trpezlivý, a už tak čakal pridlho. Elliot umiestnil všetko, čo mu ukradol, do trezoru v banke. Nik, ani len tvoja rodina, sa doň za trinásť rokov nedostal. Okrem iného si tu dnes ako návnada. Elliot by neriskoval, že jeho lup ostane na večnosť uzavretý v trezore. Určite je niekto, kto vie, alebo prinajmenšom podvedome tuší, ako sa doň dostať. A Jon verí, že si to ty. Príde, pretože ho tu budeš čakať."

„Ale ja netuším, ako sa dostať do toho trezor," povedal Theo popravde.

„Viem," kývol Cedric. „Musíš vedieť niečo, ale to samotné nestačí. A to Jon nevie."

Zrazu mu to doplo. „To je to, čo odo mňa Bella chce," vydýchol. „Chce sa dostať do toho trezoru pred Jonom."

„Je to tvoja jediná – a posledná – šanca pre svojho brata niečo spraviť. To, čo Elliot ukradol, sa nikdy nemalo stať jeho úlovkom. Nemienil si to nechať. Chcel to vrátiť, získať si u Valentiniho láskavosť. A predpokladám, že rátal s každou možnosťou. Aj s tou, že zomrie. Ak by som bol na jeho mieste, zanechal by som časť kľúča k pokladu niekomu, kto by ho naďalej mohol využiť na účel, s ktorým som ho tam vkladal. Získať výhodu u Valentiniho. Druhú časť ukryl tam, kde by ju Jon nikdy nehľadal – u Dashovej malej sestry."

Theo si Cedrica premeral pohľadom. „Odkiaľ to všetko vieš? Odkiaľ máš tie videá, fotografie, fascikle? Ako to, že moja rodina na to nikdy neprišla, ale vy áno?"

Cedric sa sucho uškrnul. „Nuž, bohužiaľ, Elliot si neviedol denník. Jeho príbeh som poskladal z útržkov informácií z variácie zdrojov. Najväčším bol on sám." Vstal a zamieril k autu prikrytému plachtou, ktoré Theo síce zaznamenal, no nevenoval mu pozornosť. Cedric strhol plachtu a Theo zatajil dych pri pohľade na známy nablýskaný Aston Martin. Auto, ktoré chýbalo v Elliotovom závete. Malo iné značky i disky, ktoré si dal jeho brat vytvoriť na mieru, no čosi v ňom mu hovorilo, že to je ono. A keď sa v Cedricových prstoch zablysli kľúče so známou kľúčenkou, bol si istý.

„Daroval ho Erikovi. Za trinásť rokov to v nikom nevzbudilo podozrenie. Bolo to iba ďalšie auto v garáži pretekára. Auto, v ktorom boli ukryté informácie, ktoré by mohli pochovať stovky ľudí." Cedric sa na moment odmlčal a napil sa vody. „Tá miestnosť, ktorú si videl na videu... to bola Erikova chata. Musel vedieť, že Dash je do niečoho zapletený. A vedel aj o Elliotovi. Predpokladám, že on mal byť ten prvok, ktorý by sa v prípade, že by Elliot a Dash prišli o život, postaral, aby ten trezor neostal zabudnutý.

Erik sa o tom však ani slovom nezmienil. Ani o pôvode auta, ani o trezore. Až pokým nezomieral." Cedric sklopil zrak k zemi a kľúče v prstoch zvieral tak silno, až mu obeleli. „Všetko, čo Erik robil, bolo, aby chránil Bellu. Prevzal Dashovo miesto veľkého brata a ochrancu a robil to naozaj svedomito. Myslím, že sa k tomu nedokázal prinútiť. Povedať jej pravdu. Nie po tom, ako skončil Dash.

Zomrel, pretože videl a možno aj započul čosi z rozhovoru medzi Lucianom a Jonom. Môžeme iba hádať, čo za tajomstvá tvoj bratranec skrýva, že sú hodné vraždy. Ale je minimálne jedno, o ktorom vieme: vedel, aké sú Jonove plány s tebou. Vedel, že po tebe pôjde a s radosťou mu ustúpil z cesty."

Theo naprázdno prehltol. Vedel, že Lucian by urobil všetko, aby sa dostal do čela firmy. Šiel za svojím cieľom aj cez mŕtvoly. Nikdy by však nepovedal, že tá fráza bude v prípade Thea ako prekážky až taká doslovná. Skutočne to urobil? Zradil vlastnú krv, len aby sa dostal na vrchol?

Elliot ho varoval, že ak by to bol Lucian, kto sa dostane do čela Leighovcov, bol by horší ako Dorian Leigh. Theo jeho slová nebral príliš vážne. Predpokladal, že tým Elliot iba ospravedlňoval svoju snahu ukázať Lucianovi jeho miesto – ktoré bolo podľa neho v rodinnej hierarchii až po Theovi.

„Vždy som vedel, že je cieľavedomý. Neoblomný. Že urobí všetko pre to, čo chce. Ale nikdy by som nepovedal, že zradí vlastnú rodinu. Vlastnú krv," prehovoril Theo zahorknuto. To bolo čosi, čo šlo proti všetkým zásadám, ktoré im od detstva vtĺkali do hlavy. Rodina bola vždy na prvom mieste. A Lucian to zradil. Zradil všetko, čo chcel jedného dňa reprezentovať.

Zvykol prehliadať Lucianove chyby a ignorovať fakt, že prenechaním svojho miesta jemu zrádzal Elliotove sny o lepšom zajtrajšku. Bol ochotný ignorovať takmer čokoľvek, aby sa vymanil spod vplyvu svojej rodiny. Aby bol čo najďalej od toho všetkého. Ale nedokázal sa dívať, ako si robí nároky na Bellu – vtedy nevinnú právničku jeho otca. A teraz... teraz toho zrazu bolo priveľa. Lucian... Lucian si zaslúžil zomrieť. Nech už by to jeho stálo čokoľvek.

A Jon... Jon si zaslúžil trpieť. Smrť preňho nebola dostatočným trestom. „Čo s ním chcete spraviť? S Perenim? Nemôže... nemôže iba zomrieť."

Cedric sa uškrnol takým spôsobom, že Theovi nabehli zimomriavky. „Čoskoro sa dozvieš. Ale nie, smrť to nie je. Nie hneď." Cedric pootvoril ústa a zdalo sa, že chce ešte čosi dodať, ale zarazil sa. Theo napol sluch a zachytil tlmený hukot motora. Cedric sa obzrel k dverám a výraz sa mu úplne zmenil. „Jedlo dorazilo," poznamenal prekvapene a vstal. O Thea úplne stratil záujem a zamieril k dverám.

Keď bol na polceste, dvere sa otvorili a dnu vošiel Tyler s papierovým podnosom, do ktorého boli zastoknuté tri kávy. Cedricovi venoval iba nečitateľný pohľad a zamieril k stolu. Hneď za ním vkĺzla do haly Bella. Cedric sa okamžite chopil papierovej tašky a začal skúmať jej obsah. „Ako si sa vyspala?" nadhodil a vytiahol z tašky tri bagety. „Pripravená zabiť pár ľudí?"

Bella prevrátila očami a začala papierovú tašku skladať. „Na to, že si nespal... koľko? Vyše dvadsaťosem hodín? ...máš nejakú pridobrú náladu."

„Dobrým ľuďom k životu veľa netreba." Cedric zamieril k Theovej cele a natiahol k nemu ruku s bagetou. „Ber," prehovoril dôrazne.

Theo nemal chuť jesť, no Cedricov pohľad bol neoblomný. „Vďaka," zamrmlal a bagetu si vzal.

Keď zdvihol pohľad, zistil, že ho Bella od stola pozoruje. Jej pohľad nebol taký tvrdý ani taký nečitateľný ako deň predtým. Bol iba... prázdny.

Theo mlčky jedol, zatiaľ čo od stola k nemu doliehala tlmená španielska vrava. Dosť tlmená na to, aby nerozumel ani slovo.

Až keď zahryzol do bagety, uvedomil si hlad, ktorý v ňom posledné hodiny prebýval. Jeho posledným jedlom bol croissant s kávou predtým, než odišiel na pohreb. Kuracie mäso mu zhorklo na jazyku, keď si uvedomil, že je to pravdepodobne aj jeho posledné jedlo.

Zachytil pomalé kroky, ktoré sa k cele blížili, no nezdvihol hlavu. „Ako chutí pravda?" zaznel Bellin hlas kdesi blízko. Nebolo to škodoradostné a v hlase nemala ani stopy zadosťučinenia. Bolo v ňom badať stopy smútku, no bol akýsi vyrovnaný. Akoby ju tá bolesť otupila natoľko, že sa ňou už viac nevládala zapodievať.

„Ako peklo," odpovedal ticho. Akoby zradil všetkých, na ktorých mu kedy záležalo. Pretože aj zradil. Z predstavy, čo by si mysleli, čo by mu povedali, ak by tu teraz boli, mu krvácala duša. Ublížil absolútne každému z nich. Vrátane Belly.

Za tých pár týždňov, čo ju poznal, si ho podmanila. A tiež mu stihla rozdrviť srdce na prach pravdou o ňom samom. Fakt, že mu klamala, bolel. Bolel nesmierne veľmi. Nič z toho, čo mal pocit, že k nemu cíti, nebolo skutočné. Iba sa s ním hrala. A ak aj tam bolo čosi reálne, nechcel to vedieť – znamenalo to iba viac bolesti pre nich oboch. Tak či tak jej to nedokázal vyčítať. Nie po tom všetkom, čo jej urobil.

„Včera si mi povedala, že odo mňa niečo potrebuješ," prehovoril a zdvihol zrak. Jeho pohľad sa stretol s tými známymi hlbokými očami, ktoré zrazu zaplavoval smútok. „Čo je to?" spýtal sa, hoci odpoveď od Cedrica už aspoň trochu poznal.

„Trezor tvojho brata je uzavretý na kombináciu tokenu a hesla. Potrebujem, aby si mi pomohol prísť na to, aké je to heslo. Písmená a čísla, presne osemnásť znakov."

„Čo je v ňom?"

Bella hodnú chvíľu mlčala, rozhodujúc sa, či mu odpovedať alebo nie. „Veľa peňazí. Šperky. Medzi nimi aj šperky z vzácnych červených diamantov, najvzácnejší kúsok tej zbierky."

„A čo s tým máš ty?" Theo dvihol zrak. „Čo s tým chceš spraviť, okrem toho, že tým vytrieš Jonovi zrak?"

Bellin pohľad stvrdol. „Patrili mojej matke," odsekla neochotne.

Theo prekvapene nadvihol obočie. „Myslel som, že Valentini je ten, pre koho má ten lup citovú hodnotu."

Zdalo sa, že Bellu prekvapilo, že o tom vie. Pohľadom skočila k Cedricovi a zistila, že ich od stola pozoruje. S hlbokým nádychom obrátila pozornosť späť k Theovi. „On bol ten, kto ich mojej matke daroval."

Theo zatajil dych. Nemýlil sa. „Takže predsa len si jeho dcéra." Z toho však tiež vyplývalo, že s najväčšou pravdepodobnosťou zabil syna jedného z najmocnejších mužov v Európe.

„Pomôžeš nám alebo nie?" spýtala sa Bella priamo, ignorujúc jeho poznámku.

Theo sa zadíval na fascikle ležiace na stole. „Prečo ja? Zo všetkých vecí, ktoré som sa o svojom bratovi dozvedel, je najvýraznejší fakt, že som ho vlastne vôbec nepoznal."

„Poznáš ho lepšie ako ja," mykla Bella ramenami. „Stretla som ho raz v živote... a dva dni dozadu som ani len nevedela, že to bol on."

Po krátkej odmlke Theo zmenil tému. „Ako si to robila?" spýtal sa sotva počuteľne. „Ako si sa so mnou dokázala zhovárať, smiať sa, tráviť so mnou čas... spať so mnou... keď som ti zabil brata? Ako si na to dokázala nemyslieť?"

Bella blysla pohľadom na Cedrica a Tylera, ktorí im nevenovali pozornosť, a následne prepálila Thea ľadovým pohľadom. „Myslela som na to. Celý čas som mala na pamäti, že si vrah. A občas som sa nenávidela za to, že v tebe miestami vidím viac než len vraha. Všetko, čo som robila, bolo, aby som dostala na kolená muža zodpovedného za smrť môjho brata. Za smrť možno desiatok ďalších ľudí, ktorí zomrieť nemuseli. Za smrť tvojho brata. Mohla som buď vložiť všetok ten žiaľ a nenávisť do niečoho, čo malo zmysel, alebo nechať tie emócie zabiť ma."

Theo si oprel hlavu o stenu za sebou a zadíval do Belliných rozohnených očí. „A čo bude, až ho dostaneš? Nebudeš sa cítiť menej osamelo a pre môjho či tvojho brata to nebude mať žiaden význam – sú mŕtvi. Nerobila si to preňho, robila si to pre seba. Ja zomriem s vedomím, že Jon dostane, čo si zaslúži. Ale ty prídeš o tú jednu vec, ktorá ťa poháňala kráčať ďalej."

„Rozdiel medzi tebou a mnou, Theo, je, že som spravila aspoň niečo. Pokúsila som sa niečo zmeniť. Aspoň pre tých pár ľudí, ktorí by sa v budúcnosti ocitli v Jonovom hľadáčiku. Ty si mal šancu vziať veci do vlastných rúk v bode, kde Elliot skončil. Mal si šancu stáť teraz na Lucianovom mieste, mať moc, ktorú má on. Mohol si to využiť spôsobom, ktorý by zachránil viac než len pár životov. Ale vybral si si ujsť od zodpovednosti. Vybral si si cestu zbabelca." Bella sa zvrtla na päte a zamierila k dverám.

Theo na sebe cítil Cedricov nečitateľný pohľad. Ich hádka s Bellou bola príliš tichá na to, aby čosi zaznamenal, no aj tak ju postrehol. Je to tvoja jediná – a posledná – šanca pre svojho brata niečo spraviť, vybavili sa Theovi v hlave Cedricove nie tak dávne slová.

Všetko, čo mohol spraviť, bolo spraviť niečo pre Elliota. Na jeho pamiatku. Robiť niečo pre seba nemalo zmysel. S tým, čo sa dozvedel, by ho nikdy nenechali odkráčať. Bol vyrovnaný so smrťou. Ale nie s tým, že to, prečo jeho brat zomrel, ostane zabudnuté.

„Zožeň mi pero, papier a kávu," zavolal za Bellou. Dvíhajúc sa na nohy sledoval, ako sa obrátila na päte so zmesou nedôvery a prekvapenia v tvári. „Pokúsim sa prísť na to skurvené heslo." Nie pre bolesť, ktorú mu pravda spôsobila. Nie kvôli výčitkám svedomia, ktoré ho zožierali. Nie kvôli novonadobudnutej nenávisti k Lucianovi a Jonovi. Kvôli Elliotovi. A kvôli tej skutočnej a úprimnej časti Isabelly Altonovej, ktorú mu ukázala v momentoch, keď zabudla na to, že ho nenávidí... a do ktorej sa zamiloval.