XXVI.
Prvá vec, ktorú začal vnímať, keď precitol, bola príšerná bolesť hlavy. Z pier mu uniklo zastonanie a pokúsil sa siahnuť si rukou na miesto, odkiaľ sa bolesť šírila, no ruka nespolupracovala. Zmocnil sa ho nepríjemný pocit. Po chrbte mu prebehol mráz a dych sa mu zrýchlil. Kde to som?
Zmätene zažmurkal a snažil sa zorientovať. Dva metre pred ním bola stena. Takisto meter a pol od jeho ľavice i pravice. Tesne vedľa neho stálo obyčajné kovové vedro. Odkiaľsi spoza neho do priestoru prenikalo slabé svetlo. Theo otočil hlavu doľava a vzápätí ten pohyb ľutoval. Od bolesti sa mu na moment zatmelo pred očami a zdvihol sa mu žalúdok. Zrazu mu bol účel vedra o čosi jasnejší.
Zhlboka dýchal, snažiac sa zbaviť bolesti, a opatrne začal obhmatávať svoje zápästia. Mal na nich nasadené putá a tie boli navyše pripnuté k mrežiam, o ktoré sa opieral. Postrehol, že zo zápästia mu zmizli hodinky. Taktiež všetky prstene a kravata. Chýbali aj topánky a manžetové gombíky. Ostala mu iba košeľa a nohavice, ktoré mal na pohrebe.
Theo ustrnul, keď si uvedomil, že v priestore, kde sa nachádzal, bolo ešte čosi, čo najprv prehliadol. Sotva pár desiatok centimetrov od jeho nôh ležala čierna škraboška. Škraboška, ktorú už predtým videl, no vždy iba na tvári. Nemesis.
Pri udalostiach z posledných dní ju úplne vypustil z hlavy. Po tom, čo vymenil informácie o svojom bratovi za plány otcovej budovy, nečakal, že ju ešte uvidí. O to jej pravdepodobne celý čas šlo. Získať od neho to, čo potrebovala.
Pohreb, Bella... pomaly sa mu začínali vybavovať spomienky. Pobozkal ju... potom šiel...
Fotografia. Thea oblial studený pot. Elliot a mladík, ktorého zabil. Čo to malo znamenať? Poznali sa azda? A čo to celé robilo u Belly?
Cedric. Býval v jej byte. Vedel, že to Lucian zabil Erika. Vedel, kto Theo skutočne je. Prečo sa zapodieval jeho bratom? Odkiaľ sa vzala tá fotografia?
Mal priveľa otázok, na ktoré nedokázal vyprodukovať odpoveď. Myslenie bolelo. Tentoraz doslova. Najvýznamnejšou otázkou ale bolo – kde je Bella? Čo sa stalo? Bol to Cedric, kto ho ovalil po hlave? Musel byť.
Klopkanie podpätkov na kamennej dlážke ho vytrhlo z úvah. Theo napäto načúval približujúcim sa krokom. Počul iba jeden pár krokov. Nevidel ju, no o jej identite nepochyboval.
„Nemesis," zachripel. Hrdlo mal úplne vyschnuté. Ako dlho tu už vlastne bol? „Čo odo mňa ešte chceš?"
Bola dosť blízko na to, aby jej postava vrhala tieň na stenu pred ním. Stála priamo za ním, takže nech sa snažil, ako sa snažil, pripútaný k mrežiam a s hlavou praskajúcou od bolesti nemal šancu na ňu dovidieť.
„Nemesis?"
Tieň sa zrazu zmenšil a Theo zachytil pohyb tesne za sebou. Keď začul štrnganie kľúčov, zo srdca mu spadol obrovský kameň. „Ďakujem," vydýchol, keď sa putá uvoľnili od mreží a s ohľadom na hlavu sa opatrne obrátil, aby na ňu dovidel. „Kde je..."
Slová mu zanikli v hrdle, keď jeho zrak konečne zaostril na jej tvár. Tvár bez masky. Bellinu tvár. Zmätene zažmurkal, no nič sa nezmenilo. Nemesis – Bella? – vstala a mlčky ho pozorovala. Mala na sebe tmavú blúzku a kožené nohavice, ktoré lemovali jej postavu ako druhá koža. Kožené členkové čižmy ju robili opticky vyššou, než skutočne bola. Vlasy sa jej v prstencoch rozlievali po ramenách a tvár mala dokonale upravenú, avšak perám chýbal výrazný rúž a odtieň jej pokožky sa mu videl o čosi svetlejší, než si pamätal. Ale to mohlo byť aj tým, že pokožku Nemesis nikdy nevidel za svetla.
Po jej únave a bolesti zrkadliacej sa v tvári nebolo ani stopy. Bola to Bella... a zároveň nebola. Naprázdno prehltol a prstami nahmatal vystuženú látkovú škrabošku, ktorá ležala vedľa neho. Hrdlo sa mu stiahlo, keď znovu pozrel na ženu pred sebou.
„Ako sa má tvoja hlava?" prehovorila do ticha. Vyzerala presne ako Nemesis, až na tú tvár. A na hlas. Bol to Bellin hlas. Hlas Nemesis sa mu videl o stupienok nižší, dráždivejší, s takmer ustavičným koketným podtónom.
Jeho mozog odmietal spracovať otázku, ktorú mu položila. Bol príliš zamestnaný spracovávaním pomerne jednoduchého, a predsa tak nepochopiteľného faktu – dve ženy odlišné ako deň a noc, ktoré si ho obe podmanili niečím úplne iným, boli jedna. Žena, ktorú sa snažil uchrániť pred svojou rodinou, pred mafiou, mala na krížoch tetovanie totožné s tým, ktoré mal on vzadu na krku. Tetovanie, ktoré ich oboch robilo súčasťou toho sveta.
Vedela, kto je. Vedela to po celý ten čas. Tajomstvá, ktoré prezradil Belle v domnienke, že beztak nevie, ako ich plne využiť, boli presne tými tajomstvami, pomocou ktorých by ho Nemesis dokázala pochovať.
„Prečo?" vydýchol. „Prečo si sa so mnou celý ten čas zahrávala? Ešte aj na dvoch frontoch?" Hodil masku, ktorú zvieral v prstoch, o mreže. „Čo som ti urobil? Čo odo mňa chceš?"
„Ako sa má tvoja hlava?" zopakovala svoju otázku nezaujato.
Theo sa horko uchechtol. „Ovalili ste ma po hlave, uniesli a zavreli do cely. Prečo ťa zaujíma, ako sa cítim?"
„Pretože potrebujem, aby si premýšľal jasne," odsekla s miernym podráždením v hlase a zvrtla sa, miznúc z Theovho zorného poľa.
Bojovnosť ho náhle opustila. „Počkaj," vyhŕkol a vrhol sa k mrežiam. Ten prudký pohyb vyvolal v jeho hlave odozvu, ktorú neočakával. Pred očami mu tancovali jasné škvrny a tentoraz nevoľnosť nepotlačil. Naslepo chmatol po vedre a vyvrátil doň obsah svojho žalúdka.
Trvalo niekoľko minút, kým to točenie v hlave ustalo. Medzičasom na zemi pred mrežami pristál plastový pohár s tekutinou spenenou na hladine.
„Vypi to. Utlmí to následky toho úderu."
Jej hlas zaznieval z iného smeru ako predtým. Theo si odpľul do vedra a pomaly zdvihol hlavu. Sedela na stoličke pri kovovom stole pár metrov od cely, na ktorom stála fľaša vody a hromada papierov, na ktoré zo svojej pozície nedovidel. Až teraz si konečne prehliadol miestnosť, v ktorej sa cela nachádzala. Vyzeralo to ako prázdna výrobná hala. Pozdĺž jednej zo stien sa tiahol rad kovových skríň. Boli tu dva kovové stoly zatavené do podlahy. Pár metrov od nich sa nachádzalo niečo, pravdepodobne auto, prekryté celtovinou. Hneď vedľa neho stál Theov vlastný Range Rover. Ďalej niekoľko obyčajných dverí a garážové dvere, ktorými by prešiel aj nákladniak. V rohu bolo kovové schodisko vedúce na mrežovanú plošinu, ktorá obkolesovala miestnosť vo výške asi desiatich metrov. Videl tam tiež niekoľko menších miestností, kde zrejme zvykol sedávať šéf dohliadajúci na dianie v hale. Okná mali mliečne sklo a pravdepodobne aj mreže z vonkajšej strany, ako väčšina takýchto budov. Tiahli sa vo výške asi tri metre nad plošinou a počas dňa pravdepodobne púšťali dovnútra dostatok svetla, aby miestnosť presvetlilo. Teraz však v hale bolo pološero. Mal pocit, že svetlo o čosi zoslablo, odkedy sa prebral. Musel už byť večer. Ako dlho bol vlastne v bezvedomí?
Theo znovu uprel zrak na novú, jemu neznámu verziu Belly. Pustil vedro a opierajúc sa o mreže pretiahol spútané zápästia pomedzi oceľové tyče, aby si mohol pohár vziať. Nerobil to preto, lebo mu to povedala, a ani preto, že by veril, že mu to skutočne pomôže. Potreboval sa nejako zbaviť odpornej pachute, ktorá ho pálila v krku. Neochotne vypil trpkú tekutinu s vágnou príchuťou citróna.
„Môžem dostať viac vody?" precedil cez zuby neochotne. „A ideálne aj nejaké odpovede k tomu."
Bella siahla po minerálke a odliala z nej do pohára na stole. Vzápätí vstala a podala mu fľašu cez mreže. Theo fľašu otvoril a lačne hltal čistú vodu. Keď svoj smäd konečne utíšil, vo fľaši ostávala sotva polovica. „Ako dlho som bol mimo?"
Bella si ho premerala nečitateľným pohľadom. „Niekoľko hodín. Je večer."
Thea posmelilo, že konečne dostal odpoveď aspoň na jednu otázku. Potreboval vedieť, o čo tu šlo. Čo jej urobil? Čo od neho chcela? Čo bol jej cieľ? „Prečo som-," začal, no zasekol sa uprostred vety. Bolo tu ešte čosi, na čo medzičasom zabudol. Niečo, čo preňho bolo podstatnejšie, než to, prečo tam je. „Tá fotografia," vydýchol napäto. „Kde si ju vzala? Kto je ten chlapec pri Elliotovi?"
Bella chvíľu nereagovala. Napokon schmatla zo stola cigarety a zapaľovač a vstala. Chytila opierku stoličky a za vŕzgania, ktoré mu trhalo uši, presunula stoličku od stola k jeho cele. Dosť blízko na to, aby i skrz tú nepreniknuteľnú masku mal šancu zazrieť búrku emócií v jej očiach. Dosť ďaleko na to, aby na ňu cez mreže nedočiahol.
Bella vylovila z balíka cigaretu a zapálila si. Položila cigarety a zapaľovač na zem vedľa stoličky a vtedy si Theo všimol, že v ruke mala ešte čosi. Fotku. Zhlboka potiahla z cigarety a chvíľu fotku hypnotizovala pohľadom. Napokon sa naklonila a natiahla ruku s fotografiou k Theovi tak, že nevidel, čo je na nej.
Okamžite po nej chmatol. Prsty sa mu chveli, keď fotku obracal obrazom k sebe. Nebola to tá, ktorú videl. Táto zachytávala iba tvár toho mladíka. Chlapca, ktorého zabil.
„Volal sa Dasher," prehovorila ľadovým hlasom. „Pamätáš, čo si mi v sobotu povedal?" Theo sa prinútil odtrhnúť zrak od fotografie a pozrel na Bellu. Búrka v jej očiach o čosi pohasla. Teraz prevažovala jediná emócia. Nenávisť. „Chcel si ju stretnúť. To dievča, ktoré si nechal ujsť." Bella potiahla z cigarety a s výdychom sa naklonila bližšie. „Tu to máš, Mathéo. Hľadíš jej do očí. To dievča som bola ja... a chlapec, ktorého si zabil, bol môj brat. Posledný člen rodiny, ktorý mi ostal."
Theo nemohol dýchať. Mal pocit, akoby mu niekto zvieral hrdlo, chcel ho navždy obrať o všetok kyslík. Možno to bolo jeho svedomie. Neveriacky potriasol hlavou. Nie, to... to nemohla byť pravda. Nie. Nie Bella. Nie ona.
„Zničil si mi život, Mathéo," zašepkala do ticha. V očiach sa jej leskli slzy. „Stratila som trinásť rokov... polovicu života... snahou dostať sa sem. Do bodu, keď mi vrah môjho brata bude kľačať pri nohách. Nemáš ani len tušenia, čo všetko som obetovala pre toto. Pre pomstu."
„Je mi to ľúto," zašepkal zachrípnuto. V očiach ho pálili slzy. Nenachádzal ďalšie slová, ktoré by jej mohol povedať. Všetko jej už povedal a neexistovali slová, ktoré by ospravedlnili, čo urobil. Alebo zmiernili jej bolesť. Nedokázal svoje činy zvrátiť. „Je mi to ľúto, Bella."
Bella si utrela slzy a prikývla. „Ja viem," pousmiala sa smutne. „Ale nič to nezmení. Nič to neznamená. Nič na svete ťa nespraví menším vrahom, než si. Viem, že to ľutuješ. Že ťa to sprevádza na každom kroku, zakaždým, keď zavrieš oči. Že sa za to budeš navždy nenávidieť. Ale to nestačí.
Zvykla som si predstavovať, čo spravím, keď konečne dosiahnem na vrahov svojho brata. Nie len teba, ale všetkých päť, čo ste tam boli. Predstavovala som si, koľko bolesti by som vám spôsobila. Pravdepodobne toľko, koľko ľudské telo znesie.
Dvaja z vás sú mŕtvi. Ostali ste traja. Vrah môjho brata. Jeho zbabelý bratranec, Erikov vrah. A Jon Pereni."
„Jon je slizký had," zašepkal Theo do ticha. „Vyvlečie sa zo všetkého. Je príliš opatrný. Ani len jeho otcovi sa to zatiaľ nepodarilo."
Belline pery sa zvlnili do pobaveného úškrnku. „Pravda je, že ma nepoznáš, Theo. Nevieš, čoho všetkého som schopná. Nestrávila som trinásť rokov plánovania, ako dostanem teba. Plánovala som, ako dostanem jeho. A vedela som, že skôr či neskôr sa dostanem k informácii, kto bol ten Leigh, ktorý stisol spúšť.
Týchto posledných pár týždňov zmenilo veľa vecí. Toľko toho vyniesli na svetlo... čím bližšie k pravde som bola, tým viac bolesti som si musela vytrpieť. To si hľadal aj ty, či nie? Pravdu o smrti svojho brata. Pravdu o tom, kým bol, než zomrel." Bella sa na moment odmlčala. „Dostaneš tú pravdu. A aj bolesť, ktorá príde s ňou. Naplní ťa to bezradnosťou, zúfalstvom a nenávisťou tak silnou, že budeš mať pocit, že nemôžeš dýchať."
„Prečo?" zašepkal sotva počuteľne. „Prečo mi to hovoríš? Skutočne si myslíš, že si zaslúžim tú pravdu?"
„Nie je to o tom, čo si zaslúžiš," odvetila chladne. „Skrátka ju dostaneš. Potrebujem od teba niečo. Budeš mať jednu jedinú šancu. A ja si chcem byť istá, že pre to spravíš úplne všetko. Verím, že tá pravda ti nedá na výber." Bella skĺzla zo stoličky na kolená a cez mreže schmatla Thea za bradu, nútiac ho dívať sa jej do očí. „Fakt, že to úprimne ľutuješ, je jediný dôvod, prečo ti tú pravdu, úplnú pravdu, poskytnem. A spolu s ňou aj toto: moja pomsta Jonovi za Dashovu smrť je zároveň pomstou za tvojho brata."
Meravo sledoval, ako Bella odtiahla ruku a cúvla. Mohol sa o čosi pokúsiť. Mohol jej celkom vážne ublížiť, aj so spútanými rukami. Omráčiť ju. Ale nedokázal to. Nevládal. Nechcel. A ona to dobre vedela.
Jedny z dverí sa otvorili a do miestnosti vkĺzla vysoká mužská postava. Cestou stisol vypínač a jeden z radov svetiel na strope sa rozsvietil. „Todo está preparado."
Všetko je pripravené. Theova španielčina síce nebola špičková, no plne zvládal sledovať bežné konverzácie. Cedric zastal pri jednom zo stolov a zložil naň dve cestovné tašky, ktoré mal prehodené cez rameno. Bella vrhla na Thea posledný pohľad a zamierila k nemu. Chvíľu sa španielsky tlmene zhovárali. Theo nemal šancu zachytiť, o čom hovoria, ale predpokladal, že o ňom.
Oprel si hlavu o mreže a chrbtom ruky zotrel slzy, ktoré sa mu hromadili v očiach. Veľmi pochyboval, že niečo môže bolieť ešte viac, než toto. Všetko, čo robil, robil, aby ju udržal v bezpečí pred svojou rodinou... a v skutočnosti to bol on, kto jej najviac ublížil. Jeden večer. Jeden výstrel. Koľkým ľuďom tým činom ublížil? Koľkým zničil život?
Cedricov mrazivý smiech ho vytrhol z úvah. Theo zdvihol hlavu a jeho pohľad sa stretol s prenikavými očami toho muža. „Nemaj obavy," prehovoril k Belle anglicky a hlasnejšie dodal: „Neublížim mu, nie fyzicky. Rozlámem ho na kúsky iba slovami."
Prehodili spolu ešte pár viet a Bella následne zamierila k dverám, ktorými Cedric prišiel. Na polceste sa však ešte raz obrátila. „Určite si v poriadku?" spýtala sa Cedrica a premerala si ho pohľadom.
„Choď," odsekol Cedric a vytiahol z vrecka krabičku s cigaretami. „Radšej dávaj pozor na seba."
Bella napokon odišla a Cedric ho hodnú chvíľu ignoroval. Vytiahol z tašky tri fascikle a všetky prelistoval, pričom z nich niekoľko zložiek vybral. Tie následne jednu po druhej dôkladne preštudoval. Bolo ťažké odhadnúť, ako plynie čas. Mohla to byť hodina aj štyri. Keď bol Cedric hotový, na chvíľu Theovi zmizol z dohľadu. Vrátil sa s vedrom identickým s tým, ktoré mal Theo v cele. Hodil doň všetky zložky až na jednu a obsah vedra podpálil.
Cedric na moment zmizol z miestnosti s poslednou zo zložiek, ktoré z fasciklov vybra. Keď sa vrátil, zamieril rovno k Theovi. Ten sa inštinktívne odtiahol od mreží, keď zbadal nôž v jeho prstoch. Cedric sa mrazivo uškrnul a zastal pred celou. Plochou čepele brnkol po niekoľkých mrežiach, čo do vzduchu zdvihlo zvonivé tóny železa na železe. „Toto som si dnes ráno požičal z tvojho auta, kým si sa medzi stromami zadúšal vinou svojho bratranca," prehovoril anglicky a sadol si na stoličku, kde nejaký čas dozadu sedela Bella. „Vieš, komu patril?"
Theovi zovrelo hrdlo. Chlapcovi, ktorého zabil. Bellinmu bratovi. Nedokázal to vysloviť. Nedokázal to povedať nahlas. Akoby to jeho činy mohlo spraviť ešte reálnejšími.
„Myslel som predtým, než sa dostala k Dashovi," dodal Cedric po chvíli a zapálil si podomácky ušúľanú cigaretu. K Theovi čoskoro dorazila sladkastá vôňa. Na chvíľu zadržal dych a premýšľal. Tráva? Nie, nezdalo sa mu, že je to tráva. Ale rozhodne to nebol ani tabak. Čosi v tej ťažkej vôni sa mu zdalo povedomé. Žeby nejaká bylina? V duchu uvažoval, či mohol byť Cedric dostatočne zmyslov zbavený na to, aby sa niečím sfajčil, zatiaľ čo mal strážiť zajatca.
„Nemaj obavy, nie je to tráva," prevrátil Cedric očami, pozrel na cigaretu v prstoch a uchechtol sa. „Paradoxne, je to niečo, čo mi pomáha udržať sa pri zmysloch." Znovu potiahol a po chvíli vydýchol sladkastý dym smerom k Theovi. „Asi som si jednu mal dať ráno, pravdepodobne by som sa ti potom nevlámal do auta." Cedric na moment zmĺkol a zakrútil dýkou v prstoch. „Verím, že Dash ho dostal od Elliota. Ten nôž bol nejaký čas vo vašej rodine. Lucian alebo tvoj otec by ho určite spoznali. Ale hádam, že to nebol suvenír, ktorým by si sa chválil.
Po tom, čo som ti ho vzal z auta, som s ním nejakú chvíľu sledoval Luciana. Bol som skurvene blízko tomu, aby som to dokončil sám. Prišlo mi vhodné, aby to bolo rodinné dedičstvo, čo ho zabije."
„Prečo si to nedokončil?" spýtal sa Theo zachrípnuto.
„Osvietenie?" mykol Cedric ramenami. „Pripomenul som si, že tu nie som na to, aby som rozhodoval o osude. Jeho dni už sú spočítané."
„Nie, pokým je voľný," zamručal Theo a vzápätí sa zarazil. „Alebo nie je?"
Cedric ho chvíľu mlčky pozoroval. „Je, no nie nadlho," odvetil zamyslene. „Zajtra zomrie, týmto nožom, Bellinou rukou... tvojím rozhodnutím. Teda, to je jedna z variácií."
Theo naprázdno prehltol a pritiahol si kolená k telu. Cedric buď na niečom bol alebo bol šibnutý. Rozprával presvedčene, so zvláštnym zanietením a nepatrným úsmevom. Akoby vedel čosi viac. Fakt bol, že pokiaľ Luciana nemajú, nevie nič. Lucian sotva spravil krok bez svojej niekoľkočlennej ochranky a jeho denný plán cielene nebol rutinný. Už niekoľkokrát bol cieľom bezúspešných útokov.
„Vidíš?" uškrnul sa Cedric. „Toto je rozdiel medzi tebou a tvojím bratom. Vidíš vo mne blázna, pretože nerozumieš tomu, čo hovorím. Ale čoskoro pochopíš. V Belle si videl bezbrannú ženu, ktorá potrebuje ochranu. V Nemesis zábavu a rozkoš a možné nebezpečenstvo, ale ignoroval si to. Elliot by tie chyby nespravil. Snažil sa vidieť ľudí z viac než len svojej perspektívy. Chcel chápať ich pohnútky."
„A predsa je on mŕtvy a ja žijem!" vyštekol Theo zostra. „Nič o mojom bratovi nevieš."
Cedric ho skúmal pohľadom. „Nepoznal som ho. Zďaleka o ňom neviem všetko. Ale v tomto momente... teraz viem viac ako vieš ty." Hodil ohorok na zem a zašliapol ho. Vzápätí vstal a otočil sa na päte.
„Počkaj!" Theo sa vyštveral na nohy. Vedel, že Cedric ho pravdepodobne chcel vyprovokovať, no už to nemohol vydržať. Snažil sa to krotiť, no už nemohol. „Čo mali spoločné? Elliot a Dash. Prečo môj brat zomrel? Povedz mi pravdu!"
„Pravda je subjektívna vec," odvetil Cedric bez toho, aby sa obzrel. „Elliot to vedel. Preto zbieral dôkazy, nie pravdy." Vzal zo stola jeden zo zakladačov a zamieril späť k cele. „Toto robil tvoj brat vo voľnom čase. Hádam, že ak by nebol synom hlavy klanu, stal by sa z neho investigatívny novinár. Alebo detektív."
Theo sa sklonil k fasciklu, ktorý Cedric hodil na zem k mrežiam. Pretiahol ho cez mreže a so zatajeným dychom listoval zložkami. Časť z tých mien poznal, časť mu vôbec nič nehovorila.
„Si stále nažive, pretože nie si hrozba," prehovoril Cedric po chvíli. „Si zajatý, pretože si naivný a nemyslíš viac ako pol kroka vopred. Prečo, preboha, si namiesto odháňania otcovej ochranky nenajmeš vlastnú, lojálnu iba tebe? Ak by si to spravil, bolo by oveľa komplikovanejšie dostať ťa sem, do tejto pozície."
„Prečo mi to hovoríš?" zdvihol Theo zrak. „Tak či tak zomriem."
Cedric si čupol k cele a prstom si prechádzal po brade. „Pretože ak môže ona žiť s tou ťažobou, s tou bolesťou, ktorej sa nikdy nezbaví, prečo by si nemal aj ty? Nenávidíš sa. Nemáš skutočný dôvod žiť a nemáš silu vziať si život. Zabiť ťa by bola láskavosť." Na moment sa odmlčal. „Osobne by som ťa nechal hniť v kobke, kde by ťa to celé zožieralo do konca života... alebo kým by si sa nezbláznil. To je moja perspektíva. Čo s tebou bude... to je na Belle. Buď zomrieš alebo budeš žiť. A ak to bude tá druhá možnosť, možno sa nad tým, čo som povedal, zamyslíš. Ale buďme realistickí. Stále je viac pravdepodobné, že zomrieš."
•••
Bolo ťažké predvídať, čo bude ďalej. Cedric bol... nepredvídateľný. Striedal ticho, nezmyselné poznámky, dobre mierené bolestivé komentáre, občas krátky rozhovor s útržkami informácií, ktoré Theovi bez kontextu nedávali veľký zmysel. Theove otázky v deviatich z desať prípadov ignoroval. Striedavo bol chladný a príliš otvorený, takmer až priateľský. Vtedy mával v očiach taký zvláštny pohľad. Akoby... akoby ho ľutoval. Theo uvažoval, či ho ľutuje za to, čo už bolo, alebo čo len príde.
„Predpokladám, že čosi vieš o vidinách svojho brata," prehovoril zrazu Cedric od stola.
„Vidiny lepšieho sveta."
„Mhm. Chcel strhnúť celú londýnsku mafiu a vybudovať ju nanovo, podľa pôvodných princípov," pokračoval Cedric a pomaly vstal. S laptopom pod pazuchou zamieril k cele. „A chcel to spraviť rýchlo a detailne. Silou, nie iba slovom. Šiel s tým nápadom za mužom, ktorý ako jediný mal moc, armádu a mal by z toho výhody, ak by prikývol."
„Kto?" spýtal sa Theo po niekoľkých desiatkach sekúnd ticha. Netušil, na koho Cedric naráža.
„Valentini."
Theo potriasol hlavou. „Asi ťažko. To by bola samovražda."
„Z toho, čo som videl, Elliot mal pár dôvodov veriť tomu, že by Valentini bol ochotný pomôcť mu s tým. A okrem iného bol otvorený obchodu. Spravil by čokoľvek, aby Valentini súhlasil. Vedel, že Jon Pereni svojho otca okradol o čosi, čo preňho malo nevyčísliteľnú hodnotu. Chcel Valentiniho pomoc výmenou za to, čo Jon ukradol. Valentini prikývol.
Elliot čoskoro zistil, že to nebude také jednoduché, ako si myslel. A tak začal vytvárať plán B – nájsť na Valentiniho niečo, čím by ho mohol vydierať. Jeho hľadanie bolo napokon úspešné. A počas neho narazil na Dasha. Predpokladám, že pôvodne to bola iba súčasť pátrania, ale stali sa z nich priatelia. Dosť blízki na to, aby mu povedal o svojich plánoch. Od toho momentu v tom boli spolu."
Thea v očiach pálili slzy. Tušil, čo bude nasledovať.
„Elliot Jona zmanipuloval, aby zistil, kde sa jeho lup nachádza. Elliot a Dash následne to miesto vybielili. Jon však najprv zistil, že Elliot ho klamal, než, že ho okradol. Postaral sa, že sa niekto pohral s Elliotovým autom a krátko predtým, než ti nakázal Dasha zabiť, o tom dal vedieť Elliotovi. To bol dôvod, prečo šiel tak šialene rýchlo, keď nad autom stratil kontrolu. Snažil sa zachrániť svojho priateľa, ktorého si ty medzitým zastrelil."
Slzy mu po lícach stekali potokom. Zadúšal sa žiaľom a vinou. Zvykol si nahovárať, že to bol jediný život. Vzal jediný nevinný život. Ale čím hlbšie k pravde sa ponáral, bolo ich viac a viac, ktoré zasiahol. Koľko bolesti človek znesie?
Cedric vstal, zamieril k dverám, ktorými niekoľko hodín dozadu odišla Bella, a zamkol ich. „Nie je to koniec," Prehovoril, keď sa vrátil k cele. „Pozri sa mi do očí." Jeho hlas prenikol skrz oponu emócií, ktorá Thea obalila. Trhane sa nadýchol a zdvihol zrak k Cedricovi, ktorý ho s nečitateľnou tvárou pozoroval. „Čo bude nasledovať, som neukázal nikomu inému. A nikdy ani neukážem. Bella o tom nevie, a ani nikdy nebude. Rozumieš?" Cedricov hlas nabral temný odtieň. „A ak sa to dozvie, ak sa o tom čo i len slovkom preriekneš, prisahám, Theo, že sa postarám, aby si trpel viac než doteraz. Do konca života a aj po ňom. Kvôli tebe si vytrpela tak skurvene veľa. Nenašiel som v sebe silu povedať jej to. Ale prečo by som šetril teba? Ty si ten, kto jej tú bolesť spôsobil. Zaslúžiš si niesť viac, než nesie ona."
Ešte chvíľu ho hypnotizoval mrazivým pohľadom, než si sadol a siahol po laptope. „Elliot bol veľký fanúšik foťáka a kamery. Našiel som hromadu materiálov – videí, fotiek, nahrávok – podporujúcich mnoho z jeho dohadov a zistení. Okrem iného si automaticky nahrával a preposielal na úložisko všetky svoje hovory. Ale to nebolo všetko, čo ukrýval. Našiel som množstvo jeho súkromných materiálov." Cedric obrátil laptop k Theovi a položil laptop na zem k mrežiam. „A medzi nimi aj toto. Mimochodom – neskúšaj hlúposti, internet tam nie je."
Theo niekoľko minút predychával bolesť, než v sebe našiel silu stisnúť Enter. Cedric mal pravdu. Čokoľvek tam bolo – zaslúžil si to vidieť. Zaslúžil si trpieť.
„Usmej sa na kameru, D," ozval sa do ticha Elliotov veselý hlas a Theovi stiahlo hrdlo. Kamera zachytávala tmavovlasého mladíka rozvaleného na starom gauči s knihou v ruke.
Dash vzhliadol od knihy a pousmial sa. „Dnes ti to ale trvalo," podotkol trochu vyčítavo. „Ešte dve strany a plánoval som odísť. Andrea dnes robí lasagne."
Spoza kamery sa ozval pobavený smiech a Elliot zamieril bližšie. „Takže takto to je? Ja alebo lasagne?"
„Keď už ich nebudem mať, aspoň mi povedz, prečo tak meškáš. A polož už tú kameru."
Obraz sa zachvel a vzápätí sa znovu ustálil na Dashovi, no tentoraz z o čosi nižšej pozície. Elliot kameru niekam položil a následne sa v pozadí ozval šum vody. „Otec mi nedal pokoj. Rodinná večera, bla, bla, bla. Tak som mu povedal, že idem za frajerkou."
Dash prekvapene vzhliadol a tmavé obočie mu vyletelo do výšky. „Ale čo," uchechtol sa. „Ako reagoval?"
„Chcel vedieť, kto to je, samozrejme," odvetil Elliot pobavene a vzápätí sa objavil na zábere. S pohárom vody sa zvalil na gauč vedľa Dasha. Theo zmeravel, keď sa Elliot napil a voľnou rukou sa začal hrať s Dashovými vlasmi. Vtedy pochopil. „Povedal som mu iba, že je to dievča z dobrej talianskej rodiny a že to nechcem siliť," uškŕňal sa Elliot.
Dash sa k nemu natočil telom. „Takže talianske dievča, hm? Mám si nechať narásť vlasy pre prípad, že ma bude chcieť stretnúť?"
Elliotov úsmev pohasol a s povzdychom sa privinul k Dashovmu rameno. „Nenávidím to," prehovoril potichu a kamera to len tak tak zachytila. „Predstierať, že som niekým, kým nie som. Nenávidím to, že sa musíme skrývať. Že nemôžem byť súčasne Leigh a byť šťastný."
Dash si ho pritiahol do objatia. „Rád sa s tebou podelím o svoje meno, ak máš záujem."
Elliot sa pousmial. „Ktoré z nich máš na mysli? Elliot Alton? Elliot Ramirez? Alebo azda Elliot Valentini?"
„Pokojne všetky," zasmial sa Dash a nadvihol Elliotovi bradu. „Aj keď, nanešťastie, najlepšie znie to posledné." Naklonil sa k jeho perám, no na poslednú chvíľu sa zarazil a pozrel do objektívu kamery. „Ty stále natáčaš!"
Elliot sa rozosmial. „Samozrejme, že áno," odvetil pobavene a vstal. „Čo iné mi ostáva, než pozerať tie videá po večeroch, keď nie sme spolu?"
Theo video zastavil, keď sa začalo prehrávať znovu. Prsty sa mu chveli, keď siahal na klávesnicu.
Neboli iba priatelia.
Doma vedeli, že niekoho má. Bol zadumanejší, nepozornejší, neustále meškal. Lucian si ho za to ustavične doberal. Theo teraz vedel, že za bratovou roztržitosťou nebol iba Dash, ale aj plánovaná lúpež. Ale to na tom nič nemenilo – Elliot bol zamilovaný. „Miloval ho... a ja som ho zabil."
Cedric mlčal, nechal tú vetu preniknúť do každej bunky Theovho tela. „To je skutočný dôvod, prečo Dash ten nôž nepoužil," prehovoril Cedric tichým, temným hlasom. „Vedel, kto si. A nikdy by to Elliotovi neurobil. Nie, ak by si sa nepokúsil ublížiť jeho sestre."
Bạn đang đọc truyện trên: Truyen247.Pro