Čím viac ľudí poznalo jej tajomstvá, tým menej boli v bezpečí. Tyler bol doteraz jediný, kto tušil, že susedný byt vlastnila Bella. A taktiež jediný, koho kedy do svojej pevnosti vpustila. Teraz so zmesou nervozity a pochýb pozorovala Cedrica, ktorý sa s rukami založenými na hrudi prechádzal po miestnosti a skúmal fotografie na stenách. Zhlboka sa nadýchla a preniesla svoju pozornosť na Tylera, ktorý práve cez oceľové dvere ústiace do Bellinho šatníka vošiel dnu. Z úst sa mu rinuli nadávky a naštvane si šúchal čelo, na ktorom sa črtala drobná ranka po oceľovom ráme dverí. Belline pery sa mimovoľne zvlnili do úškrnku. Nebol jediný raz, kedy by si Tyler pri vchádzaní sem nenarazil hlavu.

„Prosím, až si najbližšie budeš zariaďovať tajnú skrýšu, nech sú to dvere. Normálne. Dvojmetrové. Dvere. Nie otvor v skrini meter krát meter a pol. Nie všetci tu máme výšku hobita."

Bella mu ukázala prostredník a urobila na stole miesto na tri veľké fascikle, ktoré držal Tyler v náručí. Ten ich tam zložil a pritiahol si stoličku, ktorá k nemu bola najbližšie. Vzápätí sa chopil prvého fascikla.

Elliot Leigh si viedol záznamy o všetkých zvučnejších menách nejako spojených s mafiou. Bella sa nedokázala rozhodnúť, či by mala jeho konanie považovať za znak geniality alebo hlúposti. Nielenže mal kategorizovaných všetkých z podsvetia, k niektorým mal aj nahrávky, fotografie či videá s informáciami hodnými vydierania. Toto... toto boli materiály, ktorými by poľahky dokázal zmanipulovať polovicu Európy. Tiež ho mohli stáť život. A spolu s ním aj stovky ľudí, ktorí by sa ocitli v ohrození, ak by sa tie zoznamy ocitli v nesprávnych rukách. Napríklad v Jonových.

„Pozri na toto," vyhŕkol Tyler do ticha a vybral zo zakladača jednu zo zložiek.

Bella pohľadom preletela niekoľko fotografií postaršieho muža, ktorého nikdy predtým nevidela. Na rozdiel od niekoľkých ďalších, táto zložka nemala meno. Otvorila ju a zmeravela, keď v nej našla hromadu nahých či polonahých fotografií, na ktorých bol ten muž a vždy iné mladé dievča. Alebo chlapec. Ani jedno z tých detí nemohlo mať viac ako dvanásť alebo trinásť. „Kto to je?" spýtala sa znechutene.

„Bol," opravil ju Tyler. „Teraz je už dávno mŕtvy. Ale bol to taliansky prezident."

„Preboha, to je odporné," zamručala Bella a vrátila mu zložku.

Tyler mykol ramenami. „Niekto zbiera kartičky pokémonov, niekto..."

Cedric zamieril k nim, siahol po jednom zo zakladačov a začal v zložkách zbežne listovať. Bella nad Tylerom iba prevrátila očami a nasledovala ich príklad.

„Čo to vlastne hľadáme?" ozval sa Tyler po chvíli.

„Niečo užitočné. Hlavne nie ďalších pedofilných prezidentov," odsekla Bella a pohľadom kĺzala po menách, ktoré sa jej zdali povedomé, no ľudia na fotografiách pre ňu boli veľkou neznámou.

„Niečo ako toto?"

Bella zdvihla zrak k Cedricovi a zažmúrila na meno vypísané v záhlaví zložky. Pietro Vincenzo Valentini. Cedric položil zakladač bokom a zamieril so zložkou ku stolu.

„No to ma podrž," vyhŕkol Tyler, keď Cedric vysypal obsah zložky na stôl. Zaplavili ho desiatky novinových článkov s pozvýrazňovanými informáciami, fotografie, rukou písané poznámky.

Bella naprázdno prehltla, keď na jednej z fotografií zazrela povedomú tmavovlásku. Vytiahla fotku z kopy papierov a zadívala sa na ňu. Vyzeralo to ako výstrižok z titulky nejakého magazínu. Zachytával Ramonu v červených večerných šatách a Pietra, ktorý ju ladne držal v náručí. Právnička, bolo na fotku dopísané čiernym perom. Milenka bolo trikrát podčiarknuté. Perom bol zakrúžkovaný aj náhrdelník, ktorý mala Ramona na krku. Červené diamanty. Peruánske slzy.

Ďalej tam bolo niekoľko fotografií zachytávajúcich jedno zo stretnutí Pietra a Dasha. Belle však chvíľu trvalo, kým Pietra v tom chlapíkovi s uhladenými vlasmi a dohladka oholenou tvárou spoznala. Džínsy a športové sako nebol jeho zvyčajný štýl.

Takže takto sa Dash a Elliot spoznali? prebehlo Belle hlavou. Elliot potreboval páku na Pietra, a Dash bol viac než len to. Bol jednou z veľmi mála slabín, ktoré Pietro Valentini mal a nedokázal ustrážiť.

„Myslíš... myslíš, že Dash poznal skutočné rozmery hry, do ktorej sa zaplietol?" spýtala sa Bella sotva počuteľne. Hrdlo mala stiahnuté a v očiach ju pálili slzy pri pohľade na baseballovú čiapku, ktorú mal jej brat na fotke. Dostal ju od Erika na svoju šestnástku.

„Vedel, čo robí." prehovoril Cedric namiesto Tylera, ktorému Bella otázku adresovala. V jeho tóne bolo čosi, čo ju prinútilo vzhliadnuť od fotografie. Cedric meravo zízal na fotografiu v jej prstoch. „Poznal riziká a napriek tomu do toho šiel."

„Ako to vieš?"

Cedric neochotne preniesol pohľad z fotky na Bellu. Tvár mu zrazu prekryla nepreniknuteľná maska pokoja. „Tušenie," odvetil neurčito a potiahol z cigarety.

•••

Nepočula ho prichádzať. Strhla sa, keď sa v tme vedľa nej ozvalo šťuknutie zapaľovača. Svetlo plameňa tancovalo po Cedricovej tvári a podčiarkovalo výraznú líniu sánky, rovný nos i klenbu obočia. Na ľavom spánku mal drobné tetovanie pripomínajúce osmičku s dvoma horizontálnymi hrotmi, každým na jednej strane. Väčšinu času bolo schované pod vlasmi a Bella sa nikdy príliš nezaujímala o jeho význam. Nezaujímala sa o Cedrica. Doteraz.

Plameň, ktorý sa mu odrážal v očiach, tam akoby odjakživa patril. Keď si vložil cigaretu medzi pery a pripálil si ju, Bella prvý raz poriadne zahliadla jeho dobité hánky. Kožu na hánkach mal dotrhanú a pokrytú tmavými chrastami a škrabancami, nehovoriac o podliatinách. Bella sa divila, že v nej tú cigaretu vôbec udrží. Možno mal aj čosi zlomené. Tváril sa, akoby sa nič nedialo, no aj najmenší pohyb sa odrazil na zatínajúcej sánke. Bella si dokázala predstaviť, ako veľmi ho to muselo bolieť. Ale nemohla mu na to nič povedať. Sama robila to isté – ignorovala tú zvieravú bolesť, ktorá sa v nej ozývala s každým nádychom. Jediný rozdiel bol v tom, že nebola fyzická. Rany na duši nebolo tak jednoduché zahojiť.

„Nepovedal si mi všetko," prehovorila do ticha a potiahla z dohárajúcej cigarety.

Nebola to otázka, no Cedric nepatrne prikývol. Chvíľu mlčky zízal na vysvietené mesto v diaľke, opatrne voliac slová, ktoré sa chystal povedať nahlas. „V kútiku duše stále dúfaš, že naozaj bol nevinným," prehovoril potichu. „Že sa tam ocitol náhodou. Že ho Elliot zmanipuloval a využil. Nevyužil. Dash vedel, čo robí. Vedel, kto Elliot skutočne je i čo je jeho cieľom. Mal-,"

„Zmení to niečo?" prerušila ho Bella ostrejšie, ako plánovala. Hrdlo jej zvierala bolesť. „Zmení to, čo si mi ešte nepovedal, niečo na tom, čo plánujem spraviť?" Chcela to vedieť. Po ničom netúžila viac, než získať čo i len čriepok navyše toho, kým jej brat bol. Čo iné jej ostávalo? Z ľudí, ktorých milovala, ostal iba popol a spomienky. Ale zároveň si bola vedomá, že to môže byť ten posledný krok, ktorý už neustojí. A teraz si nemohla dovoliť spadnúť. Nie, keď bola tak blízko.

„Nie."

Ich pohľady sa stretli, pretínajúc závoj dymu, ktorý unikal z Cedricových pier. Dym a hypnotický pohľad – nič ho nešpecifikovalo viac. Pohľad, ktorý v nej ešte nie tak dávno vyvolával ježenie chĺpkov na zátylku. Pohľad, ktorému zrazu verila. Nepatrne prikývla. „Tak mi to nehovor. Nie teraz. Povieš mi to, keď bude po všetkom."

Cedric zhlboka potiahol z cigarety a zahasil ju o popolník. „Poviem," prikývol, vydychujúc dym. „Sľubujem. Dovtedy..." Siahol do zadného vrecka a vytiahol odtiaľ kúsok papiera. Bella na dotyk rozoznala fotopapier. Cedric šťukol zapaľovačom a osvetlil fotografiu dostatočne na to, aby Bella rozoznala dvoch uškŕňajúcich mladíkov s fľaškou šampanského. Po chvíli však jej pohľad upútalo čosi iné. Červená šiltovka s logom amerického bejzbalového tímu podpísaná bielou fixou ležiaca na stole.

Odniekiaľ si ju pamätala. Uprene hľadela na šiltovku a v hlave sa jej pomaly vynárali matné záblesky spomienky. Dashov kamarát u nich v obývačke. Zaskočilo ju to, lebo v tom čase si nezvykol vodiť kamošov domov. Pamätala si, že chvíľu ju iba s rukami vo vreckách a šiltovkou stiahnutou hlboko do čela mlčky pozoroval.

Pri ďalšom obraze, ktorý sa jej vynoril v hlave, jej ruka podvedome vyletela k retiazke na krku. Toto je tvoje, však? prehovoril k nej Elliot v spomienkach, držiac retiazku po Ramone medzi prstami. Na také veci by si si mala dávať veľký pozor. Napokon, oddnes je to kľúč k pokladu.

Vtedy jej tie slová nedávali zmysel. Teraz... teraz to všetko zapadalo do seba. Elliotov trezor šiel otvoriť iba za pomoci tokenu a hesla. Kľúč k pokladu... jedno zo spomínaných celé roky nosila na krku. A to druhé... na to potrebovala Thea.

„Ach, Bože... kľúč... kľúč k trezoru je táto retiazka," vydýchla do noci a zdvihla zrak k Cedricovi. Nevyzeral byť ani trochu prekvapený. „Už chýba iba heslo. Sme tak blízko."

Takmer nepatrne nadvihol kútik pier. „Bližšie, ako si myslíš."

Bella pomaly potriasla hlavou. Ak sa niekde v Elliotovom aute nenachádza aj prístupové heslo k trezoru, potom jediný spôsob, ako sa k nemu dostať, bola osoba, ktorá bola Elliotovi najbližšie – Theo. „Theo nebude spolupracovať. Nie, keď sa dozvie pravdu o tom, že som ho celý ten čas využívala."

„Nechaj to na mňa. Bude spolupracovať." Cedric sa obrátil k balkónovým dverám a Bella postrehla nebezpečný záblesk v jeho očiach tesne predtým, než zmizol vo vnútri. „Viem byť presvedčivý."

•••

Pohreb bol pre Bellu nekončiacou nočnou morou. Viac než kvôli bolesti, ktorá jej zvierala útroby, to bolo kvôli bolesti, ktorú cítila okolo seba. Bolesti, ktorá vyžarovala z tých, ktorí jej ostali.

Nenávidela pohreby. Nechcela súcit ani ľútosť. Chcela, aby Lucian Leigh, vrah jej nevlastného brata, zaplatil životom. Zadúšala sa nenávisťou. Slzy, ktoré jej stekali po tvári, neboli slzy žiaľu. Bola to bezmocnosť, zúrivosť, nenávisť.

Pohrebu sa zúčastnilo omnoho viac ľudí, než čakala. Bella by volila rozlúčku v úzkom kruhu najbližších, no nebolo to jej rozhodnutie. Zazrela aj tváre, ktoré nečakala, že uvidí. Napríklad Lydiu, jednu zo svojich najbližších priateliek, s ktorou päť rokov zdieľala byt, vysokoškolské zážitky, partiu, samotu i temné tajomstvá. Po škole Lydia zmizla do Ameriky a do Londýna sa vracala iba veľmi sporadicky. O to viac si Bella vážila, že sa ukázala.

Zahliadla aj Thea. Toho naozaj nečakala. Držal sa v úzadí, v tieni mohutných topoľov. S dohladka sčesanými vlasmi a slnečnými okuliarmi ho spočiatku vôbec nespoznala. Bol to Tyler, kto ju na jeho prítomnosť upozornil. Nemala však chuť rozprávať s ním. Nemala chuť rozprávať s kýmkoľvek. Len čo to bolo možné, rozlúčila sa s rodinou a vytratila sa. Už aj pohľad na tie desiatky ľudí jej z pľúc vytláčal kyslík. Potrebovala byť sama. Alebo aspoň natoľko osamelá, nakoľko to šlo. Bola si totiž istá, že Tyler z nej nespustí zrak.

„Cedric tam nebol," podotkla Bella do ticha, ktoré sprevádzalo iba pradenie motora.

Tyler stroho kývol. „Nedvíhal, keď som mu volal. Tak trochu sa to dalo čakať. Nemá v láske miesta s veľkou koncentráciou ľudí. A emócií. Ale... no, neviem. Mal som dojem, že sa predsa len ukáže. Cedric je... nepredvídateľný."

To bola aj ona. Prinajmenšom súdiac podľa výrazu, ktorý sa zjavil na tvári Jona Pereniho, keď o polhodinu neskôr vkráčala do VIP sekcie jedného z jeho obľúbených klubov.

„Bella," vyhŕkol prekvapene. Vstal a vyčaril ľahký úsmev, ktorým sa snažil zamaskovať svoju ostražitosť. Jeho reakcia jej iba potvrdila to, čo už tušila: Lucian Erika zabil, ale ani Jon v tom nebol nevinne. A muselo mu byť jasné, že ak sa o tom Bella dozvie, pôjde mu po krku. Chovanie jeho ochranky, ktorá sa tentoraz držala Jonovi takmer za pätami, to iba podtrhovalo. „Čo tu robíš? Teda... počul som, čo sa stalo. Úprimne ma to mrzí, Bella." Bella sa podráždene obzrela, aby sa uistila, že sa v blízkosti nenachádzal nik ďalší, kto by jej meno mohol zachytiť. Z jeho slizkosti a naoko láskavého tónu sa jej chcelo zvracať. Tie nekonečne modré oči však zostávali ostražité. Oči vraha. Oči muža, ktorý vyniesol rozsudok nad životmi dvoch jej bratov. Nikdy predtým tá túžba mučiť ho, roztrhať ho na kúsky, zabiť ho, nebola taká silná ako teraz. Ale stačil by jeden nesprávny pohyb a bola by mŕtva. Od toho mal ochranku. Jeho dva tiene očividne pridobre vedeli, že je nebezpečná. Najmä teraz. „Ak by som ti mohol byť nejako nápomocný...?"

„Popravde, preto som tu," prehovorila s pokojom, ktorý ju samu zaskočil. „Chcem upraviť našu dohodu."

Jonovi tvárou preletela zvedavosť. „Azda si si to rozmyslela?" nadhodil s štipkou podráždenia v hlase. Bolo na ňom badať, že taký vývoj udalostí by sa mu ani trochu nepozdával.

„Nie," odvetila okamžite. „Leigha dostaneš, tak, ako sme sa dohodli. Ide o to, čo za to dostanem."

Jon si ju chvíľu mlčky prezeral. „Čiastka, ktorú som ti ponúkol, je viac než štedrá," podotkol chladne.

„Nechcem peniaze, Jon," zasmiala sa ticho. „Nie viac, než spotrebujem na svoje plány. Namiesto toho chcem Luciana Leigha. Chcem ho vidieť zomierať, Jon. Chcem ich oboch vidieť bezmocných, spútaných, so strachom v očiach. A chcem ich vidieť zomrieť." Vpila sa pohľadom do jeho očí a spýtavo nadvihla obočie. „Dokázal by si to pre mňa spraviť? Dostať Luciana? Len si to predstav..."

Bella spravila krok vpred, no stuhla, keď Jonova ochranka pohotovo siahla po puzdre so zbraňou. Jon sa zamračil a gestom naznačil, aby si dali pohov. Vzápätí so záujmom preniesol svoj pohľad späť k Belle. „Pokračuj."

Bella sa zľahka oprela dlaňou o Jonov hrudník. „Len si predstav, čo by sa dialo, ak by Dorian Leigh stratil oboch potenciálnych následníkov," prehovorila stíšeným hlasom. „Ak by Leigh prišiel o syna, rozpútala by sa honba na vraha. Utrpela by jeho povesť a jeho ego. Ale stále by mal svojho preferovaného nástupcu. Ak by prišiel o oboch... vyvolalo by to chaos. Bola by to ideálna šanca na získanie si Leighovej priazne... a aj ideálna šanca na jeho zvrhnutie. Koľko z jeho spoločníkov asi po nociach fantazíruje o jeho pozícii? Koľko z nich by sa nechopilo príležitosti? A čo by si z toho mal ty?" Bella sa ticho zasmiala. „Čokoľvek. Čokoľvek by si chcel. Leighovci by stratili svoju pozornosť a dohľad nad takmer všetkým, čo sa v meste deje. Stratili by svoje postavenie, stratili by spojencov, prišli by o potenciálne biznisy. Vrhlo by to na Doriana Leigha zlé svetlo – kto už by s ním obchodoval, keď si nevie ustrážiť ani to, čo sa mu deje vo vlastnom dome? A čo ak by svojich synov čoskoro nasledoval? Kto preberie biznis? Kto im zaručí, že by ich dohody ostali zachované?" Bella Jonovi venovala ďalší úsmev. „Verím, že by si pre ten chaos našiel využitie."

Jon ju chvíľu mlčky sledoval so zmesou prekvapenia a úžasu v tvári. Napokon sa hrdelne rozosmial. Sklonil sa k poháru na stole a obrátil bourbon do seba. „Že som vôbec pochyboval, či sa ti podarí omotať si ho okolo prsta," utrúsil pobavene a venoval Belle jeden z pohľadov, ktorými si zvykol podmaniť všetky ženy v miestnosti. Vražda jej brata však bola pre Bellu dostatočnou imunitou. „Verím, že by si chlapa presvedčila aj k tomu, aby sa upísal diablovi." Jon si sadol do kresla a naznačil Belle, aby spravila to isté. Zamyslene si palcom šúchal bradu a pozoroval ju. „Ako dlho to ešte potrvá?"

„Nanajvýš dva dni," odvetila Bella bez mihnutia oka.

„Hm. Dva dni. Nakoľko si si tým istá?"

„Som si stopercentne istá, Jon," usmiala sa.

„Neprestávaš ma udivovať," vydýchol a lakťom sa oprel o bočnú opierku kresla. „Dva dni a dostanem Mathéa Leigha na zlatom podnose."

„Tak? Čo povieš na moju ponuku? Mathéo za Luciana."

„Platí," odvetil Jon po chvíľke. „Mathéo za Luciana. A chcem ho živého."

„Nápodobne."

Ozvalo sa klopanie a vzápätí vkĺzol dovnútra elegantne oblečený Aziat, v ktorom Bella spoznala Jonovho asistenta. Sklonil sa k nemu a zamrmlal čosi, čo Bella nemala šancu započuť. Jon to odmávol rukou. „Nechaj ho čakať. Momentálne som uprostred niečoho dôležitého." Jon pohľadom sledoval, ako muž opúšťa miestnosť, a až sa za ním zavreli dvere, upriamil svoju pozornosť znovu na Bellu. „Som rád, že som si na túto prácu vybral teba," priznal. Dolial si bourbon a do prázdneho pohára nalial aj Belle. Zatočil zlatistou tekutinou v pohári a odpil si. „Udivuje ma, ako sa karty niekedy obracajú. Lucian Leigh je skurvene ctižiadostivý bastard, ktorý urobí všetko pre to, aby dostal, čo chce. A Dorianove postavenie bolo už oddávna presne to, po čom túžil. Pravda je, že som najprv oslovil jeho. Nenechaj sa pomýliť, nie sme priatelia. Žiaden Leigh nikdy nebude mojím priateľom. Ale on bol jeden z mála ľudí, ktorí sú v Theovej blízkosti a sú dostatočne skazení." Jon sa uškrnul. „Prikývol na to. Lucian Leigh súhlasil, že mi dopraví svojho bratranca, aby som si s ním mohol vyriešiť účty a zbaviť sa ho. Tak veľmi mu záleží na tom, aby Theo po otcovi nededil. Ale na poslednú chvíľu dostal strach." Jon sa znechutene uškrnul. „Mal strach, že by niekde ostala nejaká stopa vedúca k nemu. Vycúval, zbabelec. Ale chcel, aby som to dokončil. Aby som našiel niekoho iného, kto to spraví."

Bella sa neveriacky zasmiala. Žilami jej kolovala nenávisť a znechutenie. „Skurvený zbabelec. Chce svojho bratranca mŕtveho. Svoju krv. Ale nie je ochotný spraviť to sám, ako chlap?"

Jon sa pousmial. „Teším sa na to, ako mu to vmetieš do tváre osobne." Zdvihol pohár do vzduchu a naznačil prípitok. „Na koniec Leighovcov."

Bella siahla po pohári. „Na koniec Leighovcov," zopakovala jeho slová a odpila si. A na tvoj koniec, Jon.

•••

„Prišiel som..."

„Za slečnou Altonovou," dopovedal vrátnik podráždene a prepálil ho nepríjemným pohľadom. Od rána to bolo už azda aj piaty raz, čo sa ju pokúšal zastihnúť. Bolo očividné, že ani bankovka, ktorú mu Theo naposledy podstrčil, ho nespravila vo vrátnikových očiach menej otravným.

„Pred sotva desiatimi minútami jedného Leigha s náramne podobne sfarbenou tvárou odmietla," pokračoval vrátnik, narážajúc na Theove následky bitky s Lucianom. „Prosím, odíďte."

Lucian?! Theovi zovrela krv pri myšlienke, že sa tu ten bastard odvážil čo i len ukázať. Po včerajšku nezniesol ani pomyslenie na to, že by sa ocitol v jej blízkosti.

„Takže už je doma?" vyhŕkol. Ten fakt mu dodal aspoň štipku nádeje. „Prosím, skúste to ešte raz. Theo Leigh."

Vrátnik pevne zovrel pery a prepálil ho ostrým pohľadom. „Posledný raz," varoval ho. „Ak vás odmietne a ukážete sa tu ešte raz, volám políciu."

„Fajn!" sykol Theo.

Potreboval ju vidieť, hovoriť s ňou. Uistiť sa, že je v poriadku. Nevedel, čo to presne bolo, čo poháňalo tú potrebu. Možno to bola hanba a ľútosť spôsobená tým, že to bol Lucian, kto Erika zabil. Súcit, pretože presne vedel, aké to je, prísť o brata, i ako to bolí. Alebo možno fakt, že od toho večera, ktorý spolu strávili, ju ani na sekundu nedokázal dostať z hlavy.

„Slečna Altonová, tentoraz je tu muž menom Theo Leigh, mám ho... samozrejme... pekný deň."

Theo napäto pozoval vrátnika, ktorý mračiac sa naňho zložil slúchadlo. „Môžete ísť, slečna Altonová vás čaká," povedal neochotne a mávol rukou k výťahu.

Keď sa Theo konečne odlepil od pultu, počul, ako si vrátnik zamrmlal čosi o bohatých deckách. Theo to ignoroval a vkĺzol do výťahu. Po bezmála tridsiatich rokoch života ako syn boháča bol voči tým rečiam dávno odolný.

Zaklopal a zhlboka sa nadýchol. Otvorila mu takmer okamžite. Bola bosá, mala na sebe voľné čierne šaty, v ruke pohár niečoho, čo mohla byť whiskey, a pod očami tmavé kruhy. Pôsobila vyčerpane. Pootvorila ústa, no zasekla sa, keď zbadala jeho tvár. „Čo sa ti stalo, preboha?" prehovorila potichu.

Theo potriasol hlavou. „To nie je podstatné. Ja som v poriadku. Ako je tebe?"

„Nuž, rozhodne to bolo už aj lepšie," povzdychla a pokúsila sa o úsmev. „Poď ďalej."

Theo pohľadom preletel kuchyňu spojenú s obývačkou a zamieril k sedačke. Na stole bolo niekoľko pohárov a takmer dopitá fľaša Jacka Danielsa. Otočil sa za Bellou a sledoval, ako položila pohár na kuchynský pult a zamierila ku konferenčnému stolíku.

„Ignoruj ten neporiadok," prehovorila do ticha a odniesla prázdne poháre do drezu. „Zvyčajne to tu vyzerá lepšie."

„To je naozaj posledná vec, ktorú by som teraz riešil," odvetil Theo. „Nerob si kvôli mne starosti. Neprišiel som, aby som ti v tejto situácii ešte priťažil."

„Kávu, vodu, Jacka?"

„Šoférujem. Iba vodu, ďakujem," povzdychol Theo, keďže by si očividne nedala pokoj kým by mu niečo nepriniesla.

Bella mu priniesla vodu a konečne si sadla. Usrkla z pohára s Jackom a pozrela na Thea. „Prečo si prišiel?"

„Chcel som len vidieť, či... ako sa držíš?"

Bella sa smutne zasmiala. „Po tom, čo si mi v sobotu povedal, verím, že si vieš predstaviť." Než stihol nejako zareagovať, Bella pokračovala: „Videla som ťa ráno na pohrebe. Vážim si, že si sa zastavil, naozaj. Len... chcela som sa vyhnúť všetkým tým-,"

„Nemusíš mi to vysvetľovať," prerušil ju Theo jemne. „Chápem."

Bella vztiahla prsty k jeho tvári a Theo zatajil dych, keď dotykom ľahkým ako pierko prešla po jeho lícnej kosti. „Bol to Lucian?"

Theo váhavo prikývol. „Ale bol som to ja, kto začal," priznal. „Vrátnik spomínal, že jeden Leigh sa tu už ukázal a odmietla si ho. Prečo si jeho odmietla a mňa nie?"

Bella spustila ruku a mykla ramenami. „Nechcela som čeliť čomukoľvek, s čím by prišiel. Či už by to bol súcit, ľútosť alebo hnev a otázky ohľadom tohto." Bella zdvihla zo zeme bulvárny plátok, na ktorého obálke bola ich spoločná fotografia. „Akokoľvek by sa snažil, nedokázal by sa vcítiť do toho, čo cítim. A celkom určite by mi nepomohol cítiť sa lepšie." Premerala si ho pohľadom spod tmavých mihalníc. „Ty, hádam, aspoň vieš, aké to je."

„Má polícia nejaké stopy po tom sviniarovi, čo tú nehodu spôsobil?" spýtal sa Theo do ticha, ktoré medzi nimi zavládlo.

„Nie," potriasla hlavou a črty tváre jej stvrdli. „Ale verím, že dostane, čo si zaslúži. Či už to bude rukou polície alebo osudu."

Sedela by tu so mnou takto, ak by vedela, že to bol Lucian, kto to spôsobil? prebehlo Theovi hlavou. Cedric vedel, že to bol Lucian. Prečo to nepovedal polícii? Prečo to nepovedal Belle? Prečo jemu?

„Kedy sa vraciaš do Talianska? Ak sa teda vraciaš."

Výborná otázka, povzdychol si Theo v duchu. „Neznesiem už ani sekundu v jednom dome s Lucianom," odvetil a napil sa vody. „Časť zo mňa chce zabudnúť na to, kým som, a skrátka zmiznúť. Tá druhá mi neustále pripomína, že ak dovolím, aby sa Lucian dostal na otcovo miesto, zradím všetko, čomu môj brat veril. O čo sa pokúšal. A nie len jeho, ale aj všetkých tých ľudí, čo za ním potichu stáli. A..." A ani kúsok zo mňa nechce ostať bez teba.

„A?" Bella zvedavo nadvihla obočie.

Váhavo natiahol ruku a odhrnul jej z tváre pramienok vlasov, ktorý sa uvoľnil z voľného drdolu, keď pohla hlavou. So stiahnutým hrdlom jej ho zastokol za ucho, no ruku neodtiahol. Vedel, že si ju nezaslúži. A tiež vedel, že každým dotykom, každým pohľadom, každou sekundou v jej blízkosti preňho bolo ťažšie a ťažšie držať sa ďalej. Ale nedokázal to. Nedokázal sa jej vzdať.

Jej pery chutili ako whiskey, slzy a bolesť. Chute, ktoré mu boli tak veľmi známe, že si nebol istý, či nie sú jeho vlastné. Privinul si ju o čosi bližšie a povzdychol, keď ucítil jej prsty zatínajúce sa do jeho bicepsu. Bellin jazyk mu opatrne vyšiel v ústrety, keď bozk prehĺbil. Bol to bozk dvoch ľudí, ktorí vedeli, ako chutí zúfalstvo. A Theo bol dosť zúfalý na to, aby prijal čokoľvek, čo mu dávala.

Nebola to racionalita, čo ho prinútila prestať. A nebola to ani Bella. Bola to jediná čerstvá slza, ktorá z jej líca skĺzla na Theov palec hladkajúci ju po líci. Odtrhol sa, akoby ho popálila, keď ním preletelo uvedomenie.

„Prepáč," vyhŕkol a prstami si nervózne prehrabol vlasy. „Nemal som... nechcel som využiť situáciu. Bella-,"

„Mohla som ťa zastaviť," prerušila ho úplne pokojne.

Theo na moment zavrel oči a v duchu zaklial. „Nechcem, aby si si myslela, že som prišiel využiť..." Potriasol hlavou. Mal pocit, že sa zblázni. Zo seba. Z nej. Z jej blízkosti. „Kde je tu kúpeľňa?"

Bella kývla bradou k chodbe, ktorá ústila do obývačky. „Na konci chodby doprava."

Theo vstal a neistým krokom tam zamieril. Jej prítomnosť mu zatieňovala všetky zmysly. A v neposlednom rade rozum. Vpustila ma k sebe v deň pohrebu svojho brata a ja som sa na ňu vrhol ako...

Theo prudko otvoril privreté dvere na konci chodby a zarazil sa. Zlé dvere. Chcel cúvnuť, no nohy mu primrzli k zemi, keď na vrchu papierov na stole sotva meter od dverí zbadal zložku s fotografiou Elliota. Meravo spravil krok smerom k stolu a preletel očami text pod fotografiou. Bol to podrobný zoznam osobných informácií. Fyzická charakteristika, adresa, bankové údaje, telefónne čísla, majetky. Theo meravo otočil stránku, no k jej obsahu sa nedostal. Celý jeho svet sa uprel na jedinú fotografiu. Fotografiu, na ktorej sa uškŕňali dvaja mladíci – jeho brat a... chlapec, ktorého zabil.

Kútikom oka za sebou zachytil pohyb. Vzápätí pocítil tupý úder na ľavej strane hlavy nasledovaný bolesťou, z ktorej sa mu podlomili kolená... a potom sa celý svet ponoril do tmy.