Prázdnota. To bolo všetko, čo v nej ostalo. Nekonečná prázdnota. Stratila rodičov. Stratila Dasha. Človek by si myslel, že stratiť niekoho ďalšieho už nebude tak ťažké. Už sa s tým bude vedieť vyrovnať. V realite to bolo ešte horšie. Každá ďalšia strata ju zasiahla väčšmi ako tá predošlá, a to bez ohľadu na to, ako sa voči tomu chcela obrniť. Nedokázala to. Nedokázala necítiť. A nedokázala sa vyrovnať so stratou.

S hlavou opretou o okno auta sledovala lampy lemujúce diaľnicu, ktoré sa mihali naokolo. Kolená mala pritiahnuté k hrudi a v prstoch fľašu lacnej vodky. Na bolesť nepomohla, iba prispela k rozmazaniu áut, ktoré míňali. Alebo to možno bolo tými slzami.

Potrebovala odísť. Byť preč od všetkých tých ľútostivých pohľadov. Byť preč od toho všetkého. Možno to bolo zbabelé. Možno mala ostať a byť oporou rodine, ktorá jej ostala. Andrei a Davidovi. Malcolmovi. Jamiemu, ktorý bol len o dva roky starší než ona, keď prišla o Dasha. Tari. Dlžila im to. Ale nemohla byť niekomu oporou, keď sa sama rúcala. Bolo toho na ňu priveľa. Priveľa straty. Priveľa bolesti.

Vedela, že nemôže zmiznúť na celé dni či týždne, ako by si želala. Nemohla si dovoliť trúchliť a byť zlomená. Nie teraz, keď to všetko bolo tak blízko. Nemohla si dovoliť stratiť sústredenie. Dlžila to Dashovi. A teraz aj Erikovi.

Bella bola Cedricovi vďačná za ticho. Za nekladenie otázok. Za neubezpečovanie sa, že je v poriadku. Nebola. A on to dobre vedel. Keď ho požiadala, aby ju vzal preč, urobil tak bez slov, bez otázok. A tak boli už vyše hodiny na ceste. Nepýtala sa, kam má Cedric namierené – bolo jej to jedno. A on sa neunúval prelomiť mlčanie.

Napila sa a oprela si hlavu dozadu. Jednu vec vedela s istotou. Nebola to náhoda. To bola aj jediná vec, ktorú jej Cedric k nehode povedal. Nepovedal, kto to urobil, ale Bella tušila, že to vie. Bola odhodlaná získať od neho to meno, nech to stojí, čo to stojí. Nemala v sebe zúrivosť ani potláčanú nenávisť. Iba prázdnotu, letargický pokoj a vedomie, že nech to je ktokoľvek, príde o to, o čo pripravil Erika. Príde o život.

•••

Zobudila sa v mäkkej posteli. Primäkkej na to, aby bola jej vlastná, no bolo jej tam príliš príjemne na to, aby ihneď precitla. Napokon však neochotne otvorila oči a premerala si miestnosť pohľadom. Nikdy tu nebola, tým si bola istá. Izba nebola veľká a bola pomerne jednoducho zariadená. Bellin pohľad upútalo otvorené okno sotva meter od postele, cez ktoré dnu prenikal čerstvý, teplý vzduch a štebotanie vtákov. Posadila sa a naskytol sa jej výhľad na neveľký ovocný sad a husté lesy všade naokolo. Ale nemusela hľadieť tak ďaleko aby našla čosi, čo na moment zhltlo všetku jej pozornosť. Tým čímsi bol majestátny jeleň pasúci sa len pár metrov od domu.

Paradoxne, bola to tá nádhera, ktorá ju primäla skutočne precitnúť. Nič nebolo také dokonalé. Zovrelo jej hrdlo, keď sa jej náhle vybavili všetky udalosti predošlej noci. Erik... Po líci jej stiekla osamelá slza. A vzápätí ďalšia.

Dovolila si smútiť ešte pár desiatok minút. Potom sa zhlboka nadýchla a potlačila svoje emócie do úzadia. Erikovi už pomôcť nedokázala, ale mohla sa postarať o to, aby toto nemusel prežívať v budúcnosti niekto ďalší. Vedela jedno – slzy neuľavia jej bolesti a ani ju nikam neposunú. Nemohla byť zlomená. Nie, pokým svojich bratov nepomstí.

Pohľad jej padol na hromadu sponiek na nočnom stolíku. Chvíľu jej trvalo, kým si uvedomila, že to boli sponky, ktoré predošlý večer držali jej vlasy pohromade. Prekvapene prstami siahla do rozpustených vlasov. Vzápätí si uvedomila ešte jeden detail – šaty, ktoré mala včera na sebe, viseli na vešiaku zachytenom o dvere vedúce do kúpeľne. Na sebe mala iba veľké pánske tričko a enormne drahú sadu bielizne z červenej čipky, ktorú financovala Jonova kreditka.

Posledná vec, ktorú si z predošlého večera pamätala, boli rozmazané lampy pri pohľade z okna. Nevedela, koľko toho v skutočnosti vypila, no určite to bolo dosť na to, aby sa neobťažovala rozpúšťať si vlasy. Cedric ma vyzliekol, prebehlo jej hlavou. Znovu. A znovu sa pred ním ocitla zraniteľná.

Bella si dopriala rýchlu sprchu a prezliekla sa do legín a veľkej čiernej mikiny, o ktorej majiteľovi sa nedalo pochybovať. Nad tým, kto mohol byť pôvodným vlastníkom legín, sa radšej ani nezamýšľala.

Zišla na prízemie drevenice a ocitla sa v útulnej obývačke. Cedrica našla stáť pri knižnici, ktorá tvorila celú jednu stenu miestnosti. Prstom kĺzal po chrbtoch kníh, až kým nenašiel, čo hľadal. Vytiahol spráchnivený zväzok z police a otočil sa. Na moment spočinul pohľadom na Belle, no vzápätí bez slova pokračoval v ceste ku gauču.

„Čo je to za miesto?" spýtala sa ticho a pohľadom skúmala miestnosť. Chata bola celá z dreva a kameňa. V miestnosti horelo niekoľko vonných sviečok a zem pokrývali farebné vzorované koberce. Matne si spomínala, že podobné koberce kedysi mával Tyler v detskej izbe. Peruánske koberce. Podišla ku knižnici a pohľadom kĺzala po chrbtoch kníh. Niekoľko ich bolo španielskych, no valnej väčšine buď na chrbte chýbal názov alebo bol v jazyku, ktorému Bella nerozumela.

„Isaacova chalupa," odvetil Cedric, no vzápätí sa zarazil. „Teda, vlastne už moja."

Cedric položil knihu na stôl a naznačil Belle, aby ho nasledovala. Obišiel gauč a viedol ju úzkou chodbičkou do kuchyne. Na stole ležala jej kabelka a vibrujúci mobil. Na displeji svietilo Malcolmovo meno. „Moje ubezpečenie, že si v poriadku, nestačilo," prehovoril Cedric a zapol kávovar.

Bella sťažka dosadla na stoličku. „Nemôžem s ním hovoriť," zašepkala a zaborila si tvár do dlaní. „Ešte... ešte nie." Počuť Malcolmov hlas v telefóne bolo ako počuť Erika. A na to nebola pripravená.

„Si hladná?" spýtal sa jej Cedric zľahka a s jablkom v ruke sa posadil vedľa nej. Potriasla hlavou. Nedokázala si predstaviť, že by do seba niečo dokázala dostať. Žalúdok mala ako na vode a nevedela, či je to viac z úzkosti, ktorá ňou lomcovala, alebo z alkoholu.

„Čo sa včera skutočne stalo, Cedric?" spýtala sa sotva počuteľne. Nechcela to vedieť, nie naozaj. Ale potrebovala. „Potrebujem to počuť, bez ohľadu na to, aké to bude ťažké."

Cedric ju chvíľu pozoroval a vzápätí vstal a preniesol šálku s kávou spod kávovaru k Belle. „Si si istá?" spýtal sa ticho a sivé oči ju sledovali starostlivým pohľadom.

„Nie," zasmiala sa neveselo a končekmi prstov prechádzala po ušku šálky s kávou. „Ale to ani nikdy nebudem."

Cedric sa oprel lakťami o stôl a chvíľu mlčky krútil v prstoch jablko. „Videl som, čo sa stane, asi dvadsať minút predtým, než sa to skutočne stalo," prehovoril napokon potichu. „Snažil som sa ho varovať, ale nemal so sebou mobil. Vedel som, kde k tomu dôjde, a tak som tam okamžite zamieril. To bol skutočný dôvod, prečo som tam bol. Ale to som polícii povedať nemohol." Cedric na moment stíchol a zhlboka sa nadýchol. „Klamal som aj o tom, že keď som ho našiel, bol v bezvedomí. Nebol." Keď zdvihol zrak k Belle, v očiach mal slzy. „Chcel, aby si vedela, že ťa ľúbi. A že nič z toho, čo sa stalo, nemá nič spoločné s tebou. Chcel, aby si si to nekládla za vinu."

„Kto?" zašepkala sotva počuteľne. Po lícach jej znovu stekali slzy a pery sa jej nekontrolovateľne chveli. „Kto to urobil? Kto za tým stál?"

„Lucian Leigh."

Bella zmätene vzhliadla od šálky s kávou. Lucian. Ale... prečo? Čo, dopekla, mal Lucian spoločné s Erikom? „Nerozumiem," potriasla hlavou. „Pokiaľ viem, Erik a Lucian sa vôbec nepoznali."

„Lucian sa predvčerom stretol s Jonom Perenim v istom bare a zhodou náhod tam vtedy bol aj Erik. A videl ich," prehovoril Cedric opatrne. „Z toho, čo som vedel, som usúdil, že možno začul, o čom sa rozprávali. Alebo možno už len samotný fakt, že sa stretli, bol z nejakého dôvodu pre Luciana rizikom. Ale po tom, čo mi Erik povedal... nie som si istý, že v to bol skutočný dôvod. A ani, že v tom bol Erik úplne nevinne." Cedric sa na moment odmlčal. „Vzali mu to, vzali mu všetko. A on ide cez mŕtvoly, aby to dostal späť. Čosi v tomto zmysle mi Erik včera povedal. A dal mi toto."

Bella sa zahľadela na kľúče od auta so strieborným príveskom. Kľúče od Erikovho strieborného Aston Martinu. „Prosím, povedz mi, čo to znamená," povzdychla a napila sa kávy. Nerozumela tomu. A nevládala v tomto stave riešiť ďalšie nezmyselné hádanky.

Cedric nič nepovedal. Iba obrátil strieborný prívesok na druhú stranu. Bella sa zahľadela na rytinu v kove. Trvalo jej niekoľko sekúnd, kým si uvedomila, na čo sa to pozerá. Prstom prešla po rodinnom erbe a drobných iniciálach pod ním. EML. Elliot Marco Leigh.

Smútok a bolesť boli zrazu zatlačené do úzadia čímsi naliehavejším. Zrazu tie útržky a detaily, ktoré sa jej posledné dni hromadili v hlave hladko zapadli do seba ako kusy skladačky. Erikov Aston Martin. Kľúčenka s Elliotovými iniciálami. Auto, ktoré do istého bodu figurovalo vo výpise Elliotovho vlastníctva a následne zmizlo z evidencie... Vzali mu to, vzali mu všetko...

„S Pietrom sme v stredu došli k záveru, že Elliot Jonovi čosi ukradol," vyhŕkla. „Myslím... myslím, že to nebol iba Elliot. Dash s tým mal niečo spoločné. Mohli to byť tí oni, o ktorých Erik hovoril?"

„Chcel, aby som ti to povedal. Bolo preňho dôležité, aby si to vedela," prehovoril Cedric po chvíli. „Hádam, že to zapadá do konceptu."

„Elliot po sebe zanechal zapečatený trezor, ktorý bol podľa informácií, ktoré Pietro získal, otvorený naposledy pár týždňov pred Elliotovou smrťou. To znamená, že k nemu nemá prístup ani len jeho rodina. A som si viac než istá, že sa v jeho vnútri nachádza to, čo Jonovi ukradli."

„To auto je z nejakého dôvodu dôležité," prehovoril Cedric zamyslene. „Ak by nebolo, potom by to nebola jedna z posledných vecí, na ktoré myslel. Možno je nejakým spôsobom spojené s tým, čo pred rokmi spravili. Elliot sa ho potreboval zbaviť, tak ho ukryl do garáže niekomu, u koho by nevzbudzovalo veľký rozruch."

„Nemal by potom aj Jon dôvod zbaviť sa Erika? Čo ak na to prišiel? Ak vedel, že Dash mal niečo spoločné s tou lúpežou a nechal ho zavraždiť... potom si musel byť vedomý toho, že bol Erik jeho nevlastný brat. Prečo potom vlastne vo svojej prítomnosti toleruje mňa? Vie, kto skutočne som. Určite si je vedomý toho, že Dash je môj brat."

„Pretože si mala dvanásť, keď k tej lúpeži došlo," odvetil Cedric a premeral si Bellu pohľadom. „Myslím, že skrátka nepredpokladá, že by sa Dash o svojej kriminálnej aktivite zmieňoval svojej malej sestre. Okrem toho, nik s aspoň kúskom sebazáchovy a vlastného rozumu by vrahovi svojho brata nešiel naproti."

•••

Theo nemal chuť Luciana ešte niekedy vidieť. A už vôbec nie pri raňajkách. Potreboval ale niečo zjesť, aby upokojil žalúdok rozbúrený predošlým večerom a niekoľkými panákmi o tretej ráno. Pol jedenástej mu sa mu zdalo ako ideálna doba na to, aby minul svojho otca a súčasne nezastihol Luciana. Ten preferoval raňajky skoro ráno alebo vôbec.

Že jeho výpočty nevyšli mu bolo jasné v momente, keď zbadal pri stole nielen svojho otca zahĺbeného do novín, ale aj dobitého Luciana, ktorý s pevne zovretými perami a bleskami šľahajúcimi z očí miešal kávu. Dorian Leigh sklopil noviny, keď ho počul prichádzať. Obočie mu vystrelilo do výšky a pohľadom skákal z Luciana na Thea a späť.

„Ak by som vedel, že sa tu odohrá wrestlingový zápas, mohli sme včera s Jasonom ušetriť pár desiatok tisíc za tie VIP miesta s dobrým výhľadom do ringu," utrúsil Dorian sucho a spočinul pohľadom na Theovi. „Hoci by som rozhodne nestavil na to, že ty budeš ten, kto z vás dvoch obíde lepšie."

Theo zaťal sánku a vzápätí to oľutoval, keď mu ľavú stranu čeľuste ochromila bolesť. Za ostrého škrípania odtiahol stoličku a sadol si. Pritiahol si čistý tanier a naložil naň kúsok čerstvého, stále teplého chleba.

„Čo sa tu stalo? Nebudem sa pýtať dvakrát."

Theo zdvihol zrak od taniera a zabodol ho do svojho bratranca, ktorý mu pohľad oplácal a mlčky sa Theovi vyhrážal, aby držal hubu. To mu ale dopriať nemienil. „Lucian to včera zabil," utrúsil a natrel chlieb maslom. „A nie len večer, ale aj brata svojej milovanej právničky."

Dorian Leigh sa zasekol s šálkou kávy na polceste k ústam. Okolo stola zavládlo hrobové ticho. Jediným rušivým zvukom bolo vŕzganie noža o čerstvú kôrku chleba. A vzápätí rinčanie rozbitého porcelánu, keď Theov otec tresol šálkou kávy o stôl. „Čo si urobil?!" zahrmel a prešpikoval Luciana pohľadom.

Ak by zúrivosť nadnášala, Lucian by už narážal do stropu. A to boli stropy v tomto dome viac než veľmi vysoké. „Dal som zabiť muža, z ktorého sa vykľul Bellin nevlastný brat," precedil Lucian cez zaťaté zuby.

„Perfektné," vydýchol Dorian, keď po niekoľkých desiatkach sekúnd dusivého ticha znovu našiel slová. „Skrátka ohromné. A toto má byť môj nástupca?!" zrúkol. „Ako sa dá niečo také prehliadnuť, ak aspoň trochu rozmýšľaš nad tým, čo robíš?!" Postarší Talian neveriacky krútil hlavou a vychrlil prúd nadávok v rodnej reči mierených na Luciana. Niektorým z nich Theo ani nerozumel. „Veľa šťastia s hľadaním niekoho tak spoľahlivého na post consigliere," sykol nakoniec a so zavrčaním zmietol črepiny zo stola. Theo si nepamätal, kedy naposledy videl otca takto na niekoho vyskočiť.

„Upokoj sa, je to iba menšia nepríjemnosť," zamručal Lucian podráždene a napriamil sa. „Ak Theo bude držať hubu, nikdy sa nič nedozvie. Všetko pôjde podľa plánu."

Theo pootvoril ústa, ale otec ho gestom umlčal. „A ty si myslíš, že ti všetko ide podľa plánu?" zasmial sa mrazivo. Dorianova arogancia a pohŕdanie pre Thea neboli novinkou, ale nikdy predtým ho nevidel rozprávať takto s Lucianom. „Nevieš, kto je jej rodina, nevieš, prečo za posledný týždeň presunula viac stretnutí, než za celú svoju doterajšiu kariéru u nás... čo vlastne vieš o žene, ktorú by si raz chcel vidieť ako svoju druhú ruku v mojej firme? Dôvera je veľmi pekná vec, ale tu nemá miesto. Čo včera robila?"

Theo pri tej otázke zmeravel a blysol pohľadom na svojho otca, ktorý pražil Luciana prenikavým pohľadom. Lucian sa urazene zamračil. „Bola na svadbe s nejakým kamarátom," odvrkol neochotne. „V piatok som s ňou bol. Netušil som, že mám v náplni práce aj mapovanie zamestnancov miliardového korporátu."

Theo za tie roky poznal otcove hranice až príliš dobre. A vedel, že Lucian tie hranice práve prekročil. Theovi by také poznámky pravdepodobne prešli – otec si už zvykol alebo mu to bolo jedno. Ale nebolo to niečo, čo by toleroval svojmu nástupcovi. Na to si priveľmi cenil rešpekt. Lucian prestrelil. A veľmi rýchlo si to aj uvedomil, no už bolo neskoro.

Dorian sa mrazivo zasmial. „Zomrel jej brat a ty si tu, sŕkajúc rannú kávičku namiesto toto, aby si jej bol oporou. Vyzerá to, že bitka nie je to jediné, v čom ťa môj syn predošlú noc tromfol." Spod novín vytiahol akýsi magazín a hodil ho doprostred stola medzi Thea a Luciana. „Veľa šťastia pri žehlení tejto menšej nepríjemnosti."

Trvalo tak tri sekundy, než Lucian schmatol bulvárny plátok zo stola, aby titulku preskúmal zblízka. Tie tri sekundy však boli dosť na to, aby Theo rozpoznal fotografiu seba a Belly, ktorá pokrývala tretinu obálky. Fotografia zachytávala ich včerajší posledný tanec. V tesnom objatí si hľadeli do očí a aj z fotky bolo jasné, že to nebol tanec iba kamarátov. Rozhodne to bola fotka hodná titulky. Len nie titulky v Lucianových rukách.

Keď Lucian zdvihol zrak od časopisu, Theo sa rozhodol, že po zvyšok svojho pobytu v Londýne predsa len tú otcovu nanútenú ochranku nebude odháňať. Pohľad, ktorým ho bratranec prepaľoval, naznačoval, že by ho s radosťou rituálne obetoval africkým božstvám. „Vážne?" prehovoril a z hlasu mu odkvapkával jed.

Theo pootvoril ústa, no napokon ich znovu zavrel. Mykol plecami a zahryzol sa do chleba. Toto by slovami skrátka nevyžehlil. Jediné, čo by ho dokázalo zachrániť z tejto situácie, bol stroj času.

•••

V dome Whiteovcov snáď nikdy nebolo tak ticho a prázdno. Erikova smrť ich všetkých zasiahla na najcitlivejšom mieste. Už si raz prešli stratou syna a brata, aj keď nevlastného. A bolelo to o to viac. A Jamie... najmladší z bratov to niesol najhoršie. Hoci bol Erik dvakrát starší, boli si nesmierne blízki a Erik mu bol nielen bratom, ale aj vzorom a idolom. A z večera do rána bol zrazu preč. Navždy.

Bella pre Malcolma a Jamieho urobila presne to, čo roky dozadu spravil Dash pre ňu, keď prišli o rodičov. V ich prítomnosti pochovala všetku svoju bolesť a bola im oporou. Hoc ju to vo vnútri zožieralo a mala chuť kričať a plakať. Dlžila im to za všetky tie momenty, keď tu Erik a Malcolm boli pre ňu. Myslela na všetky tie momenty, keď tu boli pre ňu. So srdcom pukajúcim bolesťou hľadela na otvorenú whiskey na stole a spomínala na piatkové večery strávené s chalanmi, ktoré v nej zanechali enormné množstvo,krásnych, vtipných aj absurdných spomienok. Z ich pôvodnej päťčlennej partie, ktorej história sa tiahla už cez dva desaťročia, ostali iba Bella, Malcolm a Tyler.

Podľa informácií od Tylera sa Tari zrútila, keď jej Malcolm povedal, čo sa stalo. Bella sa jej snažila dovolať, no nedvíhala. Údajne sa teraz zdržiavala pri svojej matke. V ich spoločnom byte s Erikom to skrátka nezvládala. Ten nápor spomienok bol priveľký.

Zrazu rozumela, prečo ju Cedric pred pár dňami varoval, aby Tari nehovorila, že ju Erik požiada o ruku. Akosi podvedome musel vedieť, že k tomu nikdy nedôjde. Bellu mrazilo pri pomyslení, ako blízko bol Cedric k tomu, aby na to prišiel, a ani to nestačilo.

Bella sa skrz sklené dvere zadívala do záhrady, kde Cedrica naposledy videla, keď sa pred hodinou vytratil z domu. Kým tu bol, mala aspoň jeho prítomnosť a hrejivý pohľad, čo jej pomáhalo držať sa nad vodou. Nikdy by to nevyslovila nahlas, no uvedomovala si, že jeho blízkosť jej dodáva silu a rovnováhu, ktorú v posledných dňoch strácala. Balansovala na hrane medzi búrkou emócií a odrezaním sa od nich úplne. Nespadnúť ju stalo nadľudské úsilie.

So stiahnutým hrdlom sa postavila do dverí vedúcich na záhradu a podvedome siahla na múrik, kde David zvykol nechávať cigarety. Prekvapene sa mykla, keď namiesto toho na dlani ucítila vlhký psí ňufák, ktorý šiel jej dlani v ústrety. Apollo sedel pri lavičke a vrtiac chvostom ju sledoval, zatiaľ čo sa nechával škrabkať Tylerom.

„Nemala by si toľko fajčiť," podotkol Tyler ticho, no sám mal cigaretu v prstoch. „Nepristane ti to."

„Že to hovoríš práve ty," zamručala Bella a sadla si na lavičku vedľa neho. Natiahla ruku a Tyler jej s povzdychom jednu cigu podal. Pripálil jej ju a chvíľu ju kútikom oka pozoroval, než si ju napokon voľnou rukou privinul k sebe.

Spočinula hlavou na jeho ramene a potiahla z cigarety. „Sprav mi láskavosť a nezomri tak skoro."

Tylerovo rameno sa otriaslo tichým smiechom. „Urobím, čo bude v mojich silách, aby som tu pre teba vždy bol, cariño."

„Celkom dobre si pamätám, že keď som ťa minulú noc požiadala o odvoz domov, poslal si ma za Cedricom," podotkla, vydychujúc dym.

Tyler sa zamračil. „To nemalo nič spoločné s mojou neochotou."

„Hm."

Tyler sa otočil k nej a Bella nespokojne povzdychla, keď rameno, o ktoré sa opierala, zrazu zmizlo. „Šlo mi o to, aby Cedric nebol sám. Občas má svoje... skraty. Predtým, než si prišla, dostal sa skurvene blízko k tomu, aby sa pustil do fízla, ktorého zaujímali podrobnosti nehody. Nakoniec iba rozmlátil svoje zápästie o moju kapotu. Neskôr konfrontoval Leigha. Cedric sa naučil takmer perfektnej sebakontrole, ale... nie vždy to stačí. Mal som oňho strach. Obavy, čo by spôsobil, ak by bol sám, či už sebe alebo niekomu inému. Potreboval sa odtiaľ dostať preč, potreboval vypadnúť, ale nenechal by ma ísť s ním.

Všimol som si, že v tvojej prítomnosti bol... iný. Akoby premáhal sám seba, len aby ti bol oporou, ktorú si potrebovala. Dúfal som, že aspoň tvoju prítomnosť znesie."

Mlčky dofajčili cigarety. „Hovoril si s ním?" prehovorila Bella napokon.

„Troma vetami mi zhrnul, na čo ste prišli. Dnes je ešte menej zhovorčivý ako obvykle." Tyler tiež vstal a nenáhlivo zamieril ku garáži.

„Čo si o tom myslíš?"

„Že ak by sa Erik poučil z chýb tvojho brata a netajil veci, na ktoré sám úplne nestačil, možno by bol stále nažive," odvetil Tyler smutne. „Nemyslím si, že zomrel iba preto, lebo videl alebo počul čosi z toho rozhovoru. Ak by skutočne šlo o čosi tak dôležité, nepreberali by to v bare, aj keď zavretom. Myslím, že Erik vedel o Dashovi a jeho posledných aktivitách omnoho viac, ako sme si mysleli. Vôbec nie je nepravdepodobné, že Jona nejakým spôsobom ohrozoval. Možno spravil čosi, čo ho po rokoch konečne vyprovokovalo k činu. Ako dobre vieme, Jon rád necháva špinavú prácu na iných."

Tyler otvoril dvere garáže a nechal Bellu vojsť prvú. Chvíľu trvalo, kým si jej oči privykli na šero, no dobre známa vôňa motorového oleja, pneumatík a Erikovej obľúbenej vône do auta, ktorá mala prebiť to ostatné, k nej prenikla okamžite. Toto bola Erikova svätyňa. Bella s ťažkým srdcom spočinula pohľadom na dvoch zaparkovaných autách a motorke. Jedným z áut bol aj strieborný Aston Martin. Auto, ku ktorému mal Erik špecifický vzťah, no čo sa týkalo používania, bolo tak trochu zanedbávané. V Londýne ho vídala naozaj iba veľmi sporadicky, no Erik nikdy ani len nepomyslel na predaj. A to napriek tomu, že sa uňho ročne vystriedalo vždy hneď niekoľko modelov.

Aston Martin mal otvorený kufor a vedľa auta ležala náhradná pneumatika, lekárnička, náradie a hromada ďalších vecí, ktoré Erik v kufri skladoval. Cedric stál pri kufri s rukami vbok a pohľadom upretým do kufra.

„Našiel si niečo?" spýtal sa Tyler a prekročil pneumatiku.

Cedric pomaly prikývol. „Viac, než som čakal, že nájdem."