„Tak to ma podrž," vypískol Tyler, keď Bella vyšla zo spálne. „Vyzeráš na zožratie, cariño. Dnes tuším aj ľutujem, že nie som Leigh."

Bella sa zasmiala a odpila si z bieleho vína, ktoré Tari hojne nalievala už pár hodín, hoci sa mu Bella bránila. „Ďakujem, Tyler."

Tyler nebol jediný, kto na ňu nehanebne zízal. Cítila na sebe Cedricov intenzívny, nečitateľný pohľad, ktorým si premeral jej osobu a následne sa vrátil k tvári. „Pristane ti to," predniesol zamyslene a odpil si z hroznového džúsu, ktorý aspoň budil dojem, že nie je jediný abstinent v miestnosti.

„Ďakujem. Prosím, vyhoď ich odtiaľ, až to tu rozbehnú," povedala mu a kývla bradou k Tylerovi a Tari, ktorí sa rozvaľovali na gauči. „Naposledy, keď tu pili, skončila som s ogrcanou celou kúpeľňou."

„To som nebol ja," ohradil sa Tyler. „A nemusíš mať obavy, pokiaľ si Cedric nezmyslí, že chce prežiť večer v mojej blahodarnej prítomnosti, mám o desiatej zápas. A Tari sa – konečne – rozhodla staviť na mňa nejaké prachy."

„Nemaj strach, tú radosť ti nespravím," odfrkol Cedric. „Mám migrénu, nezomieram. A rozhodne nepotrebujem opatrovateľku."

Bella si Cedrica premerala. Bol na tom lepšie ako včera, ale stále bol bledý a pod očami sa mu po prebdenej noci črtali tmavé kruhy. Bol tak pohrúžený do vlastných myšlienok, že si ani neuvedomil, že Bella vedela, že nespal. Ak bolo toto jedno z tých lepších štádií, potom si ho nedokázala predstaviť v najhoršom.

Pootvorila ústa a chcela niečo povedať, no Cedric ju prepálil prenikavým pohľadom. „Veľa šťastia v ringu," povedala napokon Tylerovi namiesto toho, čo mala na jazyku. „Bavte sa." Naposledy si Cedrica premerala skúmavým pohľadom a zamierila k dverám.

Cestou vo výťahu sledovala svoj odraz v zrkadle. Takmer až ľutovala, že sa rozhodla pre vlasy zopnuté dohora. Tieto šaty si ich priam žiadali rozpustené. Ale nechcela riskovať, že by v Theovi vzbudila čo i len pomyslenie na jej podobnosť s Nemesis.

Už od výťahu videla luxusný biely mercedes parkujúci pred budovou. A aj Erika, ktorý kráčal jej smerom s pohľadom upretým na auto za sebou, div si nevykrútil krk. „Pozeraj, kam kráčaš," napomenula ho pobavene, keď do nej takmer vrazil.

Erik prekvapene otočil tvár k Belle. Mal na sebe bielu košeľu a džínsy, čo bola spolu so slnečnými okuliarmi a oslňujúcim úsmevom priam vražedná kombinácia. Erik si s ešte väčším prekvapením premeral jej výzor. „Bella. Vyzeráš... ohromne. Fakt ohromne. Kam sa chystáš?"

„Bola som pozvaná na svadbu," odvetila Bella jednoducho v snahe vyhnúť sa tomu, s kým na ňu ide. „Mohol si sa zastaviť skôr, Tari robila karí a bolo skvelé. Už z neho ale veľa neostalo."

Erik sa mierne zachmúril, ale s karí to nemalo nič spoločné. „Dúfal som, že si na mňa nájdeš chvíľku času. Potrebujem s tebou niečo prebrať."

Bella vrhla pohľad k autu, z ktorého práve vystúpil jeden z Theových ochrankárov. „Prepáč, ale naozaj musím ísť. Čo tak zajtra? Na obed už niečo mám, ale od štvrtej som iba tvoja."

„Dobre," prikývol Erik a pozrel ponad jej rameno. Vzápätí sa zarazil. „No moment. Toto je tvoj odvoz?"

Bella sa zasmiala nad jeho počudovaním. „Vyzerá to tak. Maj sa, braček."

Erik odfrkol a vtiahol Bellu do objatia. „Bav sa, sestrička."

Bella konečne opustila budovu a zamierila k autu. „Slečna Altonová," oslovil ju ochrankár formálne a otvoril zadné dvere limuzíny. Popriala mu krásny deň a vkĺzla na zadné sedadlo. Krátko na to sa auto odlepilo od obrubníka.

Bola zvyknutá na to, že Theo vyzeral dobre, no aj tak jej pohľad naňho na sekundu vzal dych. Bol dohladka oholený a večne rozlietané kučery mal tentoraz pre zmenu dokonale skrotené. Vôňa jeho kolínskej napĺňala celý priestor zadných sedadiel a utláčala Belline zmysly. V očiach sa mu odrážal vrúcny úsmev, ktorý sa mu usadil na perách, keď nastúpila.

„Isabella," vydýchol a premeral si ju pohľadom. „Nemôžem sa vynadívať."

„Tak to sme dvaja. Vidieť ťa v tejto sofistikovanej verzii je pravdepodobne neopakovateľný zážitok," odvetila Bella s úsmevom.

„Pravdepodobne je to prvý aj posledný raz, čo ma vidíš so skutočne upravenými vlasmi," odvetil Theo a uškrnul sa. „Som rád, že si si to so mnou nerozmyslela."

„Nuž, úprimne, ak by som sa na teba vykašľala, mala by som tento týždeň aspoň jeden voľný deň. Ale potom som si povedala, že trochu rozptýlenia a dobrého jedla by mi nezaškodilo. Teda aspoň dúfam, že sa dobrého jedla dočkám."

„Ženích je šéfkuchár, takže o to by som sa nebál," odvetil Theo pobavene.

„Divím sa, že keď máš toto, vozíš sa ešte aj v niečom inom," povzdychla Bella, keď mercedes hladko vyštartoval z križovatky. Interiér auta bol ladený do krémovej a hnedej a mal azda tie najpohodlnejšie sedadlá, na akých Bella kedy sedela. Na stene, ktorá oddeľovala predné sedadlá auta od zadných, bola dotyková obrazovka s playlistom a hneď pod ňou minibar.

„Hej, všimol som si, že si auto veľmi rýchlo našlo obdivovateľov," uchechtol sa Theo, narážajúc na Erika.

„To bol môj brat, Erik," odvetila Bella. „Autá a motorky sú jeho láskou, odkedy si pamätám."

„Brat?" zháčil sa Theo. „Teda... vyzeráte ako totálne protiklady."

„To je v poriadku," mávla Bella rukou. Theo nebol prvý a určite ani posledný, kto sa zarazil nad faktom, ako mohli byť tmavovláska s bronzovou pokožkou sestrou modrookého blondiaka, zvlášť, keď chýbala aj akákoľvek ďalšia podoba. „Erikovi rodičia ma adoptovali. Erik má ešte dvoch ďalších bratov, takže aspoň doma nikdy nebola nuda," pokračovala odľahčene, hoc jej pri tejto téme zovrelo vnútornosti. Mala by som o brata viac, ak by si ho nezabil. „Dokedy plánuješ ostať v Londýne?" spýtala sa, aby zmenila tému.

„Plán bol tri týždne," odvetil Theo zamyslene. „Vyzerá to, že do Talianska vrátim koncom budúceho týždňa. Ak niečo neskríži moje plány."

Týždeň. Týždeň na to, aby svoju pomstu dotiahla do konca. Kiež by vedel, že osoba, ktorá skríži jeho plány, je tak blízko.

•••

Až v ten večer Theo plne pochopil, prečo ňou boli Lucian a jeho otec takí uchvátení. Prečo boli ochotní prijať do rodiny ženu zvonku. Nebola to len jej krásna tvár, ani jej práca a ani len samotný fakt, že Lucian bol do nej zamilovaný ako malý chlapec. Bola silná tým ženským spôsobom. Úsmevom, očarujúcim pohľadom a dokonale vyberanými slovami dokázala ovládnuť situáciu. Nebola iba právnička, bola aj diplomatka. Dokázala si podmaniť každú situáciu. Hravo prelomila rozpačitosť medzi Theom a jeho bratrancom, ktorý vyzeral byť úprimne zaskočený, že sa Theo vôbec ukázal. Každý, kto sa s ňou dal do rozhovoru, bol podvedome očarený. A rovnako bol aj Theo.

„Si pre to ako stvorená," prehovoril s úsmevom a odpil si z vína. „Medzi ľuďmi si ako ryba vo vode."

Bella sa pousmiala a prijala od Thea pohár šampanského, ktoré celý večer tieklo potokom. „Popravde, už idem tak trochu na autopilota. Nevadia mi spoločenské udalosti ani davy ľudí, ale má to svoje hranice. Preferujem svoj okruh ľudí, medzi ktorými môžem byť skrátka... sebou. Moje kvóty na dnes už sú vyčerpané."

Theo položil svoj pohár na stôl a ponúkol Belle dlaň. „V tom prípade, dovoľ mi ukradnúť si ťa po zvyšok večera," predniesol teatrálne a vystrúhal úklon, čím upútal pozornosť niekoľkých ľudí stojacich obďaleč. „Smiem prosiť?"

„Mám vôbec šancu odmietnuť, keď už nás všetci sledujú?" odvetila Bella pobavene a položila pohár vedľa Theovho. Jej drobná dlaň spočinula v tej jeho a nechala sa vtiahnuť na parket.

Bella na parkete pôsobila ako motýľ. Theo si trúfal tvrdiť, že bol skutočne dobrý tanečník, no aj tak mal pocit, že ju brzdí. Nedokázal od nej odtrhnúť zrak a jej vrúcny pohľad a letmý úsmev mu motali hlavu. Boli si tak blízko, že takmer cítil každú krivku jej tela. No iba takmer. Pohľadom skĺzol k jej perám. Stačilo by, aby nepatrne sklonil hlavu a stretli by sa s tými jeho. Bojoval s nutkaním pritisnúť ju k sebe a pobozkať ju. Práve tu, práve teraz. Bez ohľadu na to, kto každý to mohol vidieť a že sa to mohlo dostať k Lucianovi. Tá chvíľa bola tak úchvatná, až to bolelo.

Musela to vycítiť. Pretože zrazu odvrátila tvár, sotva sekundu predtým, než sa rozhodol pobozkať ju. Theo sledoval jej pohľad k Georgovi, svojmu bratrancovi, a jeho novopečenej manželke. George mal na perách úsmev najšťastnejšieho muža pod slnkom... či pod hviezdami. So sotva dvojročnou dcérkou na rukách bola snaha udržať tempo piesne márna, a tak sa s manželkou iba pohojdávali do rytmu a vpíjali sa do seba pohľadmi.

„Sú spolu nádherní," povzdychla Bella.

„Áno, to sú," súhlasil Theo, no pohľadom už nesledoval svojho bratranca, ale krásku vo svojom náručí. Preňho bola ona stredobodom večera.

•••

Svadba sa konala v kaštieli na okraji Londýna. To miesto bolo obrovské... a očarujúce. Výzdoba bola dokonalá a pohľad na novomanželov bral dych. Tam však všetko tradične dokonalé končilo. Bella pochybovala, že svadba s malým dieťaťom by mohla ísť presne podľa plánu. Avšak nikomu to nevadilo. Celý ten večer bol spontánny a úprimný a autentický... a tak veľmi niečím, čo od neho vlastne vôbec nečakala. Keď Theo hovoril, že to nebude taká svadba, akú by si u Leighovcov predstavovala, neklamal.

Bella a nevesta Amalie boli v rovnakom veku, no napriek tomu si Bella nedokázala predstaviť byť na jej mieste. Mať dieťa, prácu na polovičný úväzok, ktorú zbožňovala, manžela, ktorý by jej bol oporou. Mať rodinu. Vychutnávať si každý moment života, pretože by ho mala nádherný. Tá predstava bola na míle vzdialená životu, ktorý mala teraz. Nevedela si predstaviť žiť bez neustáleho striehnutia na vlastné slová, obzerania sa ponad rameno. Nevedela si predstaviť milovať niekoho s takou oddanosťou a úprimnosťou, s akou Amalie hľadela na svojho manžela. Pretože ak by nepatril do jej sveta, neexistovala šanca, že by k nemu skutočne mohla byť úprimná bez toho, aby riskovala. A ak by doň patril... potom by sa vlastne nikam nepohla.

Bol toto dôvod, prečo sa Ramona nikdy nedokázala od Pietra naozaj odtrhnúť? Prečo nedokázala svojho manžela naplno milovať? Nepoznal ju. Nie naozaj. Miloval niekoho, kým Ramona nebola, zatiaľ čo Pietro vedel všetko a videl ju úplnú. Miloval ju presne takú, aká bola – s tým zlým aj dobrým.

Nakoľko odlišný bude môj osud od osudu mojej matky?

„Čo tak zmiznúť niekam, kde nebude toľko ľudí?" nadhodil Theo, čím Bellu vytrhol z myšlienok.

Vyčarila strojený úsmev a prikývla. „To by bolo skvelé."

„Zdá sa mi to, alebo to tu poznáš?" spýtala sa Bella, keď sa vymotali z hlavnej sály a Theo ju viedol malým nádvorím.

„Nezdá," odvetil Theo a pousmial sa. „Zámok je už dlho v rodine mojej matky. Konala sa tu väčšina rodinných osláv, takže si živo pamätám, ako sme tu s Elliotom, Georgeom a ďalšími bratrancami hrali schovávačky alebo sa naháňali v labyrinte zo živého plota za zámkom. Preskúmali sme každé zákutie tohto miesta."

Bella sa zachvela, keď znovu vošli do vnútra. V tejto časti kaštieľa bolo podstatne chladnejšie ako v svadobnej sále, a dokonca aj chladnejšie ako vonku. Theo to musel zaregistrovať, pretože si bez slova vyzliekol sako a podržal ho tak, aby si ho Bella mohla obliecť. „Ďakujem," usmiala sa a trochu si vyhrnula rukávy. Látka bola stále teplá z tepla, ktoré Theo vyžaroval.

„Kam to ideme?" spýtala sa Bella pochybovačne, keď ju Theo viedol chodbou k mohutnému kamennému schodisku, ktorého vernú kópiu už videla v časti kaštieľa, kde sa konala svadba. „Čo keď nás tu niekto prichytí? Bude to divné."

„Neboj, nik nás tu neprichytí, a aj keby, nič sa nestane. Kaštieľ funguje ako hotel a tento víkend je vyhradený pre svadobných hostí. Ale aj tak nezaplnia celú kapacitu. Výhľad na druhej strane je populárnejší, preto sa rozhodli hosťom vyhradiť tú časť kaštieľa. Tu stretneme prinajhoršom nejakú nadržanú družičku s partnerom." Bellu jeho poznámka rozosmiala a jej smiech vzápätí schytila ozvena. Nemala rada takéto cesty do neznáma, a obzvlášť s človekom, ktorému plne nedôverovala, ale nedokázala odolať úprimnému nadšeniu v Theových očiach.

Vyšli na druhé poschodie a Theo ju ešte chvíľu viedol chodbou, než zastal pred dvojkrídlovými dverami. Z vrecka vylovil kľúč a odomkol. Bella za ním ostražito vkĺzla do tmavej miestnosti. Theo sa neunúval zasvietiť, iba ju chytil za ruku a naslepo viedol miestnosťou, ktorú matne osvetľovalo mesačné svetlo prenikajúce dovnútra skrz veľké dvojkrídlové sklené dvere vedúce na balkón. A práve k tým Theo mieril. Bellu ovanul čerstvý vánok, keď dvere otvoril a vyšiel na balkón. Pri výhľade, ktorý sa jej naskytol, keď podišla bližšie k Theovi, jej zrazu bolo jasné, prečo ju vzal práve sem. Z balkóna sa naskytal výhľad na obrovskú záhradu s dokonale upraveným trávnikom a niekoľkými ojedinelými stromami. Uprostred sa nachádzal kruhový labyrint z živého plota, v ktorého strede sa nachádzala vysvietená fontána. Živý plot bol lemovaný neveľkými, husto nasadenými lampami, takže to vyzeralo, akoby žiaril. Labyrintom sa prechádzal pár s dvomi malými deťmi, ktoré sa naháňali pár desiatok metrov pred svojimi rodičmi. Celá tá scenéria bola tak čarovná, že Belle trvalo pár desiatok sekúnd, než sa zmohla na slovo.

„Tvrdil si, že výhľad z druhej strany kaštieľa je obľúbenejší," vyhŕkla. „Čo môže byť krajšie ako toto?"

Theo sa ticho zasmial. „Jazero s labuťami, po ktorom sa môžeš člnkovať?" nadhodil pobavene a posadil sa na vyrezávanú drevenú lavičku nasmerovanú do záhrady.

Bella si k nemu prisadla a nejakú chvíľu pozorovali scenériu mlčky. „Ďakujem, že si mi toto miesto ukázal," prehovorila napokon a usmiala sa.

Úsmev jej opätoval a znovu uprel zrak na fontánu. „Môj otec sa niekoľkokrát pokúsil kaštieľ od maminho strýka odkúpiť. Zakaždým bol tvrdo odmietnutý."

„Zrejme to neniesol s nadšením," uchechtla sa Bella.

„Zúril," odvetil Theo pobavene. „Vždy bol zvyknutý dostať všetko, čo chce. Tu naňho nik nehľadel ako na veľkého a mocného muža. Nikoho nezaujímalo, čo chce. A on to nenávidel. Začal sa stavať medzi matku a jej rodinu, až pokým si nevybrala – jeho." Theo sa pohrával s manžetovými gombíkmi a keď rozprával, pohľad upieral do diaľky. Belle aj tak neušiel smútok v jeho očiach. „Všetko vždy muselo byť tak, ako on chcel. Všetko muselo byť dokonale podľa jeho predstáv.

Mal som krátko pred pätnástkou, keď moja mama zomrela. Nebolo to pre mňa jednoduché, a ani pre môjho brata. Elliot sa ale naučil skrývať to. Aspoň pred otcom. Žiaľ, bolesť, láska, to neboli emócie, ktoré by toleroval. Pohŕdal nimi, nenávidel ľudí, ktorí sa nimi nechali priveľmi pohltiť. Ale mne to vtedy bolo úplne jedno. Dorian bol otcom Elliotovi, ale ku mne nebol nikdy viac než odmeraný a vzdialený. Nesplňoval som jeho požiadavky na dokonalého syna. Nezaujímal ma biznis, nebol som ochotný zahodiť všetko a prísť ako pes, keď otec zapískal. Neustále ma porovnával s Elliotom. Potom sa Lucian rozhodol študovať v Londýne a na otcovo želanie sa nasťahoval k nám. Zrazu boli doma dvaja Leighovci vo všetkom lepší ako ja." Theo sa na pár sekúnd odmlčal. „Keď Elliot zomrel, otec bol zdrvený. Prišiel o úžasného syna. Akoby úplne zabudol, že vlastne má ešte jedného. S jeho stratou sa vyrovnával po svojom. Skrátka vymazal Elliota – tak, ako predtým našu matku – zo svojho života. Všetko, čo nasvedčovalo tomu, že tam niekedy žil, bola zamknutá izba na poschodí.

Nedokázal som doma vydržať ani minútu navyše. Zíde z očí, zíde z mysle na mňa nefungovalo. Trávil som dni v škole a večery v kluboch a na vysokoškolských večierkoch. Otec to nenávidel. Kazil som tým rodinné meno. Ale to už mi bolo úplne ľahostajné, čo si o mne myslí.

Vyvrcholilo to, keď som sa rozhodol študovať za pilota. Bol som preňho bezohľadný, sebecký a hlúpy fagan. Už som to ďalej nedokázal počúvať. Skrátka som sa zbalil a zmizol do Talianska. A bolo to najlepšie rozhodnutie, aké som mohol spraviť."

„Theo," prehovorila Bella do ticha a prekryla jeho dlaň spočívajúcu na lavičke tou svojou. Theo spočinul pohľadom na jej dlani a vzápätí sa jeho zelené oči vpili do tých jej. „To, čo si o tebe tvoj otec myslí, nedefinuje, kým skutočne si. Vieš to?" Theo neodpovedal, iba uhol pohľadom. „Nie si o nič horší ako Lucian alebo Elliot. Si iba... iný. To, že nevidíš svet rovnako, ako ho vidia oni, nie je chyba. Nie je chyba, že nechceš ísť v šľapajach svojho otca. Je to tvoj život."

Theo sa horko zasmial. „Nie, nie je. Nikdy skutočne nebol. Nerozumieš tomu. Nefunguje to tak, ak si súčasťou..." Theo stíchol a zhlboka sa nadýchol nočného vzduchu.

„Súčasťou mafie?" dopovedala tak ticho, že to možno ani nezachytil. Ale spôsob, akým zmeravel, jej prezradil, že počul viac než dobre.

Theo k nej obrátil zrak a na moment to vyzeralo, že sa to pokúsi zahovoriť, no rozmyslel si to. Vedel, že vie, že to nebol iba pokus o vtip. „Ako to, že to vieš?" vydýchol a hypnotizoval Bellu pohľadom, z ktorého nevedela vyčítať, čo si o tom myslí.

Bol to risk. Pravdepodobne najväčší v súvislosti s odhalením, aký kedy vo vzťahu k Leighovcom podnikla. Ale potrebovala viac. Potrebovala, aby jej dôveroval. Čosi jej hovorilo, že ako Nemesis to už nikdy plne nedosiahne. Nie po tom, čo mu predala informácie o Elliotovi. Vedela, že sa bude držať nablízku z obáv o vlastné bezpečie, no bude ostražitý. Bella potrebovala, aby jej dôveroval naplno. Ale nebolo to iba tým. Chcela, aby jej dôveroval. Aby aspoň na moment nadobudol pocit, že nie je sám.

„Neviem," odvetila pokojne. „Aspoň som to doteraz nevedela naisto. Ale mala som nejaké podozrenie. Pracujem pre tvojho otca vyše päť rokov, Theo. Nie som hlúpa. Niekoľko rokov som tvojmu otcovi robila sekretárku. Teraz som právnička. Myslíš, že mi ušlo, že sa schádza s ľuďmi podozrivými z najrôznejších typov aktivít? Že nech sa niektorí jeho obchodní partneri akokoľvek vyhrážali, že sa nenechajú zničiť, že problémy medzi nimi dotiahnu k súdu, nikdy k tomu nedošlo? Že tri štvrtiny vedenia sú vašou viac alebo menej vzdialenou rodinou? Že je budova zabezpečená viac na úrovni banky než korporátu?" Bella sa na moment odmlčala. „Iba si ma v tom ešte väčšmi utvrdil. Vtedy na tej večeri si ma niekoľkokrát varoval pred Lucianom. Tie narážky neboli až také abstraktné, ak som si ich vedela dosadiť do správneho kontextu."

„Tak prečo si tu?" spýtal sa Theo meravo. „Prečo, dopekla, si sa dávno nezbalila a nevypadla odtiaľ? Stojí ti to za to? Riskovať všetko? Lucian je tebou posadnutý. Verím, že si ťa predstavuje ako svoju ľavú ruku, až sa raz dostane do čela firmy. Namiesto toho, aby si sa držala ďalej, mu ešte nahrávaš. Stojí ti moc, peniaze a kariéra za všetko ostatné? Za slobodu? Za život?"

Theo mimovoľne zvyšoval hlas a stíchol, až keď mu Bella zaryla prsty do dlane. „Máš pravdu, Lucian je mnou posadnutý. A myslíš si, že by iba tak prijal odmietnutie? Päť rokov som sa snažila vyhýbať tomu, aby som mu dala čo i len náznak, že by medzi nami mohlo byť niečo viac. Som si vedomá toho, že je nebezpečný, Theo. A ver mi, tak či onak si nájdem svoju cestu von."

„Nie, nenájdeš," odvetil potichu. „V momente, keď zistia, že vieš, už ťa nenechajú odísť."

Nenávidela, keď ju niekto podceňoval. A on to robil. Od úplného začiatku. „Je to to, čo sa stalo tvojej matke? Dostala sa príliš blízko?" sykla Bella. „To je dôvod, prečo máš potrebu ma pred nimi chrániť?"

Theovi sa v očiach zablysla bolesť. A vzápätí hnev. „Áno," precedil cez zaťaté zuby. „A zaplatila za to životom. Významný, ale nie jediný dôvod."

„A čo je ten ďalší?" spýtala sa Bella, snažiac sa krotiť svoje emócie. Hnev z nej rýchlo vyprchal. Uvedomovala si, že svojou predošlou poznámkou prestrelila. Vedela, aké to bolo, prísť o matku. A ak by mala čo i len na moment šancu predísť tomu, aby niekto dopadol tak, ako ona, urobila by to.

Theo ju chvíľu pozoroval rozohneným pohľadom. „Páčiš sa mi," odsekol a prstami si prehrabol vlasy, čím totálne zničil ich uhladenú štruktúru. „Je to presne tak jednoduché."

„Nie," potriasla Bella hlavou a odtiahla dlaň z jeho ruky. Naprázdno prehltla a hľadala v jeho očiach čo i len náznak toho, že jeho slová nie sú úprimné. Nemohli byť. „Nemôžem sa ti páčiť."

Theovi v hrdle zabublal smiech. „Perfektné! O jedného človeka viac, ktorý mi bude hovoriť, čo mám a nemám cítiť," zamručal so zmesou sarkazmu, podráždenia a zúfalstva v hlase. „Prečo má každý pocit, že-,"

Neuvedomovala si, čo robí. A možno si toho bola vedomá až príliš. Možno to bolo všetkým tým alkoholom, ktorý za dnešok vypila. A možno nie. Z myšlienok mala v hlave kolotoč a pri jeho sarkastických poznámkach sa nedokázala sústrediť. Chcela skrátka, aby už konečne stíchol. A aj sa jej to podarilo. Vzala jeho tvár do dlaní a perami ho viac než úspešne umlčala.

Videla prekvapenie v jeho očiach, ale nenechal jej ani sekundu na rozmyslenie. Položil jej dlaň na zátylok a prisunul sa bližšie. Pomaly, no o nič menej vášnivo ju pobozkal a vybojoval si cestu k jej jazyku. Prebral kontrolu nad bozkom a tlmene jej vzdychol do úst, keď vkĺzla prstami do jeho vlasov.

Nebolo to to isté, ako keď ho bozkávala ako Nemesis. Bolo to... iné. Opatrnejšie, krehkejšie, no azda ešte viac vzrušujúce. Ako Nemesis všetky výčitky za to, čo robila, hádzala do škatule s nápisom Musíš. Toto nemusela. Nebolo to nevyhnutné k tomu, aby sa dostala tam, kam sa dostať chcela. Nepobozkala ho, lebo musela. Pobozkala ho, lebo chcela. A vina za to bola jej a iba jej.

Skĺzla dlaňou z jeho ramena na hrudník a odtiahla sa. „Theo," vzdychla, keď sa pokúsil znovu ju pobozkať.

„Čo?" spýtal sa trochu nevrlo. Oči mu horeli túžbou a dýchal zrýchlene. A vyzeral pri tom tak sexi, že ho takmer znovu pobozkala.

„Nemôžeme..."

„Prečo?" zamračil sa. „Ak to má niečo, čokoľvek, s Lucianom, prisahám, že skočím z toho balkóna."

„O týždeň odchádzaš," odvetila ticho. „Nemá to zmysel, Theo. Neprinesie to nič dobré ani jednému z nás. Ale zaručene to všetko skomplikuje."

„Povedal som, že ak sa nájde dobrý dôvod, ostanem," podotkol ticho.

„Už teraz ti je tu pridlho."

„Tak poď so mnou," odvetil Theo zamyslene. „Bol by to skutočne elegantný spôsob, ako dať Lucianovi najavo, že nemáš záujem. Nič by voči tomu nezmohol a neznášať ma viac snáď už ani nemôže."

„Nie je to také jednoduché," odvetila Bella a zadívala sa do diaľky. „Nie pre mňa."

„Možno máš pravdu," prehovoril Theo po niekoľkých minútach ticha. Jeho hlas znel unavene. „Možno by si sa odo mňa mala držať ďalej. Iba by som ťa zničil... ako všetko ostatné v mojom živote, čo kedy fungovalo."

A čo ak už som zničená?

„Myslím, že ťa mám radšej nahnevaného ako nostalgického," odvetila Bella namiesto toho.

„Prečo si to nikdy nikomu nepovedala?" spýtal sa zrazu. „Svoje podozrenie o mafii. Mám na mysli políciu."

„Pretože by som v horšom prípade skončila mŕtva a v tom lepšom by som prežila zvyšok života v strachu, neustále sa obzerajúc cez rameno," odvetila Bella. A predsa, presne to bol život, ktorý žila.

Theo jej spod hustých rias venoval nečitateľný pohľad. „Tak prečo si to povedala mne? Čo ak by som sa ti teraz z lojality k svojej rodine obrátil chrbtom?"

„Pretože si ma pred nimi niekoľkokrát varoval," odvetila ticho. „Pre to všetko, čo si mi dnes povedal. Pretože chcem veriť, že si iný ako oni."

„Nepoznáš ma," potriasol Theo hlavou a pery mu preťal smutný úsmev. „Nie som o nič lepší ako oni."

Bella naprázdno prehltla. „Čo je najhoršia vec, akú si v živote urobil?"

Theo ju chvíľu mlčky analyzoval. „Zabil som," povedal napokon a na hodnú chvíľu sa ponoril do ticha. Bella sa rozhodla nepýtať sa. Keď ani po minúte neprehovoril, myslela, že jej k tomu nič viac nepovie. Zrazu sa však zhlboka nadýchol a pokračoval: „Raz v sebaobrane, keď mňa a moju ochranku napadli v klube. Niekoľkokrát mi otec nariadil dokončiť niečo, čo už bolo načaté, aby si bol istý že som úplne nevymäkol. Identitu niektorých som poznal, iných nie. Všetko, čo vo mne po tom ostalo, bol odporný pocit zo seba samého. Nepamätám si ich tváre, nemátajú ma v snoch. Väčšina z nich mala na svedomí veci, za ktoré si žiť ani nezaslúžili, a hoci to nijak nezľahčuje, čo som urobil, zabúdalo sa mi na to ľahšie.

V nielen mojej rodine sú pätnáste narodeniny tým vekom, kedy sa už pomyselne z chlapca stáva muž. To znamená, že sa zároveň stáva plnohodnotným členom... mafiánskeho klanu, povedzme. Súčasťou toho je dokázať oddanosť a lojalitu. Urobíš, čo ti povedia, obdržíš tetovanie, koniec. To bolo to, čo som vedel. Nik mi k tomu nikdy nepovedal viac, ani len môj brat. Všetko, čo som dookola počúval, bolo iba urob, čo ti povedia. Neskôr som sa dozvedel, že to často bývali veci ako podrezať sliepku a vypiť jej krv, vlámať sa niekam, v horšom prípade odrezať si vlastný malíček, urobiť niečo proti vlastnému presvedčeniu, ponížiť sa.

Nemal som pätnásť, ale šestnásť. Pätnásť som mal sotva mesiac po matkinej smrti, a tak to, napriek otcovej nevôli, bolo posunuté. Možno preto mali pocit, že to musí byť niečo špeciálne. Alebo sa len ten hlupák, čo mi úlohu vyberal, príliš nudil.

Vražda bola ojedinelou možnosťou, ale predsa mi ju vybrali. Finálne slovo v tom, čo malo byť úlohou, mal môj otec. Hádam, že mu to prišlo ako skvelá šanca dokázať ostatným, že jeho syn znesie viac.

Boli so mnou ďalší štyria, jedným z nich bol Lucian. Vedel, čo ma čakalo, ale ani slovom mi to nenaznačil. Ale nezabudol zopakovať slovo, ktorú mi ten večer povedal snáď každý – nezlyhaj.

Mal som zabiť chlapca, ktorý s malou sestrou kráčal ulicou. Mohol byť o pár rokov starší ako ja a dievča mohlo mať tak desať rokov." Theo na moment stíchol. Bella sa naňho nedokázala pozrieť. Pery sa jej nepatrne chveli a po líci jej stiekla slza. Mala trinásť.

„Bál som sa." Jeho hlas bol sotva viac ako šepot. „Bál som sa to urobiť, a zároveň som sa bál neposlúchnuť. A tak som urobil, čo mi kázali. Chlapec sa takmer vôbec nevzpieral. Všetko, na čom mu záležalo, bolo, aby bola jeho sestra v bezpečí. Prinútil ju ujsť. Poslednými slovami ma žiadal, aby som im nedovolil dolapiť ju. To bolo najmenej, čo som preňho mohol spraviť." Theova tvár bola zmáčaná slzami a hlas mal čoraz tichší. Prstami zvieral opierku lavičky tak silno, až mu obeleli prsty. „Vystrelil som a myslel som, že to bude koniec. Ale nebol. Ten jeho pohľad ani po smrti nezmizol. Vypálil sa mi do viečok. Vidím jeho tvár zakaždým, keď zatvorím oči. Takmer každú noc ma máta v snoch. Trinásť rokov. Myslím, že sa toho už nikdy nezbavím. Občas... občas som schválne šiel na to miesto, kde sa to stalo. Prechádzal som sa po okolí, dúfajúc, že to dievča stretnem. Kedysi som si pamätal meno, ktorým ju brat oslovil, ale s postupom času to všetko vybledlo. Jeho tvár je po trinástich rokoch jediná vec, ktorú si pamätám úplne presne. Snažil som sa od Luciana zistiť identitu toho chlapca, ale nepoznal ju a nestálo mu za námahu snažiť sa to zisťovať.

Chcel som ju stretnúť. Jeho sestru. Na jednej strane by som sa bál pozrieť jej do očí po tom, čo som urobil. Ale cítil som potrebu ospravedlniť sa jej za to všetko. Urobiť niečo... čokoľvek, aby som ten skutok aspoň v najmenšom zmiernil, hoci ja si to nikdy neodpustím. V tú noc som sám prišiel o brata a preplakal som celú noc. Nevedel som si predstaviť, aké to muselo byť pre malé dieťa." Theo sa zhlboka nadýchol a z hrdla mu unikol tichý vzlyk. „Vieš, čo je na tom celom najzvrátenejšie? Mal v ruke nôž. Nie malý vreckový nožík, ale lovecký nôž. Ak by ho použil, ak by bol dosť rýchly a zasiahol by ma do brucha, vysoko pravdepodobne ma mohol zabiť. Ale nepoužil ho. Možno si to v tom šoku neuvedomil. Možno nechcel riskovať, že ohrozí sestru. Možno mal iba strach.

Ten nôž som si nechal. Neviem ani spočítať, koľko ráz som toho chlapca preklínal, že ho nepoužil. Že ma ním nezabil. Párkrát som bol som bol blízko k tomu, aby som to namiesto neho skončil ja sám. Radšej by som bol v ten večer zomrel než žil s tým, čo som vykonal."

Tvár jej zalievali nové a nové potoky sĺz. Vzlyk, ktorý jej unikol z pier, bolo to, čo napokon prinútilo Thea vrátiť sa do reality. Obrátil sa k nej a chvíľu ju pozoroval, nevediac, čo robiť. Váhavo sa dotkol jej ramena, akoby sa bál, že sa rozpadne. Keď nereagovala, opatrne sa prisunul bližšie. Neprotestovala, keď ju objal a pritisol si ju k telu. „Ššš," vydýchol s perami blízko jej ucha. „Prosím, neplač. Toto som nechcel."

Nedokázala prestať. Bolesť v jej srdci bola neopísateľná. Jeho slová vytiahli na povrch všetko to, čo roky pochovávala. Bolesť, tá dušu drásajúca, neutíchajúca bolesť. Osamelosť. Strach. Nenávisť. Dash, jej milovaný braček. Posledný kúsok vlastnej rodiny, ktorý jej ostal. Aspoň vtedy tomu verila. Bol mŕtvy a bol to Theo, kto ho zabil. Vrah, ktorý sa pred ňou kajal z činov, ktoré spáchal. Nenávidel sa azda ešte väčšmi, ako ho nenávidela ona.

Súcitila s ním, čo sa jej až do tejto chvíle zdalo nemožné. Pod tou krásnou tvárou bol stále ten ustráchaný chlapec, zavalený vinou za všetko zlé, čo sa v Theovom živote udialo. Osamelý. Stratený.

„Nemal som ti to hovoriť," zašepkal Theo sotva počuteľne po niekoľkých minútach, ktoré strávili v tichosti. Bella už neplakala, no tá ťažoba na hrudi nezmizla.

Opatrne sa odtiahla a na moment sa ich pohľady stretli. Theove oči zaliate slzami boli ešte zelenšie, než zvyčajne. „Ďakujem, že si mi to povedal," zašepkala. „Držal si to v sebe pridlho."

„Som vrah. Monštrum. Nezaslúžim si ľútosť. Nezaslúžim sa cítiť sa lepšie." V hlase mu zaznievala zatrpknutosť a bolesť.

Chvejúcimi sa prstami Theovi zotrela z líca čerstvú slzu. „Tvoj otec je monštrum," odvetila horko. „Lucian je monštrum. A každý z tých, čo sa na tom podieľali. Každý z tých, pre ktorých to bola zábava."

Odvrátila sa, dúfajúc, že nezbadal nenávisť, ktorá ňou lomcovala. Jon draho zaplatí za všetko to, čo spôsobil. A nie len mne. Otvorila malú listovú kabelku a vytiahla balík vreckoviek. Jednu podala Theovi a ďalšou si z líc zotrela slzy i časť make-upu. V duchu ďakovala bohu za existenciu vode odolných maskár.

„Mali by sme sa vrátiť," prehovorila Bella do ticha. „Ale najprv si niekde musím spraviť make-up."

„Skrátka odtiaľ vypadnime," mykol Theo ramenami a pozrel na rolexky na zápästí. „Sú takmer dve hodiny, nik sa po nás už zháňať nebude."

Bella vrátila vreckovky do kabelky a zarazila sa pri pohľade na svoj smartfón. Presnejšie, pri pohľade na štrnásť zmeškaných hovorov od Cedrica a Tylera datovaných iba pár minút do minulosti. V rovnakom momente sa displej rozžiaril, oznamujúc ďalší prichádzajúci hovor od Cedrica.

V žalúdku sa jej usadil nepríjemný pocit. Cedric jej nikdy predtým nevolal. Ani len netušila, že mala uložené jeho číslo. A ani to, že on mal to jej. Vylovila smartfón z kabelky a okamžite zdvihla, ignorujúc Theovu prítomnosť. „Cedric?" vyhŕkla s obavami v hlase. „Čo-,"

„Poslal som ti lokalitu. Príď, ponáhľaj sa." Cedricov hlas bol neprítomný a zachrípnutý a vety nesúvislé. „Stalo sa to. On..." Cedricovi sa zlomil hlas. Vzápätí v pozadí zachytila rinčanie skla.

„Cedric," zarazila ho. Po chrbte sa jej šplhala hrôza. „Čo sa stalo?"

„Erik," zašepkal zlomene. „Erik mal nehodu."

•••

Takmer celá cesta prebehla v ťaživom tichu. Theovi pri pohľade na ňu behal po chrbte mráz. Neplakala, nepanikárila, nebála sa. Aspoň nie navonok. Jediným príznakom toho, čo sa jej skutočne premieľalo hlavou, bol orkán emócií zračiaci sa v jej očiach, keď naňho pozrela. Všetko, čo mu povedala, bolo, že jej brat Erik mal nehodu na motorke. A súradnice miesta, kde k nehode došlo.

Theovi zovrelo žalúdok, keď sa v diaľke pred nimi zjavila spleť červených a modrých majákov. Netrvalo dlho, a farebné bodky sa premenili na zástup vozidiel. Dva policajné vozidlá. Tmavozelený sedan. Sanitka. Dve motorky - jedna dobitá ležiaca pri zvodidlách, druhá zaparkovaná len pár metrov od nej. A čierna dodávka.

Auto zastalo vedľa sanitky a Theovi zovrelo žalúdok pri pohľade na dvoch technických pracovníkov a jedného záchranára, ktorých doteraz skrývali parkujúce autá. Pri pohľade na nehybné telo blondiaka na nosidlách, ktoré práve vkladali do auta. Nie však do sanitky, ale do čiernej dodávky.

Theo sa obrátil k Belle, no bolo neskoro na uchránenie ju pred tým pohľadom. Už to videla. „Nie," zamrmlala sotva počuteľne a oči sa jej zaliali slzami. „Nie... on nie."

Vystúpila z auta a zamierila k čiernej dodávke, no cestu jej zahatal tmavovlasý chlapík v koženke, ktorý rozhodne nepatril k záchranným zložkám. Theo vystúpil a sledoval, ako ju muž chytil za ramená a čosi jej povedal. Tvár mal bledú, strhanú a zmáčanú slzami. Theo nemusel byť jasnovidec, aby mu došlo, že on bol ten druhý motorkár.

„Pusti ma!" protestovala Bella, no muž iba potriasol hlavou a pritisol si ju k telu proti jej vôli, hovoriac jej čosi, čomu Theo nemal šancu rozumieť. „Nie... nie... nie!" Bella sa zrazu prestala vzpierať a podlomili sa jej kolená. Motorkár ju pohotovo zachytil. Z hrdla sa jej drali srdcervúce vzlyky ktoré otriasali nielen jej telom, ale aj Theovým vnútrom.

Mal pocit, že nemôže dýchať. Neviditeľná ruka mu zvierala hrdlo a ťahala všetky tie bolestivé spomienky a momenty na povrch. Všetko mu to až príliš pripomínalo Elliota. Vybavila sa mu Elliotova vysmiata tvár, keď ho videl naposledy v podvečer toho dňa, keď zomrel. Mal namierené k priateľke, ale prisahal Theovi, že sa ešte pred polnocou vráti, aby mohli poriadne zapiť Theove narodeniny. Ale nevrátil sa. Už nikdy. Život za život. Theo si bol istý, že to bola cena za to, čo urobil. Osud – alebo náhoda – mu dal trpko pocítiť, čo spravil. Ako to bolelo, stratiť brata.

„Čo tu robíš?"

Theo sa zvrtol a chvíľu mu trvalo, kým našiel zdroj hlasu. Pri zelenom sedane čupel Tyler. Divokým tempom poťahoval z cigarety. Prebodával ho pohľadom, z ktorého Theo nedokázal vyčítať vôbec nič. Neznelo to priamo nepriateľsky, no rozhodne do tej otázky nevložil žiadnu kladnú emóciu.

„Bella bola so mnou, keď jej zavolali," odvetil Theo jednoducho. „Mrzí ma, čo sa stalo."

Tyler ho chvíľu mlčky prebodával pohľadom, no napokon k nemu v zmierlivom geste natiahol balík cigariet. „Ani si ho nepoznal," podotkol Tyler, keď Theo podišiel k nemu a vzal si cigaretu.

„Nie, ale iba pred pár hodinami mohol oči nechať na mojom aute."

Tyler sa bolestivo uškrnul a podal Theovi zapaľovač. „To znie ako Erik."

„Príde mi to... neuveriteľné. Ako rýchlo sa veci dokážu zvrtnúť. A to aj napriek tomu, že som to niekoľkokrát zažil." Na moment sa odmlčal. „Čo sa tu stalo?" spýtal sa opatrne.

Tyler zhlboka potiahol z cigarety a po chvíli sťažka vydýchol. „Niekto doňho vrazil a zdrhol," prehovoril po chvíli hlasom presýteným potláčanými emóciami. „Cedric šiel pár kilometrov za ním, dal mu prvú pomoc a zavolal záchranku, ale... bolo neskoro. Zomrel sotva pár minút predtým, než som sa sem dostal."

Zvonenie mobilu Tylera vytrhlo z letargie. Vrhol krátky pohľad na displej a vyškriabal sa na nohy. „Musím to vziať," zamručal a zdvíhajúc hovor sa stratil za sanitkou stojacou obďaleč.

Theo tiež vstal a než sa stihol vybrať nájsť Bellu, zbadal motorkára – Cedrica – ako k nemu kráča s Theovým sakom v ruke. Už z diaľky ho Cedric prebodával zvláštnym, mrazivým pohľadom, z ktorého mu po chrbte prebehli zimomriavky. Akoby videl priamo doňho.

Cedric zastal a natiahol k nemu ruku so sakom. Theo sa za ním natiahol – a to bola chyba. V priebehu zlomku sekundy bol hrudníkom pritisnutý ku karosérii auta s rukou bolestivo vykrútenou za chrbtom.

„Čo to, dopekla-," začal, no ostrá bolesť v ramene ho umlčala. Zrazu začínal ľutovať, že nakázal ochranke, aby ostala v aute. Hneď za tou hlúpou sanitkou bolo prinajmenšom pol tucta fízlov. Stačilo by zakričať a niekto by prišiel. Bolo však málo pravdepodobné, že by to bolo skôr než by mu ten psychopat vykĺbil rameno.

„Vypadni odtiaľ, Leigh, kým ti ublížim," zasyčal Cedric s potláčanou zúrivosťou v hlase. „Choď domov a spýtaj sa svojho bratranca, s kým sa včera ráno stretol. Spýtaj sa ho, či vie, kto to vlastne bol, koho dal odstrániť."

Theo pri jeho slovách ustrnul. „Netuším, o čom to rozprávaš," zavrčal, no v hlave sa mu rozžiarila kontrolka. Nech ten muž bol ktokoľvek, vedel.

Tlak v Theovom ramene zrazu povolil a Cedric ho prudko zvrtol k sebe. Schmatol ho za kravatu a pritiahol tak blízko, že mohol cítiť jeho dych na tvári. Oči mu blčali hnevom a pohŕdaním a... a čímsi, čomu Theo plne nerozumel. „Presne vieš, o čom hovorím," odsekol Cedric. „Vypadni. A neopováž sa o čomkoľvek čo i len ceknúť pred Bellou. Rozumieš?"

„Čo to, kurva, robíš?! Zbláznil si sa? Všade sú tu fízli!"

Theo pozrel za Cedrica a zbadal Tylera. Dvoma krokmi bol pri nich a schmatol Cedrica za rameno. Theo by čakal, že Tylera odsotí, no namiesto toho Cedric Thea po chvíli pustil a cúvol. „Iba priateľské varovanie," odvetil Cedric ticho a venoval Theovi mrazivý pohľad. Hodil mu sako, ktoré stále zvieral v prstoch. Theo ho neochotne chytil. „Choď, než si to rozmyslím."

•••

Luciana našiel sedieť na gauči v obývačke s ginom v ruke a neznámou brunetou na kolenách. Theova prítomnosť by ho zvyčajne rozladila, no dnes ho privítal úškľabkom a pozdvihnutím pohára. „Zdá sa, že svadba sa nejako zvrtla. Čo to máš s košeľou? Vrhla sa teba roztúžená družička?"

Lucian zriedkakedy vypil veľa. Bol príliš posadnutý kontrolou na to, aby si dovolil taký sklz. No Theo mal pocit, že dnes v sebe mal o kúsok viac, než bola jeho norma. Prebehol pohľadom brunetu a zamračil sa. „Odíď," nakázal a kývol hlavou k dverám. „Hneď," dodal, keď bruneta neisto pozrela na Luciana.

Lucian odfrkol a čosi brunete pošepol. Tá prikývla a so sklopeným zrakom okolo Thea vykĺzla z miestnosti. Lucian medzičasom preniesol pozornosť na Thea. „Takže ti nejaká nedala," skonštatoval pobavene a usrkol z pohára.

Theo netušil, čo si má o Cedricovom výstupe myslieť. Kto to skutočne bol? Čo vedel o ich rodine? Čo vedel o ňom? Čo vedel o Lucianovi? Nech už vedel čokoľvek, prečo riskovať a odhaliť to práve jemu, synovi Doriana Leigha? A v neposlednom rade... mala smrť Bellinho brata niečo spoločné s ich rodinou?

Chcel zabudnúť na všetko, čo mu Cedric povedal, a skrátka predstierať, že sa to nestalo. Zvieralo mu žalúdok pri pomyslení, za čo všetko mohla byť jeho rodina zodpovedná. Medzi ním, jeho otcom a Lucianom bolo priveľa nezodpovedaných otázok. Theo vedel, že ho z mnohých vecí vynechávajú. Na moment mu to dávalo argument voči vlastnému svedomiu – nevedel o tom, nebol tam, nik mu o tom nepovedal. Tá ilúzia, že nie je súčasťou tejto rodiny sa veľmi rýchlo rozplývala. A už to skrátka ignorovať nedokázal.

„S kým si sa v piatok doobeda stretol?"

Lucian na moment zmeravel. Bolo to takmer nepatrné zarazenie sa, ktoré by nik, kto ho nepozná, nezaregistroval. Takmer okamžite bol znovu vo svojej koži. V koži chladnokrvného manipulátora, vyjednávača a klamára. V koži vraha. „Denne stretávam desiatky ľudí, Theo. Mohol by si špecifikovať?"

„Presne vieš, o čom hovorím," uškrnul sa Theo chladne. Skutočnosť bola taká, že on sám netušil, o čom rozpráva. Avšak nie práve najkratšia cesta domov mu dala dostatočný čas premyslieť každú cestu, ktorou by sa táto debata mohla vinúť. „Hovorí ti niečo meno Erik White?"

Lucianova tvár citeľne ochladla. „Odkiaľ to máš?"

„Takže zrazu si spomínaš?" uchechtol sa Theo a založil si ruky za chrbtom. „Prečo zomrel?"

„Hráš nebezpečnú hru, Theo," zavrčal Lucian a položil pohár s ginom na stôl. „Od koho máš tie informácie? Nech je to ktokoľvek, je pre nás rizikom."

„Pre nás alebo pre teba?" zasmial sa Theo. „Možno sa zajtra pri raňajkách opýtam otca, či je to pre nás riziko. Čo povieš? Pretože myslím, že jediný, kto je tu v ohrození, si ty. Alebo sa mýlim?" Lucian ho fixoval zlostným pohľadom, no mlčal. „Prečo Erik White zomrel?"

„Dlžil som niekomu niečo," podvolil sa Lucian po chvíli, no Theo dobre vedel, že tú náhlu krotkosť iba hrá. „Dohadovali sme sa na uzavretí toho celého, keď nás White videl. Možno aj počul."

„Zbavil si sa ho."

Lucian mykol ramenami. „Vedel priveľa. Nemohol som ho nechať skrátka odkráčať a riskovať, že počul viac, než by bolo bezpečné. Už len to, že nás videl, bolo riziko."

„O čo šlo? S kým si sa stretol?"

„Je to osobná záležitosť," odvetil Lucian vyhýbavo a pozrel na Thea. „Kto ti to povedal? Potrebujem to vedieť. Nemôžem riskovať, že vyjde najavo niečo, čo by mohlo zdiskreditovať nás všetkých."

Ak by ho tak nenenávidel, ak by tak veľmi netúžil konečne počuť aj niečo iné ako lži, uveril by mu. Lucian presne vedel, u koho zahrať na akú strunu, aby vyšiel s čo najmenšími škodami. Ale nie dnes. „Nie," odvetil Theo jednoducho.

„Nie?" zopakoval Lucian zarazene, akoby dobre nepočul. „Ale-,"

„Vieš, kto to bol?" prerušil ho Theo a podišiel bližšie.

„Prečo by ma malo zaujímať?" odvrkol Lucian podráždene. „Majiteľ klubu. Pretekár. A najmä: bol pre nás riziko."

Myslel na svojho brata. Myslel na to, čo by urobil, ak by toto bolo odôvodnením smrti jeho brata. A vzápätí Lucianovi vrazil. A znovu, znovu a znovu. Niekde uprostred toho procesu obdržal aj on sám pár zásahov, ale bolo mu to jedno. Necítil bolesť. Nie fyzickú. Zalievala ho iba zúrivosť a pocit nespravodlivosti, že jeden muž dokáže napáchať lusknutím prsta toľko bolesti a necítiť pri tom ani zrnko ľútosti. Zrazu rozumel, prečo sa k nemu Cedric správal tak, ako sa správal. Byť ním, neostal by pri vyhrážkach. Theo nebol o nič menej vinný ako oni všetci.

Keď skončil, Lucianovi sa z nosa rinula krv a pod ľavým okom mu Theov prsteň zanechal pár nepekných rán. Narovnal sa, utrel si zakrvavené hánky do už tak zničenej košele a zadíval sa na nadávajúceho a prskajúceho Luciana, ktorý ho prepaľoval nenávistným pohľadom. Zvrtol sa na odchod, no pri dverách zaváhal. Venoval Lucianovi posledný pohľad. „Erik White bol Isabellin brat."