Pietro si dolial si bourbon a siahol po fotografii ich desiatky, ktorú Bella položila na stôl. Pery mu zvlnil nostalgický úsmev. „Po Ramoninej smrti sa isqunwalla stala Sierriným terčom. Na mňa nikdy siahnuť nemohla, a ani to nebolo v jej záujme. Ale zvyšok..." Pietro prešiel palcom po tvárach na fotografii. „Hacan, Quenti, Jasan... tí sú už nejaký čas mŕtvi. So zvyškom sme v záujme bezpečia prerušili kontakty. O Raúlovi som nepočul asi pätnásť rokov, Cam o sebe raz za pár rokov dá vedieť, ale od Ramoninej smrti som ho nevidel. Zvyšok... aspoň viem, že sú nažive. Som v kontakte iba s Jeromom. S ním sa Sierra nenáhli, keďže verí, že ho tak či tak dostane, a okrem toho skutočne stiahla svojich ľudí z Anglicka. Tá dohoda je pre ňu príliš podstatná na to, aby porušila podmienky.

Pár dní dozadu ma kontaktoval Jerome, chcel sa stretnúť. Nepovedal prečo, ale on v poslednej dobe nezvykol byť tým, kto inicioval osobné stretnutia. Máme sa stretnúť túto stredu. Chcela by si sa pridať?"

Tylerov otec sa približne v čase, keď Bella nastúpila na vysokú, z Londýna odsťahoval. Od vtedy ho nevidela. Ani Tyler sa s ním často nestretával. Teraz dávalo zmysel, prečo. „Áno," prikývla Bella. „Nevidela som Jeroma celú večnosť."

Pietro prikývol. „Predpokladám, že Cedric a Tyler sa tiež ukážu. Jeden z nich ťa na miesto vezme. Je to asi dve hodiny autom od Londýna." Pietro znovu zdvihol kufrík a otvoril ho. Tentoraz Bella videla aj jeho obsah. Bola v ňom hromada papierov, prevažne úradné dokumenty. Pietro sa v obsahu kufríka chvíľu hrabal a po chvíli vytiahol zväzok obálok.

Bella pri pohľade na svoje meno napísané matkiným úhľadným rukopisom zatajila dych. „Rátala s možnosťou, že sa možno nedožije dospelosti svojich detí. V priebehu rokov tebe i Dashovi napísala niekoľko listov. Nemusíš ich čítať hneď, ak nechceš, ale sľúb mi, že si ich raz prečítaš. Že ich nezničíš, než sa dozvieš, čo ti v nich chcela povedať."

Bella naňho pozrela, akoby sa zbláznil. „Prečo, preboha, by som ničila posledné slová, ktoré mi moja matka chcela povedať?"

Pietro sa zahľadel na písmo na obálke. „To je presne to, čo s nimi spravil tvoj brat v momente, keď som mu dal listy adresované jemu. Hodil ich do ohňa skôr, než som ho stihol zastaviť."

Bella neveriacky potriasla hlavou. „To by... prečo by to robil?"

„Keď mal asi sedemnásť, párkrát som sa s ním stretol. Povedal som mu, že sme s Ramonou boli dobrí priatelia. Rozprával som mu o nej. Aká bola, akú som ju poznal. Na tom poslednom stretnutí som mu povedal viac o jej pôvode. O Usqullu. A tiež o tom, že som jeho otec. Nevzal to dobre. Neveril mi to. Tie listy som mu dal ako dôkaz. Vzal si ich, povedal mi, že ma už viac nikdy nechce vidieť. Cestou z reštaurácie listy hodil do ohňa dekoračnej fakle. Požiadal som Jeroma, aby s ním prehovoril. Predsa len, Jerome preňho nebol cudzinec. Ale nepočúval ani jeho. Neveril, že by to mohla byť pravda. Nechcel, aby bola.

Od Ramoninej smrti ste boli obaja obklopení ľuďmi, ktorí na vás dohliadali a chránili vás. Pred Sierrou, pred hocikým, kto by vám mohol chcieť ublížiť. Myslel som na všetko, aby ste boli v bezpečí. Len nie na to, že by som vás mal chrániť pred vami samými. A tá chyba stála tvojho brata život."

Bella k nemu zmätene vzhliadla. „O čom to hovoríš?"

„Niečo z toho, čo som Dashovi povedal, v ňom muselo vzbudiť podozrenie, že ho sledujem. Zaznamenal mojich ľudí a začal robiť všetko pre to, aby ich striasol. Zmenil svoje rutiny, začal vynechávať školu, robil všetko preto, aby sa ich zbavil. A darilo sa mu to."

„Áno, to si pamätám," prikývla Bella. „Začal byť veľmi paranoidný, tajnostkársky. David si myslel, že možno začal niečo brať. Polícia neskôr pracovala aj s teóriou, že to nebola náhodná vražda. Že sa možno zaplietol s nejakými ľuďmi."

„Isabella." Bella vzhliadla a jej zrak sa stretol s tým Pietrovým. Jeho oči boli smrteľne vážne. „Nebola to iba teória. Tvoj brat sa do čohosi zaplietol. Neviem s kým a neviem do čoho, ale to bol dôvod, prečo sa ho chcel Jon zbaviť. Vedel niečo, čo nemal."

Belle chvíľu trvalo, kým našla slová. „Prečo... prečo si mi to nepovedal skôr?"

„Nebola to informácia, ktorú si potrebovala vedieť. Spočiatku som nechcel narušiť tvoju predstavu o Dashovi. Neskôr... zbytočne by to rozrušilo tvoje sústredenie. Neviem, čo presne Dash urobil alebo vedel, a to mám obrovský dosah. Jon určite vie, kto si. A jediný dôvod, prečo sa tebou necíti ohrozený, je, že v jeho očiach ideš po Leighovcoch. Ak by si myslel, že čosi vieš o ňom alebo o tom, čo vedel tvoj brat, bola by si dávno mŕtva." Pietro sa napil bourbonu a mrazivo sa usmial. „Chcem vedieť, čo Dash vedel alebo urobil. To je jeden z dôvodov, prečo chcem Jona živého. Bez ohľadu na to, či sme rodina alebo nie, bude pykať za všetko, čo spravil. Netolerujem zlodejov ani manipulátorov. A už vôbec nie nelojálnych."

„Povedal si mi, že Jon ťa o čosi obral. Čo to bolo?" prehovorila Bella do ticha, ktoré sa medzi nimi rozhostilo. Vedela, že Pietro mal majetky hodné miliónov, možno aj miliárd, no ten chlad a tichý hnev zrkadliaci sa v jeho očiach, keď hovoril o Jonovi... bolo v tom čosi viac ako len peniaze.

„Obral ma o syna, okrem iného," vydýchol Pietro a napil sa. Podľa Belliných výpočtov to bol prinajmenšom jeho štvrtý pohár. „Ukradol zlato, pár veľmi cenných obrazov z mojej zbierky a šperky.

Asi pred dvadsiatimi rokmi boli v Peru nájdené tri vyše dvojkarátové červené diamanty. Ich výskyt je nesmierne vzácny, kusy nad jeden karát sú ešte zriedkavejšie. A tri pohromade... Nazvali ich Peruánske slzy. Kúpil som ich pre tvoju matku. Šperky, ktoré som z nich dal vyrobiť, boli súčasťou toho, čo vtedy Jon ukradol. Majú nesmiernu hodnotu, no sú príliš drahé na to, aby ich mohol nepozorovane predať. Ak by sa o to pokúsil, zaznamenal by som to. Takže ich stále má. Mám pár ďalších dôvodov, prečo Jona dostať, ale tie si nateraz nechám pre seba."

Pietro nemohol ísť po Jonovi osobne. Jon si bol vedomý, že ak sa raz dostane do rúk svojho otca, bude to jeho koniec, a preto bol až paranoidne opatrný. Ich dohoda pred rokmi bola jednoduchá. Pietro ju naučí všetko, čo vie, poskytne jej informácie, ktoré má, a zdroje, ktoré by Bella potrebovala. Nezáležalo mu na priebehu, iba na tom, aby v závere dostal Jona živého.

„Dostaneme ho, a to čoskoro," prehovorila Bella a istota vo vlastnom hlase ju na moment prekvapila. „Nedovolím, aby mu všetko to, čo spravil, prešlo."

„Nepodceňuj ho," varoval ju Pietro. „Urobí čokoľvek, aby si zachránil vlastnú kožu. A nech spravil čokoľvek, nestojí to za to, aby som stratil aj teba." Pietro sa zadíval na nástenné hodiny. Bella jeho pohľad sledovala a prekvapene si uvedomila, že už je takmer deväť. „Myslím, že by som mal ísť. Budem dúfať, že sa v stredu ukážeš." Pietro z kufríka vytiahol zväzok niekoľkých desiatok fotografií. „Jerome ich má omnoho viac, než ja. Všetky veci, ktoré Ramona mala v Londýne a boli nejako spojené s tým, kým skutočne bola, mala uňho. To je dôvod, prečo v dome po smrti tvojich rodičov nik nič podozrivé nenašiel."

„Ďakujem," zašepkala Bella a prijala podávané fotky. „Za všetko, čo si mi dnes povedal. Viem, že to pre teba nebolo ľahké. A sľubujem, že tie listy si prečítam. Až na to naberiem silu."

Pietro sa pousmial. „Myslím na ňu každý deň. Stratil som mnoho ľudí a tá bolesť sa po čase utlmila, no nie pri nej. Strata niekoho, kto ti je celým svetom, nikdy neprebolí. Som rád, že som ti mohol ukázať Ramonu, ktorú som poznal ja. Ďakujem, že si ma vypočula. Napokon, je to aj tvoj príbeh."

•••

V noci toho veľa nenaspala. Napokon, po tom všetkom, čo sa dozvedela, nebolo sa čomu diviť. Krátko po tom, čo Pietro odišiel, spustil sa prudký lejak. A tak strávila väčšinu noci prechádzaním fotografií, spomienok a nových informácií s mačkou v lone a slzami zmáčanou tvárou. Bolo toho na ňu priveľa naraz. Avšak bolo to to, čo chcela – pravda. A tá bolesť jej stála za možnosť poznať všetko to, čo sa okolo nej roky zakrádalo.

Ráno bolo príšerné. Bella si nepamätala, kedy naposledy pre ňu bolo tak ťažké prepnúť do pracovného režimu. Stretnutie s obchodným zástupcom IT korporátu a jeho právnikom, ktoré mala ráno hneď na ôsmu, nedopadlo ani zďaleka podľa jej očakávaní. Možno to bolo aj tým, že po rušnom víkende si na svoje očakávania sotva spomínala.

Okrem toho, stále tu bol Lucian. Úplne naňho zabudla. Matne si spomínala, že si od neho predošlý večer našla neprijatý hovor. Nemala chuť s ním hovoriť, ale potrebovala voľno v stredu a uňho bolo najpravdepodobnejšie, že jej ho aj dá. Jason Vitale, právnik, ktorý bol oficiálne jej nadriadeným, nemal rád presúvanie stretnutí na poslednú chvíľu. Zastával názor, že to nie je profesionálne, a pokiaľ nešlo o niekoho významného, tak ani akceptovateľné.

Do kancelárie prišla len pre poznámky k stretnutiu, ktoré si chcela naštudovať počas obeda. Prioritou sa na tých desať minút strávených v budove stalo vyhnúť sa Lucianovi. Bella opatrne otvorila dvere kancelárie a vyzrela na chodbu. Panoval bežný ruch, ktorý v Lucianovej prítomnosti zvyčajne utíchal. A nebol ani na dohľad. Rýchlo vykĺzla z kancelárie, zamkla a ráznym krokom vykročila k výťahu. Alebo by aspoň bola vykročila, ak by takmer nevrazila do širokého pánskeho hrudníka.

„Utekáš pred niekým?" spýtal sa Theo pobavene. „Nebodaj pred mojím bratrancom?"

„Nie," odsekla Bella, popudená faktom, že ju odhalil. „Iba som už takmer dvadsaťštyri hodín nejedla."

„Nuž, tak to mi dovoľ byť na moment džentlmenom a pozvať ťa na obed." Kým sa Bella zmohla na námietky, zľahka jej položil dlaň na chrbát a vykročil opačným smerom, ktorým chcela ísť Bella. „Aspoň sa môžeme dohodnúť na tom, ako mi oplatíš moju pomoc s Vitalem. A byť tebou, kráčam rýchlejšie. Keď som Luciana naposledy videl, mal namierené sem."

Bella sa s povzdychom vzdala akýchkoľvek námietok a vkĺzla za Theom do výťahu. Nebola to spoločnosť, po ktorej túžila, ale bolo to lepšie ako obed s Lucianom.

Zviezli sa do časti garáže a Theo zamieril k elegantnému čiernemu vozidlu, ktoré nikdy predtým nevidela. V duchu sa sama seba pýtala, koľko áut asi má. Koľko by ich mala ona, ak by mohla mať čokoľvek?

„Aký si mala víkend?" spýtal sa Theo a naštartoval.

„Rozhodne vyčerpávajúcejší, ako som očakávala," odvetila Bella a v spätnom zrkadle si nenápadne skontrolovala rúž. „Rodinná dráma a tak."

Theo sa uškrnul. „To poznám."

Viac, ako si len myslíš, prebehlo Belle hlavou. „Aký bol ten tvoj?"

„Dosť podobný tomu, čo si popísala ty," zaškeril sa Theo a zrýchlil, aby stihol zelenú na semafore. „Lucian sa sústredí na firmu a elegantne na mňa hodil všetko ostatné. Jedna z mojich sesterníc mala šestnásť a jej matka usporiadala oslavu. Ukázať sa tam mal Lucian, ale poslať tam mňa mu prišlo ako lepší nápad."

Tentoraz Theo zvolil mexickú reštauráciu. Bola trochu ďalej od firmy, než bol Bellin zvyčajný okruh, takže tam ešte nebola. Jedlo však vyzeralo lahodne. Obaja si objednali kuracie enchilladas, ktoré kraľovali ponuke dňa.

„Ako dlho sa ešte Lucianovi plánuješ vyhýbať?" spýtal sa Theo, keď im priniesli jedlo na stôl.

„Nevyhýbam sa mu," bránila sa Bella. „Len... veľmi som sa nevyspala a raňajšie stretnutie mi nevyšlo najlepšie... nemala som chuť riešiť čosi ďalšie." A úprimne, nevedela, čo s Lucianom robiť. Nechcela si s ním začať a zároveň ho nemohla odmietnuť. Odsúvať to nebolo riešenie, ale práve teraz sa na viac nezmohla. „Ale tak či tak sa s ním budem musieť dnes stretnúť. Potrebujem v stredu voľno. A vzhľadom na tie tri dohodnuté stretnutia, ktoré v stredu poobede mám, Vitale by mi to s určitosťou zatrhol."

„Zariadim to," prehovoril Theo a napil sa minerálky. „Na Jasona mám svoje páky."

Bella si ho podozrievavo premerala. „Ešte stále si mi nepovedal, čo chceš za to, že si sa postaral o tú vec s Tylerom," podotkla.

Theo sa pousmial a jeho jasné oči ju na moment úplne pohltili. „No, povedzme, že to, o čo by som chcel na oplátku, by pokrylo ešte pár láskavostí."

„Čo je to, čo chceš?"

„Vieš, ako som hovoril o tých rodinných záležitostiach? Nuž, tak jedna z nich je tento víkend v sobotu. Môj bratranec z matkinej strany sa žení. Otcove vzťahy s matkinou rodinou po jej smrti ochladli, ale pozvali nás. Usúdil, že poslať tam mňa je lepšie ako odmietnuť. Nuž, a... potreboval by som reprezentatívnu spoločnosť. Šla by si so mnou?"

Bella čakala všeličo, ale rozhodne nie pozvánku na svadbu, ktorá sa mala konať o päť dní. „Prečo ja?" vyhŕkla prekvapene. „Určite máš hromadu kamarátok, ktoré by ti s radosťou robili spoločnosť."

Theo mykol ramenami. „Mal som v hlave pár adeptiek, jednu dosť lákavú, ale sotva mi dala svoje číslo. Ak by som ju pozval na svadbu, pravdepodobne by sme sa už nevideli." Bella si prekvapene uvedomila, že hovorí o nej. O Nemesis. „A z toho zvyšku minimálne polovica miluje scény. Moje možnosti, ak chcem vziať niekoho, s kým sa bude dať príjemne porozprávať a nebude sa neustále na čosi sťažovať, sú dosť obmedzené. Nebude to nič tak nóbl, ako by bolo, ak by šlo o niekoho z otcovej rodinnej vetvy."

„Myslím, že v tom vidíš skôr príležitosť podráždiť Luciana," podotkla Bella.

„Možno trochu," priznal s uličníckym úsmevom. „Šla by si? Lucian o tom vedieť nemusí."

Bella sa pri tom klišé nahlas zasmiala. „Máme snáď čo skrývať? Mne, ako obeti, predsa nebude nič vytýkať. A tebe beztak vytýka všetko."

„To je pravda," uznal Theo pobavene. „Šla by si?" zopakoval.

„Áno," odvetila Bella po chvíli a venovala Theovi úsmev. „Malé odreagovanie do tohto hektického obdobia by sa hodilo."

V jeho očiach sa zablýskalo víťazstvo. No nebol to on, kto vyhrával. Každou láskavosťou, každým obedom, každým úsmevom, mu bola bližšie a bližšie. A tiež bližšie a bližšie svojmu cieľu. A napriek tomu... zakaždým, keď sa ich oči stretli, hlavou jej behalo jediné: tvoja budúcnosť má zelené oči.

•••

Potešilo ho, že mu na to kývla. Samozrejme, hnacím motorom toho nápadu bolo podráždiť Luciana, ale zďaleka nebol jediným. Bella bola príjemnou spoločníčkou. Ako jednu z mála ju nezaujímalo jeho meno. Nebola priťahovaná tým, kým Theo bol. Zároveň sa k nemu nesprávala ako k synovi svojho šéfa. V jej spoločnosti si nepripadal o nič viac alebo menej, než protivný kolega z práce. A možno to bol dôvod, prečo ho to k nej ťahalo.

„Vybavíš mi teda to voľno u Vitala?" spýtala sa Bella, keď v podzemnej garáži Leigh Industries čakali na výťah.

Theo prikývol. „Budeš ho mať. V stredu?"

„V stredu," potvrdila Bella a odhrabla si z tváre tmavý prameň, ktorý sa jej uvoľnil z drdola. „Kde bude tá svadba?"

„Kúsok od Londýna," odvetil Theo a nastúpil do výťahu.

„A určite tam nebude nik z práce?"

Theo sa zasmial. „To rozhodne nehrozí. Navyše, nebude to zas taká veľká svadba." Stisol tlačidlo s dvadsiatkou a venoval Belle úsmev. „Určite tam nebude nik, kto by ťa mohol obviniť z toho, že hráš na dvoch frontoch súčasne."

Bella ho prepálila ostrým pohľadom. „Koleduješ si o to, aby som s tebou nikam nešla," odsekla, no jej vyhrážky nemali želaný účinok. Theo sa pobavene uškŕňal aj naďalej.

Jeho úškrnok zmizol, keď sa kabína výťahu zrazu s prudkým trhnutím zastavila. Theo sa sotva stihol zachytiť kovovej tyče lemujúcej stenu výťahu. Svetlá na moment zhasli a po chvíli ich ožiarilo slabé červené svetlo pochádzajúce z núdzového osvetlenia.

„Si v poriadku?" vyhŕkol Theo a premeral si Bellu, ktorá si s tlmenými nadávkami šúchala rameno.

„Áno. Čo má byť toto?" mávla rukami okolo seba.

Theo si v duchu kládol tú istú otázku. Podišiel k panelu a stlačil tlačidlo s dvadsiatkou. Keď sa nič nedialo, postláčal ich ešte niekoľko. Bezvýsledne. „Zrejme vypadla elektrina," odvetil. „Alebo nejaký cvičný poplach, ktorý mi unikol?"

Bella potriasla hlavou. „Ak si správne pamätám, výťahy by podľa protokolu zišli dolu, než by sa ich chod úplne pozastavil. Takže požiar to pravdepodobne nebude."

Theo z vrecka vytiahol mobil a zavolal otcovi. Keď ani po piatom zazvonení nedvíhal, s povzdychom zrušil a zavolal na telefón v jeho kancelárii. Zdvihla to jeho sekretárka.

„Kancelária Doriana-,"

„Theo Leigh. Prečo nejde elektrina?" prerušil ju Theo bezohľadne.

„Pravdepodobne došlo k výpadku. Už sa na tom pracuje," odvetila žena. „Do pár minút by mala nabehnúť. Môžem vám nejako pomôcť?"

„Nuž, trčím vo výťahu medzi siedmym a ôsmym poschodím, takže nie," odvetil Theo sucho a zložil. „Do pár minút by to malo znovu nabehnúť," povedal Belle, ktorá ho napäto sledovala.

Bella zamrmlala čosi, čomu Theo nerozumel, a oprela sa o stenu výťahu. Zavrela oči, a tak ju mohol Theo beztrestne pozorovať. „Dúfam, že netrpíš klaustrofóbiou," nadhodil, zatiaľ čo pohľadom skúmal jej tvár. Bola krásna, no líčením to príliš nezvýrazňovala. Mala v sebe čosi exotické. Rozhodne nebola typickou Angličankou. Ak by mal hádať, povedal by, že má korene v Mexiku či okolitých krajinách. Theov pohľad skĺzol na plné pery a neubránil sa myšlienke, aké by to bolo ochutnať ich.

„Nie, ale to neznamená, že sa cítim príjemne v klietke tri krát dva metre visiacej dvadsať metrov nad zemou na oceľovom lane," odvetila tónom podfarbeným sarkazmom.

Theo sa zasmial. „Ak by si pravidelne trávila hodiny v kokpite lietadla, spoliehajúc sa na techniku a zákony fyziky, dvetisíc metrov nad morom, toto by bola malina."

Belline pery sa zvlnili v úsmeve. Zrazu otvorila oči a pristihla Thea pri tom bezostyšnom hltaní pohľadom. „Nájdi si iný objekt na zízanie, Leigh."

Theo teatrálne povzdychol. „Budeš na mňa stále takáto zlá, Altonová?"

Na perách sa jej objavil nebezpečný úsmev. „A čo ak áno?" spýtala sa vyzývavo.

Naprázdno prehltol a sledoval, ako sa od neho odvrátila a zadívala sa na svoj odraz v zrkadle. V odraze však videl, že úsmev jej z pier nezišiel. „Potom si prestanem myslieť, že si taká nevinná." Neovládol sa. Jedným dlhým krokom bol pri nej, zvrtol ju k sebe a váhou tela pritisol k stene výťahu. Vzal jej spodnú peru medzi zuby a prešiel po nej jazykom. Úplne ho odrovnalo, že ho neodsotila ani mu nevynadala do zvrhlých bastardov. Namiesto toho mu vyšla v ústrety a dlaňou spočinula na jeho hrudníku. Ich jazyky sa stretli v skúmavom, chtivom tanci. Theove zmysly zaplavila jej blízkosť, jej korenistý parfum. Chutila sladšie, ako si len dokázal predstaviť.

Belline dlane tlačiace na jeho hruď ich napokon oddelili. Obaja lapali po dychu. Hypnotizovali sa prekvapeným a zároveň rozvášneným pohľadom. Bola to Bella, kto ten okamih prelomil. Uhla pohľadom a podišla k zrkadlu, aby si skontrolovala vlasy a make-up.

Theove pery sa roztiahli do arogantného úsmevu. „Myslel som, že randíš s Lucianom," nadhodil. V rovnakom momente sa hlavné svetlo rozsvietilo a výťah sa pohol.

Ich pohľady sa v zrkadle stretli. Bella mu úsmev opätovala. Oči však ostali nečitateľné. Theo už na nej nebadal ani známku toho, čo sa práve stalo. „A ja som myslela, že zapliesť sa s otcovou právničkou je pod tvoju úroveň."

Theo pootvoril ústa, no nenapadalo mu nič trefné, čo jej na to odseknúť. Napokon mu došiel čas. Výťah zastavil a dvere sa začali otvárať. A za nimi nestál nik iný ako Lucian Leigh osobne.

„Čo to bolo?" spýtal sa ho Theo polohlasne, keď vystúpil z výťahu. Tak, ako bola šanca, že ten výpadok elektriny bola náhoda, bola tiež šanca, že to náhoda nebola. Nebol by to prvý pokus o vlámanie sa do systému Leigh Industries.

„V suteréne prebieha rekonštrukcia, má tam byť firemné fitko. A nejaký chytrák poškodil elektrické rozvody," odvetil Lucian sucho. „Tretina budovy je bez prúdu."

„Ktorá tretina?"

Lucian ho schladil pohľadom. „Choď domov, Theo, inak by sa ti nedajbože mohla ujsť nejaká robota," odvrkol mu bratranec a obrátil svoju pozornosť k Belle.

Theo vrhol nenápadný pohľad na Bellu a venoval Lucianovi široký úsmev. „Tak to aby som bol na ceste," utrúsil, zvrtol sa na päte a zamieril ku kancelárii Jasona Vitaleho.

Vyjednať Belle to voľno nebolo také jednoduché, ako Theo dúfal. Jason naozaj neznášal, keď jeho podriadení robili aj čosi iné než perfektnú prácu, a do tej rušenie schôdzok rozhodne nezapadalo, pokiaľ nešlo o život. Avšak keďže Bella zjavne patrila k jeho najlepším – a najobľúbenejším – ľuďom, napokon prikývol. Za malú daň. To však Theovi nerobilo najmenší problém.

Chcel, aby s ním bola za dobre. A chcel, aby s ním šla na tú svadbu. Chcel si to nechať pre seba a v správny okamžik to vmietnuť Lucianovi do tváre. Nemohol nijako vážne poškodiť jeho pozíciu vo firme, pretože v konečnom dôsledku by tým škodil sebe. Ale zvádzať ženu, o ktorú mal záujem... to mohol. To chcel. A rozhodne za tým nebolo iba potešenie z výhry nad Lucianom.

Pointou dnešného poľovania na Bellu Altonovú však nebolo len pozvanie na svadbu. Celý víkend ho zožieralo čosi úplne iné. A výnimočne v tom nebola žena. Neustále myslel na to, čo mu Lucian povedal o jeho bratovi. Elliot sa zamiešal do čohosi, do čoho sa nemal. To Theovi nestačilo. Chcel vedieť, kto stál za smrťou jeho brata. Kto to zavinil. A hlavne – prečo? Čo vedel, že bol hrozbou, ktorú bolo treba nevyhnutne odstrániť? Muselo to byť dôležité a muselo ísť o niekoho naozaj mocného, ak si trúfol siahnuť na syna tak významnej rodiny, ako bola tá jeho.

Potreboval informácie. Od Elliotovej smrti prešlo dvanásť rokov. Theo nikdy nevidel nič z dokumentov týkajúcich sa jeho nehody a toho, čo nasledovalo. Policajné záznamy, pitevná správa, závet, vôbec nič. A čosi potreboval. Musel niekde začať. V otcovej domácej pracovni nenašiel ani zmienku o rodinných záznamoch. A v práci tobôž nie. Dostať sa mu do laptopu bola vopred prehraná bitka. Boli iba dve možnosti – buď má tento druh dokumentov Dorian niekde veľmi blízko seba a veľmi dobre zabezpečený alebo to má skrátka v hlave. A ani jedno z toho nehralo Theovi do karát.

Potreboval to zistiť bez toho, aby na seba strhol pozornosť, či už ľudí, po ktorých pátral, alebo svojich vlastných. Jeho otec by sa určite nepotešil jeho pátraniu na vlastnú päsť. No Theo to nedokázal nechať tak. Nedokázal naplniť Elliotovu víziu smerovania ich firmy, ich rodiny. Toto bolo najmenej, čo preňho mohol spraviť. Dostať toho, kto zavinil jeho smrť.

Jeho možnosti boli obmedzené. Nemohol veriť nikomu z rodiny a známych. Ani tým, ktorých by mohol považovať za priateľov. Toto bolo čosi, s čím by bez váhania šli priamo za Dorianom. Nikto by si nevzal na zodpovednosť, ak by ďalší Leigh zomrel pri záhadnom pátraní. Premýšľal nad svojimi londýnskymi priateľmi, ktorí nepatrili k leighovcom. A spomenul si na to, ako skončilo jeho vypytovanie sa na Nemesis. Myslel si, že ľudia, u ktorých to zisťoval, boli stopercentne diskrétni. A napriek tomu sa to k nej nejako dostalo. To v ňom budilo nesmierne pochybnosti o tom, komu veriť. Bolo mu však jasné, že sám sa nikam nepohne. Bol pridlho mimo Londýna na to, aby mal prehľad o tom, čo sa tu deje, kto si koho pohneval, kto je na jeho strane a kto by ho zapredal.

Čo vedel, bolo, že Bella počas školy pár mesiacov pracovala na prokuratúre v rámci svojej diplomovej práce. Možno tam niekoho poznala. Možno by sa cestou láskavostí dokázala dostať k nejakým dokumentom. Možno mala už len ako jedna z právnikov pod Vitalem prístup k informáciám a dokumentom, ktoré Theo potreboval. Avšak Theo nevedel, nakoľko ochotná by bola sa na čosi také podujať. A nakoľko by kvôli nemu riskovala. Ak by s tým aj súhlasila, stále tu bolo riziko, že na to niekto príde. Vzhľadom na Lucianovu zaujatosť voči nej, pravdepodobne by to celé padlo na Thea. Čo ho desilo, bola myšlienka, že možno by to nebola iba kariéra, čo by tým riskovala, ale život.

Theo ju príliš dobre nepoznal, no z toho mála, ktoré o nej vedel, došiel k záveru, že rozhodne nie je hlasom, ktorý šepká do ucha Doriana Leigha. Ak by bola, potom by nemala najmenší dôvod chcieť si držať Luciana od tela. Avšak to nemenilo nič na tom, že sa mohol mýliť. Nevedel, nakoľko jej môže veriť. Po dôkladnom zvažovaní však došiel k záveru, že alternatíva k Belle je už len jedna, a rozhodne nie viac dôveryhodná. Nemesis. Očividne mala kontakty a svoje zdroje informácií. Podľa jej vlastných slov vedela o mafii a bola zaviazaná mlčaním, no nepatrila k nej, nie tak, ako patril Theo. Ale neveril jej. Nič o nej nevedel. Tak, ako mohla skutočne byť nezávislá a neovplyvniteľná, mohla byť aj bábkou niekoho významnejšieho. Nate, Theov bývalý spolužiak, podľa jeho dohadov patril k tým diskrétnejším a osvedčenejším zdrojom informácií, než ostatní, ktorých sa predtým pýtal. A Theovi sa cez víkend podarilo vypáčiť z neho čosi viac, než len to, čo mu povedal, keď sa pýtal prvýkrát. Nemesis bola dôveryhodným zdrojom informácií a bola diskrétna. No ona si vyberala, či niečo zistí alebo nie a nebola lacná. Avšak nešla proti veľkým rybám, s ktorými bola zadobre. Aspoň Nate nikdy nepočul o tom, že by poskytla informáciu na týchto ľudí. Hoci si bol istý, že ak by aj poskytla, nikdy by sa to nedostalo do jeho uší. Bola opatrná. A dôkladná.

Od rána zvažoval všetky možné následky a scenáre, rozhodujúc sa, ktorú z nich osloviť. A možno to bol ten bozk, ktorý to napokon rozhodol. Nechcel do toho Bellu zatiahnuť. Nemesis už akosi bola časťou toho sveta, obhliadanie sa cez rameno pravdepodobne dávno bolo prirodzenou súčasťou jej života. Nechcel Bellu ohroziť a niekedy bolo lepšie niektoré veci nevedieť. Pravda o Theovej rodine, o realite Leigh Industries... Theo nemal tušenia, ako by na to celé zareagovala. A ani to nechcel zisťovať. Chcel ju od toho udržať ďalej. Ďalej od Luciana. Ak by sa o tom dozvedela, bolo by neskoro. Theov otec a Lucian by ju nikdy nenechali vedieť priveľa a nebyť jednou z nich.

Theo dorazil domov len krátko predtým, než sa strhla prudká letná búrka. Mal namierené do svojej izby v obrovskej vile, no na poslednú chvíľu zmenil smer. Z vrecka vylovil zväzok kľúčov, na ktorý len deň predtým pribudol jeden nový kľúč. Bola to kópia kľúča, ktorý si Theo v sobotu požičal z otcovej pracovne. Pravdepodobne stačilo sa na to otca spýtať, ale toto sa zdalo Theovi ako jednoduchšie riešenie. Najmä, ak sa to týkalo Elliota. Posledná vec, po ktorej Theo túžil, bolo spomínať ho pred otcom.

Jeho otec po Elliotovej smrti odstránil takmer všetky viditeľné pripomienky toho, že tam niekedy žil. Pravdepodobne to bol jeho spôsob, ako sa s tou stratou vyrovnať. No Elliotova izba ostala nedotknutá. Bola presne taká, akú ju zanechal. Pracovnému stolu vládol organizovaný chaos, kopili sa na ňom rozčítané knihy a papiere s poznámkami k skúške z matiky. Theo mal nohy ako z olova, keď podišiel k stolu a sadol si do rozkývaného koženého kresla. Pohľad mu padol na fotografiu, na ktorej bol Elliot s jeho vtedajšou priateľkou. Osemnásť. Mal iba osemnásť, keď zomrel. Theo si nedokázal predstaviť, kde by bol teraz, ak by jeho brat nebol zomrel. Ak by on stál po otcovom boku vo firme, a nie Lucian.

Theo siahol do kvetináča na poličke vedľa stola, kde kedysi bývala nezničiteľná popínavá rastlina, ktorá dokázala zvládnuť aj Elliotovu príšerne nepravidelnú starostlivosť. Dvanásť rokov bez vody už ale nedala. Theo zašmátral pod vyschnutými listami a po chvíli nahmatal to, čo hľadal. Vložil si joint medzi pery a z druhej zásuvky stola vytiahol zapaľovač. Pripálil podomácky ušúľanú cigaretu s pochybným obsahom a zhlboka potiahol. Zrakom spočinul na striebornom pere, ktoré ležalo na kope papierov. Zboku bolo vyryté meno jeho brata.

Z vrecka vylovil smartfón a našiel číslo, ktoré tam pribudlo iba nedávno. Môžeme sa stretnúť? Mám pre teba návrh. T

„Dostanem ho, braček," zašepkal to ticha a opatrne vzal pero medzi prsty. „Zistím, kto ti to spravil a prečo, a dostanem ho. Nech to stojí čokoľvek."