Bella vedela, že Pietrova rodina odjakživa patrila k jedným z najmocnejších a najvplyvnejších ako na Sicílii, tak aj v Taliansku ako takom. Nepatrila k tým, o ktorých bolo veľa počuť, ale k tým, ktoré ťahali za nitky. Vedela, že Pietro bol pomerne mladý, keď prebral rodinný biznis. Avšak nikdy jej nepovedal viac. Doteraz.

„Narodil som sa ako druhý z troch synov jedného z najvplyvnejších mužov na Sicílii," začal Pietro potichu a pohľad uprel na pohár bourbonu, ktorý mu Bella ponúkla. „Romeo, môj starší brat, mal po otcovi prebrať biznis, alebo prinajmenšom jeho výraznú časť. Vyštudoval právo, šli mu obchody a držal si skvelý prehľad o rodinných záležitostiach – skrátka presne taký dedič, akého by si len otec mohol priať. Romeo bol jeden z dôvodov, prečo otcovi nikdy neprekážalo, že mojou najväčšou vášňou bolo umenie. Nezaujímal ma biznis ani rodinná politika a bol som vďačný, že väčšina tých problémov padne na Romeove plecia. Myslím, že otec bol rád, že medzi nami nikdy nepanovala rivalita ohľadom moci. Možno práve preto, aby ani nikdy nevznikla, ma nenútil ísť cestou, ktorú si vybral môj brat. Ale keď som prišiel s tým, že chcem umenie študovať, nebol ani trochu nadšený. Videl ma ako budúceho právnika alebo lekára, ak už nie biznismena, a nič iné si ani nepripúšťal. Tvrdohlavosť a vytrvalosť som zdedil po ňom, čo vyústilo do každodenných debát pri večeri, občas aj hádok. Bol neoblomný, ale napokon povolil. Prišiel s návrhom, ktorý nebol prehrou ani pre jedného z nás.

Moja prastará mama z matkinej strany pochádzala z Peru, z veľmi starej a zámožnej rodiny. Nemali sme s nimi najlepšie vzťahy a otec si ich potreboval nakloniť na svoju stranu. Cena zbraní, ktoré sme brali z Brazílie, bola priamo úmerná ich záujmom, keďže boli významným dodávateľom pre ľudí, s ktorými môj otec obchodoval. V záujme udržania prinajhoršom neutrálnych vzťahov bolo otcovi navrhnuté, aby jedného zo svojich synov poslal na dva roky do Peru výmenou za dcéru tamojšieho vodcu, ktorá mala stráviť rovnaký čas v Taliansku. Otec ani nepremýšľal nad Romeom, potreboval ho doma, a môj mladší brat mal v tom čase iba štrnásť. Presvedčiť mňa bola otcova jediná šanca, ako by z tej situácie mohol vyťažiť. Po chvíli zvažovania som mu na to kývol. Bola to cena za budúcnosť, ktorú by som si mohol vybrať sám. Obetovanie dvoch rokov za to stálo.

Mal som sa stať rukojemníkom mieru medzi otcom a mužom menom Santiago Ramírez. Pašeráci z Brazílie ho prezývali Inka a mali pred ním ohromný rešpekt, azda aj strach. Avšak nikdy o ňom nič neprezradili. Nik o ňom veľa nevedel. Ani o mieste, kde žil. Otcovi priatelia ho mali za divocha žijúceho v pralese. Paradoxne, muž, ktorý stál za enormným pašovaním zbraní, údajne používal ako zbraň výlučne mačetu či nože. Predpokladali, že sídli kdesi uprostred pralesa alebo v horách. Od toho sa odvíjali aj ďalšie reči o kvalite života a podobne.

Nikto netušil, kde skutočne žil, nech sa to otec snažil zistiť akokoľvek. Nik nepoznal lokalitu miesta, kde som mal stráviť dva roky. Otca to zožieralo, no už bolo neskoro cúvnuť. A tak mu neostávalo nič iné, ako poslať svojho syna do neznáma, ak chcel dodržať dohodu.

Na letisku v Cuzcu ma čakalo zo šesť mužov. Nepôsobili dôležito. Akoby pre mňa Ramírez poslal iba hŕstku pešiakov. Pôsobili bezstarostne a uvoľnene, no aj tak ich zraku nič neuniklo. Neboli zas o toľko odlišní od otcových mužov, avšak pamätám si mráz, ktorý mi prebehol po chrbte zakaždým, keď som upútal pozornosť. Neboli to muži môjho otca. Vtedy ma na moment premkol strach. Nikdy som nebol tak ďaleko od domova, od rodiny. Len veľmi zriedkavo som sa niekam dostal bez svojej ochranky, a po niekoľkých nevydarených útokoch na mňa či Romea som ani nemal chuť byť vydaný svetu napospas. Ale to bolo presne to, čo mi to rozhodnutie prinieslo – bol som sám uprostred neznámej krajiny, vydaný na milosť otcovho nepriateľa.

Cesta z letiska do Ramírezovho sídla trvala vyše dvanásť hodín. Väčšinu z toho som prespal. Muži so mnou až na pár výnimiek nerozprávali, avšak družne sa zhovárali medzi sebou. Boli rozdelení do dvoch skupiniek, každá na jedno auto. Asi v polovici cesty sa posádky áut vymenili. Muž, ktorý sedel vedľa mňa, prejavil o čosi viac záujmu ako ten predošlý. Rozprával takmer čistou angličtinou. Pýtal sa ma na let, medzi zdvorilostné otázky občas zamiešal otázku s kontextom, ktorý ho zaujímal naozaj. Pýtal sa ma, či som súhlasil s tou výmenou. Prekvapilo ho, že som povedal áno. A keď som povedal dôvod, muž na prednom sedadle sa úprimne rozosmial. Dovtedy som si neuvedomil, že počúvajú všetci.

Pri pohľade na môjho otca bolo očividné, že je dôležitý. Každý vedel, kto to je. Každý si ho vážil. A bolo to do očí bijúce. Preto mi ani na sekundu nenapadlo, že ten chlapík na prednom sedadle, ktorý neustále poťahoval z cigary a živo diskutoval s ostatnými, by mohol byť sám Santiago Ramírez.

Jeho sídlo bolo uprostred hôr. Nešlo však o drevené chatrče a jaskyne, o ktorých vtipkovali otcovi priatelia. Šlo o obrovskú stavbu, takmer až zámok či pevnosť. Stavba bola z kameňa a budila dojem, že tam stojí už pekných pár storočí. Videl som v Taliansku niekoľko podobných stavieb, no toto bolo honosnejšie. A omnoho staršie.

Zámok bol ukrytý medzi stromami, ktoré siahali vysoko ponad jeho strechu. Stavba bola takmer neviditeľná zo vzduchu a chcieť ju nájsť v spleti hustých lesov naslepo bolo šialenstvo. To bol dôvod, prečo miesto jeho nepriatelia nikdy neobjavili.

Zámok sa zvnútra neveľmi líšil od štandardov inde vo svete. Niekto si dal záležať, aby miesto nezaostávalo za vonkajším svetom. Paradoxne, bolo úplne odrezané nielen od zvyšku sveta, ale aj od vlastnej krajiny. Najbližšie väčšie mesto bolo vzdialené desiatky kilometrov.

Keď som Ramonu prvý raz uvidel, takmer som jej nevenoval pozornosť. Prišla sa zvítať so svojím otcom. Ja som bol príliš unesený tým miestom na to, aby ma to zaujímalo. Ten muž mi ju akoby mimochodom predstavil – moja dcéra, Ramona. Z rozhovoru v aute som vyrozumel, že mužove meno je Santi. Na čo som striehol, bolo meno Ramírez. Môjho otca oslovovali menom iba jeho najbližší priatelia a rodina. A prezývkou? Brat a moja mama. Nemal som ani najmenšie podozrenie, že by tým mužom mohol byť on.

Ramona ma previedla zámkom, ukázala mi izbu, ktorá mala byť na nasledujúce dva roky moja. Čakal som, že pre mňa neskôr ktosi príde a predstaví ma Ramírezovi. Ale neprišiel. A ani na druhý deň.

Ramona toho veľa nenarozprávala. Aspoň nie ku mne, pokým som sa čo najsnaživejšou španielčinou niečo neopýtal. Zakaždým sa usmiala a venovala mi zvláštny pohľad, ktorý ma nútil myslieť si, že mi čosi uniká. V ten deň večer, keď ma prišla zavolať na večeru – v zámku nebolo tak ľahké sa zorientovať – som sa jej spýtal, kedy stretnem Santiaga Ramíreza.

Zvonivo sa zasmiala. Už si ho stretol, odvetila pobavene. Santiago Ramírez je môj otec.

Netrvalo mi dlho pochopiť, že rešpekt sa na tomto mieste meral viac činmi ako zdvorilosťou a úcta a rešpekt mali trochu inú podobu, ako som poznal. Santiago bol úprimný a čestný muž, ktorý nezniesol lži a zavádzanie. Od svojich najbližších vždy očakával pravdu, nech by bola akákoľvek. Ocenil viac kritiku a dopĺňanie nedostatkov než slepé nasledovanie, hoci posledné slovo bolo vždy jeho. Bol vášnivý a občas prchký, s ľahkou aroganciou prislúchajúcou jeho postaveniu. Vzbudzoval rešpekt, no nie strach, pokiaľ pred ním nestál jeho nepriateľ alebo si nemala dobrý dôvod sa ho báť. Nebol svojim mužom iba vodcom, ale aj priateľom. A ich lojalita voči nemu bola omnoho väčšia ako lojalita, ktorú som vídal na Sicílii.

Je ťažké opísať ich spôsob života, musela by si to zažiť, aby si to naplno pochopila. Hory, dediny, údolia, ktoré obývali, obývali ich predkovia celé tisícročia. Ten zámok bol jeden z mála miest inkskej civilizácie, ktoré Španieli nikdy nedobyli. Inkská ríša zanikla storočia dozadu a následky toho pádu sa tvrdo vpísali do toho, čo sa stalo s tým málom, ktorí prežili.

Neboli jedinou hŕstkou tých, čo prežili, no v čomsi sa líšili. Mali vodcu, ktorý nezniesol predstavu, že by jeho krv, jeho predkovia, ostali zabudnutí. A tak prehryzol vlastnú hrdosť a túžbu po pomste a uchýlil sa so svojimi najvernejšími na jedno z posledných miest, ktoré vonkajší svet nikdy neobjavil. Prežili iba vďaka lojalite. Nielen voči sebe navzájom, ale aj voči lojalite k svojim predkom, svoje krvi. Hlboko si ctili svoje tradície, no neopakovali chyby svojich predkov. Namiesto toho, aby sa pred svetom úplne uzavreli, začali ho spoznávať. Už nikdy nechceli doplatiť na nevedomosť. Osvojili si štýl boja svojich nepriateľov, no nebola to túžba po pomste, ktorá ich poháňala. Bola to túžba vybudovať čosi ešte veľkolepejšie, ako bol svet, ktorý poznali. Takto sa vyvíjali storočia. Spätí tradíciami starými storočia, no plne vedomí moderného sveta.

Muž, ktorý ich zjednotil, bol známy ako Cápac Usqullu. Cápac bol najmladším bratom posledného inkského panovníka. Bol to jeho rod, ktorý si zachoval vedúcu pozíciu aj po storočiach. Inka pôvodne nebol názov príslušníka ríše, bol to titul panovníka. To bola jedna z vecí, ktorú si zachovali – vodcu s krvou ich predkov. Dnes je Usqullu tiež pomenovaním pre príslušníka... spoločenstva, z ktorého Ramona pochádzala.

Tvoj starý otec bol Inka, vodca kmeňa Usqullu. Ich systém vlády nebol absolutistický. Inka nebol vnímaný ako vykorisťovateľ či nadradený, ale ako ochranca, otec. Za bežných okolností neboli Usqullu jeho existenciou nijako obmedzovaní. To, čo ich držalo pohromade, nebol Inka, ale lojalita. Nielen k Inkovi, ale aj k sebe navzájom.

Ramona bola medzi svojimi ľuďmi známa a obľúbená. Dôležitá. Čosi ako princezná, hoci bežnému poňatiu slova princezná bola na míle vzdialená. Mala šestnásť, keď som ju spoznal. Bola nebojácna a nespútaná a divoká ako peruánska príroda. Zdedila charakter svojho otca a nebezpečnú krásu matky. Milovala krásne šaty a šperky a vedela sa správať ako dáma, no omnoho radšej sa na koni preháňala úbočiami, vlasy nosila rozpustené a súťažila s chlapcami vo vrhaní nožov. A nik ju za to nehrešil, ako tomu bolo v Taliansku.

Ani som si neuvedomoval, že sa mi páči, pokým som z nej úplne nestratil hlavu. Bola... jedinečná. Omnoho skutočnejšia ako každé iné dievča, ktoré som predtým spoznal. Nejeden by za jej srdce zapredal dušu. A ja som bol ten, komu ho dala.

Náš vzťah... nebolo to tajomstvo, no nebola to ani verejne známa informácia. Časť ľudí, najmä Ramonini priatelia a rodina, si na moju prítomnosť zvykli a po čase ma brali ako seberovného. No omnoho viac bolo Usqullu, ktorí ma brali ako votrelca. Cudzinca, ktorý tam nepatrí. Hoci som spoznal ich kultúru, hoci som sa naučil bojovať ich spôsobom lepšie ako mnoho miestnych. Hoci časť mojej krvi bola rovnaká ako tá ich. Avšak tak dlho, ako som bol v Santiagovej priazni, nik s tým nemohol nič urobiť. A mnohých práve to štvalo najviac – Santiago si ma obľúbil. Dal si záležať, aby som dôkladne spoznal ich kultúru a ich štýl života. Sám ma naučil šermovať – výsada, ktorú okrem jeho dcér a jedného ďalšieho chlapca nemal nik iný.

Mohol so mnou spraviť doslova čokoľvek. Môj otec rozhodne nikdy príliš nenapomáhal tomu, aby vzťahy medzi našimi rodinami neboli vyhrotené. Mohol sa ku mne správať ako k votrelcovi a vôbec nik by mu to nemohol vyčítať. On sa však rozhodol ctiť ten zlomok krvi v mojich žilách, ktorý ma viazal k Usqullu. Nikdy predtým a ani potom som nestretol muža, ktorý by vo mne zanechal väčší dojem ako Santiago Ramírez.

Tie dva roky uplynuli ako voda. A domov som sa vrátil iba na pár týždňov – s oznámením, že v Peru ostanem o čosi dlhšie. Otec nenamietal, ak to znamenalo, že budem spokojný a Santiago bude naklonený obchodu s ním.

Keď som sa vrátil, prvý raz som stretol Sierru, Ramoninu staršiu sestru. Boli si tak veľmi podobné, a predsa nesmierne odlišné. Fyzicky sa podobali, mali rovnaký úsmev, rovnaký smiech. Avšak ich povahy sa líšili ako oheň a ľad. A Ramona bola tým ohňom. Videl som podobný rozdiel ako medzi sebou a Romeom. Sierra bola vychovaná s vedomím, že raz preberie miesto svojho otca. Ramona... mala byť šťastná. Santiago mal na ne obe vysoké požiadavky, no tie na Sierru boli omnoho vyššie. Ramona bola Santiho obľúbenec. A často to využívala. Presne vedela, čo by jej snáď prešlo a čo už asi nie. A rokmi úspešne posúvala hranicu otcovej tolerancie. Sierra bola príliš hrdá na to, aby sa doprosovala, hoci to bol jej otec. Bola elegantná, sebavedomá a vždy dokonale upravená, ale aj vtipná a nesmierne inteligentná. A nedotknuteľná. Strážila si svoje emócie a veľmi zriedkavo dávala najavo, ak jej niečo ublížilo alebo nahnevalo. Skvelá diplomatka. Nikdy som sa nedozvedel, či ten takt a vypočítavosť mala odjakživa alebo ju to naučili v Taliansku.

Nenávideli sa. Začalo to ako súrodenecká rivalita a vystupňovalo sa to do čohosi omnoho väčšieho. Ramona mala prakticky čokoľvek, čo si zmyslela. Bola obľúbená. Každý ju zbožňoval. Bola ako víchrica a nešlo si ju nevšimnúť. Sierra jej závidela tú obľúbenosť, hoci sama príliš nezaostávala. A najmä slobodu, hoci by to nikdy nepriznala. Chcela mať v rukách moc, chcela byť na vrchole a robila pre to všetko. Zväzovala ju prísne predpísaná budúcnosť. Obetovala tomu nesmierne veľa. Ale napriek tomu, že ako Inka neskôr mohla mať čokoľvek, nikdy nemala to, čo skutočne chcela.

Ramona, na druhú stranu, nenávidela byť druhá. A pri Sierre jej nič iné neostávalo. Jej sestra ju takmer vo všetkom o čosi predháňala. Často sa nad Ramonu vyvyšovala, dávala jej pocítiť, kto je víťaz. No nikdy to nedávali najavo na verejnosti či pred niekým iným ako najvernejšími priateľmi. Santiago by nevraživosť medzi nimi netoleroval a obe si toho boli vedomé.

Dá sa povedať, že Ramona sa nikdy nezmierila s tým, že by mala žiť v tieni moci svojej sestry. A robila všetko pre to, aby jej nejakým spôsobom oponovala alebo ju o čosi obrala. Prvým a asi najvýraznejším z tých činov bolo želanie môcť si vybrať svojich verných, keď mala devätnásť. Cápac Usqullu zaviedol tradíciu isqunwalla, deviatich bojovníkov. Vládca si pri svojom zavedení do funkcie vybral deväť Usqullu, ktorí sa mali stať jeho najbližším kruhom, jeho ochrancami, dôverníkmi, rodinou. Bola to nesmierna pocta. Akékoľvek väzby, ktoré osobu dovtedy viazali, padli. Lojalita deviatky ležala výlučne v rukách osoby, ktorej prisahali. V časoch, keď to vzniklo, sa to nevzťahovalo iba na samotného panovníka, ale mohol túto možnosť udeliť aj niekomu inému. A to bolo to, čo Ramona využila. Požiadala otca o poctu mať isqunwalla. Ak by ju bol vtedy odmietol, možno by sa veľa vecí vyvinulo úplne inak. Avšak on jej to dovolil. A nie len jej. Verejne udelil nárok na isqunwalla nielen Ramone a Sierre ešte pred jej uvedením do funkcie, ale dovolil im toto právo preniesť aj na jedného zo svojich potomkov, bez ohľadu na to, kto by po Sierre prebral vodcovstvo. Časť Usqullu to rozhnevalo. Nepovažovali za správne takto rozdávať privilégium, ktoré mal iba vodca. Iní to videli ako bezodný prejav Santiagovej dôvery voči svojim deťom, prejav viery, že jeho potomkovia budú žiť v bezpečí a mieri minimálne jeden pred druhým.

Z pohľadu Sierry to bola rana pod pás. Svojou žiadosťou ju Ramona obrala o právo voliť si isqunwalla ako prvá, ale tiež to bol prejav jej vzdoru. Sierra vedela, že Ramona nikdy nebude skutočne na jej strane, nech by verejne prisľúbila čokoľvek. A svojím počinom získala deviatku ľudí, ktorí už viac neboli verní vodcovi Usqullu, ale iba jej.

Menovanie isqunwalla sa stalo veľkou udalosťou. Najlepší bojovníci z širokého okolia sa zišli, aby ponúkli svoju vernosť dcéram Inku. Ramona to mala dávno dôkladne premyslené. Ako prvého si zvolila Jeroma, najlepšieho mladého šermiara, ktorého spolu so mnou trénoval práve jej otec."

„Jeroma Vasqueza?" vyhŕkla Bella prekvapene.

Pietro sa pousmial a prikývol. „Jerome bol odjakživa jej najbližším priateľom, jej ochrancom, jej starším bratom, ktorého nikdy nemala. Ako najlepšieho šermiara ho určite mala v hľadáčiku Sierra, no on často vyhlasoval, že jej nikdy svoju vernosť neponúkne. Vždy bol lojálny iba Ramone, a to bez ohľadu na nejakú prísahu. A myslím, že to bol práve on, kto Ramonu v jej nápade podporil. Nikomu o tom totiž vopred nepovedala, ale myslím, že on to vedel.

Ponúkol som jej svoju lojalitu tiež, ale skôr z lásky a žartu než z toho, že by som skutočne čakal, že by si ma vybrala. Zžil som sa s ich kultúrou, čiastočne to bola aj moja kultúra, no nikdy by som sa nedovolil nazývať Usqullu. Ale ona ma napriek tomu menovala ako svojho druhého. To bola ďalšia vec, ktorou mnoho ľudí pobúrila, no jej otec akékoľvek námietky zmietol zo stola. On bol s jej výberom viac než spokojný. Tým, že som sa stal jedným z Ramoniných verných, že som bol dostatočným Usqullu v očiach dcéry Inku, stúpol som aj v očiach ostatných. Pre mnohých to bol ten zlomový bod, ktorý ma oficiálne spravil jedným z nich.

Ramona si zvolila sedem ďalších. Boli medzi nimi jej najbližší priatelia, ľudia, s ktorými vyrastala, ktorým bezvýhradne verila."

Pietro siahol po čiernom koženom kufríku, ktorý stál pri gauči, a otvoril ho. Chvíľu sa v ňom prehraboval a napokon Belle podal fotografiu. Bola na nej desiatka mladých vysmiatych tvárí. Bella spoznávala Pietra, Ramonu, Jeroma. Ženu, ktorú videla na matkiných fotkách už predtým. Bola tam ešte jedna žena a päť ďalších mužov.

„Neskôr ti o nich poviem čosi viac, ak budeš mať záujem," nadhodil Pietro ticho a napil sa bourbonu. Následne pokračoval tam, kde skončil. „Krátko na to som Santiaga požiadal o ruku jeho dcéry, a následne aj Ramonu. Obaja súhlasili." Pietrov zrak spočinul na retiazke na Bellinom krku. „Tým prsteňom som ju požiadal o ruku.

So svadbou sme sa nenáhlili. Okrem toho, v tom čase mala mať svadbu Sierra. Brala si prvého zo svojich isqunwalla a môjho dobrého priateľa. Volal sa Ayar. Hlavne vďaka nemu som Sierru videl aj ináč, než ju vykresľovala Ramona.

Pár mesiacov po ich svadbe Santiago ochorel. Rakovina pľúc. Vedel o tom už nejakú chvíľu, no nikomu okrem svojej manželky nič neprezradil. Vyšetrilo ho niekoľko amerických odborníkov, no šance na zotavenie boli mizivé, a tak odmietol akúkoľvek liečbu. Chcel zvyšok svojho života stráviť doma, medzi svojimi, nie pripútaný na nemocničné lôžko v cudzej krajine. Odkedy sme sa to dozvedeli, jeho stav sa zhoršoval veľmi rýchlo. Zomrel o dva mesiace neskôr.

Ramonu to zlomilo. A aj Sierru. Na krátky moment ich bolesť zo straty a smútok zblížili, len aby sa potom ešte väčšmi vzdialili.

Krátko po otcovej smrti Sierra potratila. Nik ani len nevedel, že je tehotná. Ak by mi to Ayar v záchvate žiaľu nepovedal, asi by som sa to nikdy nedozvedel. Tá ďalšia strata Sierru úplne dorazila. Nesmierne ju to zmenilo. Zvykla byť sarkastická, zvodná, vyzývavá a zároveň nedosiahnuteľná. Po smrti otca a dieťaťa ostala už len chladná.

Ramona sa rozhodla odísť. Teda, vždy chcela vidieť svet, chcela študovať, ale nikdy to nemalo pevný dátum či podobu. Po otcovej smrti tam už nechcela ostať ani sekundu. Sotva sme ju s ostatnými presvedčili, aby ostala na Sierrino vymenovanie za Inku a Santiagovu následníčku. Nik by jej nikdy nezabudol, ak by sa nezúčastnila.

Zamierili sme do Talianska, ale nie ku mne domov. Strávili sme leto osamote v horskej chate na severe Talianska. Ďaleko od všetkých. Spočiatku iba my dvaja, neskôr sa k nám pridal zvyšok isqunwalla. Bolo pre ňu nesmierne ťažké vyrovnať sa s otcovou stratou. Mala v tom čase iba devätnásť. Tých pár mesiacov jej pomohlo dať sa dohromady, hoci, tak ako Sierra, ani ona už nebola presne taká, ako predtým. Už nebola dieťaťom, nebola chránená Inkom, nemohla čokoľvek. Dospela, a to tou tvrdšou cestou.

Otec splnil svoju časť dohody a poskytol mi akékoľvek potrebné prostriedky pre moje štúdium. Kúpil som teda dom v Ríme, kam sme sa koncom leta presťahovali. Ramonu dodatočne prijali na právo, ja som študoval históriu umenia a techniku kresby a maľby.

V priebehu rokov som často ľutoval, že som si ju nevzal hneď po tom, ako sa dala dohromady z otcovej smrti. Vtedy ani jeden z nás nevidel dôvod náhliť sa. Usqullu nežili v úradných zväzkoch, jeden papier pre nás nič neznamenal. Bola moja, navždy moja, tým som si bol istý. A ja som bol jej. O tom jednom som nikdy ani na moment nepochyboval. A potom sa tri roky po našom príchode do Talianska všetko prevrátilo naruby.

Môjho brata zabili. Sicília sa zmietala na hranici vojny medzi významnými klanmi. Zrazu som to bol ja, kto sa mal stať otcovým dedičom. No to bolo to najmenej. Po Romeovi ostala jeho tehotná snúbenica. Otec – môj a aj ten jej – trval na tom, aby som si ju vzal. Neexistovalo iné východisko, ako si udržať moc nad celou Sicíliou, ako upokojiť situáciu a znovu nastoliť rovnováhu. Rosa pochádzala zo zámožných rodín, z ktorých jedna mala pod palcom vyše tretinu Sicílie a druhá nezanedbateľný vplyv v Portugalsku. A bola jediným dedičom toho celého. Talianska časť jej rodiny sa vyhrážala, že ak k zväzku medzi našimi rodinami nedôjde, bude to znamenať vojnu.

Bolo mi to jedno. Nechcel som si ju vziať a bolo mi v tej chvíli ukradnuté, koľko ľudí by kvôli tomu rozhodnutiu trpelo. Ramona bola to jediné, čo ma zaujímalo. A bol by som si Rosu nikdy nevzal, ak by to nebola ona, kto ma k tomu primäl.

Krátko predtým sa k nám dostala informácia, že Sierra znovu prišla o dieťa. A že je možné, že sa jej už znovu otehotnieť nepodarí. Ak by Sierra nemala dediča, následník by sa hľadal medzi významnými Usqullu. Na čo vtedy Ramona ani nik iný schválne nepoukázal nahlas, bolo, že ak by si ma vzala, bolo by to naše dieťa, ak by sme nejaké mali, ktoré by bolo považované za následníka, prípadne samotná Ramona, ak by Sierra zomrela mladá.

Ak by si Ramona vzala kohokoľvek, kto nepatril k Usqullu, jej deti by boli v bezpečí. Usqullu by si za vodcu nikdy nezvolili nikoho, kto nemal čistú krv, ich krv, pokiaľ by existovala čo i len o trošku lepšia možnosť. Avšak kvôli mojej pokrvnej línii a hlavne tomu, že ma Santiago Ramone schválil a mnohí ma považovali za jedného z nich, zväzok so mnou by bol pre Ramonu ešte väčšou hrozbou, ako keby si vzala akéhokoľvek iného Usqullu.

Nemohol som si vziať ženu, ktorú som miloval celým svojím srdcom. Ak by v nej Sierra videla hrozbu, našla by si spôsob, ako tú hrozbu odstrániť. A tak ma Ramona a zvyšok jej isqunwalla presvedčili, aby som si Rosu vzal, bez ohľadu na to, čo cítim. Kvôli Ramone. Kvôli nášmu bezpečiu.

A tak som to spravil. Vzal som si Rosu. Prijal som jej dieťa za svoje. No tam všetko medzi nami končilo. Nedokázal som sa na ňu ani len pozrieť. Zakaždým som videl všetko to, čo som mohol mať s Ramonou. Napriek tomu, že sme sa vzali, Rosa so synom trávila väčšinu času s rodinou v Portugalsku a ja som ostal žiť v Ríme. Doštudoval som a prebral som otcove biznisy. Nemienil som sa vrátiť do Palerma, kde sa naše rodinné sídlo nachádzalo, a tak som ako kompromis kúpil vilu v Neapole. Ramona sa oficiálne stala mojou právničkou. To bol jediný spôsob, ako ju mať tak blízko bez toho, aby to vzbudzovalo nadmernú pozornosť. O mojich citoch k nej vedel iba úzky kruh mojej rodiny, isqunwalla a Rosa. Rosa ju za to nenávidela, no nič nezmohla. Držal ju v šachu fakt, že jej syn v skutočnosti nie je synom dediča."

„To dieťa... to bol Jon?" spýtala sa Bella ticho, aby sa uistila v myšlienkach, ktoré jej behali hlavou.

„Áno. Jon nie je tvoj brat," vyslovil Pietro nahlas to, čo ju v kútiku mysle zožieralo od chvíle, čo sa dozvedela, že jej biologickým otcom je on. „Jeho otcom bol nepochybne Romeo. Jemu je aj omnoho viac podobný, než mne." Pietro sa sucho zasmial. „Nenávidel by ma za to, čo z jeho syna vyrástlo. Rosin otec mu zo seba rozhodne odovzdal to najlepšie. Hoci moja zášť k Rose nikdy úplne nevymizla, prinútil som sa mať Jona rád. Napokon, bol to môj synovec. Snažil som sa ukázať mu čosi viac než len intrigy, politikárčenie a boj o moc, ale vplyv jeho starého otca bol výraznejší. Rozhodne mal viac času pretvárať ho k svojmu obrazu, než som mal ja. Nevenoval som mu toľko pozornosti, koľko som mal, a vypomstilo sa mi to."

„Prečo sa rozhodla odísť do Londýna s mojím otcom?" spýtala sa Bella, aby odvrátila tému od Jona. On bol teraz to posledné, na čo chcela myslieť.

Ak sa Pietra označenie Jacka ako jej otca dotklo, nedal to najavo. „Bola to najrozumnejšia vec, ktorú mohla spraviť. Hoci si nevzala mňa, Sierra mohla mať stále nejaké pochybnosti. Napokon, po Ramoninom boku stálo ďalších šesť Usqullu mužov. Ale myslím, že to vôbec nebolo tým. Ramona nenávidela už len myšlienku, že si na mňa môže nárokovať niekto iný, hoci dobre vedela, že medzi ňou a kýmkoľvek by som si vždy vybral ju. Žiarlila na Rosu, hoci som s ňou nikdy nič viac ako priezvisko nezdieľal. Hádam, že hnacím motorom k tomu, že vôbec niekoho hľadala, bolo dať mi pocítiť, aké to je.

Jack bol správny chlap. Bol Angličan a pracoval pre políciu, čo bola kombinácia, ktorá pre Ramonu znamenala bezpečie. Šialene sa do nej zamiloval. A Ramona to tak trochu využila na svoje účely. Ako veľmi, to som pochopil až o dekádu neskôr. Dávalo to zmysel a sedelo to k tomu, aká Ramona bola. Avšak ani vo sne by mi to nenapadlo. Nikoho z nás.

Áno, podvádzala ho so mnou celé tie roky. Začala si kariéru v Londýne, no pravidelne dochádzala do Neapolu. Za priateľmi, za klientmi. Väčšina ľudí nevchádza do manželstva očakávajúc, že ich partner už má ďalší pomer. Niečo, čo robíš od začiatku nepríde ani po rokoch nápadné.

Nevedel som, že tvoj brat sa narodil dva mesiace predčasne. A preto podľa mojich výpočtov nebolo možné, aby bol mojím. V čase, ktorý by odpovedal jeho... počatiu, som bol v Brazílii. Dozvedel som sa to, až keď som sa v čase súdneho konania o opatrovníctvo dostal k zdravotným záznamom celej rodiny. Ale ty... vtedy som si bol takmer istý. Ramona so mnou na mesiace obmedzila kontakt. Keď som sa dozvedel, že je tehotná, bola už v šiestom mesiaci. Akousi náhodou sa mi o tom nik, kto o tom vedel, nezmienil. A ani ona. Keď som sa jej na to pýtal, poprela to. Opakovane. Usúdil som, že ak by dieťa aj bolo moje, bola by radšej, ak by to tak nebolo, tak som to prestal rozoberať.

Asi týždeň predtým, než mala termín pôrodu, sa v Neapole bez varovania objavil Jerome. Vytiahol ma z porady a prinútil okamžite letieť do Ženevy, bez udania dôvodu. Až vo vzduchu mi povedal, že Ramona uchlácholila Jacka, aby šiel na služobnú cestu, aby mohla nepozorovane odísť do Švajčiarska a predčasne porodiť tam."

„To znie absurdne," vyhŕkla Bella a zamračila sa. „Prečo by to robila?"

„Kvôli tomuto." Pietro siahol do kufríka a vytiahol papier založený v ochrannom obale. Bol to rodný list. Isabella Waylla Ramírez Valentini, bolo napísané uprostred.

Bella zmätene vzhliadla k Pietrovi. „Nerozumiem."

„Ramona v Európe vystupovala pod falošným priezviskom. Žiaden jej doklad nemal skutočnú výpovednú hodnotu, ak by na ňom čosi záviselo. Ani len jej manželstvo nebolo naviazané na jej skutočnú identitu. Tú v Európe použila iba párkrát. Prvý raz, keď žiadala o politický azyl v Švajčiarsku. Tam dostala identitu, pod ktorou oficiálne vystupovala po zvyšok svojho života.

Chcela porodiť v Švajčiarsku, aby tvoja identita nebola spochybniteľná. Aby tvoje meno bolo jej meno. A požiadala Jeroma, aby jej dovolil uviesť jeho ako tvojho otca. Chcela, aby to bol Usqullu. Mala v pláne sa raz s tebou a tvojím bratom vrátiť domov. Pri Dashovi jej to nevyšlo tak, ako plánovala, a tak chcela, aby si aspoň ty bola plnohodnotne videná ako jedna z nich, nie ako cudzinka.

Jerome si to však rozmyslel. Nepovažoval to za správne a česť vždy bola najvýraznejšia črta jeho osobnosti. Považoval za správne, aby som to bol ja, koho tam uvedie.

Takmer som z neho v lietadle vymlátil dušu, keď mi povedal pravdu. Bolo iba málo momentov, kedy som bol tak nazúrený ako vtedy. Na Ramonu, že mi o tom nič nepovedala. Na zvyšok isqunwalla, že mi nik z nich nič nepovedal skôr.

Ramona zúrila, keď zistila, že mi to Jerome povedal. Nevedel som, či to bolo tým, že bola tehotná, tým, že to pre ňu bola citlivá informácia, alebo niečím iným, no nikdy predtým som ju tak nahnevanú nezažil. Myslím, že za tých pár hodín na pôrodnej sále mi stihla vyčítať aj hladné deti v krajinách tretieho sveta. Ramona bola... oheň. Nezlomná. Neskrotná. A ani bolesť na tom nič nezmenila.

Keď som ťa o čosi neskôr v ten večer držal v náručí, znovu som sa jej spýtal, kto je tvojím otcom, rozhodnutý, že to bude posledný krát, kedy sa jej to spýtam. Až vtedy priznala, že áno.

V tom čase som už pár rokov pracoval na istej maľbe tvojej matky. Neustále som to prerábal, nedokázal som to dokončiť. Nikdy mi to neprišlo dosť dobré na to, aby som to vyhlásil za dokončené. Obraz som volal Bella en el fuego. Preto ťa pomenovala Isabella. Je výsledkom nekonečnej a najúprimnejšej lásky, akú som kedy cítila. Tak, ako tvoj obraz, povedala mi."

Kráska v plameňoch, pomyslela si Bella a prstami prešla po svojom mene na papieri. Bolo to... nádherné. „Dokončil si ho niekedy?"

Pietro prikývol. „Keď som sa vrátil do Neapolu, na týždeň som sa zavrel do svojho ateliéru. Výsledkom bolo... veľdielo. Vrchol toho, čo som kedy vytvoril. Obraz bol konečne presne tak dokonalý, ako som roky túžil."

Zabodával zrak do pohára vo svojich prstoch, ktoré zbeleli od toho, ako pevne ho zvieral. Nemusela mu vidieť do očí, aby z jeho tváre vyčítala ohromnú lásku... a neopísateľnú bolesť. Skutočne ju miloval tak veľmi, ako tvrdil, prebehlo Belle hlavou. Niektoré veci sa nedali predstierať. A jeho city, z ktorých sa Belle práve spovedal, rozhodne neboli predstierané.

„A čo Waylla?" spýtala sa Bella a pohľadom spočinula na druhom mene na rodnom liste. Nepamätala si, že by doma niekedy to meno počula.

„Meno mojej matky, a tiež mojej prastarej matky, tej, ktorá patrila k Usqullu."

„Vedela Ramona, že Jack je neplodný?" spýtala sa Bella po chvíli. To bola ďalšia z otázok, ktorá ju zožierala.

„To naozaj neviem. Ale vôbec by ma neprekvapilo, ak by to vedela a vyhovovalo jej to tak. Teraz som si takmer istý, že vedela, že aj Dash bol môj syn. Len sa mi to rozhodla nepovedať. Čím viac ľudí by o tom vedelo, tým väčšie riziko by to predstavovalo. Ľudí, ktorí vedia, že tvojím biologickým otcom som ja, môžem spočítať na prstoch jednej ruky. Ani len Tyler o tom nevie. Nakladaj s tou informáciou extrémne opatrne. Tvoja matka obetovala veľmi veľa, aby pravdu o tvojom pôvode udržala tajomstvom. Avšak nejde iba o Sierru. Jon nie je môj syn a vie to. A vie, že nikdy nedovolím, aby sa stal mojím dedičom. Keďže som sa dávno postaral o to, aby mu po mne neostal ani cent, právne by si po mne dedila ty. A to je veľmi nebezpečná informácia, vzhľadom na to, že desiatky ľudí by mali záujem o to všetko, čo mám."

„Kto teda vie, že si mojím... otcom?" spýtala sa Bella ticho.

„Ty a ja, Jerome, Cedric... a je tu malá, veľmi malá šanca, že by to mohla tušiť aj Sierra. Tú možnosť nemienim brať na ľahkú váhu."

„Cedric?" zopakovala Bella neveriacky. „Ako je do tohto celého zapletený on, že vie informácie, ktoré nemá ani Tyler?!"

Pietro sa sucho zasmial. „Rozhodne mu tú informáciu nik neposkytol. A predsa vie."

Z myšlienky, ktorá zrazu Belle napadla, jej prišlo nevoľno. „Bola... bola to nehoda alebo to lietadlo padlo účelne?" prehovorila sotva počuteľne.

„Na to sa snažím odpovedať si posledné takmer dve dekády," odvetil Pietro rovnako ticho. „Všetko nasvedčuje tomu, že to skutočne bola nehoda. Avšak nik na to nedokáže odpovedať s istotou. Možno iba Sierra. Má dosť veľký dosah na to, aby čosi také dokázala spôsobiť. Avšak lietadlo bolo jedno z mojich súkromných. Pravidelne sa na ňom lietalo. Iba pár dní predtým ním môj brat letel na Sicíliu. Nikto mi nedokázal dať logické vysvetlenie toho, čo sa stalo. Čierne skrinky i celá predná časť lietadla bola pádom úplne zdevastovaná. Došlo k technickému zlyhaniu – a možno aj ľudskému – no nik mi presne nedokázal potvrdiť, či to bola alebo nebola sabotáž.

Sierra približne v čase, keď si sa narodila, mala dieťa. Syna. Ten však údajne v troch alebo štyroch rokoch zomrel. Zo spoľahlivého zdroja sa k nám dostalo, že Sierra už po tom deti mať nemohla. A ani nemala. Pravdepodobne si za tie roky našla niekoho spoľahlivého, komu by svoje miesto raz bola ochotná predať, ale nárok kohokoľvek iného by sa nemohol rovnať s tvojím. Preto si pre ňu veľmi nebezpečná. Jej jediné možnosti by boli zbaviť sa ťa alebo ťa dostať na svoju stranu, a oboje je pre teba extrémne riskantné. Sierra vždy bola ešte omnoho viac prezieravá ako Ramona."

„Ale ja nemám žiaden záujem o vodcovstvo nejakého klanu v Južnej Amerike," podotkla Bella. „Nič o ich svete neviem a nikdy som tam nebola. Nie som pre ňu hrozba."

„Mnohí to vidia inak," odvetil Pietro. „Je v tom trochu viac ako len vojna o to, kto bude na vrchole. V časoch, keď bol Inkom Santiago, sa Peru zmietalo v revolúcii. Napriek nepokojom a bojom boli však Usqullu voľnejší, než sú teraz. Situácia v Peru už nie je tak hlasná, no to neznamená, že sa všetko utriaslo. Veľa sa nezmenilo. A zasiahlo to aj Usqullu, hoci žijú od zvyšku krajiny pomerne izolovane. Sierra spravila niekoľko tichých rozhodnutí, ktoré Usqullu priniesli pokoj od okolitého sveta, ale jej to dalo omnoho viac. Možnosť ovplyvňovať krajinu a disponovať mužmi, ktorí nekládli zbytočné otázky a ich vernosť sa dá jednoducho kúpiť.

Ľudí, ktorí by Sierru radi nahradili, je dosť na to, aby ju to držalo v pozore. Nemyslím si, že niekomu poskytne príležitosť využiť ťa proti nej. Som si takmer istý, že skôr či neskôr sa ťa pokúsi prechýliť na svoju stranu. Sierra nie je monštrum, je len veľmi dobrá v dosahovaní svojich cieľov. Vo svojej podstate nie je zlá a je veľmi dobrá manipulátorka, preto je jednoduché prehliadnuť pointu jej zámerov. Nežiadam ťa, aby si slepo verila tomu, čo ti poviem. Len dobre zváž každé jej slovo. Nikdy nič nerobí bez rozmyslu. Všetko, čo robí, má svoj účel."

„Ak je pre ňu také dôležité mať ma na svojej strane, prečo ma ešte nekontaktovala?" spýtala sa Bella a zamyslene si namotávala prameň vlasov na prst. „Prečo to nevyužila, keď som bola najzraniteľnejšia? Dala by som čokoľvek za to, aby som mala kúsok svojej matky. Ak jej bola tak podobná, ako si opisoval, nebolo by pre ňu zložité opantať trúchliace dieťa."

Pietro sa smutne pousmial. „Sľúbil som Ramone, že ak by sa jej niečo stalo, urobím všetko, čo je v mojich silách, aby som jej deti ochránil. Nedokázal som vás síce uchrániť od všetkého, ale uchránil som vás od nej. Ramona vedela, že Sierra by si nenechala ujsť príležitosť siahnuť na vás. A naozaj si nenechala. Po Ramoninej smrti prejavila záujem minimálne jedného z vás vziať do svojej opatery. Dať vám šancu stať sa právoplatným Usqullu, ak mám byť presný. Stálo ma extrémne veľa vytrvalosti, energie a zdrojov dohodnúť sa s ňou tak, aby od toho ustúpila."

„Aké boli podmienky tej dohody?" zamračila sa Bella. „Čo ju primälo od toho ustúpiť, keď jej na tom tak veľmi záleží?"

„Neustúpila úplne. Všetko, čo som vyhral, bol čas. Dala mi svoje slovo, že pokým nedosiahneš dvadsaťšesť rokov, ani jedného z vás nekontaktuje, priamo či nepriamo, ani vašich blízkych, že sa nepokúsi manipulovať váš život akýmkoľvek spôsobom a že stiahne z Anglicka všetkých svojich ľudí. Na oplátku chcela Ramonin meč. Santiago, predtým než zomrel, dal roztaviť meč svojho prastarého otca, legendárnu a nádhernú zbraň, na dva menšie meče, jeden pre Sierru a jeden pre Ramonu. Bola to jedna z veľmi mála vecí, ktoré si Ramona vzala z Peru so sebou. Bol to pre ňu kúsok Santiagovej duše, oceľ, ktorá mu celý život visela po boku. Pre obe jeho dcéry mala tá zbraň neopísateľnú hodnotu.

Okrem toho chcela, aby som sa úplne stiahol z Južnej Ameriky. Prerušiť všetky biznisy s Brazíliou a nasmerovať ich k Sierre znamenalo ohromné straty. Veľmi veľa ľudí som si tým rozhodnutím znepriatelil. Vrátane Leigha. Ďalej chcela, aby som vás naučil bojovať, obstojne šermovať, oboznámil vás s tradíciami a životom Usqullu a nezmienil ani slovo o mojom vzťahu s Ramonou či o vzťahu Ramony a Sierry."

„Hádam, že to posledné si akosi zabudol dodržať," podotkla Bella sucho.

„Čosi viac než len to," zamručal Pietro. „Na záver som jej sľúbil, že ak do roka od tvojich dvadsiatych šiestych narodenín jeden z vás neodprisahá Sierre svoju lojalitu, odprisahám jej ju ja a prinútim k tomu aj Jeroma. A ak sa nepodvolí, prinesiem jej jeho hlavu.

Jeroma má v zuboch už veľmi dlho. Bol odjakživa Ramoniným tieňom, bol by za ňu dal život. Bol tiež Santiagovým obľúbencom. Predpokladám, že bol jedným z tých, ktorých Sierra zvažovala, že by si mohla vziať za muža. Rozhodne ho chcela ako člena svojho isqunwalla. Jeromovo meno bolo už od mladosti zvučným medzi Usqullu. Bol výnimočne nadaným šermiarom. Neskôr sa stal symbolom lojality. Santiago mal aj po smrti mnoho nepriateľov. V Neapole nás raz napadol argentínsky gang. Šli po Ramone. K tej sa síce ani nedostali, no podarilo sa im zraniť a zajať Jeroma.

Trvalo deväť dní, kým sa nám ho podarilo spojenými silami lokalizovať. Bolo aj v záujme Usqullu oslobodiť ho, pretože vedel veci, ktoré by v nesprávnych rukách mohli znamenať ich koniec. Deväť dní bol brutálne mučený. Neprišiel o ruku pri nehode. Argentínčania ho o ňu kĺb po kĺbe až po zápästie pripravili. A on ani skrz to ani necekol. To je miera jeho lojality voči Ramone.

Jerome je Sierre tŕňom v oku. To, že sa po Ramoninej smrti nevrátil do Peru, vzbudilo veľa otázok. A aj pochybností. Keď dostala možnosť využiť jeho lojalitu voči nemu, neváhala ani sekundu."

„Urobil by to? Prisahal by jej?" spýtala sa Bella potichu.

„Či by prehryzol vlastnú hrdosť a presvedčenie, aby ochránil to najcennejšie, čo Ramona mala? Rozhodne. Avšak nemám v pláne nechať to zájsť tak ďaleko." Pietrovi sa v očiach nebezpečne zalesklo, keď zdvihol zrak k Belle. „Nikdy nikoho nenechaj zobrať ti to, kým si. Bez ohľadu na cenu. Nikdy."

„Čo znamená, že to nemieniš nechať zájsť tak ďaleko?" spýtala sa Bella. Jej právnické ja nemalo rado nejasné formulácie. „Čo sa stane, ak jej odmietnem dať svoju lojalitu?"

Pietro chvíľu mlčal. „Ak ma potĺkanie sa okolo ľudí, ktorí vedia viac, ako by mali, čosi naučilo, tak to, že osud starších ľudí sa veľmi nemení. O to menej, keď sú tvrdohlaví.

Keď som Cedrica spoznal, bol neovládateľný, lomcovali ním emócie, ktoré nedokázal premôcť a nevedel mlčať. Raz mi veľmi šťavnato vylíčil moju smrť. Vtedy som nemohol vedieť, či hovoril pravdu alebo ma chcel iba vyprovokovať. O pár rokov neskôr však priznal, že to, čo mi povedal, skutočne bolo založené na niečom, čo videl, hoci to nebolo celé pravdivé. V budúcnosti, ktorú videl, si sa pred Sierrou nesklonila ty a ani ja. Ak by sa to, čo mi povedal, skutočne stalo realitou, potom by som bol so svojím zvyškom života naozaj veľmi spokojný."

„Prestaň," zamračila sa Bella. „Mŕtvych vo svojom okolí mám už teraz viac než dosť."

Na niekoľko minút sa medzi nimi rozhostilo úplné ticho. Príbeh, ktorý jej Pietro rozpovedal, Bellu pohltil natoľko, že zabudla, že sa naňho hnevá. A teraz, po tom všetkom, čo jej povedal, sa naňho už hnevať nedokázala. Pietro bol pridlho v jej živote príliš dôležitý na to, aby naňho dokázala zanevrieť.

„Sierra tiež chcela, aby som ťa nenechal naviazať sa na mňa. To bol dôvod, prečo som odišiel. A taktiež som potreboval vedieť, že budeš schopná postaviť sa na vlastné nohy. Vedel som, že ti to ublíži, a mrzí ma to. Odišiel som, no nikdy si nebola sama. Ostal som tak blízko, ako som len mohol. A bolo to bližšie, ako si myslíš. Odpustíš mi to niekedy?"

Bella naprázdno prehltla. Znamenal pre ňu veľa aj keď bol iba Maestro. Bola by mu odpustila aj pred tým, čo jej rozpovedal svoj príbeh, hoci sa jej to nepáčilo. Nepatrne prikývla. „Zachránil si mi život. Po Dashovej smrti si mi dal čosi, na čo som sa mohla sústrediť. Bol si tam pre mňa, keď som to najviac potrebovala. Ani v momente, keď som ťa najviac nenávidela, som na to nezabudla. Nikdy na to nezabudnem." Bella sa pousmiala a cítila, ako jej po líci steká slza. „Snaha nenechať ma naviazať sa bola jedna z ďalších vecí, ktorá ti nevyšla."

Nevidela jeho tvár, no vedela, že sa usmieva. „To som naozaj veľmi rád."