Bella sedela na lavičke pred domom a s kolenami pritiahnutými k brade fajčila jednu z Davidových cigariet. Voľnou rukou škrabkala Apolla, ktorý sa na lavičke uvelebil vedľa nej. V duchu analyzovala svoju vzťahovú situáciu. Už roky sa zahrávala s Jonom – ktorého novonadobudnuté fakty práve povýšili na jej nevlastného brata, čo ju desilo. Najnovšie spávala s Theom a namotala si Luciana. Necítila ani štipku ľútosti. Nie voči nim. Snažila sa však predstaviť si samu seba v situácii, v akej bola jej matka, hoci jej tá situácia vlastne nebola úplne jasná. Dokázala by milovať dvoch mužov súčasne? Dokázala by žiť s jedným a za jeho chrbtom sa schádzať s iným?

Bella bola presvedčená, že jej otec Ramonu nadovšetko miloval. Povedal jej, že je neplodný? Vedel, že mu je neverná? Alebo sa to dozvedel, až keď otehotnela? Bellu bolelo srdce z predstavy, že o jej nevere nevedel a dozvedel sa to takým spôsobom. Nepredpokladala, že by sa mu s tým Ramona zverila sama. Nie, ak v tom pokračovala celé manželstvo. Avšak ak o tom nevedel, prečo ju nechal pokračovať to?

„Vyzeráš presne ako ona, keď sa hnevala." Bella zdvihla zrak a zbadala Davida. Jej nevlastný otec zľahka vyhnal Apolla z lavičky, oprášil ju a sadol si vedľa Belly. „Zvykla sedávať na schodoch verandy vášho domu, zúrivo poťahovala z cigarety a hádzala pri tom ozdobný štrk cez plot. Jerry Vasquez to nenávidel – zakaždým mal potom ten dokonale pokosený trávnik plný bielych kamienkov."

Bella sa pousmiala pri zmienke o Tylerovom otcovi. Bol to chlap ako hora a od polovice predlaktia mu chýbala pravá ruka – prišiel o ňu pri autonehode dávno predtým, než sa Bella narodila. U väčšiny susedov budil rešpekt, u detí často hrôzu. Ale bol to iba dojem, ktorý rád zanechával na neznámych. Na svojho syna síce občas býval prísny, no Bella ho omnoho častejšie videla ako milujúceho otca.

„Musel poriadne zúriť," podotkla Bella pobavene. „Ten trávnik bol jeho srdcovka."

„To áno. Ale Ramone by odpustil všetko."

Bella si spomenula na jeho tvár na fotografiách, ktoré našla. Museli byť ešte z doby, keď bola Ramona slobodná. „Ako dlho sa poznali?"

„Nuž, z toho čo viem, poriadne dlho. Už v čase, keď ju tvoj otec požiadal o ruku, boli dobrí priatelia. Presťahoval sa kvôli nej do Londýna. Bol jej ako starší brat. Boli si veľmi blízki. Ale nie tak blízki," dodal vzápätí trochu ostro, keď zbadal Bellin pohľad. „Ak niekto pozná identitu tvojho biologického otca, povedal by som, že to bude on. Avšak neviem, nakoľko ochotný by bol zdieľať Ramonine tajomstvá, hoci je mŕtva. A hoci si to ty, kto sa pýta." David sa na moment odmlčal. „Povedal som mu o návšteve toho muža. Takmer vôbec ho to neprekvapilo. Hoci jeho zriedkavo čosi prekvapí."

Bella sa nad tým zamyslela a potiahla z cigarety. Dávalo by to zmysel, ak Jerome Maestra poznal. Napokon, Tyler celé tie roky trénoval s Bellou. Jerome Vasquez nebol muž, ktorému by taký detail unikol. Akosi podvedome usúdila, že Maestro vybral Tylera preto, lebo sa poznali z detstva. Možno vybral Tylera, lebo si bol istý jeho lojalitou. Alebo lojalitou jeho otca.

„Prepáč, ale neostanem do zajtra," prehovorila Bella a pozrela na Davida. „Volala som kamarátovi, aby pre mňa prišiel. Mám pocit... potrebujem byť nejakú chvíľu sama. Musím to spracovať."

„Chápem," usmial sa David a objal ju okolo ramien. „Myslím, že máš právo vedieť to. Teraz je to na tebe, či budeš chcieť zistiť, kto to je, spoznať ho. Nepovažoval som za správne držať tú informáciu pred tebou v tajnosti. Si dospelá a je to tvoje rozhodnutie, čo bude ďalej. Ale nenechaj to narušiť spomienky, ktoré na rodičov máš. Jack bol tvoj otec. To nič na svete nezmení."

„Aj ty si môj otec," pripomenula mu Bella s úsmevom. Davidovi sa v očiach zalesklo dojatie. Vedela, že preňho tie slová veľa znamenajú, hoci jej odpovedal iba úsmevom. „Pomohol by si mi vyniesť nejaké Ramonine veci? Rada by som si čosi z toho vzala so sebou a preskúmala to dôkladnejšie."

„Samozrejme," prikývol David a zažmurkal, aby zahnal emócie, ktoré sa mu do očí nahrnuli.

Bella sa nakoniec rozhodla pre štyri škatule. Keď s Davidom vynášali posledné dve, Erik, Jamie a Tari sa práve vracali z lesa. Bella predpokladala, že sa zastavili aj na neďalekom ranči, pretože boli preč príliš dlho na to, aby to bola iba prechádzka tam a späť. A Tari milovala kone.

„Čo sa to tu deje?" spýtal sa Erik a pohľadom zvedavo skúmal škatule. „Azda niečo pre mňa?"

„Nič pre teba," odvetila Bella pobavene. „Neostanem s vami do zajtra. Volala som Cedricovi, aby pre mňa prišiel."

„Hm, vieš, že Cedric má motorku? Toto do nej celkom určite nevopcháš," podotkla Tari.

„Viem. Povedala som mu, aby prišiel mojím autom." Tari a Erik si vymenili veľavýznamné pohľady a Bella sa zamračila. „Prestaňte s tým. Dobre viete, že ho nemôžem vystáť."

„No práve," utrúsil Erik pobavene. „Prečo by si sa potom dobrovoľne podrobila vyše hodinovej jazde s ním?"

„Nechaj ju, Erik. Buď trochu nápomocný a prines z pivnice to ružové víno, ktoré Tari tak chutilo," prehovoril David skôr, než Bella vymyslela dostatočne úsečnú odpoveď.

Erik sa zamračil. „Ale-,"

„Teraz, Erik," zdôraznil jeho otec nekompromisne.

Zatiaľ čo Erik s mrmlaním zamieril do pivnice, Tari Bellu skúmala pohľadom. „Plakala si," skonštatovala ticho, keď sa všadeprítomní chlapi tejto domácnosti vytratili z dohľadu.

„Vyzerám tak strašne?" povzdychla Bella. Snažila sa stopy po pokazenom make-upe zahladiť čo najlepšie. Očividne to nemalo taký skvelý efekt, ako by chcela.

„Vyzeráš dobre. Lepšie, ako keď sme sem šli," odvetila Tari pobavene. „Poznám ťa. Čo sa stalo?"

Bella sa zadívala na psy naháňajúce sa po záhrade a potriasla hlavou. „Nechcem o tom teraz hovoriť. Som v poriadku. Alebo čoskoro budem. Čo tak obed niekedy cez týždeň?"

Tari ju chvíľu pozorovala, no napokon prikývla. „Okej. Zavolaj mi, nejako sa dohodneme."

Škripot pneumatík na príjazdovej ceste prinútil Bellu pozrieť tým smerom. Zbadala vlastný mercedes, ktorý elegantne zastal vedľa nich. Cedric vystúpil a Bella zatajila dych, keď ju prevŕtal tým svojím intenzívnym pohľadom. Znovu raz mala pocit, akoby v nej čítal ako v knihe. „Krásny deň, dámy," zapriadol a s úsmevom, ktorý sa Belle zdal predstieraný, preniesol zrak na Tari.

Bella vošla do domu, aby sa rozlúčila s Whiteovcami. V duchu pritom preklínala nápad zavolať Cedricovi. Avšak v ten moment sa jej zdal prijateľnejšou voľbou ako Tyler – už len myšlienka naňho ju nútila uvažovať, koľko toho mohol vedieť. Pre jeho vlastné dobro dúfala, že čo najmenej.

Cítila na sebe Cedricov pohľad, keď dosadla na sedadlo spolujazdca, no nič nepovedal. Iba mlčky naštartoval, zamával Tari a Jamiemu a pridal plyn. Ticho, ktoré sa medzi nimi rozhostilo, nebolo napäté. Cedric takticky mlčal a Bella nevedela, či mu za to má byť vďačná alebo sa hnevať, že znovu raz presne vie, čo potrebuje.

„Skutočne si v tom príšerná," zamručal zrazu Cedric a siahol po fľaši s vodou, ktorá ležala v priehradke medzi sedadlami.

Bella sa pri tej kritike zamračila, hoci vôbec netušila, na čo narážal. „V čom?"

„V spracovávaní emócií. Čakal som, že dáš viac najavo, čo sa v tebe deje," odvetil.

Bella naňho podozrivo zazrela. „Ako by si len mohol vedieť, čo sa vo mne deje?"

Cedric prevrátil očami. „Pretože práve teraz sa kvôli tebe cítim ako loďka na rozbúrenom mori. Môžeš predstierať, že si okej pred hocikým iným a možno by ti aj uverili, ale ja nie. Keď si takto blízko, bytostne cítim tvoj hnev, neistotu, sklamanie, napätie. Všetko. Viem, ako sa cítiš, a to bez ohľadu na to, či si navonok dokonale pokojná alebo zúriš, plačeš, čokoľvek. Tak prejav mne aj sebe tú malú láskavosť a netvár sa, akoby bolo všetko v najlepšom poriadku. Potrebuješ tie emócie ventilovať."

„Prezraď mi, Cedric, prečo máš pocit, že vieš, čo by som mala robiť, lepšie ako ja?" spýtala sa Bella a z hlasu jej odkvapkával sarkazmus. Jeho priznanie sa jej ani trochu nepáčilo.

Cedric odtrhol zrak od cesty a venoval Belle suchý úškrnok. „Pretože vidím budúcnosť?"

„Dovoľ mi ťa citovať, vidím iba možnosti," zopakovala Bella jeho slová z predošlého dňa.

„To sa nevylučuje zakaždým," odvetil. „Niektoré veci majú väčšiu pravdepodobnosť, že sa stanú, než iné. Tak vedz, že je to veľmi blízka budúcnosť, keď poviem, že na dnes to nie je všetko."

Bella naprázdno prehltla. „Môže to byť horšie?"

„Nie, horšie nie. Emočne náročnejšie, povedal by som. A ver mi, som odborník na emócie. Ty tým svojim dávaš rozhodne zabrať. A oni ti to občas pekne vrátia."

„Ty tiež nie si práve otvorená kniha," utrúsila Bella.

Cedric sa zasmial. „Strávil som väčšiu časť života učením sa spracovávať emócie – a nie len svoje vlastné. Stále mi to robí väčší problém, ako by som si želal. Ale aspoň poznám svoje limity."

„Kam to ideš?" zamračila sa Bella, keď Cedric zrazu zišiel z hlavnej cesty.

„Prejdeme sa," odvetil Cedric. „Kúsok odtiaľ je jazero."

„Aj to ti povedali tvoje magické zmysly?"

Cedric na ňu vrhol sarkastický pohľad. „Chodím si sem zaplávať, keď idem okolo."

Cedric odstavil auto na kraji vyjazdenej cesty a vystúpil. Bella ho chvíľu podráždene pozorovala, no napokon vystúpila tiež. Cedric sa spokojne usmial. „Čo týmto mieniš dosiahnuť?" spýtala sa ho Bella.

„Kedy si sa naposledy prechádzala aj niečím iným ako ulicami Londýna? Alebo iného veľkomesta?"

Bella neodpovedala, no vyšlo to narovnako, ako keby mu povedala, čo chcel počuť. Nepamätala si, kedy naposledy bola mimo mesta, odhliadnuc od občasných víkendov strávených v Readingu.

„Myslel som si." Cedric zamieril k chodníku tiahnucemu sa pozdĺž jazera. „Tyler mi spomínal, že odkedy sa vrátil, vyhýbaš sa mu."

„Pohádali sme sa. A udobrili," odvetila Bella, hoci to vôbec nebola Cedricova vec.

„Ale stále sa mu vyhýbaš. Mohla si dnes zavolať jemu. Nie je to tak dávno, čo by si inú možnosť ani nezvažovala." Cedric sa zohol a vzal zo zeme zopár ploských kameňov. Napriahol sa a hodil ho zarovno s vodnou hladinou. Obaja mlčky sledovali, ako sa kameň trikrát hladko odrazil od hladiny, než sa ponoril. „Tie tréningy pre teba boli spôsob, ako sa zbaviť tých prebytočných emócií. Ale Tyler bol preč, potom ste sa pohádali... a ty to všetko celý ten čas dusíš v sebe. Zničí ťa to, ak s tým nebudeš niečo robiť."

„Nuž, čujme tvoje rady," utrúsila Bella.

Cedric mlčal a lenivo zamieril ku kamennému mólu. Tých zopár divých kačíc, ktoré jazero okupovali, takmer okamžite zmenili svoj smer. Očividne boli zvyknuté na kŕmenie z móla. Bella ho s povzdychom nasledovala. „Tak?"

„Udobri sa s Tylerom," odvetil Cedric a hodil ďalší plochý kameň, no dával pozor, aby to bolo opačným smerom, než z ktorého sa blížili kačice. „Alebo o tom rozprávaj. So mnou."

„Ani jedna z tých možností neznie lákavo," odvetila Bella sucho.

„No, bola by tu tretia," prehovoril Cedric zamyslene. „Možno aj účinnejšia ako prvé dve."

„Nuž, to som veľmi zvedavá," zamručala Bella a založila si ruky na hrudi.

Svoju chybu – spustiť z neho zrak – si uvedomila, až keď ju dve mocné dlane neočakávanou silou postrčili k okraju móla. Práve tak silno, aby nemala šancu vybalansovať stratenú rovnováhu. Chladná voda jej vyrazila dych. Inštinktívne hrabla rukami, aby sa dostala k hladine. S prskaním sa vynorila a odhrnula si z tváre mokré tmavé pramene, lapajúc po dychu.

„Zabijem ťa, Cedric," zvrieskla a zazrela na sivookého mladíka s rukami založenými za chrbtom a spokojným úsmevom na perách.

„Fungovalo to?" spýtal sa pobavene.

Bella naštvane priplávala k mólu a pokúsila sa vytiahnuť sa z vody, ale nešlo to tak ľahko. Mólo bolo vyššie, ako sa jej zdalo. „Pomôžeš mi?" zavrčala na Cedrica neochotne.

S úškrnkom k nej natiahol ruku. „Ani sa nesnaž ma stiahnuť-," začal, no nedokončil. Bella pevne chytila jeho dlaň a silou, ktorú u tak útlej osoby neočakával, sa zaprela do móla. Pár sekúnd na to sa so šplechotom zrútil do vody vedľa nej.

Bella sa spokojne uškrnula, keď sa Cedric vynoril a prebodol ju mrazivým pohľadom. „Toľko k videniu budúcnosti," uchechtla sa.

•••

„Dámy majú prednosť."

Bella prijala podávanú osušku a keď Cedric obišiel auto, rýchlymi pohybmi zo seba stiahla premočené džínsy i blúzku. V spodnej bielizni vkĺzla do auta. Tam vyzliekla aj tie posledné kusy oblečenia a osušila sa. Nikdy nebola vďačnejšia za náhradné oblečenie v aute, ako práve v tej chvíli. Vlasy si zopla gumičkou, aby jej nepremočili aj suché oblečenie. Už-už chcela vystúpiť, keď cez okno zahliadla Cedrica bez trička otočeného chrbtom k autu. Cez ľavú stranu chrbta sa mu tiahla hlboká, mierne skrútená jazva. Cedric zrazu zmeravel a obzrel sa cez plece. Cez tmavé sklo hľadel priamo na ňu. Aspoň mala taký pocit, keďže ju reálne nemohol vidieť.

Odvrátila zrak a vystúpila. S pohľadom upretým priamo pred seba podala Cedricovi osušku a oprela sa o kapotu auta. V duchu odhadovala, čo mohlo takú jazvu spôsobiť. Autonehoda? Zaútočil naňho niekto nožom? Avšak na nôž jej to prišlo priveľké a príliš hladké.

Keď počula Cedrica vystúpiť, narovnala sa a obzrela. Namiesto trička, v ktorom prišiel, mal na sebe iba tenkú koženú bundu náramne podobnú tej, ktorá Belle stále visela v skrini. Avšak džínsy mal stále mokré. „To nemyslíš vážne," vyhŕkla neveriacky, keď do auta sadol v mokrých džínsoch.

Cedric nadvihol obočie. „Preferovala by si, ak by som šoféroval nahý? Neverím, že v máš v aute make-up, ale deku nie."

Bella s povzdychom nasadla do auta a jeho poznámku ignorovala. Cedric naštartoval a šliapol na plyn. Neprešli viac ako desať kilometrov a auto znovu spomalilo. Tentoraz zabáčal na benzínku. Bez slova vystúpil a keď sa o pár minút vracal, mal na sebe čierne teplákové šortky a pod pazuchou deku. Bella sa neubránila úškrnku.

Cedric na ňu nepekne zazrel a rozložil deku na sedadle vodiča, ktoré už medzičasom stihlo namoknúť. Hodil svoje mokré džínsy do kufra a nastúpil. Hodil do priehradky medzi sedadlami svoju peňaženku a kľúče a pokúsil sa zapnúť mobil. Obrazovka zablikala a už znovu nezasvietila. „Perfektné," zamručal a hodil mobil do priehradky. Bella bola vďačná, že jej mobil ostal v kabelke a vyhol sa tak neželanému kúpeľu.

„Prepáč," prehovorila Bella neochotne. „Ale zaslúžil si si to."

Cedric sa nad jej ospravedlnením iba pousmial. „Pomohlo to aspoň trochu?" spýtal sa, hoci obom im bolo jasné, že odpoveď vie aj bez toho.

„Trochu," priznala Bella. Kútikom oka zachytila spokojný úsmev predtým, než Cedric naštartoval.

Belle padol pohľad na ružové jazvy na vlastnom predlaktí. Rany už boli takmer úplne zahojené a ona si ich každé ráno natierala krémom, dúfajúc, že ostanú čo najmenej viditeľné. Neboli to jej prvé jazvy, no boli na mieste, kde boli ľahko viditeľné. To jej prekážalo. Avšak žiadna z jej jaziev sa nedala ani porovnávať s tou na Cedricovom chrbte.

„Mal som štyri roky," prehovoril Cedric do ticha.

Bellu zamrazilo, keď si uvedomila, že hovorí o tej jazve. Štyri roky. Zovrelo jej žalúdok. „Nemusíš mi nič objasňovať. Nie je to moja vec."

„Ja viem. Nevadí mi to," odvetil Cedric s ľahkým úsmevom. „Väčšina mojich spomienok na detstvo je... nejasná. Chaotická. Pamätám si viac vnemy než skutočné spomienky. Mal som svoje... vnímanie už vtedy. Bolo ťažké rozlíšiť, čo je skutočné a čo nie je.

Bol to matkin... priateľ alebo niečo také. Bola noc a bol opitý. Nepamätám si, čo som mu povedal, čo som videl. Ale bolo to niečo, čo ho rozzúrilo dosť na to, aby po mne hodil svoju dýku. Videl som to sekundu predtým, než sa to stalo. Iba vďaka snahe vyhnúť sa dýke ma rana nezabila okamžite. Stratil som veľa krvi a zrejme dal zabrať lekárom, ktorí ma dávali dohromady. Rana sa nehojila dobre. Údajne som bol takmer desať dní striedavo v bezvedomí a delíriu. Hádam, že by som mal byť rád, že po tom všetkom ostala iba jazva, o ktorej môžem rozprávať."

„Je mi to ľúto, Cedric," šepla Bella do ticha. „Dostal aspoň, čo si zaslúžil? Ten muž."

Cedric mykol ramenami. „Neviem. Keď som sa prebral, nachádzal som sa v kláštore. Jediné, čo o mne vedeli, bol stručný popis môjho zranenia od maskovaného muža, ktorý ma tam priniesol. Miesto, kde som vyrastal, nikomu nič nehovorilo a ani sa nenachádzalo na mape. Pravdepodobne šlo iba o prezývku alebo tak niečo." Cedric sa na chvíľu odmlčal. „Môj otec zomrel predtým, než som sa narodil. Matka mala isté postavenie. Mala nepriateľov. Nemohla si dovoliť prešľapy. A už vôbec nie psychicky nestabilné dieťa, ktoré jej videlo do hlavy. Hádam, že zbaviť sa ma bolo pre ňu pohodlným riešením situácie." Uškrnul sa. „Nepozeraj na mňa tak, Altonová, tvoja ľútosť ma nespasí. Nemrzí ma, že to urobila. Ak by som sa nedostal do toho kláštora, pravdepodobne by som v tej juhoamerickej diere, kde som sa narodil, strávil zvyšok života. Pravdepodobne by veľmi dlhý nebol. Nemohla mi pomôcť. Nikto nemohol.

Zatiaľ čo väčšina mníchov sa ma stránila, pár z nich moje videnie bralo ako dar od Boha. Pomohli mi pochopiť, v čom sa odlišujem a prečo by som si mal isté veci nechávať pre seba. Avšak nemohli robiť nič s tým, že som sny a vidiny kvôli ich živosti nedokázal odlíšiť od reality. Zopár vidín ma výrazne ovplyvňovalo a neustále sa opakovali. Cítil som ohromné nutkanie zmeniť to, postarať sa, aby sa to nestalo. Ale nič som nezmohol. Nevedel som, ako to ovplyvniť.

V istom bode ku mne priviedli psychiatra a boli mi nasadené silné lieky. Tie síce potlačili živosť snov i vízií a aj ich množstvo, ale mal som pocit, akoby mi ktosi zobral kúsok seba. Teraz viem, že som mal posttraumatickú stresovú poruchu naviazanú na to, čo som videl, a ťažkú depresiu.

Uvažoval som nad samovraždou, keď kláštor navštívil muž, ktorého som raz videl v jednom zo svojich snov. Tie spomienky už boli tak bledé, že som ho sotva spoznal. No on spoznal mňa. Bol naozaj starý, hádal som mu vtedy vyše osemdesiat. Položil mi mnoho otázok. Posledná z nich bola, či chcem, aby mi pomohol skutočne pochopiť, čo vidím, alebo preferujem predávkovať sa morfiom, ktoré som deň predtým ukradol z ošetrovne.

Zachránil mi život. Naučil ma omnoho viac, ako len rozumieť tomu, čo vidím. Naučil ma podmaniť si prílev emócií, ktorý som dokážem vnímať, filtrovať to, nechať k sebe preniknúť iba to, čo sám chcem."

„Zomrel," skonštatovala Bella ticho. Bolo to počuť z jeho hlasu. Starec mu nesmierne chýbal.

Cedric prikývol. „Pred dvoma mesiacmi. V spánku. Myslím, že to vedel. Že zomrie. Vlastne som si tým takmer istý. Ale nedal to na sebe poznať. Všetko bolo presne také, ako každý deň. Viem, že to tak spravil schválne. Že vo mne nechcel vzbudiť podozrenie. Ale nemôžem sa zbaviť pocitu, že som to mal vycítiť."

„Celé týždne po Dashovej smrti som si nedokázala vybaviť, čo sa v ten večer stalo," prehovorila Bella po chvíli. „Môj mozog skrátka tie spomienky potlačil. Jediné, čo som videla, aj keď som zavrela oči, bol pohľad toho chlapca, ktorý to urobil. Prešla som rukami troch psychiatrov, než sa mi s ich pomocou podarilo odblokovať tie spomienky. Iba preto, aby som zistila, že vlastne nič užitočné neviem. Črty jeho tváre mi splývali, ale tie oči... videla som ich tak ostro, akoby práve stál predo mnou. No oči na usvedčenie nestačia.

Vyšetrovatelia – David White sa postaral, že patrili k najlepším – nemali vôbec nič. Mali informácie o hŕstke Talianov, ktorí boli nepriamo napojení na podobné prípady, ale nikdy nikoho nenašli. Nebol nik, koho by obvinili, nieto ešte potrestali. Mala som pocit – a stále ešte občas mám – že je to moja vina. Že ak by som si lepšie zapamätala jeho tvár alebo niečo, čím by ho dokázali identifikovať, možno by jeho smrť neostala nepotrestaná. Viem, že som bola len dieťa, no ten pocit, že som mohla niečo spraviť..."

„Poznám ten pocit viac než dobre," odvetil Cedric ticho. „Nemohla si nič spraviť, Bella. Nič z toho nie je tvoja vina. A posledná vec, ktorú by tvoj brat chcel, by bolo obviňovanie sa."

Na hodnú chvíľu sa medzi nimi rozhostilo ticho. Bella nemala chuť pokračovať v rozhovore o svojich emóciách a ideálne ani o minulosti. Čosi jej navrávalo, že Cedric skôr či neskôr to ticho preruší, no rozhodla sa ho predbehnúť. Téma, ktorú by načal, by sa pravdepodobne týkala niečoho, o čom nemala chuť hovoriť. „Ako to... ako tá tvoja schopnosť teda funguje?" spýtala sa. „Dokážeš cítiť emócie všetkých ľudí vo svojom okolí? Nie je to istým spôsobom špehovanie?"

Cedric potriasol hlavou. „Nedokážem cítiť všetko. Vlastne väčšinou necítim nič. Dokážem vycítiť emočné rozpoloženie niekoho, kto je fyzicky blízko a je otvorený tej možnosti. Napríklad, keď niekto chce, aby som mu čítal z dlane. Áno, viem čítať z dlane, dá sa to mechanicky naučiť. No to, čo vidím, nemá žiadny súvis s čítaním dlaní. Je to akoby... akoby som sa dotkol energie toho človeka. S tým prichádzajú nielen hlbšie emócie, ale aj záblesky variácií budúcnosti. Nie je také jednoduché dostať sa k pocitom človeka, ktorý mi ich nechce ukázať.

Je to odlišné s ľuďmi, ktorí sú mi nejakým spôsobom blízki. Priatelia, rodina, ľudia, s ktorými trávim veľa času. Vnímam ich výrazné emócie – strach, bolesť, lásku, nenávisť – bez nejakého pričinenia. Zvyčajne tiež vídam útržky ich budúcností bez toho, aby som chcel.

Najsilnejšie vnímam emócie a budúcnosť, ktoré mám akýmsi spôsobom ovplyvniť alebo sú dôležité k tomu, čo mám spraviť. Vtedy ich cítim bez ohľadu na to, ako ďaleko ten človek je. Nemôžem to vytisnúť z hlavy, nech by som sa snažil akokoľvek veľmi. Nemôžem to ignorovať."

Bella naprázdno prehltla. „Do ktorej z tých troch kategórií patrím ja?"

Cedric sa pousmial. „Nuž, rozhodne nepatríš k tým, ktorí by chceli, aby niekto videl do ich vnútra," odvetil a na sekundu sa ich pohľady stretli. „Viac ti k tomu nepoviem."

Belle to nijako nepomohlo. Nikdy Cedrica nepovažovala za blízkeho človeka. Vlastne ani len za priateľa. Bol to iba známy, ktorého by najradšej nevídala. Známy, ktorý vedel viac, než by chcela. V skutočnosti však zrejme vedel omnoho viac, ako si kedy myslela.

„Dokážeš predvídať svoju vlastnú budúcnosť?"

Cedric neodpovedal hneď. Čosi v jeho nálade sa zmenilo. „Nie," odvetil po chvíli. „Jediné záblesky vlastnej budúcnosti som mal, keď som bol v bezprostrednom nebezpečenstve – a bolo to presne včas na to, aby som sa vyhol najhoršiemu. Nikomu nie je súdené poznať svoju vlastnú budúcnosť. Nič dobré to neprináša."

„Prečo?" spýtala sa Bella ticho.

Cedric mlčal. Na chvíľu odtrhol zrak od cesty a premeral si Bellu pohľadom, akoby zvažoval, či povedať nahlas, čo mu beží hlavou. Znovu pozrel na cestu a Bella už začínala mať pocit, že sa odpovede nedočká, keď prehovoril. „Keď som bol mladší... vídal som isté dievča. Neprešiel deň, aby som nevidel aspoň kúsok jej budúcnosti. Videl som omnoho viac do budúcnosti, ako tomu bolo zvyčajne. Roky, nie dni, týždne, mesiace. A videl som seba. Jediný spôsob, ako môžem vidieť svoju budúcnosť, je v budúcnosti ľudí, s ktorými ju mám spoločnú.

Milovala ma. A ja som miloval ju. Tá láska, moja láska voči nej, ktorú som cítil v tých vidinách, sa projektovala do môjho vtedajšieho ja. Zamiloval som sa do nej, hoci som ju nikdy predtým nevidel. Bolo to skutočnejšie ako čokoľvek, čo som dovtedy cítil. Skutočnejšie, ako čokoľvek, čo som vôbec vo svojom živote cítil. Bolo to pre mňa omnoho viac ako len možnosť. Vedel som, že je to naša budúcnosť. Nikdy som si ničím nebol istejší.

Keď som ju o pár rokov neskôr stretol... bola každým kúskom presne taká, ako som ju poznal. Ani som si nemyslel, že by bolo možné milovať ju ešte viac."

„Čo sa stalo?" spýtala sa Bella opatrne, keď Cedric stíchol.

„Tie najmenšie rozhodnutia niekedy zmenia úplne všetko. Bolo to rozhodnutie, nad ktorým som ani nerozmýšľal. Nemohol som tušiť, aký bude mať dopad. Nie, pokým nebolo neskoro. Zmenilo úplne všetko. Jedno rozhodnutie mi vzalo všetko to, čo som vídal celé roky. Už som viac nebol jej budúcnosťou. A tá pravda ma zlomila. Nedokázal som žiť s myšlienkou, že to všetko zmizlo lusknutím prsta. Že už nie je moja. Presnejšie... že nikdy nebola. Trvalo mi dlho prekonať to, ale napokon som sa s tým zmieril. Neskôr som sa dozvedel pár ďalších vecí, ktoré ma utvrdili v tom, že nám nikdy nebolo súdené skončiť spolu. Pochopil som, že tak, ako sa to stalo, je to lepšie. Pre mňa a aj pre ňu. Vzdať sa tej predstavy o nás dvoch... bola to najťažšia vec v mojom živote." Cedric sa pousmial. „To je jeden z dôvodov, prečo ti nepoviem, čo vidím v tvojej budúcnosti, ani keby si veľmi chcela. Pretože je to reálne... na chvíľu. Neexistuje záruka, že sa to naozaj stane."

„Takže žiadna rozprávka o mužovi a troch deťoch?" pousmiala sa Bella.

Cedric sa sarkasticky uškrnul. „Tak ďaleko do budúcnosti nevidím, ani ak by som chcel."

•••

„Ďakujem," prehovorila Bella do ticha, keď sa výťahom viezli k jej bytu.

„Za čo?" spýtal sa Cedric zvedavo.

„Že si ma na moment primäl zabudnúť na to všetko, čo sa dnes stalo."

„Ach. To som si robil láskavosť. Tvoja depresia sa stáva mojou depresiou," odvetil nenútene.

„Idiot," odfrkla Bella, pery sa jej zvlnili v úsmeve.

Výťah zastal a Cedric z vrecka šortiek vylovil kľúče od bytu. „Urobíš mi láskavosť?" spýtal sa, keď strčil kľúč do zámku.

„Akú?" nadvihla Bella obočie.

Sivé, hypnotické oči ju prepálili prenikavým pohľadom. „Vypočuj ho."

Koho? mala na jazyku, no kým to stihla vysloviť, Cedric odomkol dvere a zľahka ju vtisol dovnútra. Dvere sa za ňou vzápätí zavreli. Zmätene na ne pozrela a vzápätí pohľadom prebehla obývačku. A zmeravela.

Vyschlo jej hrdlo. Jej srdce nikdy nebolo zlomené chlapcom, do ktorého bola zamilovaná. Bolo zlomené mužom, ktorý jej bol ako otec a bez slova ju opustil. Mužom, ktorý v skutočnosti bol jej otec. A teraz stál v jej obývačke.

Za tých, vyše sedem rokov, ktoré prešli, odkedy ho videla naposledy, sa takmer vôbec nezmenil. Iba tmavé vlnité vlasy pretkávalo o čosi viac šedých jedincov. Mal na sebe sivý oblek, ktorý dokonale ladil k olivovej pokožke a zvýrazňoval ľadový odtieň jeho dúhoviek. Stál pri okne s rukami založenými za chrbtom, pootočený k dverám. Bella pod intenzitou jeho hrejivého pohľadu nedokázala dýchať. Sedem rokov ho striedavo preklínala za to, že odišiel, a prosila, aby sa vrátil. Sedem rokov od neho nepočula ani slovo.

„Čo tu robíš?" zašepkala hlasom, ktorý vôbec neznel ako jej vlastný. Automaticky prešla do španielčiny. Odkedy bola jej španielčina dostatočne ucelená na to, aby rozumela plynulej reči, Maestro s ňou nikdy inak ako španielsky nehovoril.

„Volala si," odvetil rovnako ticho. Pri zvuku jeho hlasu sa zachvela. „Chcela si vysvetlenie. Dám ti ho. Odpoviem ti na čokoľvek, čo sa opýtaš."

„Volala som sedem rokov a ty si sa neobťažoval ani len to zdvihnúť," odsekla Bella ľadovým tónom. Horko sa zasmiala. „Prišiel si kvôli mne alebo kvôli tomu, že poznám tvoje tajomstvo?"

„Prišiel som kvôli tebe, Isabella," odvetil tónom, ktorý nepripúšťal pochybnosti. „Prišiel som, aby som ti povedal ten zvyšok. Aby som ti povedal, kým tvoja matka skutočne bola. Pretože bola omnoho viac ako len Ramona Altonová."

Bella naprázdno prehltla a škrípajúc zubami zamierila ku kuchynskej linke, položila svoju kabelku na barovú stoličku a zapla kávovar. Chcela ho vyhodiť a už nikdy nevidieť. Chcela ho objať. Chcela počuť všetko to, na čo jej Andrea nedokázala odpovedať. Bála sa, čo tie odpovede prinesú do vnímania toho, kým jej matka bola. Chcela vedieť, kto jej biologický otec naozaj je.

Pohľad jej padol na Jade sediacu na kuchynskej linke vedľa kávovaru, ktorá si dožadovala jej pozornosť. Žiadne mačky na kuchynskej linke, sľúbil jej Cedric. Zamračila sa a vzala do rúk šálku s kávou. Oprela sa o pult a pohľadom prebodla Maestra. Maestro.

„Vypočuješ ma?"

„Prečo si mi povedal, aby som ťa volala Maestro?" vyhŕkla prvú vec, ktorá jej zišla na um.

Pietra Valentiniho veľmi zriedkavo čosi vyviedlo z miery natoľko, že to dal aj najavo. A to bol jeden z tých momentov. Zmätene nakrčil obočie a pootvoril pery, no chvíľu trvalo, kým sa zmohol na odpoveď. „Vyštudoval som umenie. Pár rokov som učil techniku kresby na univerzite. Študenti a pár kolegov, ktorí uznávali moju prácu, ma volalo maestro. Nechcel som povedať svoje meno a nenapadlo mi nič lepšie."

„Maestro di arti," zamrmlala si Bella pre seba v taliančine. Nikdy nepomyslela na to, že by to mohol byť jeho titul. Jej a Tylerove teórie takmer vždy vyústili do záveru, že je skrátka dostatočne arogantný, aby sa tak nechal volať.

„Bol si počas tých rokov v kontakte s Tylerom?"

„To nie je-," začal, no Bella ho nenechala dopovedať.

„Áno alebo nie?"

„Hovoril som s ním," priznal Pietro. „No nie na pravidelnej báze. Komunikujem s Jeromem. S Tylerom som hovoril nanajvýš päťkrát, zakaždým, keď som niečo nutne potreboval a nemohol zastihnúť jeho otca."

„A v Brazílii," pripomenula mu Bella.

„A v Brazílii," potvrdil. „Čo bolo dohromady možno pätnásť minút. Nie, nestrávil tri mesiace trénovaním so mnou. A ani len pod mojím dohľadom."

„Prečo ho platíš, aby ma chránil?"

Pietro sa nepatrne pousmial. „Platím ho, aby nebol zväzovaný povinnosťou popri tom všetkom chodiť do práce. Tyler nie je lojálny mne ani nikomu inému, iba tebe. Tou jednou vecou som si stopercentne istý."

„A predsa ti dal kľúče od môjho bytu," podotkla Bella sucho. On a Cedric boli jediní, čo ich mali. A Cedric tými svojimi odomykal. Avšak... aj Cedric vedel, že tu je. „A čo Cedric? Ako je do tohto celého zapojený on?"

Pietro sa pobavene uškrnul. „Cedric je posledný človek, ktorý by plnil moje príkazy. Jediná vec, ktorej je verný, je jeho vlastné presvedčenie." Jeho pohľad zvážnel. „A to, čo s tým má spoločné, sa spýtaj jeho. Je na ňom, koľko ti toho povie."

Bella sa zahľadela do šálky s kávou. Mala toľko otázok. A on mal všetky odpovede. Aj na otázky, ktoré ešte nevedela, že sa chce spýtať. „Ako mám veriť hocičomu, čo mi povieš, keď si mi celé tie roky klamal o tom, kto si?" zašepkala.

Pohľad mu stvrdol. „Nikdy som ti neklamal, Bella. Nikdy. Iba som ti nepovedal veci, ktoré si nebola pripravená počuť. Skutočnosti, o ktorých vedomosť by ťa iba ohrozila. Nebolo to pre mňa ľahké. To vôbec. Ani tajiť to pred tebou a ani odísť. Nenávidel som sa za spôsob, akým som odišiel. Ale vedel som, že ak by som sa pokúsil rozlúčiť, bolo by to iba ťažšie. Pre nás oboch. Takto sa tvoja bolesť ľahšie pretavila na hnev." Maestro sa zhlboka nadýchol. „Je toho veľa, čo by si mala vedieť. Čo tvoja matka chcela, aby si vedela. Vypočuješ ma? Ak kvôli ničomu inému, urob to kvôli nej."

Chcela ho vysmiať za argumentáciu jej mŕtvou matkou, ale nedokázala to. Poznal ju spôsobom, ako ju Whiteovci nepoznali. Ako ju ona nepoznala. A pochybovala, že Jerome Vasquez by jej dokázal zodpovedať všetky otázky, ktoré mala. Pretože nie všetky sa týkali iba Ramony. Chcela vedieť, aký bol jej biologický otec mimo ten starý sklad, v ktorom sa pred rokmi stretávali.

Vedela, že čokoľvek jej povie, bude pravdepodobne bolieť. Ale nedokázala ho poslať preč. Nedokázala sa vzdať pravdy. Hoci si nebola istá, či ju unesie.

Bella sa meravo napila kávy a klesla na gauč. „Som jej podobná?" spýtala sa sotva počuteľne.

Nevidela jeho tvár, no počula úľavu v jeho hlase, keď odpovedal. A lásku. „Viac, ako si len dokážeš predstaviť."