Vďaka Erikovmu meškaniu a londýnskym zápcham bolo takmer poludnie, keď auto zastalo pred domom s veľkými oknami a múrmi obrastenými brečtanom. Prví, čo zaregistrovali ich prítomnosť, boli starý ovčiak Hector a jeho mladší súrodenec Apollo. Psy ich s nadšením vítali a nahlas ohlasovali ich príchod. Krátko na to z domu vyšiel najmladší z bratov Whiteovcov – takmer pätnásťročný Jamie.

„Jamie!" zvýskla Bella a zovrela chlapca v objatí. Mal rovnaké vrúcne modré oči i plavé vlasy ako jeho bratia, čo ho predurčovalo stať sa lámačom ženských sŕdc, no zatiaľ si toho nebol vedomý. Bolo v ňom čosi nevinné a sladké, čo si na Erikovi a Malcolmovi nepamätala. „Ty si ale vyrástol, odkedy som ťa videla naposledy" zasmiala sa a chcela mu postrapatiť vlasy, no Jamie sa šikovne dostal z jej dosahu. Len aby vpadol do Erikovej zóny.

„Čo máš nové, braček?" uškrnul sa Erik a postrapatil mu vlasy namiesto Belly.

Jamie nesúhlasne zamručal a prehrabol si vlasy prstami, aby si ich urovnal. „Skúter," odvetil a venoval Erikovi spokojný úškrnok. „Chceš vidieť?"

„Skúter?" zopakoval Erik prekvapene.

„Malcolmov predčasný darček k narodeninám," odvetil Jamie a oči mu svietili nadšením.

Bella sa zasmiala. Erik a Malcolm v období Jamieho narodenín každoročne zápasili o titul lepšieho staršieho brata. A skutočným víťazom bol zakaždým Jamie.

„Nuž, to sa teda pozriem," zamručal Erik. „Tento rok ani náhodou nemienim skončiť druhý!"

Bella a Tari si vymenili pobavené pohľady. Erik po svojej tridsiatke nebol omnoho dospelejší ako jeho násťročný brat.

Zatiaľ čo chlapci sa vybrali do garáže, Bella a Tari zamierili k domu. Domácnosť Whiteovcov bola vždy charakteristická ruchom, a hoci bolo členov domácnosti teraz už pomenej, ten príjemný ruch sa nevytratil.

Jadro hluku sa nachádzalo v kuchyni. Malcolm obskakoval sporák, odkiaľ sa šírila lahodná vôňa, zatiaľ čo jeho otec na opačnej strane kuchyne bojoval s vyberaním jadierok granátových jabĺk. Popri tom sledovali futbal bežiaci v obývačke a prekrikovali mixér, ktorým Andrea Whiteová šľahala krém, nepochybne na svoju preslávenú mousse tortu s granátovými jablkami. Na cudzinca by to pravdepodobne pôsobilo ako príprava vianočnej večere. Bola to však iba bežná nedeľa u Whiteovcov.

Prvý si ich všimol David White. Zvraštené plavé obočie vyletelo do výšky a potešene sa usmial. „Vitajte, dievčatá!" zvolal a zamieril k Belle, no v poslednej chvíli si to rozmyslel a zamieril k umývadlu, aby sa zbavil lepkavej červenej šťavy z prstov.

Malcolm odbehol od sporáku a obe ich krátko objal. Belle sa ušla aj bratská pusa na čelo. Vzápätí ho už odháňala jeho matka.

Andrea strhla Bellu do pevného objatia. „Som rada, že si sa ukázala, Bella," usmiala sa a premerala si ju pohľadom. „Vyzeráš trochu unavene, zlatko. Mala by si si konečne oddýchnuť od práce a spraviť si poriadne voľno."

„Neboj sa, mami, to sú iba príznaky preflámovanej noci," uchechtol sa Malcolm, za čo schytal plesknutie utierkou. Bella sa uškrnula nad tým, že mal vlastne pravdu.

„Dovolenka by naozaj padla vhod," priznala. „Ak všetko vyjde tak, ako má, na konci leta zmiznem kamsi k moru na poriadne dlho."

„Pribaľ ma, prosím," ozval sa za ňou Jamie. „Tu to vyzerá na roadtrip po Škótsku."

„To vôbec neznie zle," podotkla Tari pobavene.

„Ver mi, je to zlé," zahlásil Jamie a uchmatol si pár jadierok granátového jablka. Vzápätí vybehol z kuchyne.

„Takýmto tempom ich tam veľa neostane, James," zavolal za ním David, no Jamie už bol preč.

David White bol detektív, tak ako aj Bellin otec. Pracovali spolu vyše dvadsať rokov a priatelia boli ešte dlhšie. Boli ako bratia a tak bol David Belle odjakživa takmer ako strýko. Po tom, čo jej rodičia zomreli, David nad inou možnosťou, ako Bellu a Dasha adoptovať, ani neuvažoval.

O rodine Bellinej matky sa nič nevedelo a jej otec bol jedináčik. Bella vedela iba toľko, že so svojimi rodičmi prerušil kontakt krátko po tom, čo sa s jej matkou vzali. Jeremy a Theresa Altonoví boli podľa Belly pravdepodobnejšou voľbou z pohľadu súdu, no ona a Dash boli tak či tak zverení do starostlivosti Whiteovcov. Bella nevedela, v čom presne to bolo. Jediné, čo jej k tomu Andrea povedala, bolo, že jej starí rodičia nemali záujem vziať si ich k sebe.

Bella žila pod strechou Whiteovcov od ôsmich rokov. Za celý ten čas sa u nich ani raz necítila ako cudzinec. David prísne dbal na to, aby jeho synov ani len nenapadlo sa nejakým spôsobom nad Bellu a Dasha povyšovať. Avšak väčšinou ani nebolo na čo dbať. Dash bol Erikov najlepší kamoš takmer odjakživa. A Bellu Erik i Malcolm zbožňovali. To im zostalo doteraz.

Bella a Tari sa na Jamieho naliehanie napokon podvolili prechádzke do garáže, ktorá stála pár desiatok metrov od domu.

„Obávam sa, že toto Erik naozaj tak ľahko netromfne," prehlásila Bella pobavene pri pohľade na nablýskaný modrý skúter.

„Erik to počul," ozval sa za ňou naoko urazený hlas.

Bella sa obrátila a zbadala Erika opierajúceho sa o svoj strieborný Aston Martin, ktorý naposledy videla pred pár mesiacmi. Erik autá striedal ako ponožky, no toto bolo jedno z mála vozidiel, ktoré mu prirástli k srdcu.

„Nuž, je to pravda," mykla Bella ramenami a znovu pozrela na skúter. „Koľko si mal, keď si dostal prvú motorku?"

„Tuším ani pätnásť. A nedostal som ju," odvetil Erik a pery sa mu zvlnili do pobaveného úškrnku. „Otec mi povedal, že mi nekúpi motorku skôr, než budem mať vodičák a on si bude istý, že si na nej nezlomím krk. Keď som sa raz na akejsi rodinnej oslave sťažoval bratrancovi, počul to Tylerov otec. Navrhol mi, že mi prenechá svoju staršiu motorku, ak im budem až do Vianoc udržiavať záhradu." Erik sa zasmial. „Bol marec. A tak som si užil púpavy, ktoré Tylerov otec nenávidel, kosenie trávy, zastrihávanie živého plota, oberanie jabĺk, čerešní, nekonečné hrabanie lístia aj odhrabávanie snehu. Bol to naozaj nekonečný rok. Ale tá mašina... stálo to za to," zaškeril sa.

•••

„Nemal si do toho šprtať," skonštatoval Malcolm pri pohľade na Erikove trochu vyblednuté tetovanie. „Vyzeralo dobre. Teraz to vyzerá, akoby si ho mal na ruke tak tridsať rokov."

„Potrvá ešte tak minimálne dva sedenia, kým vybledne dosť na to, aby sa dalo prekryť," odvrkol Erik urazene.

„Erik sa nechal potetovať v sedemnástich a ja nemôžem mať piercing?" zamračil sa Jamie a urazene si založil ruky na hrudi. Jeho výraz sa náramne podobal tomu Erikovmu.

„Erik sa nechal potetovať a nasledujúce dva mesiace nosil iba tričká a košele s dlhým rukávom, lebo sa bál priznať," utrúsil David pobavene a vložil si do úst kúsok lososa. „Okrem toho, mal sedemnásť. A bolo to tetovanie. Žiaden z mojich synov nebude mať piercing, pokým som živý!"

Bella dianie s úsmevom pozorovala. Pamätala si časy, keď to platilo aj pre tetovania. Vtedy to ešte bolo pokiaľ žiješ pod mojou strechou. Avšak to napokon pre Erika platiť prestalo, a keďže predpokladal, že slovám pokým si mojím synom by sa mohol Dash vzpriečiť, skončilo to pri pokým som živý.

„Žiaden z tvojich synov?" zopakoval Jamie pobúrene. „Takže Bella môže mať piercing? To je diskriminácia!"

„Bella nemá piercing!" odsekol David a vzápätí si skúmavým pohľadom Bellu premeral. „Však?"

„Nemám," odvetila Bella poslušne. Fakt, že ako šestnásťročná mala piercing v pupku sa rozhodla vynechať z tejto konverzácie. Čo David nevedel, to mu uškodiť nemohlo.

„Zato Tari má," podotkol Malcolm a zaškeril sa.

„Ale čo?" nadvihol Erik obočie a prepálil brata pohľadom, ktorý vôbec nebol bratský. „Odkiaľ by si to ty už len vedel?"

To zaujímalo aj Bellu. Tari mala piercingy v bradavkách.

„Cedric rozprával."

„Cedric rozprával," zopakoval Erik sucho a napil sa bourbonu. „Asi sa s ním porozprávam tiež."

„Kde máš piercing?" spýtal sa Jamie a zvedavo si Tari prezeral. Všetky pohľady sa upreli na Tari. Malcolm sa nečujne zadúšal smiechom.

„Keď budeš dospelý, možno na to prídeš," odvetila Tari kategoricky a siahla po víne.

„Počkaj, veď šoféruješ," zahriakol ju Erik.

„Ani náhodou," usmiala sa sladko a napila sa.

Erik zagánil na Bellin prázdny vínový pohár. „Nuž, vyzerá to tak, že ostaneme na noc."

„Zajtra pracujem," podotkla Bella.

„Ale no tak," štuchla jej Tari do ramena. „Som si istá, že Lucian by ochotne vyhovel čomukoľvek, o čo by si ho požiadala.

„Kto je Lucian?" spýtala sa Andrea so záujmom. „Nejaká tvoja známosť?"

Vzhľadom na nedostatok reálnych vzťahov im Bella nikdy nikoho nepredstavila. Popravde, ani len nespomenula. Veľmi nebolo koho. Dlhoročný vzťah s výhodami, ktorý mala s Tylerom, nebol ten typ vzťahu, ktorý by pred rodičmi spomínala. A tak sa Andrea s radosťou chytala každej slamky, ktorú jej niekto ponúkol.

„Nie, nikoho nemám," odvetila Bella a predstierala, že sa jej to sklamanie nedotklo.

„Randí so synom svojho šéfa," vyhŕkla Tari.

„Tari!" zasyčala Bella. „Nie, nerandím."

„Alebo je to synovec?"

„Možno obaja," nadhodil Malcolm pobavene a Bella ho prepálila ostrým pohľadom. Ani len netušil, ako sa trafil. Ak by sa na to mala pozerať čisto pragmaticky, s jedným randila a s druhým spávala.

„To som zvedavý, ako mi toto mohlo uniknúť," utrúsil Erik a prebodol Bellu ostrým pohľadom.

„Nič ti neuniklo, lebo s nikým nechodím," odsekla Bella. „S Lucianom sme raz boli na večeri. A vzhľadom na to, že spolu pracujeme, ocitnem sa s ním na obede či večeri minimálne raz či dvakrát týždenne."

„Ak to hovoríš ty," uškrnula sa Tari nevinne a usrkla vína. Bella sa zamračila a v duchu si na zoznam pripísala, aby jej okrem utajovania vzťahu s Cedricom vytmavila aj toto.

•••

Po obede sa Tari s Erikom vybrali na prechádzku do neďalekého sadu a Malcolm šiel preskúmať dom na strome, ktorý si Jamie s kamarátmi postavili v lese za domom.

„Nechýba vám to? Ten každodenný ruch?" spýtala sa Bella Andrey a vložila si do úst kúsok božského koláča. Keď chalani odišli, zrazu tu bol až neprirodzený pokoj.

Andrea usrkla z kávy a usmiala sa. „Síce už to nie je, čo to bývalo, ale stále je tu ruch," odvetila. „Jamie si sem neustále vodí kamarátov. Hádam, že ten skúter to iba znásobí," zasmiala sa a zadívala sa na Bellu. „A okrem toho, jeden z vás troch by sa mi už mohol postarať o nejaké vnúča," žmurkla.

Bella sa úprimne rozosmiala. „Myslím, že nateraz je tá možnosť v nedohľadne."

Andrea sa potmehúdsky uškrnula. „Možno ani nie."

Bella sa prestala smiať a neveriacky pozrela na svoju nevlastnú matku. „Vieš o niečom, o čom ja nie?"

„Minulý víkend sa tu Erik na krátko zastavil a vypytoval sa na môj zásnubný prsteň," prezradila s úsmevom.

„Erik?" zopakovala Bella pochybovačne. „Ten detinský Erik? A žiadosť o ruku?"

„Nuž, o žiadosti o ruku nepovedal ani slovo, ale keď som mu ten prsteň dala, rozžiaril sa ako vianočný stromček."

„No, s Tari sú spolu už celú večnosť," zamyslela sa Bella. „Bolo by skvelé, ak by sa vzali. Len som nečakala, že Erikovi by čosi také v dohľadnej dobe napadlo."

„Nieže mu naznačíš, že o tom vieš," varovala ju Andrea a dopila kávu. „A ani Tari nič nehovor."

„Nepoviem," sľúbila Bella, no nebola presvedčená, že sa jej to podarí dodržať. Zrazu jej čosi napadlo. „A čo snubný prsteň mojej mamy? Máš ho ty?"

Andrea sa zamyslela, no po chvíli potriasla hlavou. Zamyslene si na prst namotávala prameň plavých vlasov. „Ja ho určite nemám. Myslím, že ak niekde bude, tak medzi vecami tvojich rodičov. Ten prsteň som naposledy videla hádam pred dvadsiatimi piatimi rokmi. Ramona ho už po svadbe veľmi nenosila, hoci to bol krásny prsteň. Preferovala obrúčku. No jej najmilším prsteňom bol tento." Andrea sa natiahla a narovnala prívesok na retiazke, ktorá Belle visela na krku.

Bella sa dotkla prívesku. Bola to obrúčka z bieleho zlata vykladaná diamantami. Prsteň mal dva drobné otvory, cez ktoré bola prevlečená retiazka. „Bola od otca?"

Andrea pokrčila ramenami. „To neviem. Nosila ju, odkedy si pamätám."

„Nosila ju stále," napadlo zrazu Belle. Nikdy predtým na to ani nepomyslela. „Prečo ju nemala v ten deň, keď...?"

„Neviem," odvetila Andrea a zadívala sa do záhrady. „Skús sa pozrieť do jej vecí. Možno nájdeš niečo, čo by si využila. Niekde tam musia byť jej šperky. Ramona milovala krásne – a drahé – šperky."

Bella chvíľu skúmala Andreinu tvár. Čosi v jej postoji sa zmenilo. Akoby čosi zamlčala. Bella sa však rozhodla, že sa jej na to pýtať nebude. Možno to len pre ňu bolo bolestné. Napokon, Ramona bola jej najbližšia priateľka.

„Dobre," súhlasila Bella.

Po smrti Belliných rodičov sa David rozhodol ich dom predať. Väčšina vecí z domu sa rozpredala, no tie podstatné či akýmsi spôsobom dôležité ponechali. Bella si pamätala, ako sa Dash zvykol každý večer zakrádať do suterénu, kam ich veci Whiteovci uložili. Belle povedal, že tam straší, aby za ním nechodila. Aby ho nevidela, ako plače. Jediný duch, ktorý tam strašil, bol duch minulosti.

Bella odomkla dvere neveľkej miestnosti, kam ich veci Whiteovci uložili po presťahovaní. Teraz tam už pribudli aj Dashove veci.

Na poličke na stene stáli všetky jeho poháre a medaily z atletických súťaží. Bella si pamätala časy, keď ich Dash hrdo vystavoval v izbe, o ktorú sa s Erikom delil. Ľavá časť izby bola oblepená svetoznámymi bežcami, dresmi Dashových favoritov, zatiaľ čo tú pravú zdobili autá, motorky a pretekári. Vášeň, ktorá Erika nikdy neopustila.

Bella sa prechádzala pomedzi police so škatuľami, na ktorých bol Davidovým rukopisom naškriabaný stručný obsah. Fotky. Jackove foťáky, staré filmy. Úradné veci. Cennosti. Svadba. Niektoré nápisy sa opakovali. Bellin zrak sa zastavil pri nápise Ramona. Pritiahla si rebrík k polici a opatrne škatuľu zložila.

Bella opatrne zložila veko. Prvým, čo uvidela, bola krásna vyrezávaná šperkovnica. Bella ju opatrne vybrala a položila si ju na kolená. S posvätnou úctou ju otvorila a zadívala sa do zrkadla na vnútornej strane veka. Bolo to už vyše osemnásť rokov, čo do toho zrkadla hľadela jej matka. Bella prstami pohladila písmená vyzerané do čerešňového dreva. Ramona.

Jej matka zriedkavo rozprávala o svojej rodine, avšak Bella vedela, že šperkovnicu pre ňu vyrezal jej otec. Bol to dar k jej štrnástym narodeninám a veľa pre ňu znamenal. Jej obsah bol až druhoradý.

Väčšina šperkov boli náušnice, náramky a prstene. Na krku mala Ramona takmer neustále retiazku, ktorú teraz mala na krku Bella. A tých pár momentov, kedy miesto na krku prenechala inému šperku, nosila prsteň z retiazky na ruke.

Chvíľu si so zatajeným dychom prezerala šperky. Niektoré spoznávala – napríklad perlový náhrdelník, ktorý Ramona milovala nosiť k maslovým šatám, ktoré jej Bellin otec kúpil na ich svadobnej ceste v Paríži. Alebo rubínový prsteň či široký strieborný náramok tvorený prepletanými striebornými vláknami. Iné nikdy predtým nevidela, alebo si na ne prinajmenšom nespomínala.

Bella šperkovnicu opatrne položila bokom a začala skúmať zvyšok obsahu. Našla tam matkin obľúbený parfum. Opatrne si trochu strekla na zápästie a do očí jej vhŕkli slzy, keď jej do nosa prenikla tá dôverne známa orientálna, trochu korenistá vôňa. Mama.

Vytiahla zo škatule vzorované pončo a pritúlila sa k nemu. Bola to ďalšia z mála vecí, ktoré značili Ramonin pôvod. Bellina matka pochádzala z Peru. Ramona málokedy spomínala svoje detstvo alebo Peru pred svojím manželom alebo pred priateľmi. Niekedy to vyzeralo, akoby skrátka chcela zabudnúť. Avšak jej utkveli v pamäti všetky tie večery, keď si ľahla k Belle do postele a hrajúc sa jej s vlasmi rozprávala o krajine v ktorej vyrastala. Rozprávala jej staré príbehy, ktoré počúvala ako dieťa ona, inkské legendy, zvyky, opisovala dychberúcu prírodu a čarovné starodávne miesta. Jej hlas prekypoval láskou a hrdosťou a čímsi, čo by Bella dnes identifikovala ako túžbu vrátiť sa.

„Kiež by som o tebe vedela viac," zašepkala Bella do ticha. Poznala svojich rodičov prevažne z Dashovho rozprávania a spomienok ich blízkych priateľov a hŕstky výraznejších spomienok, ktoré jej utkveli v pamäti. Bola ešte dieťa, keď zomreli. Nič si neželala viac, ako skutočne poznať, kým boli. Nie iba z rozprávania a fotografií. Avšak to nebolo reálne.

Bella so stiahnutým hrdlom skúmala zvyšok obsahu škatule. Bolo tam niekoľko fotografií Ramony a Jacka, fotka Belly a Dasha, ktorú mala ich matka na pracovnom stole, fotka Ramony v obklopení troch mužov a ženy, z ktorých Bella poznala iba Tylerovho otca.

Medzi ďalšími vecami Bella našla aj zopár kníh. Niekoľko z nich bola poézia, pre ktorú mala Ramona slabosť, a zopár známych románov. Bellinu pozornosť upútal iba jeden z nich.

Obraz Doriana Graya. Bella knihu držala v prstoch s posvätnou úctou. Nepotrebovala knihu otvoriť, aby vedela, že šlo o jedno z prvých vydaní. Sama jednu verziu doma mala, hoci o čosi novšiu. Požičal jej ju Maestro, bola to jeho obľúbená kniha. Zmizol z jej života skôr, než ju stihla vrátiť.

Opatrne knihu otvorila a prechádzala prstami po zažltnutých stránkach. Keď sa dostala na stranu s podpisom autora, z knihy vyletel malý lístok. Definovať znamená obmedzovať. Nemyslím, že by som vedel definovať, čo k tebe cítim, aj ak by som chcel. Prvá veta bol citát z knihy. Tá druhá... ním určite nebola. A bola v španielčine.

Bella si nespomínala na to, aby tú knihu u nich doma niekedy videla. Hoci aj keby ju videla, pravdepodobne by jej ako dieťa nevenovala pozornosť.

Zamyslene vložila papierik tam, odkiaľ vypadol. Jej matka mala v čase, keď si brala jej otca, ctiteľa. Bella sa pousmiala. Ramona bola prekrásna. Bolo by ťažké uveriť, ak by nemala. No napriek tomu ju ten malý kúsok toho, kým bola, zasiahol.

Aké by to bolo, ak by stále žila? Rozprávala by jej o chlapcoch, ktorí jej v mladosti pomotali hlavu? O svojich dávnych láskach?

Bella zo zvedavosti prstami prebehla po stránkach, dúfajúc, že nájde čosi viac. Avšak nečakala, že skutočne čosi nájde. Postupne prechádzala stránkami a prechádzala svoje objavy jeden za druhým.

Prvým bola kresba. Bella prekvapene vydýchla pri pohľade na skicu zobrazujúcu jej matku – nahú a so šálkou čohosi v prstoch. Tmavé vlnité vlasy sa jej rozlievali po pleciach a čiastočne aj prsiach. Autor sa vyhral s jej tvárou a výsledok bral dych. Bella chvejúcimi sa prstami obrátila papier. Očami kĺzala po texte v španielčine písanom tou istou rukou, ktorá písala ten prvý odkaz. Si mojím hriechom, Ramona. Mojím rajom. Mojím vykúpením. Nepochybne mojím peklom na zemi. Milujem ťa, hoci ma to zabíja.

Bella s posvätnou úctou prešla prstami po tých slovách. Slová... boli iba slová. Tá kresba povedala omnoho viac, ako by povedalo tisíc slov. A dávala tomuto vyznaniu úplne nový rozmer.

Bella pomaly listovala ďalej. Vysušený karafiát. Fotografia smejúcej sa Ramony. Niekoľko ďalších rýchlych kresieb, no žiadna už tak šokujúca ako tá prvá. A slová. Slová sršiace láskou, ktorú cítila aj Bella. Nedokázala si predstaviť, aké to muselo byť, byť cieľom tých slov. Byť takto milovaná.

Horíš prijasno pre tento svet, Ramona. Páliš všetko, čoho sa dotkneš. Občas ťa za to milujem, občas nenávidím.

Často spomínam na tie horúce dni v horách. A ešte horúcejšie pery. Na divokosť v tvojich očiach a smiech, ktorý mi zvučí v ušiach dodnes. Nikdy sme nemali odísť. To, čo sme tam mali, bolo dokonalé. A nič nebolí viac ako pomyslenie na to, ako blízko sme mali k tomu, aby tá dokonalosť pretrvala.

Ujdime spolu. Niekam, kde nás svet nikdy nenájde. Zriekol by som sa všetkého, aj svojho mena. No nie teba.

Si moja. Iba moja, Ramona. A ja som tvoj. Telom aj dušou.

„Každý portrét namaľovaný s citom je portrét umelca, nie portrét modelu. Model je len náhodný podnet. Maliar neodhaľuje vnútro toho, kto bol modelom. Skôr svoje vlastné vnútro odhaľuje maliar na pomaľovanom plátne. A ja nechcem ten obraz vystaviť, pretože sa bojím, že som v ňom prezradil tajomstvá vlastnej duše." Dokončil som tú maľbu. Dúfam, že som si podmanil štetec aspoň sčasti tak dobre, ako si Wilde podmanil slová.

Nemôžem ťa mať tak, ako by som chcel, no neznesiem pomyslenie na to, že ťa nemám vôbec.

S každým ďalším odkazom Bellu ťažilo v hrudi viac a viac. Boli tie láskyplné slová písané pred tým alebo po tom, čo sa vydala? Vedel o tom jej otec? Ako dlho to trvalo? Kto bol ten muž?

Ako posledný Bella našla list. Papier bol pokrčený a znovu narovnaný, pretrhnutý na polovicu a znovu zlepený. Bol zažltnutý o čosi viac ako ostatné odkazy, krehký, nesúci stopy po tom, ako často bol držaný v rukách. Bol tak jemný, až mala Bella pocit, že sa každú chvíľu rozpadne. Atrament bol bledý, miestami sotva čitateľný.

Nenávidím ťa, Ramona. Nenávidím, akú máš nado mnou moc. Nenávidím, ako to využívaš, keď ti to vyhovuje. Vieš, ako ma raniť. A robíš to. Neustále. Tvoje srdce je moje, iba moje, a obaja to vieme. Môže s tebou žiť, môže ťa milovať, môže ťa mať spôsobom, akým ja nikdy nebudem môcť, ale vždy to budem ja, komu bude patriť tvoje srdce, Ramona. Iba ja. Nesnaž sa ma presvedčiť o opaku. A nesnaž sa o tom presvedčiť seba. Trpím, keď trpíš ty. Som šťastný, keď vidím tvoje šťastie. Si s ním spokojná, ale nie šťastná. Odvážim sa tvrdiť, že som jediný muž, ktorý ťa kedy dokázal urobiť skutočne šťastnou. Neber mi to. Nepopieraj niečo, o čom obaja vieme, že je skutočné. Milujem ťa, Ramona. To je tá najskutočnejšia vec v mojom živote. Nikdy sa to nezmení. Nikdy to neprestane. Dávam Ti svoje slovo, Ramona. Tak dlho, ako budem žiť, nenechám ťa zabudnúť. Nikdy sa ťa nevzdám.

Bella mala sucho v hrdle. Túžila spoznať svoju matku viac. Avšak ani vo sne jej nenapadlo, že by odhalila jej... neveru.

Nie. To nemohla byť pravda. Bella prudko vstala a ignorovala stopy prachu, ktoré na džínsach zanechalo kľačanie na zemi. Rýchlym krokom mierila do kuchyne.

Andrea k nej prekvapene vzhliadla, keď zachytila jej rýchle kroky. „Je všetko v poriadku?"

„Je, možné, že..." Belle sa hlas zasekol v hrdle. „Mala moja matka milenca?"

Andrea ustrnula. A už len ten záblesk v jej tvári tesne predtým, než strelila pohľadom k Davidovi, ktorý poťahoval z cigarety pri dverách vedúcich na terasu, bol odpoveďou na Bellinu otázku. Mala.

„Ja som sľúbil – dvakrát – že nič nepoviem, ale ty by si mala," prehovoril David k Andrei. „Má právo vedieť pravdu. A už dávno nie je dieťa." David naposledy potiahol z cigarety a hodil ohorok do popolníka. Spočinul na Belle láskyplným otcovským pohľadom. „Budem v garáži."

„Čo by si mi mala povedať?" vyhŕkla Bella a pozrela na Andreu.

Andrea povzdychla a naznačila Belle, aby si sadla. „Je toho trochu viac," prehovorila napokon. „Ramona mala milenca. Priznala sa mi, dlho po tom, čo to začalo. Mohla si mať vtedy možno dva roky. V tom čase som už začínala čosi tušiť a ona to musela postrehnúť. Prinútila ma sľúbiť, že to nikdy nikomu nepoviem. Vtedy mi k tomu nepovedala veľa. Iba, že ho miluje, A že si je dobre vedomá toho, čo robí. Po nejakom čase z nej však vyšlo viac podrobností. Myslím, že potrebovala niekomu, komu by sa mohla vyrozprávať.

Spoznali sa, keď bola tínedžerka a bláznivo sa do seba zamilovali. Bol to prvý a aj posledný muž, do ktorého som sa kedy zamilovala celým svojím srdcom – presne tak to povedala. Z dôvodu, ktorý mi nikdy neprezradila, nemohli byť spolu. Oženil sa a Ramona šla študovať. Avšak napriek tomu sa vídali. Jeho svadba medzi nimi nič nezmenila, nebral si tú ženu z lásky.

Tvoja matka bola vo všetkom týkajúcom sa jej minulosti či rodiny opatrná. Povedala iba, že pre ňu nebolo bezpečné ostať žiť v Peru. A tak keď ju tvoj otec po krátkom a búrlivom romániku požiadal o ruku, prijala to a odišla s ním do Anglicka.

Myslela, že bude schopná na toho muža zabudnúť, ale nemohla. A on jej to neuľahčoval."

„Od začiatku?" zašepkala Bella neveriacky. „Podvádzala otca od začiatku?"

Andrea prikývla. Vzápätí vstala a zmizla v kuchyni. Keď sa vrátila, niesla fľašu vína a dva poháre. Naliala im a Bella svoj pohár takmer celý hneď aj vypila.

„Mnohokrát som sa jej pýtala, prečo to neskončí. Jeden vzťah alebo druhý. Väčšinou neodpovedala alebo tvrdila, že to nie je jedna z možností. Raz mi povedala, že ak by si mohla vybrať, nebol by to Jack. Ani na začiatku a ani vtedy."

„Takže otca nemilovala?"

Andrea potriasla hlavou. „Myslím, že ho milovala. Dosť na to, aby ju ubíjalo, že mu ubližuje. Ale nie dosť na to, aby prestala."

„Ak tvoj otec niekedy niečo tušil," pokračovala po chvíli Andrea, „nikdy som sa o tom nedozvedela, ani od neho, ani od tvojej matky. Ale teraz viem, že vedel."

Bella k nej prekvapene vzhliadla. „Ako?"

Andrea k nej natiahla ruku a pevne zovrela Bellinu dlaň. „Pamätáš, ako si sa z času na čas zvykla vypytovať, prečo si vás s Dashom nevzali vaši starí rodičia? Stále som ťa odbila nejakou výhovorkou. Pravda je taká, že keď sme s Davidom išli na súd, mysleli sme, že naše šance dostať vás do opatery budú mizivé. Avšak Jackovi rodičia prišli s odmietnutím, ktoré bolo nepriestrelné – a ani ja, ani David sme o tom dovtedy nemali ani tušenia.

Tvoj otec mal v dvadsiatich rakovinu semenníkov. Dostal sa z toho, avšak oba semenníky mu odobrali. Jack ostal neplodný. On nebol tvojím ani Dashovým otcom, Bella. Nemohol byť."

Bella cítila slzy, ktoré jej stekali po lícach Nie, to predsa nemôže byť pravda. Neveriacky potriasla hlavou. „Bol to náš otec," zašepkala presvedčivo. „Jack bol náš otec."

Andrea ju objala. Bella zavzlykala a kŕčovito objala ženu, ktorá jej väčšiu časť života bola matkou..

„Jack bol vaším otcom," šepkala Andrea a bojovala s vlastnými vzlykmi. „Samozrejme, že bol. Iba nie biologicky. Miloval vás nadovšetko, Bella."

„Pár mesiacov po ich smrti sa nám na prahu zjavil muž, ktorého som si matne pamätala zo svadby tvojich rodičov, avšak jeho meno som nepoznala. A on sa nepredstavil. Povedal iba, že bol priateľ Ramony. A potom z vrecka vytiahol jej retiazku, ktorú práve nosíš.

Nemusela som byť detektív, aby mi z jeho strhanej tváre bolo jasné, že to bol ten priateľ. Keď sa ho David spýtal, odkiaľ má ten prívesok, povedal, že nechal vyloviť vrak lietadla, v ktorom sa zrútili. Nič nie je nemožné, odpovedal vecne na moje pochyby. Nechal tvojich rodičov spopolniť. Popol tvojho otca poslal jeho rodine. O popole tvojej matky povedal iba, že je doma.

Vtedy ste sa s chlapcami vrátili zo školy. Ostali ste na záhrade a hrali ste nejakú hru. Keď ťa zbadal, zmĺkol uprostred vety. Nedokázal od teba odtrhnúť pohľad. Po niekoľkých minútach z neho vyšlo, že je s najväčšou pravdepodobnosťou váš otec on. Davidovu poznámku, že čo ak nie je, obišiel mlčaním.

Hľadel na teba takým spôsobom, že som na moment mala pocit, že si vás skrátka vezme so sebou. No napokon len trval na tom, aby ste sa nikdy necítili o čosi menej milovaní ako naše vlastné deti. Povedal, že bude posielať peniaze. David ho odmietol, no nenechal sa. Povedal, že Ramona uňho mala uloženú nemalú čiastku peňazí, ktoré investoval a rokmi výrazne navýšil. Nechcel, aby vám čokoľvek chýbalo." Andrea sa na moment odmlčala. „Väčšinu tých peňazí sme odložili. Boli to tie peniaze, za ktoré si napokon študovala. Ten muž – tvoj biologický otec – sa nikdy viac neukázal. Ale čosi mi hovorí, že to nebolo nezáujmom."

Andrea sa napila vína. „Oslovil Dasha, keď mal asi sedemnásť. Z toho, čo mi Dash povedal, viem, že sa párkrát stretli. Tvrdil, že bol Ramonin priateľ. Pravdepodobne mu neskôr povedal aj to, že je jeho otcom. Dash... nechcel tomu veriť, ani keď sme mu to potvrdili. Neviem, či to bolo niečím, čo mu povedal, alebo len Dashovou povahou, ale znenávidel ho. Myslím, že potreboval na niekoho hodiť vinu za všetko to, čo sa stalo, a cudzí človek bol lepším terčom ako jeho milovaná matka. Povedal, že ho nikdy viac nechce vidieť. A že nechce, aby si sa o tom niekedy dozvedela. David mu sľúbil, že ti to nikdy nepovie, hoci to šlo proti tomu, čo si myslel."

To sa na jej brata podobalo. Vždy ju chcel od všetkého uchrániť. Po ňom štafetu prebral Erik. Bella uvažovala, čo by Dash povedal na to, ako jej život vyzeral teraz.

„Kto to je?" spýtala sa ticho. „Kto je ten muž?"

„Neviem, Bella," odvetila Andrea úprimne. „Naozaj neviem. Matne som si ho pamätala zo svadby. Prešla som preto všetky fotky, ktoré ostali. Nebol tam. Ani na jednej fotografii. Myslím, že tvoja matka sa o to z nejakého dôvodu postarala.

„Nuž, nechcela by zabudnúť človeka, ktorého tak veľmi milovala, však?" prehovorila Bella horko a vstala. „Musela mať aspoň jednu fotografiu niekde."

Rýchlym krokom zamierila do izby s vecami svojich rodičov. Schmatla jednu z kníh a prelistovala ju, no bola prázdna. Bella zakliala, keď ani v jednej z ostatných kníh nič nenašla. Ešte raz prešla Obraz Doriana Graya, skontrolovala aj väzbu, no nenašla nič nové. S nadávkou vstala a siahla po ďalšej škatuli. Nevedela ani, čo vlastne hľadá, ale potrebovala niečo. Niečo viac ako len fakt, že jej biologickým otcom nie je Jack Alton.

Nenašla však nič, čo by akokoľvek vyčnievalo. Bella klesla na zem a zhlboka sa nadýchla. V ušiach jej hučala krv a sotva sa dokázala sústrediť na vlastné myšlienky. Tá nevedomosť... mala toho po krk. Koľko tajomstiev ešte ľudia v jej okolí ukrývali? Kedy to konečne skončí? Človek by povedal, že po všetkých tých ranách, ktoré jej život priniesol, už bola odolná. Proti väčšine vecí bola. No nie proti tomuto. Nie proti ranám od ľudí, na ktorých jej záležalo. Nie proti ranám od ľudí, o ktorých si myslela, že ju nikdy nerania.

Po líci jej stiekla slza. Bella sa zadívala na svoj odraz vo veku šperkovnice položenej kúsok od nej. Oči mala červené a opuchnuté a líca jej trasovali cestičky, ktoré slzy zanechali v make-upe. Ešteže tá maskara bola vodeodolná.

Bella s povzdychom začala odkladať veci späť do škatúľ. Keď však siahla po šperkovnici, zmeravela. Naprázdno prehltla pri myšlienke, ktorá jej prebehla hlavou. Pohľadom, neskôr aj prstami skúmala hĺbku hlavnej priehradky šperkovnice. Srdce sa jej rozbúchalo, keď zistila, že dno šperkovnice je o centimeter alebo dva zbytočne hrubšie ako ostatné dosky, hoci na prvý pohľad to nebolo také očividné.

Opatrne vysypala šperky na zem a začala skúmať stavbu šperkovnice. Prsty sa jej chveli, keď prehmatávala dno, no celkom určite bolo duté. Belle trvalo pár minút, kým prišla na to, ako skrytý mechanizmus funguje. Napokon však doska povolila.

Bella pri pohľade na obsah priehradky zabudla dýchať. Mala pravdu. Ramona mala ukrytú jeho fotku. A nie len jednu. To však nebolo to, čo ju šokovalo. Chvejúcimi sa prstami vybrala tých pár fotografií, ktoré tam boli ukryté. Skúmala matkin láskyplný úsmev a žiariace oči. Sebavedomý úsmev muža, ktorý ju zozadu objímal okolo pása. Mali spojené prsty a Bella videla na matkinej ruke prsteň, ktorý teraz visel okolo jej krku. On mal na prstenníku svoju o čosi decentnejšiu, pánsku verziu. Ostré rysy jeho tváre a spokojný, sebavedomý úsmev lemovali tmavé kučery a párdňové strnisko. Mal pohľad muža, ktorý v náručí drží všetko, po čom kedy túžil.

Bella naprázdno prehltla a založila fotku na spodok nie veľmi početnej kôpky. Na ďalšej bola asi desiatka ľudí. Mohli byť tak v Bellinom veku. Bella v centre fotografie identifikovala Ramonu a vedľa nej muža z predošlej fotky. Bol tam aj Tylerov otec a žena, ktorú Bella videla na viacerých z toho mála fotiek matkiných priateľov, ktoré našla.

Na ďalšej mala Ramona kožené nohavice a voľnú bielu tuniku. V prstoch zvierala zbraň podobnú mačete a na perách mala nebezpečný úsmev.

Bella meravo prešla niekoľko ďalších fotografií. Zväčša zachytávali Ramonu a krásneho tmavovlasého muža s dychberúcim úsmevom.

Posledná fotografia bola o čosi novšia. Boli na nej zachytení uprostred tanca. Ramona mala krásne večerné šaty, krvavočervená záplava saténu jej vírila okolo nôh. Tmavé vlasy mala vypnuté do zložitého uzla. Tú divokosť a bezprostrednosť predošlých fotografií vystriedala ženskosť a elegancia. On mal vlasy o čosi kratšie a kučery uhladené dozadu. Strnisko mal dokonale zarovnané a na perách ten očarujúci, Belle tak známy úsmev. Zmes lásky, spokojnosti a sebavedomia.

Bella cítila, ako je po líci steká slza. Na krátky moment sa všetko zastavilo. Tá bolesť, hnev, smútok – všetko sa to na malý moment stratilo, zatienené pochopením. Drobné detaily, ktoré jej predtým nedávali zmysel, zapadli do seba ako skladačka.

Pietro Vincenzo Valentini. Tak sa volal muž na fotografiách. Muž s tajomnými modrými očami a zamatovým hlasom. Muž, ktorý ju naučil držať v ruke zbraň i tancovať salsu. Maestro. Jej biologický otec.

Celú večnosť sa sama seba pýtala, prečo by pre ňu robil všetko to, čo robil. Čo bolo neznámou v tej rovnici? Teraz to vedela. Bola jeho dcéra. To musel byť dôvod. Prinajmenšom jeden z nich.

Bella sa znovu zadívala na fotografiu. Maestro bol jej biologický otec. Vedel o tom a nikdy jej nič ani len slovom nenaznačil. Prečo? Bolo to preňho jednoduchšie? Mohol bez slova odísť bez toho, aby mu niekto vmietol do tváre otcovstvo? Alebo mal snáď strach? Čo povedal Dashovi, že ho znenávidel? Andrea mala pravdu, Dash bol horkokrvný a svojho otca nadovšetko miloval. Takýto podraz od matky by neniesol ľahko. No nemyslela si, že to bolo všetko. A chcela vedieť viac.

Vrhla pohľad na zavreté dvere, aby sa uistila, že je sama. Vzápätí zo zadného vrecka džínsov vytiahla smartfón. Číslo z bezpečnostných dôvodov v tomto mobile nemala, ale poznala ho spamäti. Nevedela spočítať, koľkokrát ho takto vyťukávala a znovu mazala, keď bola mladšia. Nikdy sa mu neodvážila zavolať z inej karty ako z tej, ktorá bola založená v starom mobile na dne jej písacieho stola.

Teraz... teraz jej to všetko bolo jedno. Klikla na zelené tlačidlo na displeji a priložila si smartfón k uchu.

„Ako si mi mohol celý ten čas klamať?" zašepkala do ticha. „Povedal by si mi vôbec niekedy pravdu o tom, kto skutočne si? Ani si mi len nepovedal, že si Ramonu poznal, hoci si vedel, že som tak veľmi túžila po akomkoľvek kúsku svojej matky." Bella sa zhlboka nadýchla, aby potlačila chvenie v svojom hlase. „Máš čas do konca dňa, aby si mi dal dôvod hodný všetkého, čo si predo mnou zatajil, otec. Inak pre mňa budeš rovnako mŕtvy ako Ramona."