Jonov obľúbený klub nepatril k najvychytenejším v Londýne, ale ani v ničom nezaostával. Parket praskal vo švíkoch a hudba by prebudila aj mŕtveho. Klub bol neslávne známy tým, že čo sa vo vnútri odohrá, tam aj ostane. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo sa dnu nedostal len tak hocikto. Teda, aspoň pokiaľ dotyčnou osobou nebola krásna žena. Tam sa potom ochota vpustiť ju násobila veľkosťou pŕs.

Bella nemusela čakať v rade ako ostatní. Pri vchode už čakal jeden z manažérov, ktorý ju zaviedol do VIP sekcie.

Na rozdiel od mnohých iných mafiánov, Jon nevyzeral nebezpečne. Aspoň nie z diaľky. Sedel na koženom gauči a z oboch strán ho obklopovala dvojica krásnych žien. Husté zlatohnedé vlasy mal podstatne kratšie, ako si Bella pamätala a namiesto typického obleku mal dnes na sebe čierne nohavice a voľnú bielu košeľu, ktorá v tmavej miestnosti svietila ako maják.

Nemohla povedať, že nie je príťažlivý – bola to lož. Bellu však držal pri triezvosti fakt, že jeho vinou to bol Dash, koho Mathéo zabil. A tiež to, že Jon Pereni bol nechutný, bezcitný bastard vyžívajúci sa v nadradenosti a bolesti. Bol to vrah. Presne to isté by ma malo držať ďalej aj od Mathéa. A Luciana. A možno aj od Cedrica, keď už sme pri tom.

Spozoroval Bellu krátko po tom, čo zbadala ona jeho. Blysol po nej nebezpečným úsmevom a naklonil sa k brunete po jeho ľavici a následne aj k červenovláske na druhej strane. Krátko na to sa kŕdeľ žien zdvihol a Jon Pereni osamel. S pohľadom dravca sledoval, ako si Bella sadla vedľa neho.

„Jon," usmiala sa a naklonila sa k nemu. Jon ju pobozkal a zľahka jej hryzol do pery. Bella ho nechala dokazovať okoliu, že ju môže mať, kedy chce. Šlo mu viac o to, než dostať ju skutočne.

„Rád ťa vidím, Nemesis," zapriadol jej do ucha.

Jon bol iný ako všetky jej ostatné ciele. Bol dôležitejší. Pustila ho bližšie. Vedel viac. Mohol viac. Platilo to obojstranne. Vedel jej skutočné meno. Vedel, kde pracuje. Vedel, že nenávidí leighovcov. A minimálne to jedno mali spoločné.

„Si snáď ešte krajšia, ako si pamätám," utrúsil Jon s úsmevom. Modré oči si ju premeriavali zvedavým, no chladným pohľadom. Nebola v ňom túžba, s akou ju muži zvyčajne pozorovali. Vedel oceniť jej príťažlivosť, ale nepriťahovala ho. Bella to vedela – a to bol jeden z hlavných dôvodov, prečo si ju Jon držal blízko. Nechcel, aby sa v týchto kruhoch prepierala jeho orientácia – zdiskreditovalo by ho to a prišiel by o časť toho mála verných ľudí, ktorí sa okolo neho držali aj pre čosi iné ako peniaze. Bellina pravidelná prítomnosť v jeho okolí tieto pochybnosti aspoň čiastočne vyvracala.

„Hm, to bude asi tým, že si nepamätáš," odvetila Bella s úsmevom a prebehla pohľadom okolie, aby sa uistila, že sú sami. „Spomienka na toho chutného gitaristu, s ktorým si sa vtedy vytratil, určite prebila spomienky na mňa."

Jon na jej poznámku reagoval iba sarkastickým úsmevom. V očiach sa mu však varovne zablýskalo. Nebol nadšencom tejto témy. A ešte menej rád bol jej cieľom. Bella sa už tak pohybovala na tenšom ľade, než ktokoľvek iný v jeho okolí.

„Spomínal si, že so mnou chceš niečo prebrať," nadhodila Bella, aby zmenila tému.

„Na to príde," odvetil Jon nenáhlivo zamatovým hlasom s počuteľným južanským prízvukom a pohľadom vyhľadal čašníčku. „Začnime nejakým drinkom."

Ten hlas. Bella sa zachvela, ostatne ako takmer zakaždým, keď prehovoril. Jediné, čo mal s otcom spoločné, bol hlas a ľadovo modré oči. Maestrov prízvuk bol takmer neciteľný, ale to bol jediný rozdiel. Odhliadnuc od toho boli ich hlasy na nerozoznanie. Rovnaká výška, rovnaká farba hlasu, rovnaký zdvorilý tón. V tom poslednom Jon občas zaostával.

Čašníčka priniesla ich objednávku a Bella siahla po Manhattane. Drink vyzeral rovnako ako inokedy, no čosi mu chýbalo. Alkohol, uvedomila si Bella. Vrhla skúmavý pohľad na Jona, ktorý práve usrkol zo svojho bourbonu a kútikom oka sledoval partiu podnikateľov o pár boxov ďalej. On to nebol. Kto potom?

„Ako ide biznis?" nadhodila Bella, čím si znovu získala Jonovu pozornosť.

„Ako zvyčajne," odvetil ľahostajne a pousmial sa. „Vlastne, možno trochu lepšie ako zvyčajne. Zdá sa, že sa mi čoskoro vyriešia nejaké dávnejšie komplikácie. A čo ty?"

Chvíľu sa rozprávali o práci. Bella nedala najavo podráždenie nad tým, že zbytočne okolkuje. Videla na ňom, že sa tiež chce dostať k hlavnému bodu večera. Namiesto toho mu však rozprávala o svojej takmer výpovedi, o úspešnej pracovnej ponuke, ktorú odmietla. A napokon spomenula Leighovho syna, ktorý sa ukázal v meste. Nepochybovala však, že Jon túto informáciu dávno má.

„Počul som, že sa chlapec na teba pýtal," nadhodil Jon naoko nezaujato, no Bella postrehla ten pozorný dravčí pohľad, ktorý ju neopúšťal ani na sekundu. Musel čosi vedieť.

„Viem," kývla Bella hlavou a nonšalantne sa usmiala. „Zakaždým sa pýtajú." Vzápätí nechala úsmev vychladnúť. „Vyspala som sa s ním. Bohužiaľ, kto to je som sa dozvedela až neskôr. Ak by som vedela, kto to je, bolo by to posledný krát, čo by sa pokúsil ho niekam strčiť."

Bella sa mykla, keď sa Jon úprimne a nahlas rozosmial. Nikdy predtým ho nepočula smiať sa. Nie úprimne. Zamračila sa, ale to cez masku nemohol vidieť. „Čo je ti vtipné?" spýtala sa urazene.

„Ty si vážne nevedela, kto to je?"

„Nikdy predtým som Leighovho syna nevidela. A nie je mu dvakrát podobný," odsekla Bella a založila si ruky na hrudi. Tentoraz bolo jej popudenie nefalšované.

Jonove pery neopúšťal pobavený úškrnok. Napil sa bourbonu a zvedavo Bellu sledoval. „Zopakovala by si si to?"

Bella zmeravela. To nebola otázka, ktorú by Jon položil za normálnych okolností. Nezaujímalo by ho to – vedel, že ak by chcela zopakovať si to, stalo by sa. „Kam sa snažíš dostať, Jon?"

Jeho úsmev sa ešte rozšíril, keď ho odhalila. „Pred nejakým časom som o čosi prišiel. Osoba, ktorá ma o to obrala, je mŕtva. Ale stále to nemám naspäť. Už je iba zopár ľudí, ktorí by o tom mohli čosi vedieť, a som si viac než istý, že on je jeden z nich, ak nie jediný."

O čo ide? mala Bella na jazyku, ale prehltla tú otázku. Nemala to vedieť. Už tak jej povedal viac, ako by mohla očakávať. Neboli priatelia. Nedôverovali si. Bol to kontrakt, ako všetko v tomto svete. Niečo za niečo. Držali sa v šachu. S dôverou to nemalo nič spoločné.

„Čo to má spoločné so mnou?" nadvihla Bella obočie.

Jon zamyslene krútil pohár v prstoch. „Nemôžem naňho siahnuť v Taliansku. V momente, keď by som prekročil hranice, stal by som sa votrelcom na území, ktoré mi kedysi bolo druhým domovom. Nestojí mi za to, aby som sa takto ohrozil, ale je to pre mňa dôležité. Čas, ktorý strávi tu, je pre moje plány ideálny, ale má to aj svoje nevýhody – je viac strážený. Starý Leigh je príliš opatrný na to, aby sa naňho spoľahol.

Potrebujem sa k nemu dostať nepozorovane. Mal som vytipovaného ich človeka, ale... nebol som úplne presvedčený, že by vo výsledku nestiahol chvost. Ak by sa to prevalilo, potopilo by ho to. A nebolo by to elegantné. S tým som sa ale zmieril – minimálne do chvíle, keď som sa dozvedel o jeho novom objekte záujmu."

Bella v hlave prehodnocovala každú vetu, ktorú vyslovil, a dávala pozor na to, čo sama povie. Jon netušil, čo je v oblasti leighovcov jej skutočným cieľom. A nemala v pláne mu to prezradiť. „Čo by som mala z toho, že by som sa postarala o tvoju špinavú robotu?" prehovorila Bella po chvíli, dávajúc pozor, aby to nevyznelo ofenzívne či posmešne.

Jon sa pobavene uchechtol. „Nie je to, akoby som chcel, aby si ho pre mňa zabila. Potrebujem ho živého. Ale až s ním skončím..." Jon mykol ramenami a napil sa. Potom sa zadíval na Bellu pohľadom, ktorý sa dal nazvať takmer až obdivným. „Si omnoho viac ako len nádherná žena, zlatko. Už sa ti podarilo očariť ho. Chcem, aby si si ho úplne podmanila. Získala si jeho dôveru, ak to pôjde. Chcem, aby ťa slepo nasledoval až ku mne... a aby ho pravda napokon zlomila." Jon z vnútorného vrecka saka vylovil balík cigariet a zapaľovač. Pripálil si cigaretu a potiahol z nej. „Viem, že máš s leighovcami vlastnú agendu. Pomôžem ti s tým, ak to bude v mojich možnostiach, ak mi ty pomôžeš s týmto. A samozrejme, to by nebolo všetko." Znovu siahol do vrecka vytiahol odtiaľ vizitku. Na spodnom okraji bola napísaná nemalá suma.

Jon jej ponúkol svoju cigaretu. Inokedy by odmietla, no tentoraz si ju od neho vzala a zhlboka potiahla. Srdce jej bilo rýchlejšie ako zvyčajne a myšlienky jej vírili v hlave rýchlosťou tornáda. Z útržkov stavala kostru nového plánu.

„A čo potom? Zmiznutie Mathéa Leigha nebude práve nenápadné. Pôjdu po mne, nie po tebe," podotkla Bella a usrkla z falošného Manhattanu. Teraz bola rada, že v ňom nie je nič, čo by otupilo jej zmysly. Tú záhadu však ešte plánovala objasniť.

„Nevedia, kto si. Okrem toho, s tými peniazmi by sa ti podarilo zotrieť zo sveta aj každú zmienku o svojej doterajšej existencii. Nestojíš pod nikým. Neuraz sa, ale v tomto svete tvoje meno, či už skutočné alebo Nemesis, veľa neznamená. Nie pre skutočne veľkých hráčov. Budú sa nejakú chvíľu snažiť ťa dostať, ale si žena, ktorá navyše nepatrí k mafii. Väčšia časť viny skrátka padne na Leighovu nezodpovednosť. Kým ho nájdu a kým si uvedomia, čo sa stalo, budeš dávno preč."

Znel nesmierne presvedčivo. Bella na ňom videla, že veľmi chce, aby to prijala. Potrebovala plán. Potrebovala čas, aby si to celé v hlave urovnala a prišla s niečím skutočne použiteľným. „Musím si to premyslieť." Jonove rysy stvrdli a Bella zmeravela. Nemal rád, keď mu ľudia odporovali. A nemal rád, keď nerobili to, čo chcel. „Nechcem ťa sklamať, ak by to nevyšlo," vyhŕkla vzápätí.

Jon sa zarazil. Časť toho napätia sa mu z tváre vytratila, ale už nebol taký uvoľnený, ako predtým. Naklonil sa k nej bližšie a začal si na prst namotávať jeden z tmavých prameňov. „Si šikovné dievča, niečo už vymyslíš. Napokon, kto by ti už len odolal?" zapriadol a pobozkal ju. Tentoraz drsne a tvrdo. Bella ucítila na jazyku chuť bourbonu. „Navyše, na otáľanie nie je čas. Nezdrží sa tu viac ako pár týždňov. Svet bez neho bude krajším miestom. Napokon, veď je to Leigh."

Svet bez teba bude krajším miestom, prebehlo Belle hlavou. „Dobre," povedala po chvíli. „Urobím to."

Jon je jedináčik, prebehli jej v hlave Maestrove slová. Tak aj vyrastal – vo svete, kde bol on stredobodom vesmíru. Naučil sa dostať všetko, čo si zaumieni. Tak alebo onak. Odmietnutie preňho nie je možnosť. Ak sa chceš udržať v jeho priazni čo najdlhšie, nikdy mu nehovor nie.

Jonovi sa na perách rozlial spokojný úsmev. „Skvelé. Ak niečo budeš potrebovať, len mi daj vedieť." Siahol po peňaženke a vytiahol z nej jednu z mnohých kreditiek. „Viem, že toto by si inak odo mňa neprijala, ale ber to ako súčasť tejto... hry." Jon ju pohladil po odhalenom ramene a pohľadom skĺzol po jej šatách. Možno ho priťahovali primárne muži, no ani on nedokázal kompletne odolať krásnemu ženskému telu. „Kúp si niečo pekné, zlatko. Čokoľvek, čo to bude vyžadovať. A nešetri. Na krásnych ženách sa nešetrí."

Bella mu opätovala úsmev a vtisla mu bozk na pery. „Ďakujem, Jon. Urobím všetko pre to, aby som ťa nesklamala," sľúbila.

Čoho si Jon nebol vedomý, bolo, že vedela, že nesklame. Túto hru poznala. Hrala ju s ním už roky.

Bola to práve tá hra, vďaka ktorej sa jej podarilo zistiť identitu dvoch z piatich vrahov jej brata. Tretím, a zďaleka najnebezpečnejším, bol Jon. Mathéo. A napokon posledný neznámy. No nie nadlho.

„To rád počujem," usmial sa Jon, no úsmev sa vytratil, keď k nim prikročil jeho ochrankár. Naklonil sa k Jonovi a čosi mu polohlasne povedal. Hlasná hudba sa postarala o to, aby Bella nepočula ani slovo. Po chvíli sa ochrankár znovu vzdialil a zanechal Jona s kyslým výrazom v tvári.

„Stalo sa niečo?" nadhodila Bella.

Jon zamručal. „Musím ísť. Uži si zvyšok večera. Mimochodom, ak máš rada improvizáciu, môžeš začať už dnes. Počul som, že sa tu krátko pred tebou ukázal Leigh. Možno ho ešte stihneš."

Bella sledovala, ako Jon odchádza s dvoma ochrankármi v závese. S povzdychom dopila nealkoholický Manhattan a opustila VIP sekciu. Klub sa medzičasom ešte viac zaplnil. Bella zastala na schodisku a rozhliadla sa. Netrvalo dlho a zahliadla Mathéove kučery. Sedel pri bare a flirtoval s jednou z barmaniek. Bella sa pousmiala.

Oprela sa o zábradlie a lenivo pohľadom skúmala dav. Nemienila prísť za ním. Avšak neplánovala ani čakať celú večnosť, kým si ju všimne. Do zálohy si hľadala krásavca, ktorého by poslala k baru, aby jej niečo objednal – a veľmi pravdepodobne narušil Theovu zaujatosť.

To však nebolo potrebné. Keď znovu pozrela k baru, jeho miesto obsadil iný muž. A krátko na to za sebou zachytila kroky. Bol tak blízko, že cítila na koži jeho dych, no nedotýkal sa jej. Rukami sa oprel o zábradlie po jej stranách.

„Rozmýšľal som, kedy ťa znovu uvidím," prehovoril a Bella sa mimovoľne zachvela, keď ju jeho dych pošteklil na odhalenom ramene. „Asi by som si mal konečne vypýtať číslo."

„Tá snaha by nedopadla úspešne," odvetila Bella pobavene. „Nerozdávam svoje číslo náhodným známostiam."

Theo sa zasmial. „Je to stále náhodná známosť, keď sa vidíme tretíkrát?"

Bella uznala, že možno má pravdu. „Tak aspoň na známosti sa snáď zhodneme."

„Iba ak im dávaš svoje číslo. Čo ale zrejme nebude pravdepodobné, ak uvážim, že o mužov zrejme nikdy nemáš núdzu."

„Nie, nedávam im svoje číslo. Nikomu nedávam svoje číslo. Keď niekoho potrebujem, viem, kde ho zohnať. A tí, ktorí môžu zháňať mňa, už vedia, ako na to." Bella sa obrátila a oprela sa chrbtom o zábradlie. Pri pohľade do tých intenzívnych očí na moment zatajila dych. „A čo sa mužov týka... to, že nemám núdzu, neznamená, že mám záujem." Vztiahla ruku k jeho hrudi a prešla po nej tmavými, dnes urobenými gélovými nechtami. „Povedz mi, čo to je, čo na mne mužov tak fascinuje?"

Theo naprázdno prehltol. Oči mu stmavli túžbou. „Si nesmierne príťažlivá žena," vydýchol. „Väčšina skrátka chce všetko, čo nemôže mať."

Bella sa pousmiala. „A ty?"

„Kiež by som vedel," usmial sa a naklonil sa bližšie k Belle. To elektrizujúce napätie medzi ich telami by sa dalo krájať. „Myslel som, že som ťa mal. Že to bolo to, čo som chcel. Ale ty nepatríš k ženám, ktoré je tak ľahké dostať... akokoľvek blízko sa dostanem."

Bella ho zľahka potiahla za gombík. Ich pery delili iba milimetre. A hoci dnes večer nemala ani kvapku alkoholu, cítila sa omámená. Jeho prítomnosťou. „Chceš to naďalej skúšať?"

Čo to bolo na ňom, čo ju podvedome fascinovalo? Prečo ním nedokázala opovrhovať tak, ako opovrhovala Jonom?

„Nemyslím si, že budem niekedy schopný prestať," šepol Theo. Bella jeho slová v tom hluku takmer nezachytila.

Odsunula jednu jeho ruku zo zábradlia a obrátila sa mu chrbtom. Zhlboka sa nadýchla, keď konečne unikla jeho tesnej blízkosti. „Poď," povedala cez rameno a vykročila uličkou, ktorou pred chvíľou prišla.

Vkĺzli do jedného z VIP salónikov, ktorý sa práve vyprázdnil. „Nech nás nik neruší," nakázala ochrankárovi, ktorý stál na chodbe. Zo spôsobu, akým jej kývol na súhlas, bolo jasné, že Jon nakázal, aby splnili každé Bellino želanie. Spokojne sa pousmiala.

Posadila sa na sedačku preložila si nohu cez nohu. Theo ostal stáť a očarene ju sledoval. O krátku chvíľu okolo neho prešiel čašník a na stole pristála whiskey a Manhattan. „Pozornosť podniku," usmial sa zdvorilo a rýchlo zmizol.

Bella siahla po Manhattane. Alebo skôr po jeho ďalšej napodobenine. Nikdy predtým sa jej nič podobné nestalo. A veľmi ju zaujímalo, kto v tom má prsty. A prečo.

Theo pomaly vykročil k nej. Posadil sa a napil sa whiskey. „Si tá najkrajšia žena, akú som kedy videl."

Bella sa pobavene usmiala. „To by mohlo byť tým počtom drinkov, ktoré si dnes mal."

„Možno," priznal a končekmi prstov jej nadvihol bradu. Pomaly ju pobozkal. Bella na jazyku ucítila chuť whiskey. „Možno nie."

•••

Tvoja budúcnosť má zelené oči.

Tie slová ozývajúce sa v jej v hlave Bellu prinútili kráčať k zadnému východu klubu rýchlejšie. Stále cítila na krku šteklivý dotyk Theovho niekoľkodňového strniska. Jeho bozky, jeho pery... všade. Dával jej pocítiť časť toho, po čom tak dlho túžila. No nesmela mu podľahnúť.

Ochrankár jej otvoril ťažké železné dvere a Bella s vďačným kývnutím opustila klub. Ticho zakliala, keď sa jej do rozpálenej kože zahryzol chladný nočný vzduch. Pritiahla si tenký plášť tesnejšie k telu. Zišla po schodoch a zmeravela, keď zbadala, že motorka zaparkovaná v tieňoch kúsok od nej má aj jazdca.

Naprázdno prehltla a siahla po noži vo vrecku práve vo chvíli, keď muž naštartoval a tmu preťal kužeľ svetla. Bella si prekvapene uvedomila, že motorku pozná. A aj jazdca. „Cedric?" zamrmlala neveriacky.

Rýchlymi krokmi zamierila k nemu, než by do uličky zablúdil niekto, kto by si ich všimol. „Čo tu robíš?" zasyčala, no vzala si podávanú prilbu. Uistila sa, že sú sami a rýchlym pohybom si stiahla masku a nasadila prilbu.

„Čakám na krásne ženy v núdzi," odvetil pobavene. Sklopil si ochranný štít svojej prilby a podal Belle ruku, aby jej v tých topánkach pomohol nasadnúť za seba.

Cesta domov netrvala dlho. Bella bola vďačná za možnosť pritisnúť sa k Cedricovmu chrbtu, hoci by to nikdy nahlas nepriznala. Vyžaroval príjemné teplo a nebyť neho, pravdepodobne by celú cestu drkotala zubami.

„Čo si robil vonku o druhej ráno?" spýtala sa Bella, keď sa výťahom viezli k jej bytu. Cedric sa uškrnul. Mal dobrú náladu aj o tejto nekresťanskej hodine. Popravde, pôsobil prívetivejšie ako po noci strávenej spánkom. A z toho Bella vyvodila iba jeden rozumný záver. „Mal si sex," vyhŕkla prekvapene.

„Nie si jediná, kto si môže dopriať nezáväzný sex, Altonová," odvetil Cedric a venoval Belle pobavený úsmev.

„To ale nevysvetľuje, čo si robil pri klube," namietla a vystúpila z výťahu. „Sledoval si ma?" Bella si zrazu spomenula na záhadu nealkoholických Manhattanov. „Tie nealkoholické drinky boli tvoja zásluha!"

„To áno," priznal a vkĺzol do bytu. Automaticky zamieril do izby, v ktorej sa na týchto pár dní usídlil. Bella však nemala v pláne nechať ho uniknúť bez toho, aby získala svoje odpovede.

Zabuchla dvere a rýchlymi krokmi ho nasledovala. Schmatla ho za predlaktie tesne predtým, než stihol dosiahnuť dvere izby. „Čo si tam dnes robil, Cedric?" spýtala sa neoblomne.

„Je to príliš komplikované na to, aby si to pochopila," odsekol. Mohol sa jej vytrhnúť – reálne mala nulovú šancu ho zadržať proti jeho vôli. Ale namiesto toho ostal stáť na mieste a iba na ňu zagánil.

„Poslal ťa Tyler?" Avšak ani Tyler nevedel, že sa dnes mala stretnúť s Jonom. Nik to nevedel. Ibaže by Cedric zachytil ich telefonát.

„Už ti niekedy niekto povedal, že si skurvene arogantná?"

„Raz alebo dvakrát," odvrkla Bella podráždene a založila si ruky na prsiach.

„Svet sa netočí okolo teba, Bella. Nik sa ti nemusí spovedať z toho, čo robí. Nepotrebuješ odpovede na všetky svoje otázky. A na mnohé odpoveď nikdy nedostaneš. Niekedy je lepšie nevedieť."

„Pre koho je lepšie, aby som nevedela, prečo si tam dnes bol?" spýtala sa Bella ticho. „Pre mňa alebo pre teba?"

„Chceš vedieť pravdu?" Cedric sa posmešne zasmial. „Tak mi to oplať. Povedz mi, pravdivo, či sa cítiš v bezpečí, keď si s Jonom Perenim v jednej miestnosti . Si si istá, že sa nestane niečo, čo ho zrazu otočí proti tebe?"

„Nie, nie som s ním v bezpečí a viem to," odsekla Bella. „Neverím mu. Jon je... chladnokrvný bastard. Vrah. Sadista. A-," Bella si zahryzla do jazyka. Nič mu nedlžila. Žiadne odpovede.

„A máš strach, že ak by sa skutočne obrátil proti tebe, veľa by si nezmohla," dopovedal Cedric ticho. Prstami si nepokojne prehrabol vlasy. „Viem, že ťa udrel."

Bella pri jeho slovách zmeravela. Keď si vybavila ten večer spred niekoľkých rokov, zovrelo jej žalúdok. „Ako o tom vieš?" spýtala sa priškrtene.

„Tari mi o tom neskôr povedala. V ten večer sme po dlhom čase boli spolu na večeri. Mal som pocit, že sa čosi stane, ale nevedel som to špecifikovať. Presvedčila ma, aby som to nechal tak. Bol to jeden z mála momentov, kedy som nedal na svoje pocity." Cedric si prstami nepokojne prehrabol vlasy. „Odvtedy zakaždým, keď si sa s ním stretla, bol som nablízku. Občas aj vtedy, keď si šla sama. Niekedy to bol iba ďalší otravný večer v bare. Inokedy to malo zmysel. Tyler mi často robil spoločnosť. Alebo skôr ja jemu."

Bella naprázdno prehltla. „Chápem Tylera, ale... prečo ty? Prečo to robíš?"

Cedric chvíľu mlčal. „Keď som mal jedenásť, vyhľadal ma istý starec. Zachránil mi život i príčetnosť. Naučil ma všetko, čo vedel. Prvou vecou bolo, aby som vždy a bezpodmienečne veril svojim inštinktom." Cedric sa uchechtol a rozhodil rukami. „Priviedli ma k tebe."

„Prečo ja?"

Mykol ramenami. „Mám pár teórií. Ale neplánujem ich s tebou rozoberať."

Bella chvíľu bojovala so zmesou emócií, ktoré sa v nej bili. Po chvíli s nimi prestala zápasiť. A namiesto toho, aby zvažovala, čo bude nasledovať či ako bude vyzerať, poddala sa emócii, ktorá vyhrala. „Ďakujem," zašepkala a zažmurkala, aby zahnala slzy, ktoré sa jej drali do očí. Slzy zmätku, strachu, vďačnosti a zahanbenia. „Ďakujem za všetko, čo si pre mňa kedy spravil. A mrzí ma, že som sa k tebe celé tie roky správala strašne. Nemohla som prehryznúť, že... že si ma videl zraniteľnú a nebolo to preto, lebo som ťa nechala."

Cedric sa hrejivo usmial a po chvíli ju váhavo objal. „Viem," prehovoril ticho. „Nikdy som sa na teba nedokázal kvôli tomu hnevať. Ani ti to zazlievať." Cedric sa na chvíľu odmlčal. „Nemusíš byť pred všetkými silná, Bella. Každý má slabiny."

„Aké sú tie tvoje?" spýtala sa Bella ticho s čelom opretým o jeho pevný hrudník, ktorý sa vzápätí rozvibroval tichým smiechom.

„To ti nemôžem povedať. Neverila by si mi."

„Je to Jade, všakže?" Bella sa uchechtla pri predstave, že by toho mohutného, tvrdo vyzerajúceho muža ktosi vydieral skrz jeho mačku.

„Patrí k nim," priznal neochotne. Chvíľu mlčal. „Nie si sama, Isabella," dodal napokon.

„Tú vetu počúvam častejšie, ako by som chcela," zamručala Bella a odtiahla sa. „Ak si teda vševediaci, nechceš mi to vysvetliť?"

„Nie som vševediaci, Bella," odvetil. „Neviem o nič viac ako ty. To, čo vidím, cítim, nie je pravda. A nie je to ani budúcnosť ako taká. Vidím možnosti. Rôzne variácie budúcnosti. Všetky určitým spôsobom isté v moment, keď ich vidím, no stále premenlivé. A k tomu, že nie si sama – čoskoro zistíš, čo to znamená." Cedric jej venoval jeden zo svojich typických úsmevov a zamieril do izby. „Budeš prekvapená, ako skoro."