Bella nemohla poprieť, že večer s Lucianom bol príjemný. Avšak zároveň v nej prebudil dobre známy pocit osamelosti.

Nebolo to skutočné. Využívala ho, držala si Luciana nablízku, aby bola v bezpečí. Ale bola tu hranica, za ktorú ho pustiť nesmela.

Túžila po niekom, kto by patril iba jej. Komu by patrila ona. Komu by mohla bezpodmienečne dôverovať. Kto by vedel, kým je, a napriek tomu ju miloval.

Avšak to bolo nereálne. Minimálne dovtedy, pokým nevyrieši situáciu okolo Mathéa Leigha. Temný hlások v jej hlave jej však nedal pokoj s otázkou: Čo ak to aj potom ostane rovnaké?

Mala pocit, akoby každým ďalším kúskom tej hry čosi v nej zomieralo.

Bella vkĺzla do svojho bytu a zhodila z nôh podpätky. Automaticky zamierila do kuchyne a otvorila dvierka, za ktorými sa skrývalo zopár fliaš vín.

„Mám niečo lepšie."

Bella pri zvuku Cedricovho hlasu nadskočila a vínový pohár jej takmer vykĺzol z prstov. „Dopekla, Cedric!" vykríkla, nahnevaná naňho, že ju vyľakal, ale tiež na seba, že sa nechala. Sedel v kresle za rozsvietenou lampou, takže ho takmer nebolo vidieť. Na kolenách mal laptop a v prstoch krútil vínový pohár, totožný s tým, ktorý držala Bella. Na stole stála jej vínová karafa naplnená tmavočervenou tekutinou. „Čo to je?"

„Lepšia voľba," odvetil pobavene a napil sa. Jeho sivé oči ju lenivo sledovali. „Aký si mala večer?"

„Krásny, a predsa katastrofálny," zamručala Bella neochotne. Chvíľu zvažovala svoje šance, no napokon s povzdychom zamierila k nemu a sadla si na sedačku naproti nemu.

Cedric zaklapol laptop a položil ho na stôl. Vzápätí sa naklonil bližšie a natiahol k nej ruku. Bella mu podala pohár. Sledovala tmavú tekutinu lejúcu sa do pohára.

„Ďakujem," zašepkala, keď jej podával pohár.

„Nie je za čo," odvetil s úsmevom a pohľad upieral na Jade, ktorá sa lenivo priplazila do Bellinho lona.

Bella potriasla hlavou a poškrabkala mačku za ušami. „Nehovorím o víne."

„Ja viem," prikývol a zdvihol zrak k Bellinej tvári.

„Vieš snáď čítať myšlienky?" nadvihla obočie.

„Nie, aspoň zatiaľ," odvetil a pery sa mu roztiahli do úškrnku.

Napil sa a Bella jeho pohyb zrkadlila. Na jazyku pocítila zvláštnu, trpkú chuť. Podobalo sa to vínu, ale víno to nebolo. Čosi v chladnej tekutine jej vzdialene pripomínalo ríbezle. A bolo to lahodné. „Čo je to?"

„Rodinný recept," reagoval Cedric tajomne. „Nie je to alkoholické, takže neriskuješ ešte väčšiu bolesť hlavy, než je tá, na ktorú si si už zarobila."

„Prečo nepiješ?"

„Pretože preferujem triezve uvažovanie. A zakaždým, keď som si vypil, nedopadlo to dobre."

„Prečo si o tom večere nikomu nepovedal?"

Teraz Cedricova odpoveď nebola taká nenútená. Zdvihol k nej zrak a prenikavé sivé oči ju chvíľu skúmali, než odpovedal. „Nevidel som dôvod. Nebola to hrozba, ktorá by naďalej pretrvávala. A bol som presvedčený, že rovnakú chybu znovu neurobíš. Nemýlil som sa."

Bella sa znovu napila a pritiahla si kolená k brade, dávajúc pozor, aby šaty neodhalili viac, ako by mali. Jade urazene zamňaukala, pretože tak prišla o pohodlné miesto na ležanie.

Ako osamelý musí byť muž, aby si kúpil mačku? Bella kútikom oka pozrela na Cedrica, ktorý jej nevenoval pozornosť. Určite nemal priateľku, inak by nespal u Belly. Vzťahy sa v ich partii vždy riešili a Bella si nepamätala, že by Cedric niekoho skutočne mal, hoci sa v kluboch rád pohyboval medzi ľuďmi.

Cítil sa niekedy takto osamelo? Alebo je niečo zle iba s ňou?

„Si v poriadku?" Jeho hlas neprezrádzal žiadnu emóciu. Ani záujem, ani ľahostajnosť. Stále hľadel do svojho pohára. Až po niekoľkých dlhých sekundách zdvihol hlavu a pozrel jej priamo do očí. Jeho prenikavý pohľad jej niekedy dokázal zobrať dych. Tak tomu bolo aj teraz.

„Pravdepodobne nie," odvetila po chvíli a napila sa.

„Povedz mi o tom."

Bella sa zasmiala. „Prečo by som to robila? Veď sa ani poriadne nepoznáme."

„Poznám ťa lepšie, ako si myslíš," zamručal Cedric. Vzápätí dodal: „Študoval som psychológiu. Pochybujem, že so všetkými svojimi úzkosťami a paranojami by si sa vôbec odvážila vyhľadať niekoho, kto by ti poradil s tvojimi problémami."

„Študoval si psychológiu, ale namiesto toho, aby si pracoval ako terapeut, predávaš kryštály, knihy o mágii, mimozemšťanoch a vyšších silách a veštíš ľuďom z dlane," odvetila Bella sarkasticky. „To čosi o tvojej odbornosti naozaj vypovedá."

Cedric na ňu zazrel, no v očiach mu prevažovalo pobavenie. „Skúšal som to. Vyčerpáva ma celé dni počúvať sťažnosti nudných ľudí. Väčšina z nich svoj život nikam neposunie, aj keby si im dala presný návod, ako postupovať."

„Uvedomuješ si, ako pokrytecky to znie?" nadvihla obočie Bella. „Chceš pomáhať iba zaujímavým ľuďom?"

„To, čo si ty predstavuješ pod slovom nudný, nie je to isté, čo si pod tým predstavujem ja," odvetil Cedric a napil sa tmavočervenej tekutiny. „Mám na mysli spirituálne nudný. Definícia šialenstva je robiť tú istú vec znovu a znovu a očakávať iný výsledok. To je presne to, čo väčšina ľudí vo vzťahoch robí. A mnoho z nich nemá najmenšiu snahu zmeniť svoj štýl života, aby sa posunuli ďalej, pretože je to pohodlnejšia voľba." Cedric sa napriamil a preložil si nohu cez nohu. „Z mojich skúseností sa človek viac nad niečím zamyslí, keď ho kvôli tomu zastaví cudzinec na ulici, než keď mu to povie terapeut."

„Znieš, akoby si mal vyššiu znalosť o svete ako my ostatní," podotkla Bella s nadvihnutým obočím. Väčšinou ju jeho rozpravy tohto štýlu otravovali, ale dnes sa už nevládala rozčuľovať. „Nevieš čítať myšlienky, Cedric. Možno sa ľudia na ulici viac zamyslia nad tvojimi slovami, lebo si skôr uvedomia, aké nezmysly točíš."

Väčšina ľudí by sa urazila. Cedric sa len pousmial. „Si si istá, že to sú nezmysly?"

„Nuž, nech sa páči, odhadni mňa," vyzvala ho Bella popudene.

Cedric sa s úškrnkom napil. Hodnú chvíľu mlčal. Bella už mala na jazyku štipľavú poznámku, keď zrazu prehovoril. „Si osamelá. Môžeš mať pozornosť, kedykoľvek po nej zatúžiš, máš Tylera, partiu, obdiv a aj lásku, ale nie takú, akú chceš. Vymenila by si všetko za muža, ktorého by si milovala, ktorý by ťa skutočne videla takú, aká si, a miloval ťa tak. A bojíš sa, že ak by sa aj niekto taký našiel, nebudeš ho vedieť pustiť dovnútra. Máš strach, že aj keď to všetko skončí, nebudeš schopná hodiť tých dvanásť rokov za hlavu. Si nesmierne silná žena, ale aj teba nahlodávajú pochybnosti."

Bella naprázdno prehltla. Pohár v prstoch zvierala tak silno, že sa divila, že ešte nepraskol. Ako to môžeš vedieť? mala na jazyku, ale bála sa, že by ju zradil vlastný hlas.

„Nie, nie si taká priehľadná," odvetil Cedric pobavene, akoby presne vedel, na čo myslí. „Viem len príliš dobre čítať v ľuďoch. Nemyslím, že niekto iný vôbec zaznamenal čo i len náznak. Ani len Erik."

„Klameš," vydýchla Bella a napila sa, ľutujúc, že v pohári skutočne nie je víno.

„Neklamem," odvetil Cedric. Neznelo to arogantne, bolo to skrátka konštatovanie človeka, ktorý vedel, že má pravdu. „A ty to vieš."

„Strávila som nemalý čas u hneď niekoľkých psychiatrov, aby som sa uistila, že viem dosť dobre maskovať, kto som, čo si myslím, čo cítim. Nemyslím si, že pár rokov štúdia psychológie ťa robí väčším odborníkom."

„A predsa mám pravdu," reagoval Cedric a siahol po karafe, aby si dolial. „Ale uznávam, väčšina mojich znalostí nepramení z toho, čo som nadobudol počas štúdia," dodal pobavene.

„Takže... čo je to? Vieš čítať myšlienky?" nadvihla Bella obočie. Nech by jej povedal čokoľvek osobné, odmietala tomu veriť.

„Nie, neviem čítať myšlienky," odvetil Cedric pobavene. „Povedzme, že... je to šiesty zmysel." Položil svoj pohár na stôl a presadol si na gauč vedľa Belly. „Ukáž mi dlaň."

„Nie," odsekla Bella popudene. Vedel o nej viac než dosť. „Tak či tak hovoríš ľuďom iba to, čo chcú počuť."

Cedric sa oprel o operadlo a škrabkal Jade, ktorá sa mu uvelebila na kolenách. „Iba v prípadoch, keď tí ľudia prídu za mnou a ja nemám nič lepšie, čo by som im povedal. Niekedy človek neznesie počuť pravdu, ktorú pozná, ešte aj z úst človeka, u ktorého hľadá poslednú nádej."

Na niekoľko minút medzi nimi zavládlo prímerie. Ticho nebolo trápne, bolo zvláštne upokojujúce. A Belle chvíľu trvalo, kým si uvedomila, že to nie je tým tichom a pohárom pseudovína, ale Cedricovou prítomnosťou.

„Skončí to niekedy?"

„Áno."

Bella prekvapene zdvihla zrak a pohľad sa jej stretol s Cedricovým. Neuvedomila si, že to povedala nahlas. A istota jeho odpovede ju zaskočila. „Ako si tým môžeš byť taký istý?"

„Viem to," odvetil Cedric jednoducho, akoby to všetko vysvetľovalo. „Viem to, tak ako som v ten večer pred rokmi vedel, že potrebuješ pomoc." Prekvapilo ju, keď jej dlaň prikryli štíhle, teplé prsty, no nedokázala odtrhnúť zrak od Cedricových očí. „Budeš šťastná. Si tým, kým si, a nemá zmysel premýšľať nad tým, čo by bolo, ak by si to alebo to urobila inak. Tvoja minulosť z teba spravila ženu, ktorou si. A si úžasná." Cedric sa usmial. „Budeš šťastná, Isabella. Nájdeš niekoho, kto pre teba bude všetkým, čo hľadáš."

Jeho dotyk zmizol rovnako rýchlo, ako sa objavil. A absencia jeho prstov ju prebrala zo zvláštneho očarenia, ktoré v nej jeho prítomnosť a jeho slová vyvolali. Mlčky sledovala, ako zložil Jade zo svojho lona, vstal a vzal zo zeme svoj laptop.

„Dobrú noc," prehovoril ticho a venoval Belle ešte jeden pohľad. A nech bol akokoľvek dobrý v čítaní emócií, nevedel ich tak dobre maskovať. Bella to zazrela – nepatrný záblesk čohosi, čo nevedela pomenovať. Nostalgia?

„Bella?" Zdvihla zrak. Cedric stál vo dverách hosťovskej a uprene ju sledoval. „Tvoja budúcnosť má zelené oči," povedal po chvíli do ticha. Vzápätí sa stratil za dverami.

•••

Keď Bella vstala, bol už takmer obed. To ale nebolo to, čo ju vo finále vytiahlo z postele. Bol to ženský smiech, ktorý sa rozliehal jej obývačkou. Tarin smiech.

Len čo otvorila dvere svojej izby, obklopila ju lahodná vôňa. Pri pohľade na Cedrica s panvicou v ruke sa zarazila. Cedric k nej zdvihol zrak, akoby cítil jej pohľad, a venoval jej jeden zo svojich vlčích úsmevov.

Predošlý večer Belle od momentu, čo sa rozlúčila s Lucianom, pripadal ako sen. Avšak karafa s tmavočervenou tekutinou na konferenčnom stolíku bola dôkazom, že to sen nebol.

„Bella!" vyhŕkla Tari, keď ju spozorovala. Ležala na koženom gauči s šálkou kávy v prstoch. Okamžite sa posadila a divokým gestom lákala Bellu k sebe. „Tak hovor! Ako to včera šlo?"

„Čo sa tu deje?" odpovedala Bella otázkou.

„Cedric robí steaky. Ak by si sa niekedy aj dostavila na čokoľvek, čo sa konalo uňho doma, vedela by si, že jeho steaky len tak niečo neprekoná," dodala, keď zbadala Bellin pochybovačný výraz. „Teraz prestaň zahovárať a vyklop to!"

„Bolo to... príjemné," povedala Bella napokon. „Lucian nie je ten typ, s ktorým by si sa nudila. Bol omnoho uvoľnenejší ako v práci, vtipný... a naozaj dobre bozkáva," dodala a rozosmiala sa. Vedela, že Tari jej nedá pokoj, pokým nedostane čosi pikantné. A Lucian sa postaral, aby bolo o čom rozprávať.

Tari zažiarili oči. „A čo ďalej?"

Bella sa zamračila. „Aké ďalej? Ďalej nebude nič. Je to Lucian Leigh!" Zazrela na Cedrica, ktorý sa venoval steakom, no pobavený úsmev nasvedčoval tomu, že viac než dobre vníma ich rozhovor. „Napokon, podľa Cedrica má moja budúcnosť zelené oči," dodala sarkasticky.

Cedric zdvihol hlavu a prebodol Bellu pohľadom, ktorý nevedela rozlúštiť, no rozhodne nepatril k tým šťastným.

„Takže nie Lucian, ale jeho zelenooký bratranec?" zasmiala sa Tari.

Bella pri tých slovách na moment zmeravela. Včera bola príliš unavená – a možno trochu pripitá – na to, aby z Cedricových slov vyvodila akýkoľvek záver.

Theo. Vybavili sa jej jeho sýtozelené dúhovky svietiace v kontraste so zlatohnedou pokožkou.

„Nie!" vyprskla Bella ostrejšie, ako zamýšľala. „To sa nikdy nestane."

„Nuž, vzišlo to z tvojej hlavy, Cedric. Čo povieš?" Tari vstala a zamierila ku kuchynskému pultu, kam Cedric položil tanier s prvým steakom.

Bella sa neochotne presunula z gauča na barovú stoličku vedľa Tari. Pohľad sa jej na sekundu stretol s Cedricovým. Nasadil si na tvár jednu z tých dokonale nečitateľných masiek, pod ktoré nevedela preniknúť, nech by sa snažila, ako chcela.

„Vidím možnosti, nie budúcnosť," utrúsil sucho.

„Ty mu to veríš?" spýtala sa Bella Tari, za čo si vyslúžila zlý pohľad od šéfkuchára.

„To mäso je neskutočné," rozplývala sa Tari a poslala Cedricovi vzdušný bozk. „Nuž, väčšia časť toho, čo mi kedy povedal, bola pravda, alebo to minimálne malo čosi do seba," odpovedala vzápätí Belle. „No a potom tam boli totálne úlety, ako to, že si zafarbím vlasy nahnedo. Že budem požiadaná o ruku na Jamajke. Alebo to, že si na Nový rok vyvrtnem členok."

Bella si Tari nedokázala predstaviť s inými ako plavými vlnitými prameňmi. Tari svoje vlasy milovala. Nič by ju neprimälo prefarbiť si ich. „No, divím sa, že si si členok ešte nikdy nepodvrtla," podotkla Bella a mávla rukou k sandálom na vražednom podpätku, ktoré ležali pri gauči.

„Ja tiež," zasmiala sa Tari a napila sa vína, ktoré jej Cedric podal. Tentoraz šlo však o skutočné víno. Bella sa naňho zamračila.

„Čo budete s Erikom robiť cez víkend?" spýtala sa Bella, aby sa rozptýlila. Cedricova prítomnosť jej znovu začínala liezť na nervy.

„Hm, Erik! To mi pripomína, že sa nemôžem zdržať dlhšie. Rozhodol sa konečne si dať odstrániť to prekliate tetovanie. Prisahám, to tetovanie by mi vôbec nevadilo, ak by sa naň deň čo deň nesťažoval."

Bella sa uškrnula. Erik si dal v dvadsiatke na predlaktie vytetovať kotvu. Svojho času s ním bol spokojný, tetovanie bolo naozaj vkusné, hoci trochu klišé. A potom mu zrazu začalo neskutočne liezť na nervy. Nikdy však neprezradil, prečo.

„Ach, a Erik chcel, aby som ťa prehovorila na výlet do Readingu. Whiteovci by sa veľmi potešili nedeľnému obedu v kruhu celej rodiny."

Po tom, čo všetky ich deti – okrem najmenšieho Jamieho – opustili hniezdo, sa Andrea a David Whiteovci presťahovali z okraja Londýna na statok v Readingu, ktorý kedysi patril Davidovým rodičom. A hoci tam Bella nikdy nežila, to miesto malo atmosféru domova. Prinášalo do jej vnútra niečo, čo dnes už iba málokde našla – pokoj.

Bella zvykla Whiteovcov navštevovať relatívne často. Preto ju trochu zamrzelo, keď si uvedomila, že už to bude nejaká chvíľa, čo tam bola naposledy.

„Rada sa k vám pridám, netreba ma prehovárať," odvetila Bella. „Kedy pôjdete?"

„Mali sme ísť dnes poobede, ale Erik sa ešte večer musí zastaviť v klube. Bastien," dodala, akoby to všetko vysvetľovalo. A aj vysvetľovalo. Bastien mal vo zvyku zabúdať na podstatné veci a spomenúť si tesne predtým, než bolo neskoro. Takže väčšinou, keď niečo potreboval, bolo to nevyhnutné. „Takže zajtra ráno. Erik by chcel vyraziť okolo deviatej."

„Okej, môžete so mnou rátať."

Pred Bellou pristál tanier s jedlom. Musela uznať, že steak obklopený zeleninou a hriankou s bylinkovým maslom vyzeral – a najmä voňal – neopísateľne. „Ďakujem," prehovorila. Odozvou jej bol nepatrné nadvihnutie kútika Cedricových pier.

Odkrojila si kúsok a vložila si ho do úst. Cítila pri tom na sebe Cedricov zvedavý pohľad. Chtiac-nechtiac privrela viečka a ticho zamručala. Kúsok steaku sa jej rozplýval na jazyku. Mäso bolo lahodné a všetky detaily doladené až k dokonalosti.

„Nuž?" prehovorila Tari a pobavene Bellu pozorovala. V očiach mala ten ja som ti hovorila pohľad.

„Jeden z najlepších, aké som kedy jedla," priznala neochotne a siahla po Tarinom víne. Ak mohla raňajkovať steak, tak prečo nie mať víno miesto kávy?

„Jeden z?" zopakoval Cedric pochybovačne.

„Ako to, že vieš takto variť a ja som o tom nevedela?" posťažovala sa Bella.

„Nechcela si o tom vedieť," reagovala Tari a strčila si do úst posledný kúsok mäsa. Bella ani nepostrehla, kedy to do seba stihla Tari nahádzať. „Musím ísť. Erik ma čaká." Objala Bellu a obišla pult, aby mohla objať aj Cedrica. Tomu sa ušiel aj priateľský bozk na líce. Možno kúsok viac než priateľský.

Bella skákala pohľadom z obúvajúcej sa Tari na Cedrica s rukami založenými za chrbtom a späť. Uniklo jej snáď niečo?

„Vidíme sa," mávla Tari a zabuchla za sebou dvere.

„Vy spolu niečo máte?!" vyhŕkla Bella v momente, keď dvere zapadli do pántov.

„Nie," odvetil Cedric pobavene.

„Mali ste?!"

Cedric sa vystrel a venoval Belle lenivý úsmev. „Niežeby ťa do toho niečo bolo, ale áno, mali."

„Ako to, že mi to nikdy nepovedala?" vyhŕkla Bella urazene.

Cedric mykol ramenami. „Nebolo to vážne. A napokon, neznášaš ma," dodal, no nezdalo sa, že si to berie k srdcu. „Nehovoriac, že v tom čase si na partiu dosť kašlala."

„Kedy?" zamračila sa Bella.

„Halloweenska párty na Bastienovej lodi. Pár mesiacov, ktoré nasledovali," upresnil Cedric.

Bella si matne spomínala na párty, na ktorú napokon nešla. Bolo to v tú jeseň, keď nastúpila na vysokú. Krátko po tom, čo ju Cedric... zachránil. V tom období – a ešte nejakú chvíľu po tom – sa v kluboch a im podobných miestach necítila príjemne.

Belle sa uľavilo minimálne z jedného dôvodu – bolo to dávno predtým, než Tari stretla Erika. Z myšlienky, že by jej najlepšia kamoška podvádzala jej brata, ju mrazilo. Neznášala, ak sa ocitla uprostred akéhokoľvek ich vzťahového problému. Zastať sa jedného jej prišlo ako podraziť toho druhého.

Vložila si do úst kúsok mäsa. „Kde si sa naučil takto variť?" spýtala sa, aby zmenila tému. A tiež, aby odpútala neželanú pozornosť od svojho zahanbenia, že si nikdy nevšimla, že medzi jej najlepšou kamoškou a Cedricom niečo bolo.

„Môj-," začal Cedric, no vzápätí zmĺkol. „Učil ma niekto, kto strávil celý život cibrením všetkého, čo vedel," povedal napokon.

Bella ho nemala rada, ale nebola ani totálne ignorantská. Postrehla fakt, že Cedric nikdy nerozprával o svojej rodine. Nič o ňom nevedela. V duchu si kládla otázku, o kom hovoril. Koho stratil?

Z myšlienok ju vytrhlo zvonenie mobilu. Neochotne vstala a zamierila do svojej izby, kde mobil nechala. Bola si takmer istá, že to bude Tari a niečo tu zabudla. Pri pohľade na meno na displeji však zmeravela. Srdce jej vynechalo úder. Vzápätí sa rozbúšilo omnoho rýchlejším tempom.

Zhlboka sa nadýchla sa prijala hovor. „Prosím?" zapriadla falošne sladkým hlasom.

„Ako sa máš, Isabella?" zapriadol jej do ucha hlas, ktorý dobre poznala.

„Hm, nič nové, čo by stálo za zmienku. Rada ťa však počujem, Jon. Dlho sme sa nevideli."

Jon sa ticho zasmial a Bellu z toho zvuku zamrazilo. „Čo tak to dnes napraviť? Našla by si si na mňa čas? Mám pre teba návrh, ktorý by som rád prebral."

Nebola to otázka, bol to nepriamy príkaz. „Samozrejme," zapriadla Bella. „Kde sa stretneme?"

„Tam, kde vždy," odvetil Jon. Jeho typická odpoveď. „Budem ťa čakať." S tými slovami hovor zrušil.

Bella sa rozochvene nadýchla a položila smartfón na posteľ. Na displeji stále svietila o meno osoby, s ktorou prebiehal posledný hovor.

Jon Pereni.

Muž, ktorý v ten večer označil jej brata za cieľ. Jej nepriateľ číslo jedna. A tiež Maestrov jediný syn.