Bella bola vďačná, že nasledujúci deň mala voľno. Nie preto, že by jej bolo tak zle. To vôbec, hoci čakala, že jej bude trochu horšie. Ale nič jej nebránilo v tom, aby vstala len na pár minút a vzápätí sa s šálkou kávy a notebookom pod pazuchou vrátila do postele.

Počasie bolo na to ako stvorené – vonku lialo ako z krhly a oblohu pokrývali ťažké búrkové mraky. A tak, keď konečne naozaj vyliezla z postele, boli takmer štyri poobede.

Tyler jej dal večer – ostatne, ako obvykle – poriadne zabrať. Keď skončili, z Belly lial pot a bola vďačná, že prišla autom.

„Cariño, aký máš vzťah k mačkám?" spýtal sa jej Tyler zamyslene, keď vyšla zo sprchy.

Bellu tá otázka zarazila. Mačky? „Mali sme mačku, keď som bola malá. Popravde, nedávno som rozmýšľala, že by som si nejakú zaobstarala. Ale to predsa vieš. Prečo sa pýtaš?"

Tylerovi spokojne zažiarilo v očiach. „Môjho kamoša nečakane vykopli z bytu. Od budúceho týždňa má vybavený byt, potrebuje len niekde stráviť tieto štyri dni. No, a má mačku. Nemôžem ho vziať k sebe, som alergický na mačky."

„Nie!" vyhŕkla Bella okamžite. Z predstavy cudzinca v jej byte ju striaslo. „A čo dojo? Nemôže prespať tu?" spýtala sa Bella a mávla rukami po tréningovej miestnosti.

„Na víkend to tu znovu prenajímam, bude tu niekoľko akcií. Prosím. Je neškodný. Nebudeš o ňom ani vedieť."

„Dobre vieš, že nemám rada ľudí vo svojom byte," zamračila sa Bella a odmietavo si založila ruky na hrudi. „Zabudol si, čo všetko mám v byte? Nehovoriac o Erikovom chľaste." Bella narážala na Erikovu početnú zbierku luxusného alkoholu.

„Ale no tak! Všetko, o čo sa bojíš, je určite za päťcentimetrovými oceľovými dverami. A o alkohol sa neboj, nepije. Okrem toho, tak či tak trávi dni v práci. A mačka je neškodná." Keď ju to ani trochu neobmäkčilo, Tyler zanadával. „Pracuješ vo firme plnej mafiánov, chodievaš na večere so synmi šéfa a bojíš sa pustiť si do bytu normálneho, slušného človeka?"

„Nebojím sa," odsekla Bella. Obaja dobre vedeli, že je schopná sa o seba postarať.

„Tak ho nechaj prespať tie tri noci aspoň na gauči," prehováral ju Tyler skôr, než stihla pokračovať. „Prosím. Snáď ho nevyženieš do dažďa? A tú mačku?"

Bella naňho zagánila pri zmienke mačky. Dobre vedela, že jej hrá na city. „Fajn," zavrčala neochotne. „Kedy ho mám čakať?"

„Pravdepodobne tam už bude, keď prídeš. Zo svojho predošlého bytu to nemá ďaleko a pred pár minútami som mu poslal adresu."

„Čo si...?!" vyhŕkla Bella neveriacky. To ešte ani nemohol vedieť, či mu to odsúhlasí. Zanadávala.

„Máš to u mňa, cariño," žmurkol na ňu a objal ju.

„To si píš, že mám," zamručala Bella. „Vyjde ťa to draho."

„Pekný večer," zasmial sa Tyler a nasledoval ju k dverám, aby za ňou mohol zamknúť.

„Bol by pekný, ak by si mi ho takto nepokazil," odvetila, no napriek tomu Tylera krátko objala predtým, než zamierila k autu.

Aj za tú chvíľku, kým prebehla k autu na druhej strane ulice, kvalitne premohla. Sušiť si po tréningu vlasy bola zbytočná námaha, skonštatovala.

Cesta domov jej netrvala dlho. Zaparkovala v podzemnej garáži a vyviezla sa na prízemie. Ak tu ešte nebude, poprosí vrátnika, aby danú osobu nasmeroval k jej bytu. V duchu ľutovala, že na to Tylerovi kývla. A že sa nespýtala na meno.

Avšak keď vošla do vestibulu, jej obavy, že si pozve do bytu nejakého náhodného chlapíka, sa vytratili. Bol tu iba vrátnik, recepčná a muž sediaci v kresle chrbtom k nej. Vedľa kresla bol veľký batoh a malá prenosná klietka. A k vrátnikovým nohám sa túlila drobná bengálska mačka.

Keď zbadala Bellu, stratila o vrátnika záujem a zvedavo vykročila k nej. Bella s úsmevom na perách sledovala, ako mačka zastala meter od nej a zvedavo ju pozorovala, krútiac chvostom zo strany na stranu.

Bella sa k nej sklonila a natiahla k nej ruku. Kútikom oka popri tom prebehla osobu sediacu v kresle. Videla len tenký čierny plášť a čierne vlasy siahajúce po bradu. Vzápätí znovu preniesla zrak k mačke, ktorá sa jej medzičasom začala túliť k dlani.

„Volá sa Jade."

Bella prekvapene zdvihla hlavu pri zvuku známeho hlasu. Muž vstal z kresla a prevesil si batoh cez plece, akoby nič nevážil. To však nebolo to, čo upútalo Bellinu pozornosť. Boli to tie vševediace sivé oči.

Bella prudko vstala a Jade zmätene zaspätkovala. „Ty?" vyhŕkla neveriacky pri pohľade na Cedrica. „Ty si Tylerov kamoš – bezdomovec?"

Cedric na ňu pozrel, akoby sa zbláznila. „Koľko ďalších kamarátov s mojím menom asi tak Tyler má?" nadvihol obočie. Vzápätí sa zarazil. „On ti nepovedal meno, však?" skonštatoval sucho. „Súčasť bojovej taktiky, predpokladám," zamrmlal si polohlasne. Zacmukal a Jade mu skočila do náruče.

„Verím, že ak by ho povedal, naša debata by bola na konci," utrúsila Bella a kyslo sa usmiala. Prekliaty Tyler!

„Mysli na tie tri litre, čo som ti včera vyhral v kartách," uškrnul sa Cedric, no po chvíli zvážnel. „Môžeme teda ostať?"

Bella mala na jazyku nie, no po pohľade do Jadeiných obrovských očí podľahla. Frustrovane zavrčala a prikývla. Vzápätí zamierila k výťahu.

„Kamarát, čo nepije, hm?" nadhodila Bella vo výťahu a v odraze zrkadla si ho premerala pohľadom. Mal na sebe čierny tenký plášť, džínsy a biele tričko. Jeho zvyčajný vzhľad bol výrazne menej upravený. „Včera si do seba lial Martini jedno za druhým."

„Bolo to nealko."

Bella naňho neveriacky pozrela. „Nealkoholické Martini? No to je snáď ešte horšie."

Vystúpili z výťahu a Bella odomkla dvere bytu. „Hosťovská, to sú dvere naľavo. V bielizníku nájdeš vankúš, prikrývku, deku, hocičo potrebné. Nedotýkaj sa alkoholu, nelez mi do izby a nenechávaj mačku chodiť po kuchynskej linke. Čo sa jedla týka, obslúž sa sám."

Cedric prikývol. „Ďakujem."

Bella poškrabkala Jade na hlave. Po chvíli vzala z konferenčného stolíka svoj tablet a niekoľko ďalších vecí. Vzápätí zamierila do spálne. Zložila veci na posteli a vrátila sa k dverám, aby ich zavrela. Na moment však zaváhala.

Pozorovala Cedrica, ako kľačí pri gauči a škrabká mačku pod bradou, zatiaľ čo druhou z batoha vyťahoval dve mačacie misky. Jade spokojne sedela na operadle sedačky, švihala chvostom zo strany na stranu a priadla.

Takto vyzeral takmer neškodne. Pre väčšinu ľudí Cedric pôsobil nevýrazne, občas trochu ako bezdomovec, keďže holdoval roztrhaným džínsom, čiapkam a holil sa sporadicky. Pre väčšinu tých, ktorý ho aspoň trochu poznali, bol tak trochu čudák. Rozhodne bol čiernou ovcou ich partie – do vzorca rozhodne nezapadal. Avšak odhliadnuc od občasných narážok a vtipov jeho prítomnosť nikomu nevadila.

Okrem Belly.

Zavrela dvere a oprela sa o ne chrbtom.

Nebála sa ho, hoci vedela, čoho je schopný. Bála sa toho, čo reprezentoval v jej spomienkach. Bol dôkazom toho, čo neustále každému vyvracala – Tylerovi, Erikovi, Malcolmovi. Maestrovi. Dôkazom, že potrebuje niekoho, kto by jej kryl chrbát.

Spomienky na ten večer boli zahmlené, avšak isté útržky si pamätala až príliš ostro.

Mala osemnásť. Bolo to len pár týždňov po tom, čo nastúpila na právo. Jeden z množstva večierkov, ktorým bolo nemožné vyhýbať sa, ak chcela zapadnúť.

Bol blondiak, futbalista a príťažlivý takým drsným spôsobom. Všímal si ju už nejakú chvíľu a ona to vedela. Bol trochu arogantný, ale v tom čase jej to na ňom prišlo sexi. Bol vtipný a ľahkovážny. V ten večer ju prehovoril na drink. Jeden drink. Potom tanec. A potom sa všetko premenilo za zahmlený sen, z ktorého ju vytrhol až fakt, že sa ju proti jej vôli snaží dostať do svojho auta. Udrela ho. A vzápätí jej to vrátil. Silnejšie, ako čakala. Silnejšie, ako dokázala v tej chvíli ustáť.

Všetko, čo cítila, bola páliaca bolesť na tvári, jeho ruky na tele a bezmocnosť.

Jeho hlas nebol výhražný ani ostrý. Bol pokojný – taký ten pokoj pred búrkou. Nekričal, no povedal to dosť nahlas, aby to preniklo aj do bubliny, v ktorej sa vplyvom čohosi v tom drinku ocitla. Pusti ju a odíď.

Pustil ju. Ale neodišiel. Vrhol sa na cudzinca, posilnený drogami vo svojom obehu. Chvíľu zápasili. Pamätala si, že sa snažila využiť ten čas na to, aby sa odtiaľ dostala preč, ale nešlo to. Nedokázala sa ani udržať na nohách.

Potom zaznelo ostré prasknutie a zápas ustal. Zlomil mu väz.

Jeden z nich zamieril k nej, ale nedokázala rozoznať, ktorý to bol. Pokúsila sa ho udrieť, keď sa k nej sklonil, ale teplá dlaň zadržala jej ruku. Neboj sa. Na dnes si v bezpečí, Isabella. Si v bezpečí.

Bezpečie bolo relatívny pojem. Skláňal sa nad ňou neznámy muž. Avšak keď sa ponorila do tých pokojných, sivých očí, uvedomila si, že nie je až tak neznámy. Matne si uvedomovala, že je to jeden z Tylerových kamarátov.

Vyzliekol si koženku a prehodil jej ju cez plecia. Do nosa jej prenikla jeho vôňa – santalové drevo a levanduľa. Tá vôňa bola najintenzívnejšou spomienkou na ten večer a ani po čase nevybledla. Bola aj posledným, čo si pamätala, pretože hneď na to omdlela.

Nasledujúce ráno sa zobudila vo svojej posteli. Jej záchranca bol preč, no ostal po ňom čerstvo uvarený čaj na jej nočnom stolíku a koženka prehodená cez stoličku.

Bella čakala, že to povedal Tylerovi. Avšak nepovedal. Tyler sa správal ako obvykle a Bella vedela, že by to tak nebolo, ak by vedel, čo sa stalo. A tak mlčala aj ona.

O pár týždňov sa k nim Cedric pridal, keď šli na bowling. A odvtedy sa k nim akosi automaticky pričlenil.

Ten večer ani jeden z nich už nikdy nespomenul. Avšak neostal zabudnutý. Cedricova koženka stále visela v jej šatníku. A kedykoľvek mu pozrela do očí, videla v nich svoje zlyhanie. Svoju slabosť. Videl do nej, vedel niečo, čo nikto nikdy nemal. Bola to cena za to, že ju v ten večer zachránil.

•••

„Mathéo, počúvaš ma?" ozval sa Lucian zamračene.

Nepočúval. Popravde, takmer nevnímal, čo sa deje okolo neho. Iba v duchu odrátaval sekundy do pristátia v Londýne.

Prázdny. Tak sa cítil. Jediná myšlienka, ktorú dokázal v hlave udržať, bol alkohol. Chcel to všetko prázdno zaliať alkoholom. A potom tam bol ešte krik. Ten z hlavy dostať nedokázal, hoci veľmi chcel.

Tvoj otec sa chce uistiť, že si v Taliansku nevymäkol. Že si nezabudol, kto si.

A tak tam bol. Díval sa, ako muža, ktorého od detstva matne vnímal v otcovom okolí, muža, ktorý mal ženu a tri malé deti, hodiny mučili. Iba preto, že už mal po krk práce pre Doriana Leigha. Pretože hľadal spôsob, ako z toho začarovaného kruhu uniknúť. Prosil o zmilovanie. Prosil, aby jeho rodina ostala v bezpečí. Prosil o smrť. A keď Theovi ktosi strčil do ruky zbraň, bol takmer rád, že to môže skončiť. Takmer.

Mohol sa zrieknuť vedenia firmy, ale nie svojho mena. Nemohol sa zrieknuť toho, kým bol. A jeho otec nedovolil, aby niekto pochyboval o Theovej vernosti a oddanosti.

Päť. Mal na rukách krv piatich ľudí. Avšak mátalo ho omnoho viac ako päť. Do viečok mal vpálenú tvár každého z tých ľudí, ktorých smrť sledoval a nepomohol im. A nech sa snažil akokoľvek, nešlo na to zabudnúť.

„Myslíš si, že ja si to užívam?"

Theo odtrhol zrak od oblakov a pozrel na Luciana. Sedeli naproti sebe, Lucian sa opieral o stolík medzi nimi a v prstoch zvieral pohár bourbonu. Pery mal pevne zovreté a prepaľoval ho pohľadom, ktorý Theo nedokázal rozlúštiť. „A neužívaš?" spýtal sa sucho a venoval mu ďalší prázdny pohľad.

„Nie. Nie, neužívam. Ale ani sa kvôli tomu neľutujem ako ty. Tento náš svet je založený na moci, lojalite a strachu. Má pravidlá. On tie pravidlá porušil a toto bol dôsledok. Čo si myslíš, že by sa stalo, ak by sme ho nepotrestali? Ak by sme ho nechali ísť? Nebol by posledný. Prímerie medzi klanmi sa udržiava iba tým, že jeden druhého držíme v šachu. Myslíš si, že by to tak ostalo, ak by sa nás prestali báť? Ak by nás prestali považovať za hrozbu?" Lucian sa horko zasmial a napil sa. „Keď žiješ ďaleko od tohto všetkého, je to ľahké, však? Zabudnúť, že každá tá libra, dolár, euro, ktoré máš od otca, ktoré si zdedil po svojom bratovi, je od krvi. To ťa nerobí lepším alebo menej zodpovedným za to, čo my ostatní robíme. Robí ťa to pokrytcom."

Theo zaťal sánku. Nenávidel ho za tie slová. Najmä preto, lebo vedel, že Lucian má pravdu.

„Vízia tvojho brata – prebudovať to všetko od základov – bola úctyhodná, ale nereálna," pokračoval Lucian po chvíli menej podráždene. Teraz to znelo už len... rezignovane.

Theo zmeravel, keď mu došiel význam Lucianových slov. On vedel? Lucian sa zasmial. „Vážne si si myslel, že si jediný, komu o svojich plánoch povedal?"

Vedel, že nebol jediný, kto o tom vedel. Avšak nečakal, že Lucian vie.

Lucian sa zahľadel do svojho pohára. „Elliot bol skvelý rečník. Miestami až manipulátor. Možno by sa mu podarilo presvedčiť dostatok leighovcov na to, aby mal väčšinovú podporu. Ale ostatné klany? Niekto by ho zabil už len za tú myšlienku."

„Myslíš... myslíš, že na to niekto prišiel?" spýtal sa Theo zachrípnuto.

„Nie," odvetil Lucian zamyslene. „Urobili by to inak. Aby bol jeho koniec výstrahou ostatným. Možno by nás dali zabiť všetkých, pre istotu. Možno by prinútili Doriana streliť mu guľku do hlavy." Lucian do seba obrátil zvyšok bourbonu.

Theo sa sucho zasmial. „Naozaj veríš, že tá havária bola nehoda? Jeho autá boli preňho drahokamy. Nikdy by nič tak dôležité ako brzdy nezanedbal."

Lucian ho chvíľu mlčky pozoroval. „Po smrti tvojej matky, po Elliotovej smrti... Dorian sa oprávnene obával, že viac už neunesieš," povedal napokon potichu. „Nebola to nehoda. Elliot niečo zistil. Namiesto toho, aby to povedal Dorianovi, zobral to do vlastných rúk spolu s niekoľkými ďalšími ľuďmi. Všetko, čo o ich identite vieme, je, že nepatrili k nám. Nikdy sa nám nepodarilo zistiť, o čo šlo alebo koho sa to týkalo, a ver mi, skúšali sme všetko."

Nebolo to preňho veľkým prekvapením – bol presvedčený, že to nebola nehoda. A ani ho veľmi neprekvapilo, že mu otec a Lucian doteraz klamali. Čo ho prekvapilo, bolo, že mu to Lucian vôbec povedal. Pravdepodobne to bolo v rozpore s tým, čo mu nakázal Dorian.

„Takže... ten, kto sa ho zbavil, je stále na slobode. A my ani len nevieme jeho identitu," zhrnul Theo trpko.

„Áno. A stále nevieme, o čo šlo. Či o osobný problém, firmu, mafiu alebo niečo úplne iné. Pretože mlčal. Pretože sa rozhodol, že veci vyrieši sám. Preto je teraz mŕtvy a my možno čelíme niekomu, koho identitu nepoznáme a kvôli niečomu, o čom nevieme." Lucian sa naklonil bližšie. „Elliot bol v mnohom geniálny a prešibaný. Ale bol očividne aj ľahkovážny. Často sa zbavoval ochranky, bol tajnostkársky. Doplatil na to. Neurob rovnakú chybu ako on, Mathéo. Môžeme na to doplatiť všetci."

•••

Bella pri pohľade do zrkadla zatajila dych. Make-up nebol výrazný, ale krásne zdôraznil jej mačacie oči a kontúry jej tváre. Pery zvýrazňoval rúž blízky jej prirodzenej farbe pier. Jej osobným preferenciám by viac vyhovovala červená, ale to bola skôr farba pre Nemesis než pre Bellu. Vlasy mala vypnuté do drdola, na ktorom si Tari dala záležať.

Trochu make-upu prekrývalo aj čerstvú jazvu na jej predlaktí. Rana sa už, našťastie, zahojila. Teraz už len musela zapracovať na tom, aby ostala čo najmenej nápadná.

„Na dnešný večer chlapec rozhodne tak skoro nezabudne," uškrnula sa Tari a naznačila Belle, aby sa otočila okolo svojej osi. Mala na sebe šaty smotanovej farby s viazaním okolo krku, ktoré jej siahali do polovice stehien. Farba na jej bronzovej pokožke krásne vynikla. „Si sexi."

„Myslím, že až príliš sexi," zasmiala sa Bella a poškrabkala za ušami Jade, ktorá ich nezaujato pozorovala z operadla kresla. „Nie je to príliš na prvé rande? Okrem toho, ani to v skutočnosti nemá byť rande. Nechcem s ním chodiť. Chcem ho len rozptýliť."

„Ver mi, rozhodne ho svojím zjavom rozptýliš," zasmiala sa Tari a napila sa vína. „Chlap v jeho postavení je na pekné ženy zvyknutý. Ty si nadpriemer. Je to akurát na to, aby na všetko ostatné zabudol."

„Dúfajme, že to vážne bude tak akurát," mykla Bella ramenami. „Posledné, čo potrebujem, je mafián, ktorý ma v práci nespustí z očí."

„Stále lepšie ako hrabať sa v Tylerovej alebo tvojej minulosti," kontrovala Tari.

„Prekliaty Tyler!" zamručala Bella, a hoci si povedala, že si pred večerou nič nedá, usrkla z Tarinho pohára. „Život by bol bez neho oveľa menej komplikovaný."

„Vzhľadom na tvoj široký sociálny život aj pekne nudný," utrúsila Tari s ironickým úškrnkom. „Ako vám s Cedricom ide spolubývanie?"

Bella prevrátila očami. „Čakala som, že bude viac protivný. Keď som si šla ráno zabehať, bol už hore. Neverila som, že niektorý chlap z našej partie by bol ochotný dobrovoľne vstať pred deviatou."

„Tiež je jediný so stabilnou prácou vyžadujúcou vstávanie na ôsmu," podotkla Tari pobavene a so záujmom skúmala šaty, ktoré boli na dnešný večer zamietnuté.

„Pravda. Keď som sa vrátila, bol preč. Ale uvaril mi kávu. Zrejme sme sa tesne minuli, pretože bola ešte horúca, keď som prišla. Prečo ho vlastne Tyler neposlal k vám?" Erik nemal problém s tým, aby u nich niekto prespával, čo bolo aj často využívané.

„Pretože mu Tyler zavolal uprostred sexu a Erik ho poslal do teplých krajín," uchechtla sa Tari a do líc sa jej vohnalo trochu červene. „Okrem toho, hosťovskú si už obsadil Malcolm. A Cedric to má od teba do práce len na skok. Býval len o ulicu ďalej od teba a ten obchod, kde pracuje, mal priamo cez cestu."

„Prečo ho odtiaľ vlastne vyhodili?"

Tari pokrčila plecami. „Prečo sa ho nespýtaš? Čo ti na ňom vlastne vadí? Je celkom roztomilý, ak odhliadneš kraviny o osude a budúcnosti a tak ďalej."

Bella namiesto odpovede iba odfrkla a siahla po svojom obľúbenom parfume od Diora.

„Okej, tak ja idem, než sa tu ukáže tvoj šéf. Pekný večer. Poriadne mu pomotaj hlavu. Zajtra mi všetko zreferuješ!"

„Máš to mať," žmurkla na ňu Bella s úsmevom a vrhla pohľad na hodinky. Tari mala pravdu, Lucian sa tu mohol ukázať každú chvíľu.

Bella sa rozlúčila s Tari a doladila niekoľko posledných detailov. Práve, keď sa uisťovala, že má v malej kabelke všetko potrebné, ozvalo sa zazvonenie interkomu. Bella zdvihla slúchadlo a od recepčnej sa dozvedela, že Lucian už dorazil.

Zamierila k dverám a už-už chcela odísť, keď si všimla Jade, ktorá ju zvedavo pozorovala. „Dúfam, že si tu s Cedricom nespravíte žúrku," zamručala. Popravde, od rána Cedrica nevidela a bola si istá, že nie je ani v hosťovskej izbe. Vrátila sa, aby zasvietila lampu stojacu vedľa sedačky. Bolo jej ľúto nechať mačku po tme, hoci dobre vedela, že ju to určite nijako neobmedzuje.

Keď zišla na prízemie, Lucian skúmal mozaiku na stene s rukami založenými za chrbtom. Zvuk jej podpätkov musel upútať jeho pozornosť, lebo len čo vyšla z výťahu, zvrtol sa jej smerom.

Lucian a Theo, hoci boli bratranci, toho po fyzickej stránke veľa spoločného nemali. Obaja boli vysokí, s krásne stavanou postavou a mali typickú južanskú pokožku, o máličko tmavšiu ako bola Bellina vlastná. Tam sa ale podobnosť končila. Zatiaľ čo Theove gaštanovohnedé vlasy vo vlnitých prstencoch lemovali jeho tvár, v ktorej svietili zelené oči, Lucian mal vlasy čierne, relatívne krátke a hladko sčesané dozadu. Niekoľko pramienkov vzdorujúcich gélu mu padalo do planúcich tmavých očí. Obaja boli nesmierne príťažliví a podmaniví, ale Lucian na ňu pôsobil viac taliansky. Rozhodne sa Dorianovi Leighovi podobal viac ako Theo. Mal v sebe tiež tú hriešnu, temnú iskru, ktorej mal Theo výrazne pomenej.

Mal na sebe tmavošedý na mieru šitý oblek, pravdepodobne v cene jej mesačného platu. Tvár mal čerstvo oholenú a pery doteraz zovreté v pevnej línii sa rozohriali v úsmeve, keď podišla bližšie.

„Bella," vydýchol. Podišiel bližšie a v talianskom štýle ju pobozkal na obe líca. Gesto, ktoré si v práci dovoliť nemohol, a tak využil príležitosť mimo nej. „Vyzeráš božsky."

„Ďakujem, Lucian," usmiala sa a prijala jeho ponúkané rameno. Pred budovou už stála jeho limuzína. Lucianov šofér ju pozdravil úctivým kývnutím hlavy a otvoril dvere auta. Bella vkĺzla na sedadlo a o malú chvíľu si z druhej strany prisadol Lucian.

„Aká bola tvoja cesta?" spýtala sa, aby zahnala ticho, ale aj preto, lebo si nebola vedomá toho, že by v Dublin mal čosi spoločné s Leigh Industries. Dúfala, že sa jej podarí zistiť, aký bol cieľ jeho cesty.

„Nudná a daždivá," odvetil pobavene. „Počasie v Dubline je strašné. Trochu som dúfal, že sa mi podarí vrátiť sa ešte včera večer, ale kvôli búrke let zrušili. Ako si naložila so svojím voľnom?"

Bellu neprekvapovalo, že vedel, že mala včera voľno, hoci si bola istá, že sledovať si rozpis aj iných ako jeho priamych podriadených nebolo úplne v súlade s pracovnou etikou. „Počasie tu bolo podobné, takže som to voľno využila na regeneráciu. Len aby ma môj tréner večer znovu úplne vyšťavil. Chodím na hodiny boxu," dodala, keď na ňu Lucian pozrel so záujmom. „Zistila som, že mi to vyhovuje viac ako chodenie do posilňovne."

„Netipoval by som ťa na bojové športy," usmial sa Lucian a premeral si ju pohľadom. „Skôr čosi ako tanec."

Bella sa zasmiala a podvedome sa pohrávala s lemom šiat. „Tancovala som asi desať rokov."

Lucianovi zaiskrilo v očiach. „Potom viem o skvelom mieste, kde ťa nabudúce musím vziať."

Bella jeho nenápadnú snahu ocenila úsmevom. Ak bude nejaké nabudúce.

Kým došli do reštaurácie, Belle bolo jasných hneď niekoľko vecí. Lucian bol viditeľne menej strohý a zdržanlivý ako v práci. Možno to bolo tým, že uťala jeho neistotu tým, že ho zavolala von. A možno si len v práci nedovolil natoľko povoliť tú masku.

Nešetril vrelými úsmevmi a krásnym smiechom. Flirtoval s ňou prirodzene a uvoľnene a takým spôsobom, že ak by sa na to nesústredila, možno by to ani nepostrehla.

Lucian ju vzal do reštaurácie v jednej z prestížnych štvrtí Londýna. Miesto malo príjemnú atmosféru, živú hudbu a Bella to považovala za skvelý výber na prvé rande.

Krátko po príchode k nim dorazila čašníčka s fľašou kvalitného vína. Príliš kvalitného na to, aby šlo o bežnú pozornosť podniku. Lucian si to zrejme naplánoval vopred. Alebo ho tak dobre poznali. Zdalo sa, že každému z personálu, kto prešiel okolo, bolo jasné, kto tu sedí.

„Chodievaš tu tak často, že ťa tu všetci poznajú?" nadhodila Bella s úsmevom.

Lucian s úsmevom potriasol hlavou. „Nechodievam tu tak často, skôr to bude tým, že to tu vlastním," odvetil trochu rozpačito. Očividne nečakal, že na túto tému príde. „Vlastním sieť reštaurácií a hotelov tu v Londýne."

Bella predstierala prekvapenie. Realita bola taká, že dobre vedela, že všetky jeho obchody sa netýkajú iba Leigh Industries. „To som nevedela. Ale obdivujem ťa. Musí to ale byť šialené, zvládať Leigh Industries a ešte mať popri tom čosi ďalšie."

„Milujem svoju prácu," odvetil Lucian a nalial im obom víno. „Nie je to jednoduché, ale snažím sa nezanedbávať svoj vlastný biznis. Mám ľudí, ktorí mi s tým pomáhajú." Lucian sa napil vína a celý ten čas z Belly nespúšťal intenzívny pohľad, ktorý ju prinútil zachvieť sa. „Ale dosť o mne. Vieš o mne omnoho viac, ako ja o tebe. Si jedna veľká záhada. Ale hádam, že je to tak náročky."

Bella sa pousmiala. „Popravde, nie je veľmi čo hovoriť. Môj život nie je veľmi pestrý. Pracujem, a pracujem veľa – to vieš. Popri tom trénujem, zanedbávam kamarátov, dostávam vynadané, že zanedbávam kamarátov, vynahradzujem im to." Bella sa napila a spravila to minimálne tak zmyselne, ako pred chvíľou on. Pri pohľade na to, ako mu potemneli oči a pootvoril pery, jej bolo jasné, že jej to vyšlo. „Rozhodla som sa trochu to spestriť."

„Rande so šéfom je dostatočným spestrením?" spýtal sa s iskriacimi očami. „Mal som pocit, že máš strach z nadviazania bližšieho vzťahu s niekým na pracovisku," dodal o trochu vážnejšie.

Bella ho zamyslene sledovala. „Nemám strach. Nie zo vzťahu na pracovisku. Nie zo vzťahu s tebou. Vadí mi, keď je žena ovplyvňovaná pozíciou svojho muža alebo priateľa, či už pracovnou alebo spoločenskou. Preto ani nemám záujem o to povýšenie, ktoré si mi nedávno navrhol. Ľudia postrehli, že sa o mňa zaujímaš, a ja nechcem, aby sa všetka moja doterajšia práca znehodnotila tým, že by si ma z láskavosti alebo náklonnosti posunul vyššie."

Lucian sa usmial. „Rozumiem ti. To je jeden z dôvodov, prečo som si založil čosi vlastné. Aby moje schopnosti neboli definované na základe toho, čo prevezmem od strýka." Naklonil sa dopredu a posunul svoju ruku bližšie k Bellinej. Končekmi prstov sa dotkli. „Páčiš sa mi, nemá zmysel to popierať. Ale to nie je dôvod, prečo u nás pracuješ. Nie je to dôvod, prečo som ťa chcel vyššie. Máš na to. Si nesmierne pozorná a inteligentná, skvelá v riešení konfliktov, zvažuješ každú možnosť. Až bude firma moja, chcem vo vedení silných ľudí, a silných nielen spoločenskou pozíciou. Zistil som, že je tu veľa ľudí, ktorí sú lojálni v závislosti od situácie. Chcem tam mať ľudí, na ktorých sa budem môcť spoľahnúť kedykoľvek, nie iba vtedy, keď im situácia vyhovuje.

Už nejakú chvíľu si všímam tvoju prácu, Bella. Verím, že patríš k tým lojálnym."

„Ďakujem, Lucian," prehovorila Bella a stisla mu dlaň. „Veľa to pre mňa znamená."

Lucian jej venoval jeden z tých ochromujúcich, horúcich úsmevov. „Čo keby sme sa teraz odklonili od práce? Hm... opíš mi tvoje obľúbené spomienky na leto."

Bella sa pousmiala. Na to vedela odpovedať celkom presne. „Bolo to leto predtým, ako som nastúpila na vysokú. Ibiza. Môj brat dokončil školu a rozhodol sa to osláviť v patričnom štýle. Strávili sme tam s partiou tri týždne. Boli to asi najšialenejšie tri týždne v mojom živote. A rozhodne najúžasnejšie. Keď sme sa vrátili domov, všetko, po čom som túžila, bola posteľ a už nikdy nevidieť hierbas." Bella sa zasmiala pri spomienke na bylinkový likér, s ktorým hrali všetky alkoholické hry, na aké si vedela spomenúť.

„Oh, to mi ani nepripomínaj," vyhŕkol Lucian a skrivil tvár odporom, no mykalo mu kútikmi pier. „Nemôžem to ani cítiť."

„Iba si tomu ešte neprišiel na chuť," odvetila Bella pobavene a oči jej zažiarili, keď sa k ním blížila čašníčka s ich objednávkou. Jej obedná pauza bola o polovicu skrátená kvôli predĺženej porade, a tak poriadny obed nestihla. Odvtedy jej už poriadne vyhladlo. A lasagne, ktoré sa k nej blížili, vyzerali lahodne. A po chvíli zistila, že chutili ešte lahodnejšie.

Kým prežúvala, rozmýšľala nad otázkou, ktorú Lucianovi položiť. „Povedz mi o sebe niečo prekvapivé." Napríklad, že si mafián. „Niečo, čo by som na budúceho riaditeľa Leigh Industries nepovedala," dodala. Videla, že jej slová – najmä slová budúci riaditeľ – mu rozohriali ego.

Lucian chvíľu zamyslene prežúval. „Keď som chodil na strednú, hrával som v kapele."

Belle takmer zabehlo. Siahla po víne, aby si prepláchla hrdlo. To naozaj nečakala. „To vážne?"

Lucianove pery sa zvlnili v pobavenom úsmeve a usrkol z vína. „Naozaj. Hrávali sme rock. Nebolo to na hviezdnu kariéru, ale neboli sme najhorší."

„Ako sa kapela volala?" spýtala sa Bella so záujmom, ktorý bol tentoraz skutočný.

„Psychothon," odvetil Lucian. Pri pohľade na Belline nadvihnuté obočie potláčal smiech. „Boli sme totálne na mol, keď sme to vymýšľali."

„Čírou náhodou nemáš v mobile dôkazový materiál?"

Lucian vehementne potriasol hlavou. „Ten som dávno vyhladil z povrchu zemského. Hoci nie veľmi úspešne, keďže sa každý rok sa nájde niekto, kto príde na moje narodeniny s ďalším trinásť rokov starým videom."

Bella sklamane povzdychla. Rada by videla šestnásťročného Luciana. A tiež bola zvedavá na jeho spev. Lucian patril k tým mužom obdareným hlbokým, trochu drsným hlasom, ktorý dokázal omámiť akéhokoľvek poslucháča. Ako stvorený na sex po telefóne. „Zaspieval by si mi niekedy niečo?" spýtala sa Bella s nevinným úsmevom a uprela naňho zvedavý pohľad.

Lucianovi chvíľu trvalo, kým sa zmohol na odpoveď. „Chcelo by to veľa alkoholu, aby som sa znovu primäl spievať," odvetil zastretým hlasom a nespúšťal z nej zrak. „Možno ti raz čosi zaspievam," sľúbil napokon neurčito. Belle to stačilo. Oslnila ho ďalším úsmevom a vložila si do úst ďalšie sústo.

•••

Večer zbehol rýchlejšie, ako Bella čakala – a očividne rýchlejšie, ako by Lucian chcel. Belle sa zdalo, že šofér vybral na Lucianovo želanie schválne dlhšiu trasu k nej domov.

„Ďakujem za krásny – a chutný – večer, Lucian," usmiala sa naňho, keď auto zastavilo pred budovou, v ktorej sa nachádzal aj Bellin byt.

„To ja mám za čo ďakovať," odvetil Lucian a otočil sa k nej, čím sa nenápadne prisunul bližšie. „Tvoja spoločnosť je mimo práce ešte viac očarujúca. Veľmi rád by som si to niekedy zopakoval."

„Samozrejme," odvetila Bella s úsmevom a ponorila sa do jeho hlbokých, tmavých očí.

Bella cítila, ako vzduch medzi nimi zhustol napätím. Lucian vztiahol prsty k jej tvári a končekmi prstov jej prešiel po líci. „Ďakujem," zašepkal. Jeho prsty skončili pod Bellinou bradou a nadvihli ju.

Jeho pery boli horúce a stále chutili za vínom. A na moment ju omámili tým sladkým pocitom, ktorý v nej vyvolávali. Bellu neprekvapilo, že ju pobozkal. Prekvapilo ju, že mu to s ochotou opätovala. Bozkával presne tak, ako sa to od muža v jeho postavení dalo očakávať – hladne, nekompromisne si bral, po čom túžil, zanechával po sebe iba ohnivú spúšť. Bella sa podvolila jeho bozku len na pár desiatok sekúnd, no aj to bolo viac než dosť.

Položila mu dlaň na hrudník. Skrz látku košele cítila horúčavu jeho kože i divoký tlkot srdca. Pevne, no neochotne ho odtisla. Nečujne zalapala po dychu, keď sa ich rozhorúčené pohľady stretli. Jeho roztúžený pohľad ju takmer znovu zlomil.

S nádychom sa prinútila nabrať sebakontrolu a venovala Lucianovi podmanivý úsmev. „Dobrú noc, Lucian," vydýchla a vystúpila skôr, než by sa spamätal a skúsil ju presviedčať, aby ostala. Tomu podmanivému, sexi hlasu by sa to možno podarilo.

Zhlboka sa nadýchla chladného nočného vzduchu a bez obzretia zmizla v budove.