Bella v hlave horúčkovito prechádzala každú vec, ktorá by zisťovaním informácií o Tylerovi mohla vyplávať na povrch. Väčšina boli veci, ktoré by Tylera mohli dostať do rozporu so zákonom, ale nebála sa, že by s tým niekto pobežal na políciu. Boli to mafiáni. Skôr by zomreli ako porušili omertu.

Tyler bol priamo spojený s ňou a s dostatočným množstvom snahy by niekto, kto vie, čo hľadá, vedel nájsť spojitosť aj medzi ním a Nemesis. Tyler si dával dobrý pozor na to, kde, kedy a s kým bol videný, no ani tak to nemienila riskovať.

Hoci Tylera veľmi chcela ďalej nerušene neznášať, nemohla ignorovať fakt, že sa môže dostať do problémov. Z mobilu, ktorý bežne nepoužívala, mu poslala správu so zdanlivo nezmyselným obsahom. Bola to jedna zo šifier, ktorú ich Maestro naučil. Dávaj si pozor, znela správa. Bella vedela, že Tyler pochopí jej význam.

Keď s tabletom v ruke zamierila k výťahu, rozmýšľala, čo bude cenou za Theovu pomoc. Celé jej to prišlo absurdné. Žiadala o pomoc vraha. Potriasla hlavou a zadívala sa na svoj odraz v zrkadle. Nesmela dať najavo nič, čo by pred Lucianom odhalilo, že na niečo prišla.

Bella vystúpila na poschodí, kde sídlilo vrchné predstavenstvo firmy. Zaklopala na dvere Lucianovej kancelárie na vyzvanie jeho asistentky Jasmine vošla dnu. Následne chvíľu čakala, kým sa s ním Jasmine – krásna bruneta s jasnočerveným rúžom – spojila.

„Pán Leigh vás čaká," povedala Jasmine s perfektne nacvičeným úsmevom a Bella na sebe cítila jej pohľad, keď zamierila k dverám, ktoré už ústili priamo do Lucianovej kancelárie.

Ak bol podráždený alebo nahnevaný, nedal to najavo. Popravde, Bella v jeho očiach videla prekvapenie – a potláčanú radosť. „Bella," usmial sa na ňu a vstal od stola. Jeho hlboké oči ju hltali pohľadom. „Nečakal som ťa."

Bella vyčarila neistý úsmev, ktorý bol súčasťou jej divadla. „Práve som dokončila analýzu tých zmlúv, ktoré si mi minulý týždeň zaslal. Poslala som ti ich na mail. Prosím, pozri si to, a potom doladíme posledné detaily."

Lucianove oči zasvietili spokojnosťou. „Takže stiahneš výpoveď?"

Bella sa usmiala. „No, naposledy som ju videla v rukách tvojho bratranca, takže predpokladám, že sa k tvojmu otcovi ani nikdy nedostala. Takže nemám čo stiahnuť."

Úsmev, ktorý mu prežiaril tvár, bol úprimný. „To ma naozaj veľmi teší. Veľmi príjemne sa mi s tebou pracuje." Zľahka sa jej dotkol lakťa, no Bella vedela, že za tým gestom je čosi viac ako len spokojnosť s prácou.

Bella nepokojne prestúpila z nohy na nohu. Jej nervozita musela byť minimálne trochu viditeľná a súčasťou plánu rozhodne nebola. Napriek tomu, že byť právnikom šlo ruka v ruke s improvizáciou, Bella preferovala, keď si veci mohla dôkladne premyslieť, zanalyzovať každú možnosť. Teraz však nebol čas.

„Posledných pár dní som rozmýšľala nad tou oslavou," prehovorila Bella po chvíli a zdvihla zrak k Lucianovej tvári. V očiach sa mu zračilo prekvapenie. „Bolo mi s tebou naozaj príjemne. A... ak by si to nepovažoval vzhľadom k našej práci za nevhodné... rada by som si to zopakovala. Chcela by som ťa spoznať viac aj mimo pracovného nasadenia."

Lucian nemal šancu skryť zmes emócií, ktoré sa mu odrážali v tvári. Bella zaznamenala iba tie najvýraznejšie – prekvapenie a radosť. Niekoľko sekúnd na ňu iba mlčky zízal s pootvorenými perami, neschopný slova. Napokon si odkašľal a predsa len sa prinútil k nejakým slovám. „Znamená to, že... že ak by som ťa teraz pozval na večeru, súhlasila by si?"

„Áno," vydýchla Bella a placho sa usmiala.

Lucian si zahryzol do pery. „Nikdy by som nečakal, že s tým niekedy prídeš ty sama," vyhŕkol a užasnuto sa zasmial. „Uvažoval som nad tým už nejakú chvíľu, ale... mal som pocit, že by si ma tak či tak odmietla."

„Uvedomila som si, že ľuďom beztak neuniklo, ako často brávaš na pracovné obedy alebo večere práve mňa. A jedna súkromná večera... snáď by sa medzi nimi stratila," odvetila Bella.

Lucian bol vo vytržení a Bella mala chvíľkami pocit, že sa od spokojnosti začne vznášať. „Hrozne rád by som ťa niekam pozval hneď dnes večer, ale musím ísť čosi vyriešiť do Dublinu. Budem preč celý zajtrajšok. Takže... šla by si so mnou v piatok na večeru, Isabella?"

„Veľmi rada," odvetila Bella a krásne sa naňho usmiala. Postrehla jeho zasnený pohľad a v duchu sa pousmiala. Bola si istá, že posledné, čo ho bude teraz zaujímať, bude Tylerova minulosť. Avšak za akú cenu?

•••

Bella sa do klubu nepozorovane dostala zadným vchodom. Dnes na tvári nemala svoju masku, ale saténovú striebornú, ktorú pri vstupe do Aurory dostal každý. Keď sa ale dostala do priestorov, kde ju žiaden návštevník nemal šancu zahliadnuť, masku zložila.

Tmavé priestory klubu Bella poznala ako vlastnú dlaň. Vybehla po točitom schodisku a vkĺzla do VIP miestnosti vyhradenej pre vedenie.

Miestnosť bola priestranná a najdlhšia zo stien bola zo skla. Tá ponúkala monumentálny výhľad na jadro klubu. Aurora bola rozhodne jedinečná. Steny klubu boli tvorené zrkadlami. Svetlo z farebných reflektorov sa lámalo v krištáľoch, ktoré sa nachádzali pred nimi a aj na viacerých kľúčových bodoch klubu. Výsledkom bola nádherná spleť farebných lúčov, ktorá sa ladne prepletala davom. Ako polárna žiara.

Z miestnosti bol perfektný výhľad na pódium, bar i masu tancujúcich tiel. Zvonku však nebolo vidieť nič, iba ďalšie zrkadlo. Hudba tu zvyčajne doliehala s rovnakou intenzitou, ale práve teraz bola trochu stlmená, aby sa nemuseli prekrikovať.

Bella prišla medzi poslednými. Presnejšie, jediný, kto chýbal, bol Tyler.

Miestnosť mala tvar lichobežníka. Vo vzdialených rohoch pri sklenej stene bola v každom polkruhová sedačka a stôl. Voľná plocha v strede bola dnes zaplnená oválnym stolom obkoleseným stoličkami. Tie už okupovali je priatelia.

Prvý si ju všimol Bastien. Bastien bol väčšinovým vlastníkom klubu, vlastnil šesťdesiat percent a Erik zvyšok. Avšak iba on sa verejne propagoval ako vlastník. Erik preferoval ostať v úzadí. Bastien mal, ostatne ako vždy, na sebe na mieru šitý biely oblek.

Bola to už nejaká chvíľa, čo sa videli naposledy. Bastien bol väčšinu času zamestnaný svojím podnikaním – pašoval. Čokoľvek, odkiaľkoľvek, kedykoľvek. Svoje meno si vybudoval na tom, že vie zohnať takmer všetko. A nikdy nesklamal.

„Bella!" venoval jej nadšený úsmev a vstal, aby ju mohol objať. „Vyzeráš očarujúco."

„Rada ťa vidím, Bastien," uškrnula sa Bella a opätovala mu objatie. „Ako ide biznis?"

„Skvelo, ako vždy," žmurkol na ňu. „Ak dnes nebudem mať šťastie v kartách, niekto sa rozhodne poriadne nabalí." Miestnosťou zaznel kolektívny smiech.

Bella sa prekvapene obzrela, keď ju dve pevné ruky otočili dozadu a vtiahli do mohutného objatia. „Chýbala si mi, sestrička," zaznel jej pri uchu hlas totožný s tým Erikovým, ale nebol to Erik.

„Malcolm!" vyhŕkla Bella prekvapene a pevne ho objala. „Čo tu robíš? Ako to, že si mi nepovedal, že prídeš?"

„Chcel som ťa prekvapiť," odvetil Malcolm s úsmevom a odtiahol si Bellu na dĺžku paží, aby si ju mohol premerať pohľadom.

Malcolm White bol vernou kópiou svojho staršieho brata. Mali rovnaké modré oči, rovnako neskrotné plavé vlasy, rovnako nákazlivý úsmev. Azda len bol Malcolm o pár centimetrov vyšší. Ľudia si ich veľmi často mýlili a nebolo sa čomu diviť.

Obaja bratia mali nesmiernu záľubu v rýchlych autách a keď Erik pred pár rokmi odišiel do Ameriky skúsiť to na profesionálnej úrovni, Malcolm šiel s ním ako hlavný technik a mechanik jeho tímu. Čo však nečakal, bolo, že tam nakoniec aj ostane. Zatiaľ čo Erik trávil väčšiu polovicu roka v Londýne, Malcolm sa utáboril v Seattle a jeho návštevy neboli časté, no o to viac cenené.

Erik ju privítal úsmevom a nemusel povedať ani slovo. Bella v jeho očiach videla, že je veľmi rád, že prišla.

„Tá blúzka vyzerá skvelo," prehovorila Tari a pohľadom odborníka si ju prezerala. „Je nová? Ešte som ju na tebe nevidela."

„Ani ja som ju nevidela na tebe. Čo je zvláštne, vzhľadom na to, že je z tvojho šatníka," odvetila Bella pobavene. Erik v sebe dusil smiech. „A sukňa tiež."

„Hm. Myslím, že by som tam konečne mala spraviť poriadok," utrúsila Tari pobavene a dopila Martini.

„Cedric, prestaň mi rozptyľovať personál!" ozval sa Bastien netrpezlivo. „Tess, prines dámam Martini a Manhattan. A rovno dvakrát. Už nech to je tu!"

Bella sledovala jeho pohľad k mužovi, ktorý s vyloženými nohami sedel na jednom z gaučov. Na jeho stehne sedela útla plavovláska v bielej blúzke a ligotavej striebornej sukni, aké mali všetky čašníčky v Aurore. Vyzeralo to, akoby jej Cedric čítal z dlane.

Čašníčka sa pri svojom mene strhla a rýchlo vstala. Bez slov zamierila k dverám, no ešte sa za Cedricom obzrela. Ten však na ňu už zabudol. Jeho pohľad sa teraz upieral do Belliných. Venoval jej vlčí úsmev a lenivo vstal.

Belle z jeho pohľadu zakaždým nabehli zimomriavky. Cedricove sivé oči neprirodzene vynikali v kontraste s tmavými prameňmi vlasov siahajúcimi mu po bradu a opálenou pokožkou. Zakaždým mala pocit, akoby videl hlboko do nej. Akoby vedel viac ako ona. Bella jeho pohľad nemohla vystáť. A, popravde, ani jeho osobu.

Cedric príležitostne robil v Aurore vyhadzovača. Pomedzi to pracoval v New Age kníhkupectve a veštil zákazníkom osud z krištáľovej gule. Alebo aspoň si tak Bella predstavovala jeho bežný pracovný deň.

„Môžeme začať?" Nik sa neobťažoval čakaním na Tylera. Ten takmer zakaždým chodil neskoro.

Na stole pristáli dva Manhattany a Margarity. Bella si s Tari štrngla a usrkla z jantárovo červenej tekutiny. Cedric sa medzičasom zhostil úlohy dealera a šikovne miešal karty.

Večer Belle plynul rýchlo a príjemnejšie, ako čakala. Alkohol, známe tváre a sarkazmus, ktoré vládli okolo stola, ju na moment primäli zabudnúť na všetky komplikácie jej multiživota. V tej miestnosti, obklopená priateľmi, nemusela riešiť, aby sa jej nepošmykol jazyk. Nemusela analyzovať všetko, čo počula. Mohla si dovoliť vychutnávať si život – a alkohol – bez toho, aby sa obávala následkov.

Aspoň tak to bolo, pokým jej na ramene nepristála známa dlaň. „Môžeme sa porozprávať?" pošepol jej Tyler prosebným, no naliehavým tónom. Bella ho poznala dosť dobre na to, aby vedela, že tentoraz tomu neujde. Že buď prijme jeho ponuku na rozhovor v súkromí alebo to skrátka vybalí rovno tu.

Bella so zavrčaním strčila karty do ruky Cedricovi. „Dohraj to za mňa. A neopováž sa ísť all in!"

„Neboj sa, budem hrať tak strašne ako ty doteraz," žmurkol na ňu Cedric a uškrnul sa.

Bella prevrátila očami a zamierila k dverám. Vyšli z miestnosti a presunuli sa bližšie k schodisku, ktoré viedlo dolu k parketu. Vošli do salónika tvoreného niekoľkými boxmi. Väčšina z nich bola prázdna. Tyler zamieril úplne dozadu a zazrel na dve čašníčky, ktoré sa v ňom zašili, očividne skracujúc si smenu. Tie si vymenili vyplašené pohľady a bez slova box uvoľnili.

Bella si sadla naproti Tylerovi a založila si ruky na hrudi. Erikovi síce sľúbila, že Tylerovi odpustí, ale to on nevedel. Nemienila mu to uľahčiť ani o kúsok.

„Nebol som v Brazílii na dovolenke," prehovoril Tyler po chvíli tlmeným hlasom. Bella sa chtiac nechtiac musela nahnúť bližšie k nemu, aby ho počula. „Nebol som ani za rodinou, pretože mojím jediným žijúcim príbuzným je Jerome. Nie je to môj otec, ale strýko. Moja matka, jeho sestra, zomrela krátko po tom, čo som sa narodil."

Bella naprázdno prehltla. Pamätala si Jeromeho ako striktného muža, ale milujúceho otca. Boli si s Tylerom tak podobní... Nikdy by ju ani len nenapadlo, že Jerome nie je jeho otcom. A ani jeden z nich jej nikdy nedal dôvod myslieť si to. „Ale... aký má potom zmysel predstierať, že je to tvoj otec?" nechápala Bella.

Tyler sa nepatrne pousmial. Pohľad mal zabodnutý do svojich dlaní spojených na stole. „Ochrana identity. Viac ti teraz nemôžem povedať. Ale dozvieš sa to. Všetko. Čoskoro."

„Bol to tréning. Test. Chceli si byť istí, že som hodný svojej úlohy," povedal po chvíli.

„Akej úlohy?" spýtala sa Bella netrpezlivo. Nenávidela hádanky. A tiež bola rozmrzená, že sa jej nedarí udržať tú počiatočnú nezaujatosť voči tomu, čo jej chcel Tyler povedať.

„Bella, nič v mojom živote nie je náhoda. Nie je náhoda, že sme spolu vyrastali. Nie je náhoda, že si Maestro na tréningy s tebou vybral mňa. Nie je náhoda, že som pri tebe, kedykoľvek ma potrebuješ. Som tu, aby som ti bol oporou. Aby som ťa chránil. Nemôžem ti povedať, prečo. Nepožadujem, aby si to chápala, lebo zatiaľ tomu nemôžeš rozumieť. Ale vedz, že moje odhodlanie chrániť ťa, dať za teba život, ak bude treba, je minimálne také, ako tvoje odhodlanie pomstiť svojho brata." Tyler sa pousmial a zdvihol zrak. Nebol to smutný úsmev, ale ani veselý. Bolo v ňom čosi, čomu Bella nerozumela. Bol to jeden z tých úsmevov, ktorými ju občas obdaril Maestro. Tajomný. A úprimný. „Si omnoho viac, ako si myslíš, Isabella. Si nebezpečná v mnohých ohľadoch. A sú ľudia, ktorí ťa radšej budú vidieť mŕtvu, ak ťa nebudú môcť mať na svojej strane. Zatiaľ ti viac povedať nemôžem. Ale veľmi ťa prosím, ver mi, keď poviem, že všetko, čo robím, je preto, aby si bola v bezpečí."

Bella ho chvíľu mlčky pozorovala. „Platí ťa Maestro, aby si na mňa dával pozor?"

„Platí ma, aby som popri tom nemusel riešiť, z čoho zaplatiť nájom. Ale to nie je dôvod, prečo to robím."

„Prečo to robí?"

„Má na to dobré dôvody. A ja tiež."

Bellu v očiach pálili slzy. Slzy hnevu a frustrácie. „Nenávidím tie odpovede. Nenávidím ťa. A nenávidím Maestra."

Tyler sa chlácholivo usmial a presunul sa na jej stranu stola. Bella neprotestovala, keď ju objal. „Viem, že nenávidíš tie odpovede, a veľmi ma mrzí, že ti nemôžem poskytnúť nič viac. Ale ten zvyšok nie je pravda a obaja to dobre vieme," povedal ticho s perami na temene jej hlavy. Poznal ju príliš dobre na to, aby sa nechal oklamať jej slovami.

„Nikdy viac sa ma neopováž sledovať bez môjho vedomia," prehovorila Bella po chvíli tichým, no mrazivým hlasom.

„Prepáč. Mal som ti o tom povedať. Ale v skutočnosti som to nikdy nevyužil. Okrem toho večera, keď si odo mňa odišla. Bolo to iba opatrenie pre prípad, že by sa ti niečo stalo. Ale... hádam, že sa nejako zaobídem aj bez toho."

Kdesi v hĺbke svojej duše vedela, že spochybňovať Tylerovu lojalitu bola hlúposť. A smútok, ktorý z neho sálal, ju iba utvrdzoval v tom, ako veľmi sa mýlila. Tyler sa vedel perfektne prispôsobiť akejkoľvek situácii, zamaskovať svoje skutočné pocity, udržať si pokoj aj v najvypätejších situáciách. Ale nevedel ich tak dokonale skryť pred ňou, hoci niekedy bolo čítať v ňom pekne náročné. A tak sa rozhodla veriť mu.

„Čo tá správa, ktorú si mi dnes poslala?" spýtal sa Tyler po niekoľkých minútach ticha. „Stalo sa niečo?"

„Lucian Leigh ma s tebou videl odchádzať z práce," prehovorila Bella. Zotrela si slzu z líca a jemne sa vymanila z Tylerovho objatia. „Nad zdravým rozumom v ňom zvíťazila mužská rivalita a dal si o tebe zistiť všetko, čo sa dá."

Bella cítila, ako Tyler zmeravel. „Nenájde nič konkrétne. Nič, čo by sa spájalo s Nemesis. Alebo s tým, čo tam robíš," odvetil po chvíli s pokojom v hlase. Bella však takmer videla, ako divoko mu víria myšlienky v hlave.

„Som si istá, že jeho ľudia sú veľmi dôslední," odvetila Bella. „Ale postarala som sa, že človek, ktorý to bude robiť, tomu venuje minimum námahy. A Lucian snáď bude dostatočne rozptýlený mojím pozvaním na večeru na to, aby si to nevšimol."

„Tvojím čo?" vyhŕkol Tyler neveriacky. Frustrovane zavrčal. „Toto je tvoj spôsob, ako ma potrestať?"

„Jeden z nich," odvetila Bella s úsmevom. Pohľad jej padol na Tylerove náramkové hodinky. Boli preč už vyše polhodiny. „Poďme späť."

Zamierili späť do VIP miestnosti. Bella však s prstami na kľučke zaváhala. „Uvidím ho ešte?" spýtala a obrátila zrak k Tylerovi. Nemusela špecifikovať, koho myslí. Vedel.

Usmial sa, rád, že aspoň teraz jej môže poskytnúť uspokojivú odpoveď. „Áno. Myslím si, že skôr, ako by si čakala."