„Dobré ráno, otec," prehovoril Theo s úsmevom a sadol si za vrch stola naproti Dorianovi. V duchu sa uškrnul, keď jeho otec spustil okraj novín a počudovane naňho hľadel. „Čo je?" nadvihol Theo obočie a zahryzol do toastu.

„Vôbec nič," odvetil Dorian a zložil noviny. „Iba som ťa nevidel vstať o siedmej od čias, keď si mal osem rokov."

„Dnes to vidím na celkom nabitý deň," odvetil Theo.

„Dal si tú vec s Isabellou do poriadku?" zaujímal sa jeho otec.

„Pracuje sa na tom," povedal Theo popravde a venoval úsmev jednej z otcových čašníčok, ktorá mu priniesla šálku kávy. „Chcem sa uistiť, že včerajší večer vyšiel tak, ako som chcel."

Jeho otec súhlasne zamručal. „Bola by škoda stratiť ju. Ľahko sa s ňou pracuje. Keď mal Lucian pred rokom tú autonehodu, pri ktorej zranil mladé dievča, bez zaváhania ho z toho dostala, hoci vedela, že vina bola na jeho strane. Myslím, že by pravdu o našej rodine vzala relatívne dobre, ak sa na to pôjde pomaly."

Theo súhlasne zahmkal a prehltol sústo. „Otec, som oficiálne členom vedenia?" začal s tým, kvôli čomu vstal tak skoro.

Pocítil na sebe skúmavý pohľad. „Vždy si tam mal miesto, hoci si oň nemal záujem. Zmenilo sa snáď niečo?"

„Premýšľal som o tom, čo si včera hovoril," odvetil Theo popravde, „a keď už som tu, rád by som sa aspoň na chvíľu pozrel na chod firmy zblízka. Ak ho mám podporiť, myslím si, že by vyzeralo lepšie, ak by som aj naozaj vedel, čo podporujem. Inak sú to len slepo vyslovené slová. Napokon, Leigh Corporation nesie aj moje meno. To, že nemám záujem o vedenie firmy neznamená, že by som si nemal držať aspoň aký-taký prehľad o tom, čo sa tam deje. A rád by som ti ukázal, že vymetanie barov a balenie žien nie je všetko, čoho som schopný."

Dorian hodnú chvíľu mlčal. Tmavé, vypočítavé oči si Thea dôsledne premeriavali. „Nikdy som nemyslel, že niečo tak rozumné niekedy vypustíš z úst," skonštatoval napokon. „Želal by som si, aby to bola pravda, ale obaja vieme svoje o tvojom záujme o Leigh Corporation, však? Takže si radšej počkám na to, či to neboli iba prázdne slová. A varujem ťa, ak to robíš preto, aby si zhodil Luciana, bude to mať svoju dohru."

„Nič sa nezmenilo na tom, že Lucianovi vedúcu pozíciu s radosťou prenechám," odvetil Theo a napil sa kávy. Uľahčiť mu to však nemienim. „Všetko, čo chcem, je uistiť sa, že spoločnosť bude v dobrých rukách. Preferoval by som, ak by si mu o tom nehovoril. Nerád by som, aby nadobudol pocit, že s ním o čosi súťažím."

Otec ho chvíľu pozoroval a napokon prikývol. Pery sa mu zvlnili do spokojného úsmevu. „Som zvedavý, čo z toho vzíde," odvetil zamyslene.

„Mohol by som teda dostať prístupovú kartu?" spýtal sa Theo a založil si ruky za hlavou. „Čakať, kým mi niekto otvorí dvere, mi začína liezť na nervy."

„Myslel som, že ju máš," odvetil Dorian nezaujato. „Lucian to mal zariadiť."

Theo sa silene usmial. „Musel na to zabudnúť. No nič, vybavím si to sám." S falošným prianím pekného dňa opustil jedáleň a následne aj otcovu vilu.

Nedivil sa, že otec jeho slovám veľmi neveril – ani on sám by nebol povedal, že niekedy tie slová vysloví, nech už za akýmkoľvek účelom. Všetko, čo Theo potreboval, bola prístupová karta s oprávnením prístupu kamkoľvek okrem kancelárie jeho otca a iných členov vrchného predstavenstva. A potom ešte dôvod, ktorým by ospravedlnil svoju občasnú prítomnosť v budove.

Jeho prvou zastávkou bola reštaurácia, kde Bellu deň predtým vzal na večeru. Následne Theo urýchlene dorazil do firmy a jeho ďalším cieľom bola SBS. Za krátku chvíľu odtiaľ odchádzal so spokojným úsmevom a zamestnaneckou kartou v ruke.

Ešte si úplne nebol istý, čo presne mal v pláne robiť vo firme najbližšie týždne. Avšak jedno mu bolo jasné – nemienil Lucianovi cestu na vrchol o nič uľahčiť. A ani cestu k Belle.

Nemal o ňu záujem, nie taký, ako zvyčajne o ženy mával. Toto bolo... iné. Posledné, čo chcel, bolo zapliesť sa s niekým odtiaľ. Avšak nedokázal vytlačiť z hlavy myšlienku, že raz skončí s Lucianom a dostane sa do pozície, v akej bol on. V akej raz bola jeho matka. Chcieť uniknúť a uvedomiť si, že celý ten malý raj je vlastne iba zlatá klietka.

Lucian by viedol spoločnosť presne takým spôsobom, ako jeho otec. Možno by zašiel ešte ďalej. Theo nedokázal z hlavy vyhnať predstavu, aké by to bolo, ak by teraz na Lucianovom mieste stál Elliot. Elliot miloval ich otca, ale nemal o ňom žiadne ilúzie. Videl ho ako dravca, ktorým ich otec bol. A bol odhodlaný to zmeniť. Chcel zmeniť túto spoločnosť. Možno zmeniť spôsob fungovania celého ich sveta. Nech by to stálo čokoľvek. Theo sa nedokázal ubrániť trpkej myšlienke, že ho to stálo všetko skôr, než začal.

V kútiku duše ho ťažila vina za situáciu, v ktorej sa Bella ocitla. Ak by prebral Elliotovu zodpovednosť, ako po ňom otec požadoval, ak by prebral aj jeho vízie... možno by nebola v situácii, v ktorej bola. Avšak nedokázal to. Nebol ako Elliot. Nedokázal sa prinútiť pracovať po otcovom boku. Nenávidel túto firmu, nenávidel svoje meno. A bolo to príliš očividné. Namiesto toho ušiel do Talianska a všetku konfrontáciu s otcom a svojou rodinou obmedzil na minimum.

Nemohol so systémom nič urobiť, ale hľadieť na Bellu, ako ju Lucian láka do sveta, v ktorom nemala čo robiť – pripadal si, akoby tým zrádzal svojho brata.

Theo vystúpil z výťahu a potešilo ho, keď v obrovskej miestnosti tvorenej pracovnými kójami zahliadol iba zopár tvárí. Čím menej zvedavých pohľadov, tým lepšie. Prešiel k preskleným dverám vedúcim ku kanceláriám, ktoré náležali prevažne tým dvom tuctom právnikov, ktorých spoločnosť zamestnávala. Pretiahol svoju nadobudnutú kartu čítačkou a poľahky prekonal prekážku, ktorá ho prinútila zaliečať sa otcovi. Klasické zámky vypáčiť dokázal, tie elektronické, bohužiaľ, nie.

Theo spomalil pred dverami Bellinej kancelárie a priložil ucho k dverám, aby sa uistil, že jej kolegyňa ešte nedorazila. Bol však presvedčený, že bol vo firme dosť skoro na to, aby nehrozilo, že tu už nejaký z právnikov bude. Napriek tomu pre istotu priložil ucho k dverám. Keď nič nepočul, pohľadom kontrolujúc chodbu pretiahol kartu čítačkou a otvoril dvere.

Až keď za sebou zavrel a obrátil sa, uvedomil si, že predsa len niekto vstával skôr, ako predpokladal. Na jeho obrovskú úľavu to však nebola Bella. No zároveň to nebola ani jej neškodná kolegyňa.

Theo so zmesou prekvapenia a mrzutosti hľadel na chlapíka v džínsovej bunde, ktorý sedel za Belliným stolom a hľadel naňho rovnako začudovane.

„Kto ste a čo tu robíte?" spýtal sa Theo s nadvihnutým obočím a prekvapenie nahradil sebavedomím. On bol synom riaditeľa a muž sediaci oproti nemu rozhodne nevyzeral ako niekto, koho by jeho otec – alebo Lucian – zamestnal.

Muž bol chvíľu v pomykove a nerozhodne si Thea premeriaval. „Čakám na Bellu," povedal napokon a vstal. „Zabudla si u mňa kartu," Zo stola zdvihol prístupovú kartu s Bellinou fotkou. „Chcel som jej ju vrátiť – a prekvapiť ju. Dúfam, že som jej nenarobil problémy...?"

„Hádam, že je šťastie, že ste narazili na mňa," skonštatoval Theo po chvíli sucho. Lucian by vyletel z kože a začal skúmať každý prvok bezpečnosti firmy. Theo pochyboval, že muž s Tylerovým zjavom by len tak nepozorovane prekĺzol ochrankou.

Tyler bol vysoký, štíhly Afroameričan s pokožkou len o čosi málo tmavšou, ako bola Theova vlastná. Vlasy mal spletené do typických drobných vrkôčikov a na tvári mal niekoľkodňové strnisko.

„Nuž, hádam, že na ňu budeme čakať dvaja," utrúsil Theo. Podišiel bližšie a natiahol k mužovi ruku. „Theo." V Londýne sa málokedy predstavoval aj priezviskom, pokiaľ to situácia nevyžadovala. Nie vždy bol pozornosťou, ktorú jeho meno vzbudzovalo, nadšený. Usúdil, že chlapík rozhodne nepotreboval vedieť, že narazil na človeka nesúceho meno tejto spoločnosti.

„Tyler." Afroameričan mu potriasol rukou a zdalo sa, akoby sa mu uľavilo.

Theo podišiel k stolu a posadil sa do jednej z dvoch stoličiek naproti Bellinmu stolu. Tyler usúdil, že by bolo rozumnejšie vzdať sa kresla za stolom a sadol si na druhú stoličku vedľa Thea.

Bol si istý, že Bella nikoho nemá – bolo by zvláštne, ak by mala a zároveň si nechala nadbiehať od Luciana a šla s Theom na večeru. „Si jeden z jej bratov, ktorých spomínala?" nadhodil Theo po chvíli.

Tyler sa zasmial. „Dalo by sa povedať, ale nie. Som jej dlhoročný priateľ a tréner."

„Tréner?" chytil sa toho Theo zamyslene a položil na stôl dve škatuľky s logom talianskej reštaurácie, s ktorými prišiel. „Čo trénujete?"

„Všetko možné," odvetil Tyler. „Najmä box a jiu-jitsu," dodal, keď postrehol Theov pobavený úškrnok.

„Takže to je tajomstvo jej pravačky," zamručal Theo a pošúchal si líce, ktoré ho na určitých miestach stále bolelo.

Tyler vrhol krátky pohľad na jeho líce a na moment mal Theo pocit, že dostane ešte raz, no Tyler si vystačil so spokojným úškľabkom.

„Prečo si tu ty? Vy?" spýtal sa Tyler, nevediac, či mu tykať alebo nie.

„Pokojne mi tykaj, kým tu nie je nik iný," reagoval Theo. „Toto sú dozvuky môjho mrzí ma to," dodal a zobral zo stola jedno z balení. Otvoril krabičku, vytiahol z nej vidličku a zapichol ju do čerstvo pripraveného tiramisu.

Tyler nespokojne zamručal. „Tak to je ťažký kaliber," uznal. „Toto by ti snáď vyžehlilo všetko."

Theo sa potešene usmial a od slasti privrel oči, keď sa mu zákusok rozpúšťal na jazyku. Z extázy ho vytrhlo otváranie škatuľky. Otvoril oči a zazrel na Tylera, ktorý držal v rukách Bellinu porciu. „Hej!" ohradil sa Theo. „Rozhodne som nevstával tak skoro, aby mi to prekvapenie zjedol niekto iný ako Bella." Pokúsil sa vychmatnúť dezert Tylerovi, ale ten bol rýchlejší a škatuľku odtiahol.

Tyler spokojne zamručal, keď si vložil do úst prvý kúsok. „Prepáč, ale nemôžem. Milujem tiramisu. Určite Belle odkážem, aký skvelý bol. Neboj, nebude sa hnevať. Poznáme sa roky. Nebolo by to prvý raz, čo som jej niečo zjedol."

To niečo určite nebolo tiramisu v cene priemerného obedu, prebehlo Theovi hlavou a podráždene zazeral na muža, ktorý práve jedol Bellino prekvapenie. „Zatiaľ som nestretol ženu, ktorá by vzala s úsmevom, ak jej niekto zje niečo tak skvelé."

„To je dobre, že nevie, ako skvelé to je," zasmial sa Tyler a dal si ďalší kúsok. „Ale môžeme sa staviť. Stovka, že sa nenaštve."

Theo sa zasmial. „Beriem. Určite sa naštve." Bella nepôsobila ako žena, ktorá by sa dobrovoľne vzdala takéhoto potešenia.

Len pár desiatok na sekúnd na to sa dvere otvorili a objavila sa v nich Bella.

•••

Naštvi sa.

Bella zmätene hľadela na Tylerovu esemesku. Vôbec jej nedávala zmysel. Pokiaľ vedela, Tyler bol už druhým mesiacom v Brazílii a za celý ten čas sa jej uráčil ozvať iba trikrát.

Ibaže by nebol, bolo prvé, čo Belle prebehlo hlavou, keď otvorila dvere svojej kancelárie a našla tam syna svojho riaditeľa a jedného z jej najbližších priateľov napchávať sa zákuskom.

„Čo, dopekla, má táto vaša seansa znamenať?" vyhŕkla Bella úprimne prekvapená.

„Usúdil som, že zanechať ten dezert včera večer bola tvoja osudová chyba," odvetil Theo s kyslým úsmevom. „Tak som sa ju rozhodol napraviť."

„Prepáč," vyhŕkol Tyler a kajúcne sa usmial. „Chcel som ťa prekvapiť a vytiahnuť na raňajky, ale nebola si tu ako obvykle. Tak som si dal tvoje."

Bellin pohľad padol na zákusok a vzápätí jej padla aj sánka. Zrazu jej došiel význam tej správy. A rozhodne k hnevu nepotrebovala povzbudenie. „Tiramisu?!" vyhŕkla neveriacky. „Ty si mi zjedol tiramisu?!" V kruhu jej priateľov to bolo hodné vyhlásenia vojny. A Tyler to veľmi dobre vedel.

„Prepáč, cariño," zopakoval bez štipky ľútosti v hlase a vyčaril oslnivý úsmev. Po chvíli vytiahol z vrecka pokrčenú bankovku a podal ju Theovi. „Stálo to za to."

„A ty!" zazrela Bella na Thea. „Prečo si ho nechal?"

„Snažil som sa," bránil sa Theo a nevinne sa usmial. Nabral kúsok zákusku na vidličku a natiahol ju Belliným smerom. „Je vážne skvelý. Oceň moju snahu aspoň takto."

„Chcem vôbec vedieť, o čo ma pripravil?" spýtala sa Bella a zazrela na Tylera. Odpoveďou jej bol iba pobavený úsmev.

„Neznášam ťa, Vasquez," zavrčala Bella, len čo jej Theom ponúkané sústo skĺzlo dolu krkom.

Tyler akurát dojedol svoju – jej – porciu a vstal. Týčil sa nad ňou dobrých dvadsať centimetrov, a to mala podpätky. Kým stihla uniknúť, strhol ju do medvedieho objatia. „Aj ty si mi chýbala, cariño. Vidím, že akútny nedostatok tréningov sa začína prejavovať na sánkach tvojich kolegov."

„To bolo viac než zaslúžené," bránila sa Bella, no objatie mu opätovala. Skutočne jej chýbal. Už čosi vyše desaťročia ho stretávala takmer na dennej báze a nevidieť ho niekoľko týždňov bol pre Bellu väčší šok, ako očakávala. Odtiahla sa a pohľadom si premerala tú dobre známu tvár. „Prečo si nezavolal?"

„Chcel som ťa prekvapiť," odvetil Tyler s úsmevom. Avšak bolo v tom viac. Potrebujem s tebou hovoriť, prezrádzali jeho oči. „Tiramisu bolo rozhodne jedno z najlepších, aké som jedol, ale rozhodne ma veľmi nezasýtilo. Čo povieš na raňajky?"

Bella v hlave prebehla svoj dnešný program. „Mám toho dnes dosť, ale nájdem si na teba trochu času," odvetila.

Tyler sa potešene usmial. „Môžeme teda ísť?"

„Daj mi päť minút."

Bella sledovala, ako Tyler opustil jej kanceláriu, ale vedela, že ju nebude čakať ďaleko. Preniesla pohľad na Thea, ktorý ju zamyslene pozoroval.

„Ďakujem za dezert. Hoci to bol Tyler, komu sa rozplývala na jazyku moja porcia. Bol výborný."

„Takže nabudúce predsa len ostaneš na dezert?" uškrnul sa Theo a vstal.

„Ak bude nejaké nabudúce," odvetila Bella neurčito a zachvela sa pod jeho intenzívnym pohľadom. Nenávidela tie oči, ale nemohla sa ubrániť faktu, že skutočne boli nádherné.

„Rozhodla si sa, či stiahneš výpoveď?"

„Pravdepodobne nie," povedala Bella po chvíľke. „Ale to Lucian vedieť nepotrebuje."

Theo jej rozhodnutie nekomentoval a zamyslene sledoval, ako si Bella vkladá do kabelky svoj tablet, pre ktorý sem prišla, a zopár papierov. Zrazu sa zasekla a zvrtla späť k Theovi. „Ako ste sa sem vlastne dostali?"

Theo sa kyslo uškrnul a ukázal na zamestnaneckú kartičku pripnutú o vrecko jeho saka. „Ja pomocou tohto. Tyler tu už bol, keď som prišiel."

Bella zmätene hľadela na kartičku, ktorá Thea zaraďovala medzi najdôležitejších ľudí vo firme. „To ťa oprávňuje na prístup do mojej kancelárie?" zamračila sa.

„Nuž, či oprávňuje je diskutabilné, ale dvere mi to rozhodne odomkne," odvetil Theo a venoval jej zvláštny pohľad. „Ty si o tom nevedela?"

„Nie," odvetila Bella a v hlave kalkulovala riziko, ktorému sa v nevedomosti vystaviť.

„Nuž, možno sem Lucian namontoval kameru v snahe zachytiť nejakú sexi scénu s účtovníkom."

Bella naňho zazrela. „Von."

„Takto sa s nadriadeným nerozpráva," doberal si ju, no vstal a hodil prázdnu škatuľku od zákusku do koša. Vzápätí zamieril k dverám. „Pekný deň, Isabella."

Bella pohľadom prebehla kanceláriu a v duchu zanadávala. Hoci si dávala pozor na to, aby v kancelárii nikdy nerobila nič podozrivé, myšlienka, že by si sem mohol ktokoľvek napochodovať a umiestniť sem odpočúvacie zariadenie, sa jej ani v najmenšom nepozdávala.

Bella vyšla z kancelárie a našla Tylera opierať sa o stenu tesne vedľa dverí. Venoval jej lenivý úsmev a keď zamkla, ponúkol Belle rameno.

Kým došli k autu, Tyler sa prevažne sťažoval na turbulencie počas jeho letu späť do Londýna a príšerného spolusediaceho. Sotva nasadli do auta, Tyler rozoberajúci totálne zbytočnosti sa zmenil na pragmatického Tylera zaoberajúceho sa jej bezpečnosťou, ktorého Bella dôverne poznala.

„Donieslo sa ku mne, že sa na teba vypytuje Mathéo Leigh," prehovoril pokojne a založil si na oči slnečné okuliare.

„Na mňa?" nadvihla Bella obočie.

„Na Nemesis," upresnil Tyler. „V posledných dňoch sa tiež niekoľkokrát ukázal na miestach, kde sa ukazuješ najčastejšie."

Bella naňho neveriacky pozrela. „Preto si prišiel ku mne do práce? Aby si zistil viac?"

„Nie, prišiel som ťa na to upozorniť," odfrkol Tyler. „O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď Mathéo Leigh napochodoval do tvojej kancelárie s tiramisu. Čo som zmeškal?"

„Nemesis sa s ním možno vyspala a na to, kto to skutočne je, možno prišla neskoro. A možno... možno je on Dashov vrah," odvetila Bella po chvíli a s pohľadom upretým na cestu čakala na Tylerovu reakciu.

„To som ti tak chýbal?"

Bella mu venovala podráždený pohľad. Toto rozhodne nebola reakcia, ktorú očakávala. Ale popravde, bolo ťažké predvídať Tylerovu reakciu. Ak ho aj informácia o nájdení vraha prekvapila či potešila, neprejavil to. Jeho sebaovládanie bolo dokonalé, rovnako ako jeho schopnosť nedať najavo, čo si skutočne myslí.

„To s tebou nič nemá. Nenamýšľaj si."

„Bolo to hlúpe," povedal napokon. „Ale to ty veľmi dobre vieš."

„To je všetko, čo k tomu povieš?" nadvihla Bella obočie.

„Keď už sa stalo, môžeš to neskôr využiť," dodal Tyler ignorujúc Bellinu poznámku. Zložil si okuliare a premeral si ju skúmavým pohľadom.

„Nie!" vyhŕkla Bella, keď jej došlo, na čo Tyler naráža. „Nevyspím sa s ním znovu. Mám dosť, že ho budem stretávať v práci."

Bella vedela, že Tyler nenávidel ten nápad, ktorý mu skrsol v hlave, ale nedokázal ho prehliadnuť, rovnako ako ona. Hoci medzi nimi nikdy nebolo viac ako pevné priateľstvo a občasný nezáväzný sex, Tyler si ju chránil ako oko v hlave a škrípal zubami pri každej predstave Belly v náruči niekoho iného. Vedela, že s nevysloveným návrhom rozhodne nesúhlasí, ale chcel sa uistiť, že vedela o tej možnosti.

„Potom vymyslíme niečo iné," odvetil Tyler a Belle sa zdalo, že mu v hlase zaznela úľava. „Jeho nečakaná návšteva mi ale poskytla skvelú príležitosť sa s ním staviť. Toto je výsledok." Tyler odomkol svoj telefón a otvoril akúsi aplikáciu. Na obrazovke sa vzápätí zjavila mapa Londýna a uprostred malý červený bod.

Bella si spomenula na mincu, ktorou sa jej Tyler prednedávnom chválil – vytvoril perfektnú napodobeninu libry so sledovacím zariadením vo vnútri. Frekvencia, na ktorej zariadenie vysielalo, sa nedala zachytiť takmer žiadnym z často využívaných prehľadávacích zariadení. A libra navyše v nikom nevzbudila podozrenie. Okrem toho, Theo rozhodne nepatril k tým, čo by platili drobnými.

„Ty si génius," vyhŕkla Bella a vtisla mu pusu na líce.

„Ja viem," odvetil Tyler samoľúbo a spokojne sa usmial.

Bella zaparkovala pred nenápadnou kaviarňou, kde zvykli často chodievať. Objednali si pri bare a zamierili do zadnej časti kaviarne, kde ich nevyrušoval ruch neustále prichádzajúcich a odchádzajúcich zákazníkov.

„Čo máš v pláne?" spýtal sa Tyler tak, že to mohla počuť iba ona, a uprel na ňu tmavé oči.

„Nateraz... pozorovať," povedala popravde. Bella mu v skratke vylíčila, ako prišla na to, kto bol muž, s ktorým sa vyspala. Pokračovala udalosťami vo firme a večerou s Theom. „Z nejakého dôvodu ma varoval, že sa ma Lucian pokúsi nalákať do vyšších kruhov – a aj sa stalo. Nerozumiem, prečo by tak riskoval. Prečo by sa ma pokúsil varovať? Prečo by šiel proti svojim?"

„Možno chce iba poškodiť svojmu bratrancovi," utrúsil Tyler a usrkol z kávy. „Rodinná rivalita už spôsobila omnoho horšie veci ako snažiť sa obrátiť objekt záujmu proti záujemcovi."

„Niečo mi hovorí, že je v tom čosi viac," odvetila Bella zamyslene a zahryzla sa do syrového sendviča. „Vyzeral... rozpoltene. Akoby mi veľmi chcel povedať pravdu, ale vedel, že nemôže. Chcem prísť na to, prečo. Čo ho prinútilo obrátiť sa chrbtom k rodine." A prečo až teraz a nie v čase, keď strelil guľku do hlavy nevinnému chlapcovi.

„Počúvaj svoju intuíciu, cariño," odvetil Tyler a venoval jej hrejivý úsmev. „Ale buď poriadne opatrná. Z toho, čo som videl a počul, nespráva sa ako väčšina členov mafie. Nedáva si pozor. Nerobí, čo sa od neho očakáva. Preto ani my nemôžeme očakávať, že bude spĺňať pravidlá, ktorými sa jeho rodina riadi." Tyler na moment zmĺkol. „Si si istá, že netuší, kto si?"

„Som presvedčená, že si ma nespojil s Nemesis," odvetila Bella popravde. „A sama som si sotva pamätala jeho tvár z toho večera, keď Dash... Nebyť jeho očí, hlasu a všetkých informácií, ktoré som za tie roky nahromadila... možno by som ani neprišla na to, že predo mnou stojí ten chlapec z tmavej uličky. Pochybujem, že by si ma automaticky spojil s malým dievčaťom, ktorým som vtedy bola."

Tyler prikývol a vrhol pohľad na hodinky. „Dobre. Musím ešte čosi vybaviť, takže už pôjdem. Ale môžeme pokračovať večer. Prídeš, však?"

Posledné dva mesiace mal jej tréning rozhodne výrazne ľahký priebeh. Bez Tylera sa Bellina tréningová morálka veľmi rýchlo strácala. „Samozrejme." 

 cariño = španielsky zlatko, láska