Bella skúmala svoj odraz v zrkadle. Zvolila dlhé letné šaty s rozparkom voľného strihu s rafinovaným šitím na prsiach. Jediná vec, ktorá jej prekážala, boli odhalené predlaktia. Nemala veľa šiat s dlhým rukávom a odkedy sa znovu ukázalo slnko, vziať si čosi na vrch by bola samovražda. Napokon však vymenila veľkú bielu náplasť za menšiu v odtieni jej pokožky, čo ju robilo aspoň o trochu menej do očí bijúcou. Vlasy si zopla do voľného drdola. Nemohla ich nechať rozpustené – ako Nemesis ich tak nosila a bola príliš opatrná na to, aby si práve s Theom dovolila čosi riskovať. Nesmel mať ani najmenšie podozrenie.

Bellu z úvah vyrušilo zvonenie mobilu. Zamračila sa na neznáme číslo, no napokon zdvihla. „Isabella Altonová. Prosím?"

„Ahoj, to som ja, Theo. Leigh," dodal. „Kde ťa mám vyzdvihnúť?"

Bella mu nadiktovala adresu a ukončila hovor. Ani si nepamätala, kedy bola na večeru, ktorá nebola pracovná, s niekým iným ako Erikom alebo blízkymi priateľmi. A hoci jej Mathéo Leigh liezol na nervy a jeho prítomnosť nebola príjemná, z večere bola nervózna.

„Nie je to rande," povedala výhražne svojmu odrazu v zrkadle. „Je to večera s cieľom získať viac informácií. Mohol by byť schopný – alebo viac ochotný – dať mi odpovede, ktoré od Luciana nedostanem."

Bella vrhla pohľad na mobil. Boli dohodnutí na siedmu a bolo šesť päťdesiat. Schmatla kľúče, mobil a malú kabelku a zamierila k dverám.

Keď zišla do vestibulu, biely Range Rover už čakal pred bytovým komplexom. Bella sa pobavene uškrnula, keď postrehla, ako netrpezlivo klopká prstami po volante a kontroluje čas. Už len kvôli tomu sa na pár minút pristavila pri vrátnikovi a prehodila pár viet.

Keď ju zazrel vychádzať, vystúpil a obišiel auto, aby jej otvoril dvere. Zložil si z očí slnečné okuliare a Bella sa zachvela, keď sa jej zrak stretol s prenikavými zelenými dúhovkami. Až teraz, keď sa doňho opieralo slnko, postrehla, že jeho vlasy nie sú čierne ako Lucianove, ale hnedé s gaštanovým odleskom.

„Pristane ti to," prehovoril Theo a premeral si ju pohľadom.

„Ďakujem," odvetila Bella a strojene sa usmiala. Narozdiel od ich oboch stretnutí, teraz Theo nemal oblek. V nohaviciach a košeli však pôsobil omnoho uvoľnenejšie.

Bella nastúpila a pohľadom podvedome prečesala zadné sedadlá, no prekvapilo ju, že sú prázdne. „Ako to, že synovec Doriana Leigha bez ochranky nevytiahne ani päty z domu, zatiaľ čo jeho syn žiadnu nemá?" nadvihla Bella obočie, keď Theo nasadol do auta.

Theo sa ticho zasmial. „Nejaký čas mi trvalo zbaviť sa ich," odvetil. „Už to bude pár rokov, čo žijem v Taliansku. Tam väčšina ľudí ani len netuší, kto je môj otec alebo kto som ja. Ochranka by sa mi tam za celý ten čas zišla iba dvakrát, ale zakaždým som si za to mohol sám." Theo na moment zmĺkol. „V Londýne sa cítim ako v klietke. To je jeden z dôvodov, prečo to tu nenávidím."

Cesta netrvala dlho. Po niekoľkých križovatkách a nadávkach na londýnsku premávku Theo zaparkoval pred jednou z najlepších talianskych reštaurácií v meste. Bella nechápala, ako sa mu podarilo získať rezerváciu na dnešný večer v priebehu pár hodín. Zvyčajne sa sem objednávalo niekoľko mesiacov vopred.

Len čo vošli, podišla k ním čašníčka, ktorej Theo plynulou taliančinou oznámil svoju rezerváciu. Žena ich zaviedla do zadnej časti reštaurácie, kde bolo ľudí o čosi menej – stoly boli rozostavené ďalej od seba.

Sotva sa usadili, Theo objednal fľašu drahého talianskeho vína.

„Šoférujete, pán Leigh," pripomenula mu Bella pobavene.

Videla v jeho očiach prekvapenie, že rozumela konverzácii v taliančine. „Predpokladám, že kým tu skončíme, moja ochranka nás nájde. Nie sú tak neschopní, ako by som chcel," odvetil Theo. „A, prosím, nevykaj mi. Mal som toho viac než dosť dnes vo firme. Väčšina ľudí ma volá skrátka Theo."

Bella vyčarila falošný úsmev. „Nuž, tak ťa rada stretávam, Theo. Ja som Bella. Mimochodom, nevenujem ti dnes viac ako hodinu a pol, takže tvoj čas sa kráti," dodala a pozrela do menu.

Theovo obočie vyletelo do výšky. „Tak to teda nie," protestoval. „Bol mi sľúbený celý večer, nie hodina a pol."

„Dve hodiny."

„Tri. A pri dostatku vína možno prezradím aj nejaké to Lucianovo tajomstvo," uškrnul sa Theo. „Varia tu príliš skvele na to, aby sme odišli skoro. A ja rozhodne chcem dezert."

Belline pery sa zvlnili do úsmevu. To bolo presne to, čo potrebovala. „Tri hodiny, teda," súhlasila.

Čašníčka sa vrátila aj s vínom. Theo si objednal lososa na pomarančoch a pozrel na Bellu. „Čo si dáš?"

Bella odpovedala priamo čašníčke a dokonalou taliančinou nadiktovala svoju objednávku. Čašníčka so zdvorilým úsmevom odišla a Bella preniesla svoj zrak späť na prekvapeného Thea.

„Tvoja taliančina je naozaj dobrá," usúdil začudovane. „Bola si niekedy v Taliansku?"

Bella s úsmevom potriasla hlavou. „Nie. Ale mala som skvelého učiteľa." To isté platilo pre španielčinu a portugalčinu.

Keď sa sústredila na konverzáciu, ten nepríjemný pocit v jeho blízkosti, v blízkosti vraha jej brata, mierne opadol, no stále tam bol. Stále nebola úplne sama sebou. A ak by sa Theo dostatočne snažil a dôkladne ju pozoroval, bola si istá, že by to spozoroval.

„Prečo si si vybrala právo?" spýtal sa Theo po chvíli, aby prerušil ťaživé ticho, ktoré sa medzi nimi rozhostilo.

Veľa ľudí sa jej na to nepýtalo. Väčšina akosi automaticky usúdila, že jej ide o peniaze alebo kariéru. Tak dlho, ako existoval zločin, mali právnici čo robiť. A Bella to nikdy nikomu nevyvrátila. Chvíľu chcela pokračovať v tejto bubline, no potom zaváhala. Potrebovala informácie. Potrebovala prepojenie s Theom. To bol napokon dôvod, prečo sa rozhodla povedať mu pravdu. Aspoň čiastočne.

„Moja matka bola právnička," začala Bella opatrne, hodnotiac každé slovo. Nemohla povedať priveľa. „Moji rodičia zomreli, keď som mala osem. A čím viac času prešlo, mala som pocit, akoby... akoby sa spomienky na nich vzďaľovali. Akoby som sa vzďaľovala životu, ktorý by som mala, ak by žili. Tak som sa rozhodla robiť niečo, na čo by boli hrdí," dopovedala takmer nečujne a napila vína. Pohľadom hypnotizovala vzor na obruse, bojujúc s náhlou záplavou smútku.

„Je mi to nesmierne ľúto," prehovoril Theo zachrípnuto. „Presne viem, aký je to pocit."

„Tvoj otec ju nikdy ani len slovom nespomenul. Popravde, ani teba," prehovorila Bella opatrne.

Theo sa sucho zasmial. „Samozrejme, že nie," zamrmlal si pre seba. „Nikdy o tom nerozpráva, pretože dobre vie, že jej smrť je na ňom. Guľka, ktorá ju zabila, bola mierená na neho." Theo sa napil vína. „Takmer presne o rok neskôr mal môj brat autonehodu."

„Mrzí ma to," zašepkala Bella. A myslela to úprimne. Verila, že jeho bolesť nie je o nič menšia ako tá jej. Ale to nič nemenilo na fakte, že to bol on, kto Dashovi vzal život.

Bella bola vďačná za čašníčku, ktorá priniesla jedlo a prerušila tým ťaživú atmosféru medzi nimi.

Jedlo vyzeralo úžasne. Bella si objednala tagliatelle s bolonským ragú. Spokojne zamručala, keď na jazyku pocítila špecifickú chuť omáčky.

„Dostanem nejaké bonusové body za výber reštaurácie?" spýtal sa Theo a pery mu znovu zvlnil hravý úsmev, hoci jeho oči stále niesli stopy smútku.

„Popremýšľam o tom," odvetila Bella pobavene a premerala si ho pohľadom. „Teraz si na rade ty. Čo je tvoja profesia, Mathéo Leigh?"

Theove zelené dúhovky ju hypnotizovali pohľadom, keď si do úst vložil sústo a nadvihnutím obočia ju vyzval, aby hádala.

„Je to niečo nezvyčajné?" spýtala sa a odpoveďou jej bolo pokrútenie hlavou. Na prvý pohľad by tipovala masmédiá, ale pochybovala, že by sa syn mafiána rozhodol zviditeľňovať viac, ako bolo nevyhnutné. Určite nemal nič s ekonómiou, inak by sa tak neštítil prebratia otcovej pozície. Nebol lekár, pretože ak by bol, Lucian by ju nenechal z oslavy odísť bez toho, aby ju Theo prezrel. „Podnikáš?" Bella si ho akosi nevedela predstaviť ako niekoho zamestnanca.

„Nie."

„Realitný maklér? Dizajnér? Architekt? Biológia? Politika?" Theo všetko odkýval ako nie. „Inžinier...?" nadhodila pochybovačne.

Theo sa zasmial. „Nemyslíš si, že som veľmi inteligentný," skonštatoval pobavene.

„To som nikdy nepovedala, ani nenaznačila," ohradila sa Bella.

„Ale myslíš si to," skonštatoval. „Nemusíš predstierať, že nie, len preto, že som synom tvojho šéfa."

„Nepredstieram," odsekla Bella. „Len mi na robenie niečoho skutočne dôležitého, ako napríklad medicína, prídeš... ľahostajný? Arogantný? Nezodpovedný?"

„Nie som nezodpovedný," ohradil sa Theo. „Nie, ak ide o niečo podstatné. Či prídem načas alebo o pol hodiny neskôr je mi ukradnuté, pokiaľ mi na danom stretnutí nezáleží. A tým inžinierom si sa v podstate trafila. Som pilot prevažne ľahkých lietadiel."

Bella prekvapene nadvihla obočie. „Nuž, to rozhodne znie zaujímavejšie ako byť v čele korporátu," uznala.

Nejakú chvíľu prevažne jedli a rozprávali sa o náhodných témach, ktoré jeden z nich vytiahol.

„Čo máš s Lucianom?" spýtal sa Theo po chvíli mĺkveho jedenia, čím prerušil tok neutrálnych tém.

Bellu jeho priama otázka trochu zaskočila. „Lucian je môj nadriadený. Dobre sa s ním pracuje, ale... to je všetko."

Theo si ju chvíľu premeriaval pohľadom. „Nemám v pláne čokoľvek z toho, čo mi povieš, povedať Lucianovi alebo komukoľvek inému. Bol by som rád, ak by to bolo vzájomné," prehovoril napokon s náznakom otázky v hlase.

„Samozrejme," odvetila Bella. „Posledné, čo potrebujem, je, aby sa začali šíriť klebety o tom, že ma riaditeľov syn vzal na večeru. Už tak sa povráva, že si tykám s Lucianom, čo som dúfala, že sa nikdy k nikomu nedostane."

„Lucian má o teba záujem. Vážny záujem," prehovoril Theo. „Ale to už vieš, však?" dodal, skúmajúc jej reakciu.

„Je ťažké prehliadnuť to," priznala Bella. „Ale nechcem miešať vzťah s prácou. A rozhodne nechcem vzťah so svojím nadriadeným. Všetky moje roky tvrdej práce by sa tým vytratili. Všetko, čo by ľudia videli, by bolo povýšenie skrz priateľa o stupienok vyššie."

„Tak prečo si s ním šla na tú oslavu?" spýtal sa Theo opatrne.

„Pretože naliehal, presvedčil ma, že tam nebude nik z práce. Napriek tomu mám pocit, že som tam zahliadla tú ženu, ktorá dnes sedela vedľa teba."

„Boli tam asi všetci z vedenia," podotkol Theo. „Všetci z nich sú otcovi blízki priatelia, poniektorí rodina. Iba to tak navonok nevyzerá."

Ešte lepšie, prebehlo Belle hlavou. „Je ťažké povedať mu nie," priznala Bella.

„Ani nie," protirečil Theo. „Len si v postavení, kedy mu nemôžeš len tak povedať nie, pretože je tvoj nadriadený." Theo s povzdychom dopil víno a obom im dolial. „Je si vedomý svojej pozície, svojej moci. A rád to používa spôsobom, že si to uvedomíš, až keď je neskoro."

„Prečo mi to hovoríš?" spýtala sa Bella s náznakom podozrenia v hlase, ktorý sa jej nepodarilo utajiť. Nepovedal jej nič nové. Avšak nebolo to niečo, čo by predpokladala, že bude počuť od niekoho, kto bol Lucianovi tak blízko. „Nie som hlúpa ani tak naivná, Theo. Nikdy by mu neprešlo niečo, s čím by som nesúhlasila."

Theo sa ticho zasmial. „Moja rodina nie je ako väčšina rodín. Je to... komplikované. Lucian nie je taký, ako pôsobí. Ak niečo chce, bude striehnuť donekonečna, a keď sa mu konečne podarí nájsť štrbinu, už sa jej nepustí." Theo sa na moment odmlčal. „Môžem ti s istotou povedať jedno – Lucian má v pláne navrhnúť ti povýšenie. Nalákať ťa na sladké slová, úspech, peniaze, čokoľvek, čo bude mať pocit, že zaberie. Ale... je tu čiara, ktorú keď prekročíš, bude neskoro. Už nebudeš mať možnosť ustúpiť. A prinesie ti to zopár vecí, ale bude stáť všetko ostatné."

„Ako môžeš vedieť, že pre mňa ešte nie je neskoro?" spýtala sa Bella ticho. Pretože bolo neskoro. Avšak nešlo o pohltenie Leighovcami a ich firmou. Ten svet plný hnevu, neistoty a neustáleho sa obzerania cez plece ju dávno pohltil. A bola Theova chyba, že ho vôbec okúsila. „Ako môžeš vedieť, že mi úspech nestojí za všetko ostatné?"

„Neviem," odvetil Theo s úsmevom. „Môžem iba dúfať. Je to na tebe. Hovorím ti to, pretože ti to nikdy nikto nepovie. A keď na to prídeš sama, bude neskoro."

„Hovoríš mi to, pretože sa so mnou cítiš spojený skrz fakt, že sme obaja prišli o rodinu," skonštatovala Bella chladne.

Theo sa zamyslel. „To je dosť pravdepodobné. Alebo som len mal priveľa vína."

Bella sa zhlboka nadýchla. „To je dosť pravdepodobné," zamrmlala.

„Ako dlho budeš v Londýne?" spýtala sa Bella po chvíli, ktorú obaja strávili mlčaním.

„Nie viac ako tri týždne, dúfam," odvetil a napil sa vína. Pery mu zvlnil arogantný úsmev. „Azda by si si dnešok chcela zopakovať?"

„To nehrozí," zasmiala sa Bella sucho. „Ale myslím, že sa jeden druhému nevyhneme."

„Znamená to, že stiahneš výpoveď?"

„Pravdepodobne," odvetila Bella. „Ale nie preto, aby som prijala Lucianovo povýšenie. A ani preto, lebo si ma vzal na večeru."

„Prečo potom?" spýtal sa Theo a nadvihol obočie.

„Pretože som právnička," odvetila Bella. „Preferujem prácu s faktami než s hádankami. Myslím, že pôjdem."

„Takže dnes žiadny dezert," zamručal Theo a mávol na čašníčku. „Ani na to nemysli," zamračil sa, keď siahla po kabelke. „Platím ja. A obaja dobre vieme, že tým moja kreditka nijako neutrpí."

Bella sa nemienila hádať. Theo zaplatil a krátko na to reštauráciu opustili. Pri východe sa im na päty zavesili dvaja členovia ochranky. Theo jednému z nich bez slova hodil kľúče a zamieril k autu.

„Mimochodom, ako je na tom tvoja ruka?" spýtal sa Theo v aute, aby prerušil napäté ticho.

„Nuž, rozhodne si jej dnes ráno nepomohol," utrúsila Bella a prstami prešla po náplasti.

„Mrzí ma to, naozaj," povedal úprimne.

„Za pár dní to bude zahojené," odvetila Bella. „Mohlo to byť aj horšie."

„Horšie?" nadvihol Theo obočie. „Z toho čo som počul, bolo to treba zašiť a takmer si si podrezala žily."

„Mám dvoch starších nevlastných bratov," odvetila Bella. A mala som aj jedného vlastného, ktorého si zabil. „Boli časy, keď neprešiel týždeň bez toho, aby sa jeden z nich zaplietol do nejakej bitky a na mne bolo dať ich dohromady. Skutočne som videla horšie veci."

Auto zastalo pred vchodom do bytového komplexu. Kým sa Bella stihla pohnúť, Theo vystúpil a krátko na to jej otvoril dvere.

„Tak čo? Zmenila si na mňa názor alebo som ten istý idiot, ktorým som bol ráno?" spýtal sa Theo s nepatrným úsmevom.

„Trochu," priznala Bella. „Dnešný večer rozhodne prekonal moje očakávania, hoci tie neboli veľmi vysoké."

„Nuž, musím povedať, že som čakal o dosť nudnejšiu právničku," uchechtol sa Theo a založil si ruky za chrbtom. „Pekný večer, Isabella," usmial sa a na sekundu sa jeho zelené dúhovky vpili do tých jej. Vzápätí sa zvrtol a zamieril späť k autu.

„Theo?" zavolala za ním a prešla tých pár krokov, ktoré stihol spraviť. „Nikdy nikomu nehovor to, čo si dnes povedal mne," povedala takmer nečujne. „Ak by si to povedal komukoľvek inému, mohol si si práve z Luciana urobiť nepriateľa číslo jeden."

Theo sa pousmial. „Potom som rád, že som to povedal tebe."

Bella mu opätovala úsmev a po chvíli sa zvrtla a zamierila k vchodu. Jej úsmev presýtila spokojnosť. Pravidlo číslo jeden – nikomu never. Keby si len vedel, kto som...