Prvá vec, ktorú zaznamenala, bola pulzujúca bolesť v pravom predlaktí. Z pier jej uniklo bolestivé zamručanie a zmätene sa rozhliadla po miestnosti. Bola to neveľká spálňa, ktorej dominovala veľká drevená posteľ. O čosi ďalej bol pracovný stôl. Bella sedela v otáčacom kresle, ktoré k nemu zrejme prislúchalo. Zrak jej padol na jej predlaktie a prekvapene hľadela na bielu vreckovku nasiaknutú krvou, ktorú mala pevne obviazanú okolo zápästia.

Zdvihla hlavu, keď periférne zahliadla pohyb v miestnosti. Lucian sa k nej blížil s mokrým uterákom a lekárničkou v ruke.

„Čo sa stalo?" spýtala sa zmätene.

„Stratila si vedomie," odvetil Lucian a zložil veci na stôl. „Spadla si rovno do toho skla, nestihol som ťa zachytiť včas. Našťastie to nie je také zlé, ako by mohlo byť."

Belle sa pomaly vybavovali udalosti z terasy. Koňak, rozbité poháre, vrah. Theo. Zovrelo jej žalúdok a vzápätí prudko vstala. Ignorovala slabé točenie v hlave aj Luciana a zamierila do miestnosti, z ktorej vyšiel, a ktorú správne identifikovala ako kúpeľňu. Sotva stihla dobehnúť k záchodu a vyvrátila do misy obsah žalúdka.

Bolesť, šok, nenávisť, znechutenie. Emócie ju zavalili tak prudko, že takmer nedokázala dýchať. Do očí sa jej tisli slzy. Nikdy predtým necítila tak silné znechutenie a pohŕdanie sama sebou. Vyspala som sa s vrahom svojho brata.

Mala na svedomí horšie veci ako to, ale to boli dlho plánované a do detailu premyslené časti väčšieho celku. Toto... toto nebolo. A zastihlo ju to absolútne nepripravenú.

Bella si utrela ústa kúskom toaletného papiera a spláchla. Zhlboka sa nadýchla a vstala. Lucianovi, ktorý neisto postával vo dverách, nevenovala ani pohľad. Momentálne ho nenávidela za to, že ju videl v tomto rozpoložení.

Opláchla si tvár ľadovou vodou a vypláchla si z úst odpornú pachuť žlče a alkoholu. Vzápätí si z dlane zmyla pramienky krvi, ktoré začali vytekať spod bielej látky. Odviazala ju a opláchla si predlaktie. Na vnútornej strane sa jej tiahli dve väčšie rany, ktoré by pravdepodobne bolo treba zašiť, a niekoľko menších škrabancov.

Bella s povzdychom vypla vodu a pritisla si k rane čistú časť látky. Predtým, než sa vrátila do izby, z malej listovej kabelky, ktorú mala stále prevesenú cez rameno, vylovila mobil a poslala Tari stručnú esemesku.

„Tu máš, napi sa," prehovoril Lucian a podal jej pohár vody. Vďačne ho prijala a dopriala si niekoľko dúškov chladnej minerálky.

„Muselo to byť alkoholom," prehovorila, čo bola čiastočne pravda. „Čosi som vypila včera večer, dnes to šampanské a potom koňak... ten to asi dorazil. Prepáč, že som ti pokazila večer."

„Nič si nepokazila," odvetil Lucian s jemným úsmevom. „Som rád, že som sa odtiaľ dostal skôr, než som plánoval. Len okolnosti sú mrzuté. Prosím, posaď sa a nechaj ma sa na to pozrieť. Pravdepodobne by ale bolo vhodnejšie zvážiť nemocnicu. Bude to asi treba zašiť."

„Nemaj starosti, mám kamošku, ktorá si s tým poradí," odvetila Bella a zdvorilo sa usmiala. „Myslím, že už pôjdem. Ďakujem za pekný večer, Lucian, a ešte raz, prepáč za to, ako to dopadlo."

„Odveziem ťa," ponúkol sa Lucian.

„Odvoz už mám na ceste, ale ďakujem," odmietla. „Odprevadil by si ma, prosím, k východu? Tento dom je hotové bludisko."

Červená audi sa na príjazdovej ceste zjavila podstatne skôr, ako Bella očakávala. Rozlúčila sa s Lucianom a zbehla po schodoch k autu.

„Čo sa stalo?" vyhŕkla Tari skôr, než za sebou Bella stihla čo i len zavrieť dvere.

„Stratila som vedomie a pri páde sa porezala na rozbitom skle," odvetila Bella a prevrátila očami. „Nemaj obavy, nik sa ma nesnažil zabiť."

„Nuž, to rada počujem, ale nie je to taká nepravdepodobná možnosť, ako to prezentuješ."

„Dúfam, že si nepovedala Erikovi?"

Blondínka sa zvonivo zasmiala a bez zaváhania preletela križovatkou na červenú. „Myslíš si, že by som tu sedela ja, ak by o tom vedel?"

Tari zaparkovala v podzemnej garáži budovy, kde Bella vlastnila dva byty a výťahom sa vyviezli na šieste poschodie. Belle chvíľu trvalo odomknúť ľavou rukou, no napokon sa jej to podarilo.

„Nepotrvá dlho, kým sa to zahojí, skonštatovala Tari po dôkladnej obhliadke Bellinho predlaktia. „Máš šťastie. Nechýbalo by veľa a schytali by to žily." Z Bellinej lekárničky vytiahla všetko potrebné na šitie a ranu vydezinfikovala.

Bella ani nevedela spočítať, koľkokrát ona takto zašívala Erika či Dasha alebo iného chalana z ich partie. Po líci jej stiekla slza. Obe vedeli, že to malo pramálo spoločné s bolesťou, no Tari taktne mlčala.

„Ten chlap, s ktorým som sa včera vyspala... bol tam," prehovorila Bella, keď Tari dokončovala šitie prvej z dvoch väčších rán.

Tari prekvapene zdvihla hlavu. „Spoznal ťa?"

Bella potriasla hlavou. „Nie. Asi nie. Je to syn Doriana Leigha," dodala po chvíli. „A tiež Dashov vrah."

Z pier blondínky unikla šťavnatá nadávka. „Ach, Bella... veľmi ma to mrzí."

Bella sa ticho zasmiala. „Aká je pravdepodobnosť, že po dvanástich rokoch hľadania vraha naňho náhodou narazíš v klube v deň, keď chceš na to všetko na moment zabudnúť?"

„Čo budeš robiť ďalej?"

Bella zaťala zuby, keď jej ihla prepichla kožu. „Neviem," vydýchla.

Skutočne nevedela. Nepredpokladala, že sa dozvie identitu vraha skôr, ako identitu posledného člena skupinky. V poslednom čase už ani nedúfala, že na identitu vraha príde inak ako vytiahnutím jeho mena z úst piateho člena skupiny.

Nesmela nič pokaziť. Nič uponáhľať. Každý zlý krok, každé prchké rozhodnutie mohlo rozpútať peklo pre ňu a jej blízkych.

„Prosím, nikomu to nehovor. Chcem to Erikovi povedať sama. Len... musím si to najprv sama urovnať v hlave."

„Neboj sa, nič mu nepoviem. Len, prosím, nesprav niečo hlúpe." Tari odstrihla zvyšok nite. „Hotovo."

„Ďakujem, Tari," odvetila Bella a objala priateľku. „A neboj, došla som príliš ďaleko na to, aby som to teraz pokazila nepremysleným konaním."

„Mám ostať alebo...?" nadhodila Tari.

„Myslím, že potrebujem chvíľu osamote. Ale ďakujem. Naozaj si veľmi cením všetko, čo pre mňa robíš."

Tari sa usmiala. „Ty si pre mňa v minulosti tiež nespravila málo. Nemusíš mi ďakovať."

Bella osamela. Pohľadom skúmala rovné stehy a začervenanú pokožku. Nesmiem sa nikde ukázať ako Nemesis, kým sa to nezahojí, prebehlo jej hlavou.

S povzdychom vstala a zamkla dvere po tom, čo Tari odišla. Uvarila si mätový čaj a so šálkou zamierila do spálne. Jej vyčerpané telo túžilo hodiť sa do postele, ale Bella vedela, že udalosti toho večera by ju nenechali zaspať.

Zamierila k vstavanej skrini s oblečením, ktorá prekrývala celú jednu stenu miestnosti. Otvorila ju a zranenou rukou opatrne odhrnula hromadu šiat nabok. Vkĺzla do úzkeho priestoru a zatiahla za sebou dvere skrine. V tej chvíli malý priestor ožiarilo tlmené svetlo.

Bella prstami prechádzala po hrane zárezu na bočnej strane skrine, až kým nenahmatala páčku v tvare povoleného klinca. Keď ním šťukla, zadná stena skrine sa odsunula a odhalila oceľové bezpečnostné dvere. Bella na klávesnici vyťukala heslo a nechala bezpečnostný mechanizmus naskenovať jej zreničku. Vzápätí dvere nečujne povolili.

Druhý byt, ktorý Bella vlastnila, susedil s tým, ktorý obývala. Pre všetkých ostatných bol neobývaný a iba hŕstka ľudí vedela, že patril Belle. A kým ten prvý bol zameniteľný s bytom akejkoľvek inej mladej ženy, tento sa stal jej pevnosťou.

Mnoho ľudí by si vybralo opustenú budovu, chatku na vidieku či iné miesto ťažko spojiteľné s danou osobou. Samozrejme, druhý byt nebol vedený na jej meno, ale bezpečnostné dvere v stene ju akosi usvedčovali. Avšak nemal ju kto podozrievať. A až by došlo k tomu, že by jej šlo o život, potrebovala by mať všetky veci potrebné na únik nablízku, nie kilometre vzdialené.

Miestnosť zrkadliaca jej spálňu mala iba štyri kusy nábytku – masívny pracovný stôl, stoličku, gauč a skrinku s plytkými zásuvkami, v ktorej sa nachádzali zbrane. Druhá miestnosť slúžila ako Bellino súkromné fitko.

Steny miestnosti boli na mnohých miestach oblepené článkami z novín, fotografiami, útržkami poznatkov. Informácie nachádzajúce sa v tejto miestnosti by mohli potopiť desiatky ľudí.

Bella si sadla k stolu a zapla laptop. Chvíľu na to napísala do vyhľadávača meno. Mathéo Leigh. Obrazovku zaplnili fotografie mladšej verzie muža, ktorého dnes stretla. Na väčšine z nich mal na perách strojený úsmev, v očiach neprítomný pohľad a stál po boku svojho otca. Bella sa snažila nájsť fotografie z roku, keď zomrel jej brat, no žiadne sa jej nepodarilo nájsť. V tom období zastával miesto po boku Doriana Leigha iný mladík. O čosi starší od Thea. Po chvíli si uvedomila, že je to ten istý chlapec, ktorý sa nachádzal na jedinej fotografii, ktorá sa v kancelárii Doriana Leigha nachádzala. Elliot.

Dorian v práci občas spomenul Elliota, ale Bella si nepamätala, že by sa niekedy zmienil o mladšom zo synov.

„Prečo ťa tvoj otec nikdy ani slovom nezmienil?" spýtala sa ticho fotografie kučeravého Taliana.

Bella vedela, že starší zo synov mafiána zomrel pri autonehode, keď mal iba osemnásť. Podľa dostupných informácií to bolo približne v období, keď zomrel Dash. O ňom mala podstatne viac informácií ako o mladšom z bratov. Dôvodom, prečo mu nikdy nevenovala pozornosť bolo, že podľa dostupných informácií mal Theo v rok, keď Dash zomrel, šestnásť.

Podľa toho, čo vedela, leighovci dokazovali svoju vernosť klanu bez výnimky v deň pätnástych narodenín. Minimálne si žiadnych výnimiek nebola vedomá.

Možno nemal správny vek, no Bella bola presvedčená, že to bol on. Aj dátum narodenín sedel. Čo však bol dobrý dôvod na to, aby leighovci zmenili svoje vlastné pravidlá?

Bella si odpila z čaju a uprela pohľad na fotografiu položenú na stole. Ako jediná sem nepatrila. Mladík na nej sa ničím neprevinil. Len bol v nesprávny čas na nesprávnom mieste. Po lícach jej začali stekať slzy a v hrdle jej navrela hrča. „Budú platiť za to, čo spravili," zašepkala a končekom prsta pohladila tvár svojho brata na fotografii. „Budú ľutovať."

Otvorila zásuvku stola a vytiahla odtiaľ starší mobil, ktorý využívala iba na jeden účel. Chvíľu hľadela na jediné číslo, ktoré v ňom bolo uložené.

Zmizol zo dňa na deň. Bez slova. Bez rozlúčky. Spočiatku mala strach, že sa mu niečo stalo. Oveľa väčšia bola pravdepodobnosť, že odišiel. Potom prišiel hnev. Jej rodina zomrela, ale on nie. Maestro odišiel.

Spočiatku boli jej odkazy plné hnevu a zúfalstva. Potom ich frekvenciu obmedzila na časy, keď mala pocit, že už nevládze. Nikdy nezdvihol. Nikdy neodpovedal. Ale akosi jej to zakaždým dodalo silu. V priebehu rokov sa odkazová schránka maestra Pietra stala jej denníkom, spovednicou i studnicou sily.

Nevolala často, možno raz za mesiac alebo dva. Napriek tomu to dosiaľ bolo viac hovorov, ako by sa do odkazovej schránky zmestilo. Napriek tomu nikdy nebola plná. To ju nechávalo iba s dvoma možnosťami: buď ich mazal alebo si ich vypočul. A s prvou možnosťou sa odmietala zmieriť.

Bella vytočila číslo a počkala, kým na druhom konci zaznelo pípnutie. „Väčšinu života som sa riadila pravidlami, ktoré si do mňa celé tie roky vštepoval," prehovorila potichu. „Včera som jedno z nich porušila a následkom toho porušila niekoľko vlastných. Bola to kolosálna chyba, ale... našla som ho. Alebo on našiel mňa, bez toho, aby o tom tušil. Počítala som so všetkým, ale nie s týmto. Svoju chybu si zapamätám. A vyťažím z nej všetko, čo sa bude dať. Avšak on si ani len nie je vedomý toho, že nejakú urobil. A to ho vyjde veľmi draho. "

Bella rozklikla jednu z Theových fotografií a dala ju tlačiť. Po chvíli z tlačiarne vyliezla jeho podobizeň. „Koniec sa práve začal."

Zložila telefón a hodila ho späť do zásuvky. Vstala a zo steny strhla niekoľko fotografií. Postupne ich rozostavila na stôl vedľa seba. Uprostred sa vynímala fotka, ktorá doteraz v tejto zostave chýbala. Vrah. Mathéo Leigh.

Belline pery sa zvlnili do úsmevu, ktorý sa jej neodrazil v očiach. Vzala fotografie do ruky a rozprestrela ich ako vejár.

Karty boli rozdané.