Bella zapila dve pilulky čohosi, o čom si nebola presne istá, čo to je, a z pier jej unikla nadávka. Bolesť hlavy bola jedným z dôvodov, prečo väčšinou s radosťou skončila s pitím pri určitom počte pohárikov. Možno si mala lepšie rozmyslieť pitie pred oslavou u svojho šéfa. Alebo oslavu u šéfa po prepitej noci.

Bella zamierila do kúpeľne a zamračila sa, keď jej pohľad padol na kusy čiernej látky ležiace na mramore. Pri spomienke na predošlú noc sa zachvela.

Nikdy predtým nespravila nič tak riskantné a hlúpe. „Si tam, kde si, pretože si opatrná," zavrčala na svoj odraz v zrkadle. Nemohla to všetko stratiť kvôli vlastnej hlúposti. Nie teraz. Nie po tom všetkom, čo tomu obetovala.

Jeden človek na správnom mieste a pár nevinných pohárikov navyše by ťa raz mohlo stáť všetko. Ak si raz v rukách protivníka, sú omnoho horšie veci ako smrť.

Aj po rokoch jej hlas jej učiteľa zaznieval v ušiach s rovnakou intenzitou, akoby práve stál za ňou. Trochu chrapľavý, trochu prísny. Trochu láskavý, zvykla si nahovárať.

Bella žila takmer odjakživa v mužskom svete. Prinajmenšom od doby, keď zomreli jej rodičia. Jej jediným žijúcim príbuzným ostal Dash. Adoptovali ich Andrea and David Whiteovci, najbližší priatelia ich rodičov. Ich dvaja synovia, Erik a Malcolm, sa Belle tak stali bratmi a puto medzi nimi, odjakživa silné, Dashovou smrťou ešte zosilnelo.

Potom prišiel on. Pre všetkých ostatných bol jej učiteľom tanca, ale čo ju naučil, bolo omnoho viac ako len tanec. Dal jej žiaľu, bolesti a nenávisti cieľ. Naučil ju využívať ich vo svoj prospech. Naučil ju prežiť vo svete, ktorému vládol chlad a krutosť.

Vtedy verila všetkému, čo povedal. Nikdy Belle neprezradil, prečo pre ňu urobil všetko to, čo urobil a ona tomu vtedy neprikladala veľkú váhu. Dnes sa občas pristihla, ako myslí na to, čo bolo cenou za všetko to, čo ju naučil. Dnes vedela, že nič nie je zadarmo.

Bella si dopriala dlhú a horúcu sprchu v snahe zmyť zo seba dôkazy svojho vlastného chvíľkového zlyhania. Potom zamestnala myšlienky sledovaním detektívneho seriálu, zatiaľ čo sa jej na panvici smažilo pad thai. Sotva si naložila obed na tanier, vyrušilo ju zvonenie od dverí.

Belline pery sa podvedome zvlnili do úsmevu, keď v hľadáčiku zazrela svoju najbližšiu priateľku. Odopla bezpečnostnú retiazku a odomkla dva bezpečnostné zámky, ktoré istili jej dvere proti neželaným hosťom.

„Hádam, že idem tak akurát na obed," uškrnula sa Tari a objala Bellu. O pár sekúnd neskôr už mala v rukách Bellin tanier.

„Poslal ťa Erik, všakže," prevrátila Bella očami a naložila pad thai na ďalší tanier.

„Nie, mala som v pláne prísť, ale rozhodne nenamietal," odvetila Tari a slastne vzdychla. „Bože, toto je tak skvelé," mávla bambusovými paličkami k obsahu svojho taniera. „Občas ľutujem, že som sa presťahovala k Erikovi. Ako to včera šlo?"

„Trochu viac alkoholu ako som zvyknutá," odvetila Bella pobavene. „Nie práve najlepší nápad."

Tari si ju premerala skúmavým pohľadom. „Niečo mi nehovoríš," vyhŕkla a prudko sa narovnala. „Je v tom chlap?"

Bella prevrátila očami. „Prečo stále vo všetkom hľadáš chlapa?"

„Nezahováraj," odsekla a oči jej zažiarili nadšením. „Je v tom chlap! No tak, hovor!"

„Vyspala som sa s neznámym chlapíkom z baru a bolo to skvelé, ale nemalo sa to stať. A už sa to nestane," odvetila Bella odhodlane.

Tari sa neveriacky rozosmiala. „Celkom určite by sa to malo stať znovu. Nemôžeš byť sama do konca života, hoci spolužitie mňa, teba a Erika by vzhľadom na tvoje kulinárske schopnosti nebolo tak strašné..." Tari na chvíľu stíchla a zvážnela. „Nemôžeš donekonečna žiť v minulosti. Viem, čo pre teba Dash znamenal, ale... nechcel by, aby sa tvojím životným cieľom stalo zistiť, kto je jeho vrah."

Tari vedela... a zároveň nevedela. Vedela, ako prišiel jej brat o život. Vedela, že Bella spraví všetko pre to, aby ho pomstila. Čo nevedela bolo, čo všetko tomu už Bella obetovala. Nevedela, čo ju stálo dostať sa do pozície, kde bola teraz. A skončiť... to by znamenalo, že posledných trinásť rokov obetovala pre nič.

„Nič si neželám viac ako môcť odčiniť to, čo sa v tú noc stalo. Byť niekým iným, niekým šťastným, niekým, kto v dvanástich neprišiel o brata. Ale to nemôžem. Tak, ako nemôžem cez noc zmeniť to, ako ma to vyformovalo." Bella na moment stíchla. „Môj šéf ma pozval na rodinnú oslavu," povedala po chvíli a presýtila svoj hlas falošným nadšením. „Čo keby si mi pomohla s make-upom?"

•••

Vila Doriana Leigha pôsobila ako kúsok renesančného Talianska na okraji Londýna. Nebolo to prvý raz, čo ju Bella navštívila, no stavba jej zakaždým vzala dych. Krištáľové lustre, obrovské okná zostavené z malých sklených tabúľ, steny ovešané umeleckými skvostami z minulého tisícročia. Všetko to tvorilo jedinečne dokonalú atmosféru.

Limuzína zastavila pri schodišti, kde už čakal Lucian. Bellu neprekvapilo, že pre ňu poslal limuzínu. Vzhľadom na to, aký perfekcionistický vedel byť, divila sa, že neprišiel osobne.

„Bella," usmial sa na ňu Lucian a očarene si ju premeral pohľadom. „Vyzeráš nádherne."

„Ďakujem," usmiala sa úprimne a pohľadom skĺzla k na mieru šitému obleku. Na Luciana v obleku bola zvyknutá, vlastne si ho nevedela predstaviť bez neho. Tento však pôsobil podstatne drahšie.

Lucian Belle ponúkol rameno a spoločne zamierili dovnútra. „Som naozaj rád, že si prišla," prehovoril. „Pre niekoho, kto to absolvoval už asi miliónkrát, sú tieto oslavy nevyhnutným zlom. Ale jedlo je skvelé, hudba špičková a šampanské nikdy nedôjde." Čašníčke prechádzajúcej okolo z podnosu potiahol dva poháre a jeden podal Belle.

„Myslím, že už len to umenie je hodné návštevy," podotkla Bella a pohľadom kĺzala po barokových maľbách. Preniesla zrak späť k Lucianovi. „Nuž, a ani moja spoločnosť nie je na zahodenie," zasmiala sa. Zľahka nadvihla pohár smerom k nemu a vzápätí sa napila. Venovala Lucianovi prenikavý pohľad, zatiaľ čo jej šumiace bublinky kĺzali krkom.

Zo všetkých ľudí bola rada, že tu bola s Lucianom. Bol milý a vtipný, úprimný i ochotný. Niekedy bolo ťažké uveriť, že je zároveň výkonným riaditeľom spoločnosti so stámiliónovými obratmi. Bol taký... skutočný. Ľudský. A o to ťažšie bolo uveriť, že vie, na čom táto rodina stojí.

Vlasy čierne ako uhoľ, olivová pokožka a hlboké hnedé oči z neho robili nie len exemplárneho Taliana, ale aj nesmierne príťažlivého muža. Rozhodne zapadal do profilu mužov, ktorí Bellu priťahovali. Avšak nič na tom nemenilo fakt, že krvou bol mafián. Leigh. A čokoľvek, čo by jeho rodina požadovala, by bolo prednejšie ako ona.

„Smiem prosiť?" nadhodil Lucian a dopil šampanské, keď sa sálou rozozvučala krásna klavírna melódia.

Bella zjedla jahodu nastoknutú na vrchu pohára a s úsmevom prijala Lucianovu dlaň.

•••

Večer jej zbehol rýchlejšie, ako čakala. Lucian neklamal – hudba bola skutočne prémiová a pozornosť si užilo hneď niekoľko špičkových umelcov. Pomedzi tancovanie, popíjanie a jedenie Luciana neustále oslovovali ostatní hostia.

Bella nenápadne analyzovala každé slovo každého rozhovoru. Nebola tu preto, aby si užila pekný večer. Potrebovala informácie. Pre väčšinu mužov, ktorí sa pri nich pristavili, bola iba ozdobou po Lucianovom boku a hoci túto rolu všeobecne neznášala, dnes za to bola vďačná. Dovolilo jej to byť blízko a zároveň nevzbudzovala pozornosť.

Minimálne dve tretiny hostí s Lucianom rozprávalo rodnou taliančinou a Lucian sa jej za to niekoľkokrát ospravedlnil, ale ona to zakaždým iba zahnala oslnivým úsmevom. Lucian nevedel, že Bellina taliančina bola minimálne taká dobrá, ako jeho vlastná. To však nebola informácia, ktorú by potreboval vedieť.

Dozvedela sa niekoľko zaujímavých vecí, avšak nič, čo by ju čo i len o trochu priblížilo k jej cieľu. Väčšina mužov vôbec nespĺňala profil vraha jej brata – mužov približne v Lucianovom veku tu bola menšina. Bolo tu niekoľko mužov, ktorí by potenciálne mohli byť v správnom veku a fyzickými črtami by sa ich mladšie ja mohlo zhodovať s podobou jej vraha, avšak žiaden sa jej nezdal žiadnym spôsobom povedomý.

Bella si z toho večera pamätala päť mužov. Dvaja z nich boli mŕtvi. Identitu vodcu skupinky poznala viac než dobre už nejakú chvíľu, toho si chcela vychutnať na záver. Ostával vrah a posledný z jeho spoločníkov.

Bella potichu frustrovane vzdychla.

„Všetko v poriadku?" spýtal sa Lucian a skúmavo si ju premeral pohľadom.

„Áno," upokojila ho úsmevom. „Zájdem sa trochu vyvetrať, nenechaj sa rušiť," dodala a bradou mávla smerom k verande rozžiarenej lampiónmi.

Lucian prebehol pohľadom medzi ňou a mužom, s ktorým rozprával, a prikývol. „Za pár minút sa k tebe pripojím."

Bella potešene zistila, že je na terase sama. Sčasti za to zrejme mohol aj chladný vánok, ktorý jej nahnal husiu kožu, no zároveň osviežil alkoholom otupené zmysly. Prvý raz za celý večer si vydýchla a dovolila si popustiť ostražitosť.

Ostražitá bola celý svoj život a dávať si pozor na každý krok si dávno zvykla, hoci to vedelo byť poriadne vyčerpávajúce. Čo Bellu frustrovalo omnoho viac bola tá neistota. Nevedomosť. Bola na oslave plnej mafiánov a vrahov a predsa sa ani jeden nezdal byť tým jedným, ktorého hľadala. Ako dlho ešte?

Pohľad jej padol na podnos položený na kamennom múriku, o ktorý sa opierala. Na rozdiel od všetkých ostatných, ktoré dnes videla, na tomto boli poháre s koňakom a nie šampanským. Polovica z nich bola prázdna. Chvíľu váhala, no potom po jednom siahla a obrátila ho do seba.

Bella v prstoch krútila prázdny pohár a zadívala sa na dokonale udržiavanú záhradu kúpajúcu sa v mesačných lúčoch. Bojovala s nutkaním na všetko zabudnúť a iba bosky tancovať v čerstvo pokosenej tráve. „Kiežby som mohla odísť," povzdychla si pre seba takmer nečujne.

„Tak to sme dvaja," ozval sa odkiaľsi povedomý hlas.

Bella sa od ľaku mykla. Pohár jej vykĺzol z ruky a roztrieštil sa o kamennú dlažbu. Tiene pri stĺpe len pár metrov od nej sa pohli a z prítmia vystúpil mladý muž s tmavými kučerami a nečitateľnými svetlými očami, ktoré sa tajomne leskli, jedno osvetlené mesiacom a druhé teplými lúčmi prenikajúcimi z vily. Tie oči.

Kútik pier sa mu zvlnil v úsmeve, ktorý sa mu neodrazil na očiach. Pozrel na pohár v prstoch, rovnaký, aký pred chvíľou držala ona, a pustil ho na črepy na zemi. Vzápätí bez okolkov zamieril k Belle, nehľadiac ohľad na sklo škrípajúce pod drahými koženými topánkami.

„Ale je tu jeden rozdiel medzi mnou a tebou," prehovoril, keď bol len pol metra od nej, a siahol po ďalšom koňaku. „Ty môžeš odísť, zlato," uchechtol sa a usrkol z pohára. „Zatiaľ čo ja som hlavná atrakcia večera."

Belle zovrelo vnútornosti. Tie oči. Nedali sa s ničím pomýliť. Zahliadla ich iba na moment, no ten pohľad sa jej vryl do pamäte a počas tých rokov spravila všetko pre to, aby nevybledol. Nedokázala spočítať, koľko večerov strávila kreslením ich na papier, so slzami na lícach a zadúšajúc sa slzami, len aby ich potom mohla preklínať, roztrhať na márne kúsky a spáliť. Oči vraha.

Šok bránil jej emóciám prebrať kontrolu, a tak zaznamenala ešte čosi, čo jej na ňom nesedelo. Zlato. Spôsob, akým to povedal, zamatový hlas podfarbený južanským prízvukom, sa jej zdal povedomý. Preletela ho pohľadom a zrak sa jej zasekol na striebornom prsteni na jeho dlani. Tá istá dlaň, ktorá včera pristála na jej vlniacich sa bokoch. Ten istý prsteň.

„Theo?" ozvalo sa odkiaľsi. Bella matne spoznávala Lucianov hlas. „Čo sa tu stalo?"

„Nič," odvetil mladík nezaujato a dopil koňak. Tentoraz vrátil pohár na podnos. „Len pár vykĺznutých pohárov."

„Hľadal ťa Dorian. Nehovoriac o tom, že pár ľudí by ti rado zablahoželalo k narodeninám."

Theo Belle venoval nepatrný úškrnok, akoby chcel povedať: No nehovoril som? „Pekný zvyšok večera, zlato," prehovoril ľahostajne a bez ďalšieho pohľadu sa zvrtol k dverám vedúcim späť do sály.

Bella sa nedokázala pohnúť. Tie oči. Ba čo viac... mal narodeniny. Možno dnes, možno včera. Leigh s narodeninami v deň smrti jej brata. Bol to vrah jej brata. Ale to nebolo všetko. Bol to aj muž, s ktorým sa včera vyspala.

V ušiach jej šumela krv a neviditeľná ruka jej zvierala hrdlo. Matne vnímala Lucianov ustarostený hlas, ale nerozumela ani slovu, čo povedal. Jej zmysly prestali vnímať. Zhlboka sa nadýchla a spravila neistý krok dozadu. Svet sa jej roztočil pred očami. Potom bol už len tma.