Čo si ochotná spraviť pre pomstu?

Pred dvanástimi rokmi by dala čokoľvek pre to, aby vrah jej brata trpel prinajmenšom tak, ako trpela ona. Zomrela by, ak by to znamenalo, že ten bastard dostane, čo si zaslúži.

Teraz vedela, že sú ťažšie veci ako zomrieť pre pomstu. Napríklad žiť pre ňu.

Pracovať pre spoločnosť, ktorej základy obmýva krv. Pracovať pre Taliana, ktorého meno bolo spojované s mafiou, a nevedieť, koľko z tých ľudí, ktorých denne míňa na chodbách, sú iba zamestnanci a koľko ich má na rukách krv, lebo sú niečo viac. Robiť spoločnosť mužovi, ktorý bol do vraždy zapletený, získať si jeho dôveru a informácie. A po dvanástich rokoch nemať ani len meno toho bastarda, ktorý stlačil spúšť.

Ak by skrátka zabudla, jej život by bol takmer dokonalý. Ale nemohla. Všetko, čo mala, by v sekunde vymenila za jedno hrejivé objatie v náručí svojho brata. V jej srdci po ňom ostala diera a neexistovalo nič, čo by ju dokázalo zaplniť.

Bella si pohľadom premerala výpoveď na papieri pred sebou. Jediné, čo chýbalo, bol aktuálny dátum.

V spoločnosti Doriana Leigha strávila päť rokov. Päť rokov, ktoré jej priniesli ohromné množstvo informácií, ale nič, čo by zužitkovala pri identifikovaní vraha.

Dorian Leigh bol mafián, hlava klanu. Bol to jeden z jeho mužov, ktorý tú noc dostal za úlohu dokázať svoju vernosť klanu. Dokázať vernosť v noc svojich pätnástych narodenín bolo súčasťou zasvätenia do klanu. A Bellin brat tomu padol za obeť.

V Leighovom klane nemohlo byť tak veľa mužov spadajúcich do popisu, ktorí dnes mali dvadsaťsedem rokov. Iba sa jej ho zatiaľ nepodarilo nájsť. Ak by tu pracoval, bola by ho dávno našla. Ale nepracoval, a to to komplikovala. Musela vymyslieť nový spôsob, ako sa k leighovcom priblížiť z iného uhla. Len zatiaľ netušila, z akého. A dnešok bol posledný deň, kedy nad tým chcela rozmýšľať.

Bella schovala výpoveď medzi pracovné papiere a s povzdychom schmatla mobil, kľúče a svoju kabelku.

„Dnes nejako skoro," podotkla Julia, kolegyňa, s ktorou sa delila o kanceláriu. Julia naklonila hlavu nabok a premerala si ju skúmavým pohľadom. „Si v pohode? Dnes si nejaká tichá."

Bella sa silene usmiala. „Dnes nemám dobrý deň. Ale nemusíš mať obavy, som v pohode. Ešte mám nejaké stretnutia. Pekný deň."

„Pripravená?" ozvalo sa Belle za chrbtom, keď opustila kanceláriu.

Prekvapene sa obzrela a zazrela nákazlivý úsmev výkonného riaditeľa Leigh Corporation. Lucian Leigh bol o čosi otvorenejšou a naivnejšou verziou svojho strýka Doriana. A hoci k tomu bola Bella spočiatku skeptická, teraz si už bola istá, že Lucian má pre ňu slabosť.

„Och, bože," zamrmlala si Bella pre seba, keď si spomenula na pracovný obed, ktorého sa mala s Lucianom zúčastniť. „Prepáčte, úplne mi to vypadlo. Len mi dajte minútku na zrušenie stretnutia, na ktoré práve idem."

Bella si nepamätala, kedy naposledy zabudla na nejaké stretnutie. A či vôbec. Svoju prácu robila viac než špičkovo. Bola jednou z najmladších právničiek vo firme a už teraz bola súčasťou najdôležitejších stretnutí a úzko spolupracovala s vedením. Kvôli jej miestu by sa nejeden právnik v tejto firme pobil.

„Neruš to," usmial sa Lucian a naznačil jej, aby ho nasledovala do prázdnej kancelárie oproti tej Bellinej. „Dnes to zvládnem aj sám."

„Ste – si si istý?" Lucian už nejakú tú chvíľu trval na tom, aby mu v súkromí tykala. Po tom, čo ho už päť rokov stretávala na takmer dennej báze, mu už nevládala odporovať. „Študovala som si to už skôr, som pripravená."

„Ty si vždy pripravená," uškrnul sa Lucian a odhrnul si z čela neposlušný prameň vlasov. „Naozaj, choď na svoje stretnutie."

„Ďakujem," usmiala sa naňho Bella. „Sľubujem, že ti to nejako oplatím."

„Vlastne by tu niečo bolo," prehovoril Lucian, keď sa Bella otočila k dverám. Prekvapene zastala a vzhliadla k nemu. Lucian na ňu vrhol šteňací pohľad hnedých očí, ktorým šlo len ťažko odolať. „Strýko robí oslavu, okrem iného aj kvôli tomu, že môj bratranec Mathéo sa vráti z Talianska. Bol by som rád, ak by si mi robila spoločnosť. Je to zajtra."

Bella v duchu zaúpela. Nechcela si s Lucianom začať, ani len mu dať nejaký signál, ktorý by si mohol zle vyložiť. Lucian bol bezpochyby skvelý človek, ale taktiež kráčal v stopách Doriana Leigha. Tým si bola istá. A nechcela si život skomplikovať ešte viac, než už bol. „Lucian-,"

„Prosím, nesnaž sa ma odbiť vzťahom nadriadený – podriadená. Bude tam minimum ľudí z práce, prevažne tam bude rodina a rodinní známi. Neoslovil by som ťa, ak by bola čo i len najmenšia šanca, že by si sa tam mohla cítiť nepríjemne kvôli tomu, že som tvoj šéf. Bol by som veľmi rád, ak by si šla. Dorian by bezpochyby nemal žiadne námietky, za tie roky si ťa obľúbil."

Rodina a rodinní známi. Možno toto bola tá správna príležitosť. Ak tu bol niekto, kto patrí k leighovcom a nepracuje v Leigh Corporation, je celkom možné, že sa ukáže na oslave. Bola by škoda premrhať takú príležitosť. Ale...

Bella sa zhlboka nadýchla. „Dobre," prehovorila napokon a vyčarila najkrajší úsmev, na aký sa zmohla. „Čo si mám obliecť?"