Poslednú dávku som mal predvčerom. Heroín sa minul a včera som bol priveľmi zničený, než aby som šiel von a zohnal si nejaký ďalší. Tešil som sa, že sa mi vôbec podarilo vstať, dôjsť do kúpeľne a urobiť si niečo na jedenie. Vzhľadom na posledné dni to bol veľmi veľký úspech. Problém číslo dva bol, že mi pomaly dochádzali lieky. Mal som dosť už len na dva dni, čo znamenalo nevyhnutnú potrebu vyjsť von. Priveľmi som sa ale bál, že sa poberiem zlým smerom a zas skončím u dílerov, ktorých mená som dodnes nepoznal. Pracovali pre iných ľudí, než predtým ja.

Odkedy som Dannymu položil mobil, som sa mu ani neozval. Nechcel som ho otravovať. Vedel o mojom probléme a mne zostávalo len robiť to, čo povedal. Počkať na jeho návrat a následnú pomoc. Nejako sa dostať cez toto všetko, čo ma teraz neskutočne mučilo. Nedokázal som spať, úzkosť ma zmáhala skoro dvadsaťštyri hodín denne, príšerne mi slzili oči a hlavne ma všetko neznesiteľne bolelo. Snažil som sa to ale tíšiť liekmi na bolesť, ktoré som mal predpísané legálne. Trasenie rúk som postrehol hlavne keď som sa chcel napiť. Bolo ťažké udržať pohár bez toho, aby nespadol a neroztrieštil sa.

Najviac som však trápil aj tak svoje úbohé srdce. Lieky, heroín, nespavosť a neustála nervozita. Tým všetkým som si iba škodil a potom som sa čudoval, že mi je natoľko zle a ležím tu s pocitom, že každú chvíľku umriem. Všetko bolo proste zlé. Horšie, než by som si bol kedy myslel. Sypal som si popol na hlavu v očakávaní spásy.

***

„Neil..." Strhol som sa, keď odznelo moje meno. Konečne som po dlhých bezsenných nociach zaspal a oddýchol si. O to horšie mi ale bolo teraz, keď som sa prebudil. Všetko sa mi mazalo a motalo pred očami. Najhoršia ale bola zjavne halucinácia, ktorú som pred sebou videl. Pri posteli čupela alebo kľačala Megan, moja sestra. Pravú ruku mala položenú na mojom pleci, líca vyštípané od mrazu a oči jej podlievali slzy. „Čo sa tu dopekla stalo?"

„Ty nie si skutočná," dostal som zo seba ťažko. Nemohla tu byť. Určite nie. Všetko sa mi len zdalo. Neležalo sa mi dobre na bruchu, ale prevrátiť sa vyžadovalo veľa úsilia, čo zjavne videla aj Megan. Pomohla mi pomaly sa posadiť a zastrela žalúzie, ktoré sem prepúšťali až priveľa svetla.

„Volal mi Danny. Mal o teba veľký strach."

„Nie si naozaj tu, však nie? Toto...toto je len hlúpy sen." Videl som, nakoľko bojuje so slzami. Nechcela predo mnou plakať a ukázať tak nejakú slabosť. No išlo jej to veľmi ťažko. Pri pohľade priamo na mňa, akoby netušila čo robiť. Ja som ju chcel najviac zo všetkého objať. Konečne si vychutnať pocit nejakého bezpečia a hlavne lásky.

„Nie je to sen," odpovedala, veľmi opatrne sa načahujúc za mojou rukou. „Som tu. Prišla som. Kvôli...kvôli tebe." Nebolo mi jasné, kto z nás je vo väčšom šoku a kto z nás trpí viac. Bolelo pozerať sa, ako musí bojovať sama so sebou len pri obyčajnom dotyku. Nemalo by to byť takto. Nikdy sme sa nemali ocitnúť v takejto situácii, kedy mi nebude vedieť prísť na meno.

Ale predsa tu bola. Možno bola skutočná, ako hovorila, možno sa mi to len zdalo. V každom prípade som však už nebol sám. Na dosah ruky som mal sestru, ktorú som za posledné týždne videl už po druhé. Z jednej strany mi prišlo, že sa na mňa usmialo šťastie na aké som nárok ani nemal. Po toľkých rokoch som ju zas mohol vidieť a počuť jej hlas.

„Megan..." Chcel som jej toho toľko povedať. No moje sústredenie bolo niekde na bode mrazu. Ani posediačky som dlho nevydržal. Strašne ma bolel chrbát. „Veľmi ma to mrzí. Ja som nič z toho nechcel, prisahám. Nikdy v živote som nerobil nič preto, aby som ti ublížil."

„O tomto sa rozprávať nebudeme." Konečne sa končeky jej prstov obtreli o moju ruku. Striaslo ma od zimy, ale bol to príjemný pocit. Najpríjemnejší za poslednú dobu. Pocit, ktorý prerazil bariéru medzi všetkým, čo na mňa uvalil heroín. „Povedz mi, čo si si dopekla myslel, keď si bral ten heroín."

„Nechcel som trpieť. Aspoň chvíľku."

„Lebo toto trápenie nie je, však?" opýtala sa s nadvihnutým obočím, obzerajúc sa naokolo. Môj podkrovný byt bol malý, ale úplne mi stačil. Pod strešnými oknami som mal veľkú posteľ, v jednom rohu malú kuchyňu a v druhom dvere do kúpeľne. Všetko nevyhnutné a žiadny zbytočný luxus, alebo ja neviem čo. Počas rokov som si to tu urobil také, aké som chcel. Vymaľoval som steny na tmavú červenú, položil som čierny koberec, naproti posteli si na stenu povešal svoje tri gitary a tak. Aby mi to tu skutočne pripomínalo nejaký ten domov. „Koľko dávok si asi mal?"

„Asi desať. Včera a dnes nič." A preto som pomaly sotva dýchal. Najviac kritický mal byť prvý týždeň, počas ktorého sa ešte heroín vyplavoval z tela. Dva dni som už mal skoro za sebou. To najhoršie...to najhoršie pomaly odznelo. Už som musel len vydržať a nenechať sa zas stiahnuť na samé dno.

„Je ti veľmi zle?"

„Radšej by som sa stiahol z kože, ako než by som sa mal cítiť takto," odpovedal som úplne pravdivo a bez váhania.

„Dobre, dobre. Niečo vymyslíme, hej? Dám ťa dokopy a všetko bude v poriadku." Donútila sa k úsmevu, ktorý sa po chvíľke odrazil aj v jej očiach. V očiach, ktoré som miloval najviac na celom svete. Hrali do podobnej farby ako tie moje. Do modrej, ktorá bola o niekoľko odtieňov bledšia a celkovo jemnejšia. Kým ešte mala svoje prirodzene ryšavé vlasy, vytvárali krásny kontrast. „Kedy si naposledy niečo jedol?"

„Niektorý deň. Asi včera." Presne som si nespomínal. „Nie som hladný." Jedlo bolo to posledné, na čo som dokázal myslieť. Bol som skôr smädný. Vody som za posledné dni vypil toľko, že som ani nemal byť prečo hladný.

Nechcel som Megan pustiť, ale keď si ruku vyslobodila, mlčal som. Radšej som si zas pomaly ľahol a sledoval ju, ako si vyzlieka kabát a vyzúva čižmy pri dverách. Následne sa vrátila ku mne, vzala mi pohár z malej komody vedľa postele a priniesla mi doň čerstvú vodu. Priamo na mňa sa však ani nepozrela. Nie, žeby sa očnému kontaktu vyhýbala náročky, ale bola priveľmi zaneprázdnená rozhliadaním sa naokolo. Nikdy predtým tu nebola, nevedela ako žijem. Kým sme ešte boli spolu, mali sme maličký byt inde. Približne rovnakej rozlohy ako tento, no na opačnom konci mesta.

„Kedy si sa naposledy sprchoval?"

„Niektorý deň."

„Tak poď." Pokýval som hlavou, no potom som sa podvolil. S jej pomocou som sa pomaličky postavil na nohy a urobil prvé kroky. Zo skrine pri vchodových dverách som si vyhrabal nejaké čisté oblečenie a potom sa dopotácal do kúpeľne. Megan som uistil, že to zvládnem sám, hoci som si priveľmi neveril. No opretý o stenu som akosi sprchu zvládol. A padla mi aj dobre. Teplá voda bola na moje ubolené svaly to pravé. Oveľa lepšia, ako nejaké lieky proti bolesti.

Riadne som sa poumýval, umyl som si vlasy aj so zubami a až potom sa na seba pozrel do zrkadla. S uterákom okolo pása som sa zaprel do krajov umývadla a doprial si chvíľu, aby som rozpoznal vlastný obraz. No akoby som to ani nebol ja. Bol som hrozne bledý, oči mi stále slzili a zreničky som mal fakt badateľne rozšírené. Taký ten typický znak užívania heroínu. Ruky sa mi ešte stále triasli, no bez väčších problémov som sa poobliekal a pomaly sa vrátil späť za Megan.

„Sprcha padla dobre," povedal som, sadajúc si na posteľ. Spal som fajn, ale únava bola stále veľmi silná. Preto som sa zvalil späť medzi vankúše a pozakrýval sa. Mne osobne tu bola zima a to nebolo otvorené ani okno. Megan postávala chrbtom ku mne a niečo robila pri kuchynskej linke.

Bolo to také neuveriteľné. Nebolo by mi napadlo, že ju tu niekedy uvidím. Nie v tomto byte a rozhodne nie za takýchto okolností. Neveril som tomu, žeby prišla čisto kvôli Dannyho strachu o mňa. Aj ona sa bála a preto teraz bola v rovnakej miestnosti ako ja. Aj napriek tomu, že ma minule nechala v nemocnici bez toho, aby som jej niečo mohol vysvetliť. Lebo aj napriek zraneniam som bol v lepšom stave ako dnes. Najradšej by som sa bol zakopal pod zem, to by bolo určite príjemnejšie ako toto.

„Si tu s manželom?" Snažil som si spomenúť na jeho krstné meno, ale v tej chvíli to bolo nemožné.

„Nie, Jonathan zostal doma. O niečo lacnejšiu letenku mi vybavila jeho mama. Pracuje na letisku, na pasovej kontrole."

„Ako ste sa zoznámili?" Chcel som o tom vedieť všetko, absolútne všetko. Len aby som si bol istý, že žije medzi ľuďmi, kde jej bude dobre. Želal som jej len to najlepšie. Nekonečné šťastie vo všetkých smeroch.

„Odtiaľto som sa odsťahovala do Toronta. Spomínala som si na časy, kedy sme tam ešte chodili za maminými rodičmi. To mesto mi ako jediné prišlo dosť bezpečné a stabilné na to, aby som začala odznova." Pomaly sa otočila ku mne, prebodávajúc ma tými nebeskými očami. Takto, keď sa jej s tvárou pohrávali tiene, vynikla dominujúca únava a nervozita. Určite sem nešla s ľahkým srdcom. Nie, ak vedela čo ju zjavne čaká. „Prešla som si niekoľkými zamestnaniami, niekoľkými podnájmami, kým som si konečne našla niečo stabilné. Na veterinárnej klinike hľadali novú recepčnú a čuduj sa svet, dostala som to miesto práve ja. Vieš, že som stále milovala zvieratá ." Prikývol som. Keď som bol malý, mali sme dvoch psov. No jeden utiekol a druhý...doplatil na otcove opilecké výstupy.

„Minule si spomínala, že on s otcom trénujú psov."

„Áno. Spoznali sme sa, keď prišli so šteniatkami na prehliadku. Hneď na druhý týždeň, ako som tam pracovala." Keď sa jej pery zvlnili do úsmevu, niečo to vyvolalo aj vo mne. Bol som však natoľko otupený a vyčerpaný, že som ten pocit nedokázal pomenovať. Nedokázal sa dostatočne prebiť cez všetko negatívne a preto sa veľmi rýchlo vytratil do ničoty. „Ty máš nejaké dievča?" Pokýval som hlavou. Mal som len dievča, ktoré som chcel ale ktoré malo niekoho iného. Niekoho lepšieho.

Chvíľku sme sa na seba ešte bez slov pozerali a potom sa mi zas otočila chrbtom. Ja som volil úplne rovnakú taktiku. Otočil som sa k nej chrbtom, zakryl sa až po krk a zavrel som oči. Ak by sa mi podarilo zaspať, bolo by lepšie. Nič by ma netrápilo a nebolelo. Nemusel by som myslieť na to, že toto som si celé spôsobom sám a vedome. Lebo pri prvej dávke som bol plne pri zmysloch. Vedel som, čo do seba pichám a kam ma to dostane. A rovnako som to vedela aj pri každej ceste za dílermi. Lebo na tú som ako zázrakom stále našiel dosť síl.

***

Noc bola prechádzka peklom. Budil som sa skoro každú hodinu s pocitom, že budem vracať. Nešlo zo mňa ale nič, až na slzy. Tie som ronil, akoby mi za to niekto platil. Bol som v takých bolestiach, že to inak nešlo. Až som zaťatými päsťami občas pre úľavu tresol do matraca, aby som tak troška odbúral to napätie. Dal by som aj nemožné za ďalšiu dávku heroínu, ktorá by toto všetko umlčala a zas mi dopriala pár hodín pokoja.

Sestra spala na sedačke pod mojimi gitarami. Preto som musel byť veľmi, veľmi potichu. Nesmel som bolestne skučať, keď som sa staval na nohy a snažil som sa obliecť. Nebolo ešte tak neskoro, aby som ich tam nenašiel. A mal som ešte nejaké peniaze, za ktoré by som kúpil slušnú dávku. Dokonca na dva, možno aj trikrát. Maximálne opatrne som si obliekol kabát, ale problém nastal keď som sa obúval. V predklone som nevydržal dosť dlho na to, aby som si natiahol topánky. Zatočila sa mi hlava, pred očami sa zatmelo a ja som vrazil hlavou rovno do dverí, pozdĺž ktorých som sa potom zosunul na zem. Potichu som zanadával, v snahe pokračovať vo svojom pláne. Musel som...musel som sa aj napriek všetkému dostať von. K ďalším drogám.

„Neil..." dostala zo seba Megan rozospato. Nebol som dosť rýchly na to, aby som vypadol. Ona sa prebrala oveľa skôr a okamžite ma uvidela, ako tam sedím. S uslzenými očami a výrazom úplnej beznádeje. „Kam prosím ťa ideš?"

„Nechaj tak," precedil som nahnevane pomedzi zuby. Nehneval som sa ale na ňu. No na seba.

So zaťatými zubami som sa chcel vyškriabať na nohy, no to nešlo. Iba som sa odlepil od dverí a o niečo sa pokúsil, už sa mi znova zatočila hlava a musel som sa oprieť. Megan to videla, lebo v momente kľačala pri mne, so smrteľne vydeseným výrazom v očiach. Presne takto sa zvykla na mňa pozerať pred, ale aj po operáciách či nejakých vážnejších zákrokoch. Vydesene a bezmocne. Natoľko mi stále chcela pomôcť, ale nemala ako. Mohla len dlhé hodiny presedieť pri mne a držať ma za ruku, kým ja som preklínal existenciu všetkého. Dopekla...akoby to celé bolo len včera. Poslednú operáciu som mal dva mesiace predtým, ako sa rodičia rozviedli. Veľmi živo som si na to spomínal. Na tie prvé dni, počas ktorých sa vyskytlo veľa komplikácii a seriózne hrozilo, že zomriem aj napriek úspešnosti zákroku. Vtedy pri mne sedela nonstop. Nenechala sa poslať preč nikým, lebo sa priveľmi bála čo so mnou bude. Bála sa, že ak odíde a následne príde späť, už tu nebudem. A kto vie? Možno keby nie je pri mne a ja som neustále necítil jej lásku a podporu, zabalil by som to. Povedal by som si dosť a konečne sa prestal trápiť.

„Dýchaj," povedala potichu, berúc moju tvár do dlaní. Chcel som sa jej vykrútiť, odstrčiť ju a ísť po ten prekliaty heroín, ale to som urobiť nemohol. Už som jej nedokázal ublížiť, ani keď ja sám som mal pocit, že sa po mňa smrť načahovala. „Hlavne nepanikár a zbytočne sa nestresuj. Toto všetko prejde. Za pár dní, ale prejde."

„Nevydržím to."

„Ale áno. Zvládol si oveľa ťažšie veci, ako je táto sračka. Drogy nie sú to, čo ťa dostane do hrobu, počuješ ma?" Prikývol som. Snažil som sa držal rovnováhu, sedieť bez pomoci dverí za mojim chrbtom, ale bol to len ďalší neúspech. S tmou pred očami som sa zvalil sestre priamo do náruče a opäť nechal slzy, aby mi stiekli po lícach. Nechty som zatínal do dlaní, potláčajúc krik. Veľmi som chcel kričať, vrieskať z plných pľúc. Rozmlátiť úplne všetko naokolo. „Hlavne prosím neplač. Prosím."

„Musím ísť na ďalšiu operáciu. No...no ja už nechcem. Veľmi sa bojím."

„Kedy?" Myslel som si, že sa odo mňa odtiahne. Hocičo, len aby sa ma nemusela prehnane dotýkať. Lenže ona okolo mňa pevne ovinula ruky a tou pravou ma pohladila zozadu po krku. Nežne si moju hlavu pritisla k hrudi, následne ma bozkávajúc do strapatých vlasov. Tuho som pritom zavrel oči, prežívajúc každučký okamih. Lebo toto bolo niečo veľké.

„Dátum nie je." Hrdlo mi zvierala príšerná úzkosť, ale dokázal som jej to všetko povedať. Slová, ktoré v ordinácii nedávno padli a ktoré som sa snažil dostať z hlavy. Lebo kým som si sám nepripustil, že je všetko úplne zle, dovtedy som to až tak nevnímal.

Megan ma veľmi trpezlivo počúvala, hladkala ma pritom po chrbte a bozkávala ma do vlasov. Až o niekoľko minút som si všimol, že tiež plače. Na dôvod som sa jej ale nespýtal. Len som zodvihol hlavu a pobozkal ju na líce. Neveril som, že sa tohto ešte niekedy dočkám. Takéhoto priameho prejavu lásky od mojej milovanej sestry. Lebo keby okrem nej nič v celom vesmíre nemám, bol by som dokonale spokojný. Bola mojim všetkým, či sme už spolu vychádzali alebo nie.

„Veľmi ťa ľúbim, aj napriek všetkému. Vždy som ťa ľúbila, nech už sa dialo medzi nami čokoľvek. A nemysli si, že som sa za tie roky kvôli tebe netrápila. No nedokázala som ti odpustiť, nech som už chcela akokoľvek."

„Snažil som sa ti pomôcť. Ja som...ja som to nechcel dovoliť." Chcel som aby povedala, že to vie. Že to vedela celé tie roky, len zlosť a hnev jej zastreli myseľ. No nepovedala to a preto bolo veľmi otázne, či mojim slovám verila.

„Mal by si si ísť ľahnúť," povedala nakoniec po niekoľkých minútach ticha. Proste sme sa držali toho druhého a plakali. To bolo maximum, na čo sme sa zmohli. Aspoň teda ja. „Poď." Veľmi opatrne mi pomohla na nohy, vyzliekla mi kabát a pomohla mi do postele. Mne pred očami ešte stále tancovali tiene. Pri skoro každom pohybe hlavou.

„Ako si sa vôbec dostala dnu?" Nepadlo mi to až teraz, keď som si líhal a hádzal za hlavu svoje plány na kúpu heroínu v tmavej uličke. Predsa len...prebral som sa na podnet, že ku mne hovorila. Takže ja som ju pustiť dnu nemohol.

„Danny mi povedal, kde nájdem náhradný kľúčik."

„Jasné." On to vedel. Vedel, že ten maličký zvonček pri dverách nefunguje a je tam pre čisto praktické dôvody. Dal sa odchýliť a v malej diere medzi tehlami za ním, som schovával náhradný kľúč. Pre každý prípad. „Len sa mi to zdá, alebo je tu až priveľmi teplo?" Zvláštne, lebo ešte niekoľko hodín dozadu som mal pocit, že zamrznem rovno na mieste.

„Mne teplo nie je."

„No mne až priveľmi." S ťažkosťami, ale zhodil som zo seba tričko. Modriny a stopy po boji s Russelom sa mi ešte stále nezahojili úplne. Miestami boli viditeľné viac, miestami menej. No jazvu na hrudi som mal najškaredšiu zo všetkých. Tá sa stále nezahojila a už mi hrozilo, že ju zas budú musieť otvoriť.

„Ten kozorožec..." zašepkala zrazu, sotva som si ľahol. „A tie čísla...to je môj dátum narodenia." Prikývol som. O tomto tetovaní netušila. A zjavne netušila ani to, že ten maličký jeleň, či sústava planét, zdobia moju kožu tiež kvôli nej. Len aby som si ju každý deň niečím pripomenul.

„To aby som ťa mal istým spôsobom neustále pri sebe." Striaslo ma, keď sa končeky jej prstov nežne dotkli môjho chrbta. Bolo to také opatrné a plné lásky zároveň. Niečo, pričom som spokojne privrel oči a aspoň na pár sekúnd potlačil chaos sveta okolo nás.

Veľmi viac som jej toho už nepovedal. Bol som rád, že som dokázal zostať ležať. Tak príšerne som túžil po ďalšej dávke, až to bolo smiešne. No nesmel som. Nesmel som. Nemohol som prekročiť prah tohto bytu. Dlho som ležal len tak, hľadiac do steny. Megan pritom sedela potichu vedľa mňa. Sledovala, ako sa nepokojne vrtím, zatínam päste a hryziem si do spodnej pery. Všetko kvôli nervom a nepokoji, ktorý sa blížiacim svitaním len a len stupňoval.

No vydržal som ďalší deň. A potom ďalší a ďalší. S prítomnosťou sestry sa mi podarilo prečkať to najhoršie. Veľa som sa síce ešte naplakal, párkrát som si päsťou buchol do steny a riadne si zakričal, ale zvládol som to. Po skoro týždni mi bolo konečne o poznanie lepšie. Dokázal som do seba dostať nejaké jedlo, úzkosť a agresivita ma nechali konečne na pokoji a troška sa mi vrátila aj sila. No a najväčšia výhra? Konečne sa mi nemotala hlava. Mohol som sa posadiť bez toho, aby mi všetko sčernelo pred očami. Megan mi zašla do lekárne pre lieky, aby som ja nemusel chodiť ešte von. Necítil som sa na to a preto boli podobné veci na nej. Bola mi neskutočnou oporou vo všetkom. Dohliadala na každý môj krok a keď bolo najhoršie, pokúšala sa ma upokojiť rozprávaním príhod z detstva. Mali sme veľa pekných spomienok, ktoré som si vďaka nej veľmi rád oživil. Hlavne ak mi pomohli sa dostať cez to najhoršie.

***

„Môžeme si sadnúť na chvíľku?" opýtal som sa zadýchane po dobrej polhodine chôdze. Nevládol som ďalej bez toho, aby sme si nedali chvíľku prestávku. „Pár minút," uistil som ju. S náznakom úsmevu prikývla, nasledujúc ma k drevenej lavičke, z ktorej niekto zmietol sneh.

Po veľmi dlhom čase som bol po prvé vonku. Megan si požičala auto a odviezli sme sa na miesto, ktoré som už poriadne dlho nevidel. K jazeru, kam sme ako deti chodili veľmi často. Akosi sme sa zhodli na tom, že prechádzka pri nádhernom Lake Louise, ktoré vyrážalo dych svojou doslova azúrovou vodou, alebo horami tiahnucimi sa povedľa brehov, padne dobre. Tu sme mohli majestátne hory obdivovať v ich plnej kráse. Mount Temple, Mount Whyte či Mount Niblock...všetky sme mali ako na dlani. Sneh sa držal veľmi slušne, hlavne na vrcholoch hôr. Celé okolie ale pôsobilo rozprávkovo. Veľká plocha hladiny jazera bola pod ľadom, ktorý ľudia využívali na korčuľovanie. Niektorí sa vybrali na prechádzku ako my, alebo sa len posadili do kaviarne hotela a obdivovali túto krásu z príjemného tepla. Vzduch nebol až tak chladný, pofukoval slabí vetrík, no teplo vyzeralo rozhodne inak. Ja som však čerstvý studený vzduch v pľúcach veľmi uvítal.

„Večer už príde Danny," povedala zrazu. Volali sme spolu včera a všetko dohodli. Prácu mal hotovú a predvčerom sa vrátil z Anglicka konečne domov. S kolegom tam zbieral informácie a pracoval na článku o jednom zo svetoznámych cestovateľov a fotografov, ktorý sa iba nedávno vrátil už z tretej cesty okolo cesta. A práve Danny bol jeden zo šťastlivcov ktorého vybrali, aby s ním šiel urobiť sériu rozhovorov a potom dal dokopy články. Robiť pre cestovateľský magazín, čítaný po celom svete, bol už dlho jeho sen. Preto sa tak držal kariéry novinára, hoci žurnalistiku nikdy nevychodil. Mal proste talent na písanie a veľké ústa, ktoré ho dostali hocikam. Komunikatívnosť bola predsa len veľmi dôležitá v tomto smere. „Pôjdeš s ním do Oregonu?"

„Bojím sa tu zostať sám. Stále som na veľmi tenkom ľade."

„To bez debaty." Obaja sme pohľady upreli pred seba. Aj napriek všetkému, som medzi nami cítil ten neskutočný chlad. Obaja sme sa veľmi snažili, hlavne Megan, ale nič nebolo ako predtým. Komunikácia viazla miestami až priveľmi. „A aj ja budem pokojnejšia, ak budeš pod dozorom a ďaleko od tohto tu." Prikývol som. Vzdialenosť od Clary mi asi tiež len prospeje. Ešte by som urobil tú hlúposť a šiel za ňou v takomto stave. To som nesmel urobiť. Nemohol som jej už ublížiť.

„Kým tu nebudem, asi dám byt do prenájmu. Aspoň tak si niečo zarobím."

„Koľko chceš byť preč?" Mykol plecami. Nemal som ani poňatia. Pár mesiacov, alebo dokedy ma tam proste strpí. Poprípade do doby, kým mi nebude tak nanič, že ľahnúť si na operačný stôl nebude posledná, najkrajnejšia možnosť. Alternatív bolo veľa a ja som netušil ktorá z nich bude tá správna.

Vedel som len toľko, že toto je náš posledný spoločný deň. Dnes ráno mi Megan povedala, že večer odlieta späť domov. Už ma tu nebude nechávať osamote a v tom najviac biednom stave. Bude môcť pokojne nasadnúť do lietadla a vrátiť sa k svojmu manželovi. K svojmu novému životu. Párkrát som ich počul počas týždňa telefonovať a...robilo mi to radosť. Zhovárali sa spolu veľmi dlho a ona sa neustále usmievala. Milovala ho a bola s ním šťastná, to skryť nedokázala. Chvalabohu teda.

„Veľmi si vážim, že si prišla a strpela to tu so mnou. Viem, že to nebolo ľahké a o to viac si tvojej pomoci cením." Byť na jej mieste, nevydržal by som s niekým ako ja. Nie v tom stave v akom som bol. Mala so mnou dozaista viac starostí, ako keď som bol malý a neposedel som na jednom mieste. „Nemusela si to robiť."

„Ale chcela som. Neodpustila by som si keby sa ti niečo stane len preto, že ja som nehodila hrdosť za hlavu a neprišla som." Keby som sám, dnes tu nesedím. Váľal by som sa doma v tme, v ukrutných bolestiach a s dopichanými rukami. Dozaista by to tak bolo. Ešte ani teraz nebola žiadna záruka, že vydržím a silou mocou si niekde nezoženiem ďalšiu dávku. No musel som dúfať a snažiť sa zo všetkých síl. Už som sa nikdy nechcel cítiť tak, ako posledné dni. No bolo v nich aj niečo dobré. Trpel som ako pes, no aj tú najhoršiu bolesť zmierňovala jej prítomnosť. Dievča, na ktoré som sa pozrel so skutočne úprimným úsmevom a nekonečnou láskou. Na moju sestru...Megan Sofiu Ramosovú.

Odteraz už o Neilovi viac v hlavnom príbehu :)