„Už som ti to hovoril minule. Nedrž ju jak čaj na podšálke. Takto, vystri ruku," poúča Maťo Aki, zatiaľ čo stojí za chrbtom dievčaťa a ona neisto zviera jeho Sig Sauer GRS, ktorý jej požičal. „Ľavačku daj na pravú, dlaňou proti prstom," navigoval jej ruky.

Bol to komický obraz, pretože mu siahala sotva po prsia a bol tri razy taký široký ako ona, takže sa musel prehnúť, aby k nej dočiahol. Hoci za tie roky, čo ležal v márnici mierne schudol, posledné mesiace už jeho váha zostávala konštantná.

"To je ono, pokrč kolená a prehni sa trochu dopredu. Nezvieraj ju tak, iba si vychýliš zámer dohora. Okrem toho, si ghúl, spätný ráz takmer nepocítiš." Maťo spokojne pokýval hlavou. „Dobre a teraz ju natiahni, ako sme sa učili."

Aki zatiahne za záver, v podzemí to ostro pleskne.

„Tak, zamier na tamtú stenu," ukáže Maťo. „Sústreď sa na mušku. A stlač spúšť."

Kladivo naprázdno cvakne. Dievča sa otočí k nemu a podáva mu zbraň, načo sa zazubí ako jelito.

„No, pre začiatok to nie je zlé," skonštatuje Maťo a poťapká ju po hlave.

Voči Nataši by mu to pripadalo trápne ale pri Aki si to mohol dovoliť bez výčitiek svedomia. Podľa Sovu sa jej mentálny vek pohybuje na úrovni šesťročného dieťaťa a on si na to až podozrivo rýchlo zvykol. Niet divu, po toľkých poškodeniach mozgovej kôry.

„Zahráme si niečo?" nadhodí Aki po tom, čo si Maťo vezme zbraň.

„Prečo nie? Máme chvíľu času. Čo tak Crasha?"

Za tých niekoľko mesiacov sa Maťo dokázal naučil pohybovať tam vonku a splynúť s mestom. Pre neho to bola ďalšia hra; kľúčom k úspechu je pochopiť pravidlá. Pretože potom, ak už ich dokonale ovláda, môže s nimi skúšať vybabrať.

Na pásku sa dalo zvyknúť ľahko, na ten pocit, že je všetkým na očiach, však nie. Čo platilo i doslova. Doktorovi sa podarilo vybaviť mu doklady a každý mesiac musel posielať hlásenie na probačný úrad pre ghúlov. Neexistovala možnosť, že by mohol vycestovať, získať špeciálne cestovné povolenie bolo pre ghúla ako on takmer nemožné, rovnako tak sa čo i len priblížiť k akémukoľvek miestu, kde visela ceduľa Ghúlom vstup zakázaný.

Stal sa podradnou zložkou spoločnosti. Tolerovaný, ale nie akceptovaný. Integrovaný, ako by sa dalo povedať. Hitler by pri pohľade na súčasný systém zamdlel blahom a Kim Čong-Un dostal niekoľkohodinovú erekciu. Pretože tento systém fungoval. Dokonale a bezchybne, ako naolejovaný, zvrátený stroj.

A hoci si to Maťo nechcel priznať, zasiahlo ho to. Bol ghúl, predátor, stvorený k lovu a zabíjaniu. Teraz skončil zredukovaný na podradnú bytosť, na ktorú sa jeho niekdajšia korisť dívala zvrchu. Na ulici, pri nákupoch, všade mu bolo ticho, no zreteľne dávané najavo, že je niečo neželané.

Doktor Sova mu zohnal i prácu – vo firme na likvidáciu zdravotníckeho odpadu v nemocniciach. Samozrejme, že vykonával tú najpodradnejšiu robotu. Čo znamenalo zbieranie nádob a vriec a nakladanie i vykladanie. Na vodičák mohol zabudnúť, vždy sedával vzadu s nákladom. Čo tiež ale znamenalo, že sa za ten čas stihol porozhliadnuť a získať pár zdrojov informácií.

Dokonca sa mu občas pošťastilo potiahnuť si nejaký šťavnatý zbytok po amputácií pre seba alebo Aki, ktorá vyžadovala dennú dávku. Raz darmo, extrémne rýchly metabolizmus Revenanta bolo treba udržiavať. Umelé mäso, alebo skôr zmes tomu podobná, bolo inak na prídel.

A tak sa Maťo stal súčasťou systému, navonok poctivý ghúl, ktorý strávi večný život splácaním svojho dlhu ľudstvu.

Zanesené pánty na dverách podzemnej márnice zaškrípali. Maťo s Aki sa ani neobťažovali obzrieť od rozohraného levelu. Sem predsa nik nechodil.

„Nazdar vospolok," zadelil Maťo od chrbta a Aki zamávala.

„Odprisahal by som, že to teplo spomaľuje tok času alebo čo," utrúsil Sova. „Všetko plynie neuveriteľne pomaly. Leto je tohto roku obzvlášť horúce."

„Byrokracia je peklo," ponosuje sa Nataša a hodí kabelku na stôl. „Prečo som vôbec zobrala pozíciu doktorovej asistentky? Na toto nie som stavaná. Tri hodiny sme čakali na jedno tlačivo, mala som chuť to tam vystrieľať," skuvíňa s výrazom utrpenia ako Ježiš na kríži.

„Máte už plány na víkend, mládež?" vyzvedal Sova.

„Nuž, ako obvykle," odvetil Maťo po tom, čo prišiel o posledný život a hodil otrávene ovládač na polorozpadnutý gauč, ktorého pružiny sa mu zarezávali do zadku. „Strávime ho zalezení v tejto všivavej diere. Ostatne, ako minulý. Rovnako, ako ten predtým."

Chýbal mu Necropolis, nie snáď pretože sa tam mohol s Andrejom a ostatnými strieskať do nemoty ale preto, lebo nebolo lepšie miesto, kde stretnú pár známych tvári a vypadnúť od šedivej nudy.

„Aki to už celkom ide, budeme pokračovať s rozborkou a čistením zbrane. No tak, ukáž doktorovi," povie jej. Tá nadšene prikývne, až jej cop nadskočí a predvedie skvelý strelecký postoj s imaginárnou zbraňou.

Sova uznanlivo pokýve hlavou, no od Nataši sa mu dostane len podvihnutého obočia.

„A keď sme už pri vás, nainštaloval som vám ten nový prehliadač a VPNku, v sieti budete prakticky nevystopovateľní. Tiež by sme mali vyriešiť mobily, cez víkend zbúcham aplikáciu pre šifrované hovory. A čo sa vás dvoch týka, občas skúste ísť sem inou cestou ako obvykle. Najlepší spôsob ako zistiť, či nemáte spoločnosť."

Nataša si prekrížila ruky a Maťovi neunikol jej zamračený pohľad.

„Vysvetlíš mi láskavo, čo to má znamenať?" osopila sa na neho bez varovania. „Sotva si sem došiel a už si tu začneš zavádzať svoje móresy?"

Maťo ju obdaroval zubatým úsmevom, ktorým sa snažil zamaskovať zaskočenie.

„Pozri, Nat, toto ničomu neuškodí. Je to úplne štandardný postup. Sme fakticky na nepriateľskom území. Ostražitosť nikoho ešte nezabila."

„Neviem, či si to uvedomuješ," odsekla Nataša, „ale prežili sme v tomto meste šesť rokov. Šesť rokov bez jediného problému. Neviem, čo si o sebe myslíš. Chceš tomu začať šéfovať, alebo čo?"

Doktor Sova sa preventívne tváril, že neexistuje.

Maťo si odfrkol. „Šéfovať? A čomu?" vyštekol s posmechom a roztiahol ruky. „Kto sme my? Žiaden odboj. Nič také neexistuje. Za ten čas, čo tu som, tu sok stihol zistiť, že nikto sa k ničomu nezberá. Sme pohrobkovia zo starých čias. Z tých, ktoré za niečo stáli. Preto sa snažím prežiť, aby z tej doby niečo zostalo. My sme história a tá nesmie byť zabudnutá."

„Ty žiješ v minulosti," povzdychla si Nataša a vykročila k nemu. „Už nie si vojak, Maťo. Si bývala guma, ktorá sa nevie vyrovnať so svojou situáciou."

Maťo skrivil ústa a pozdvihol bradu.

„Fajn," zašomral, snažiac sa nedávať najavo, ako veľmi sa ho to dotklo.

Nie raz sa pristihol, ako si praje, aby toto všetko bol iba ďalší výplod jeho mozgu, zatiaľ čo on nerušene spí pod vrstvou prachu v niekdajšej márnici. Nerád si priznával, že sa prebudil do sveta, na ktorý vonkoncom nebol pripravený. Všetko mu pripadalo tak nejak vzdialené a odcudzené. A zo všetkého najviac Nataša.

Zmenila sa. A ja si, pri všetkých bohoch, neviem domyslieť, čo sa jej prihodilo za tú dobu.

Keď už sa Nataša chystala vypariť, dokvitol k ním Sova, naprávajúc si plášť.

„Mládež, no tak, toto nie je treba," zadelil tým svojím tónom starostlivého tatka. Nataša si povzdychla po druhý raz, Maťo sa tváril akoby sa nechumelilo. „Keď už sme tu, je jedna vec, ktorú by sme mali prebrať."

Maťo už tušil, kam tým doktor smeruje.

„Vie, hovoril sme o tebe s Maťom," pokračoval.

Nataša si opäť prekrížila ruky a zamračila sa. „Ale nehovorte?" precedila pomedzi tesáky. „Takže ide o mňa? Že?" strelila pohľadom po Maťovi. „No tak, len to vyklopte! Chcete povedať, že ja som tu faktor. Problémový element, čo?" vyštekla rozčertene.

„Nat, vychladni láskavo! Správaš sa ako zasrané decko!" zvýšil hlas Maťo, čo bol úkaz taký neslýchaný, že aj muchy nad lampou prestali bzučať. Aki vykukla spod gauča, Nataša iba naprázdno prehltla, nespúšťajúc vyjavený pohľad z neho.

„Ehm, pozri..." začal Sova, no Maťo ho predbehol.

„Reiner, tvoj foter, je tam vonku. A on a ďalší, majú svet pod palcom. Pozri, čo s ním urobili pred šiestimi rokmi."

„Čo sa ti Maťo snaží naznačiť je, že si sa šesť rokov mohla skrývať, pretože to dovolil. Možno bol zamestnaný niečím iným, možno niečo plánoval. Ale ver mi, že ak sa ťa rozhodne nájsť, urobí to lusknutím prstu."

„Vtedy v Helixe," ozval sa Maťo po chvíli, „som s ním hovoril. Tesne predtým, než som sa pobral do hajan."

Nataši sa rozšírili oči. „Takže... to on vypustil fextov na nás?" otvorila zdesene ústa.

„Nie, nie," opravil ju rýchlo. „V tom mal prsty ten chumaj, Jozef. Ale Reiner vedel o každom našom kroku. Od samého začiatku. A pravdepodobne aj o Evelininom a Andrejovom, kým som bol tuhý. A aj tvojom."

„Nejde len o teba, Nataša. Ale i o ňu." Doktor Sova sa pozrel smerom k Aki, ktorá sa nikým nerušená vrátila k hre. „Nepochybujem, že ak by o nej dozvedel, zbavil by sa jej okamžite."

Jej príbeh nebol zvlášť komplikovaný.

Po smrti Eveliny vyzdvihli Andrejovi muži okrem jej tela a pozostatky Revenanta, ktoré zostali ležať na ceste, kam ju Andrej vyhodil oknom. Tak sa dostali až k Sovovi.

Aké bolo jeho prekvapenie, keď po týždni otvoril vrece a tam z neho namiesto hromady kostí a tkaniva pozeral pár strieborných očí v lebke obrastenej zbytkami svalstva a ciev.

Telo Revemanta a jeho regeneračne schopnosti boli skutočným zázrakom. I keď z jej tela, vrátane mozgu nezostalo prakticky nič, vďaka tomu, že mozgový kmeň zostal z väčšej časti neporušený; dokázalo sa z toho mála kúsok po kúsku znova doslova poskladať. Chcelo to ešte veľa času i mäsa, aby sa nakoniec dokázala pohnúť a potom i vstať.

Vtedy sa Aki narodila. Bez spomienok, bez minulosti a bez vedomia o svojom niekdajšom ja. Povstala z toho vreca na mŕtvoly ako tabula rasa a rovnako ako dieťa, sa musela všetko učiť od základu.

„Takže," povzdychla si Nataša, keď stáli okolo dokumentami a pitevnými protokolmi zaprataného stolu doktora Sovu, „na čom stojíme?" Navonok sa začínala zmierovať so svojou situáciou.

„Po prvé, Reiner vládne mocou Alphy," začal Sova.

„Progenitor," zaplo to Maťovi. „Náš spoločný predok; ghúlov i fextov. Prvotný zdroj."

„Ale čo z toho pre nás vyplýva? A prečo je tak nebezpečný?" nedalo to Nataši.

„Bola si predsa pri tom," odvetil doktor. „Vtedy v prístave, keď vám Reiner Alphu vzal."

„Hej," odvetila Nataša. „Fextovia sa vynorili odnikadiaľ, náhle ich bolo všade plne. Ako keby čakali... Vy myslíte, že to nebola náhoda?"

„Z toho, čo Andrej povedal, dokázal ovládať celú hordu a čiastočne i ghúlov. Andreja zatavil do chitínu bez toho, aby len pohol prstom."

„Takže mám tiež prúser," povzdychol si Maťo. „Ale toto, čo hovoríte, to mi príde pritiahnuté za vlasy. Ovládať ich len myšlienkou?" ukázal si na spánok.

„Modlime sa, aby sme sa o tom nemuseli presvedčiť," povedal Sova.

„Čo je vlastne ten Reiner zač?" nahodil Maťo a prekrížil si ruky. „Je to človek, alebo ghúl?"

„Z toho, čo mi povedal Andrej," povzdychol si doktor, „niečo horšie. Ukážem vám jednu vec," povedal a podišiel k stene pred mraziacimi boxami.

Pazúrom zapáčil do špáry v zažltnutej kachličke a z priestoru v stene vytiahol čierny SSD disk.

„Darček od Andreja s Evelinou po ich návšteve Rakúska. Za prechovávanie tohto by sme nafasovali trest smrti, pokiaľ by nám Reiner osobne neprišiel sťať hlavy ešte pred súdom." Obzrel sa pri tom, ako keby mal Reiner už-už vyskočiť spoza rohu.

Zapojil disk do počítača a zadal heslo, potom našiel tú správnu zložku.

Všetci, dokonca i Aki, ktorá medzičasom dokvitla, sa natlačili pred monitor a sledovali video, ktoré sa pred nimi prehrávalo.

Zábery pochádzali z prieskumného dronu, ktorý krúžil nad zdevastovanou scenériou. Kamera bola prepnutá na nočné videnie a dianie zachytávala z veľkej diaľky, pretože obraz bol neostrý a rozochvený. Zobrazovala rozbitú ulicu, domy z ktorých zostali iba ruiny, naľavo vrak auta. Všetko v odtieňoch sivej. Uprostred cesty stáli tri postavy, zjavne ozbrojené. Do záberu vkročil niekto ďalší. Očividne ho nepovažovali za hrozbu, pretože nikto z prítomných k nemu nezdvihol zbraň. Chvíľu sa nič nedialo a Andrej sa mohol iba domnievať, že vedú rozhovor.

Vtom sa jeden z nich zrútil ako podťatý, ostatní dvaja ho hneď nasledovali. Zostal stáť len ten, ktorý sem prišiel. Ten, čo tam stál sa ani nepohol.

Ale potom prišlo niečo, čo nedokázal opísať. Telá sa rozpadli.

Alebo z nich niečo vyrástlo. Alebo sa pokrútili a prevrátili zvnútra. Alebo všetko naraz.

Rozmazaný obraz tú sugestibilitu len umocňoval. A potom sa tam niečo pohlo. Nedali sa rozpoznať kontúry akoby to ledva držalo tvar. Samotný spôsob, akým sa to hýbalo bol neprirodzený, ako keby sa to skladalo samo zo seba, vysoké a groteskné. Tam sa video končilo.

Špirála. Závitnica. Fraktály. Všetko vo vesmíre sa riadi Fibonnaciho zlatým rezom.

Maťovi ten tok absurdných myšlienok prebleskol hlavou tak, až si mal chuť po nej pobúchať, či má všetkých päť pohromade.

Nad akými hovnami to rozmýšľam? Šibe mi? To bude asi tým, čo som práve videl.

„Je to z Afganistanu," doložil Sova. „Určite ju chceli otestovať, tak sa aj stalo."

„Neviem, čo som videl, ale bola to poriadna chujovina." Maťo si trel oči.

„Myslím, že chápem, prečo ste mi nikdy o tom nepovedali," povzdychla si Nataša.

„Keď sme už pri tom, čo o Reinerovi vieš ty?" nasmeroval Maťo otázku na Natašu.

„No," poškrabala sa po hlave, „vlastne, nie som si istá, či by nám niečo z toho pomohlo. Pravdou je," oprela sa o stôl a pokračovala, „že mama o ňom príliš nehovorila. Žila v strachu, že by sa raz vrátil a odtrhol ma od nej. Vždy mi hovorievala, že je ďaleko, že nám nemôže ublížiť. Ale ja som vedel, že on tam niekde stále je. Ona sa nebála Rady ale jeho, pretože ťahal v nej za nitky. V skutočnosti o ňom neviem skoro nič, len útržky," priznala. „A potom samozrejme to, čo som počula od ostatných lovcov."

„Iste, tie legendy o ňom pozná každý," utrúsil Maťo. „Nepoznal som ghúla, ktorý by o ňom jakživ nepočul. O Reinerovi, ktorý vlastnoručne rozsekal stovky ghúlov a zlikvidoval desiatky skupín a klanov. Za mojich čias sme sa báli jeho meno čo len vysloviť. Poznal som jedného vysokopostaveného ghúla z Pražskej skupiny, čo sa hodil pod vlak, lebo mu nahovorili, že si pre neho Reiner príde."

„Okrem toho viem, že viedol niečo ako výcvikové stredisko pre lovcov v Alpách. Tam sa zoznámil s mojou mamou."

„To by ma zaujímalo, čo na ňom videla," poznamenal Maťo uštipačne.

Nataša iba pokrčila ramenami. „Čo ja viem? Možno bol vtedy ešte iný človek. Ale to je dohromady fuk."

„Tak moment, šéfe," obrátil sa Maťo k Sovovi, „sám ste povedali, že Reinerovi sa uniknúť nedá a čeliť mu tiež nedokážeme. Čo máte v pláne?"

„Aby sme mali šancu," odvetil doktor, „musíme byť pripravení. Poznaj svojho nepriateľa, ako sa vraví. A preto musíme porozumieť Alphe."

Maťovi to docvaklo okamžite. „Takže vy ju chcete študovať, takou ako ste kedysi skúmali ghúlskeho a fextského parazita. Spoznať jej slabé a silné stránky, čo?"

Sova prikývol. „Touché."

Aki, opretá o stôl si začala znudene obhrýzať necht a nevenovala ich rozhovoru žiadnu pozornosť.

„Ale kde zoženieme jej vzorku?" naklonila Nataša hlavu.

„Na hajzli som ju ráno nevidel a hádam, že v šuplíku ju tiež neschovávate," zadelil Maťo s iróniou sebe vlastnou.

„A nehovoriac o tom, že tá posledná, čo sme mali, bol skamenený šuter, veľký ako kamión. Ak by sme ju našli, ako ju, pri všetkých bohoch chcete dostať sem? Nehovoriac o tom, ako je chceme získať? Tu za rohom ju určite nenájdeme a o cestovné povolenie si môžete dovoliť požiadať leda tak vy. Ak budete mať šťastie."

„Takže bude na to doktor sám?" podvihol ghúl obočie. Ten plán sa mu prestával páčiť.

„Žiaden strach, moji milí," schladil ich obavy Sova. „Mám priateľov na správnych miestach. A tiež viem, kde nájdeme ďalšiu vzorku. Dostanem vás tam i späť a všetko ostatné je na vás. Získate vzorku a vrátime sa späť na Slovensko."

„Takže existuje aj ďalšia?" Maťovi sa rozjasnili oči. „Kde?"

„To, čo hľadáme je ukryté v Himalájskych horách. Tam sa musíte vydať."