Kaviareň bola aj na túto podvečernú hodinu nezvykle prázdna. Jediní dvaja zákazníci okrem nich posedávali pozadu a očividne im nevenovali pozornosť, no Maťo si i tak sadol smerom k ním, aby mal výhľad na celý priestor.

„Len žiadne obavy. Je to tu celkom bezpečné," povedal Sova a sňal si klobúk. „Chodievam sem už roky. Mám to tu rád. Útulné miesto a súkromia tu máš toľko, koľko by si jeden mohol priať."

„Takže sa z tohto stal pajzel pre ghúlov?" podvihol Maťo pochybovačne obočie. O tom by musel dačo vedieť.

„Ale kdeže, nič také," pokrútil doktor hlavou. „Len mám s majiteľom blízke vzťahy. Jeho syn je ghúl. Len som mu podal pomocnú ruku po tom, čo sa premenil."

„No iste, samaritán ako sa len dá," povzdychol si Maťo. „Raz vás to zabije, doktor."

Kroky im prezradili, že si to k nim rázuje obsluha.

„No?" zatiahla čašníčka s čiernou ofinou prehodenou cez tvár, ktorá vyzerala, že je tu snáď za trest. Smrdela z nej lacná tráva.

„Vodu poprosím, moja drahá," zadelil Sova s džentlmenským úsmevom.

Spravila bublinu zo žuvačky a presunula nevľúdny pohľad na Maťa. Ten prikývol na znamenie, že si dá to isté. Na to sa zvrtla a odpochodovala preč.

„Milé to dievča," utrúsil doktor a Maťo si nebol istý, či to myslel ironicky alebo nie.

„Keď má v papuli ruke šľuka, tak určite," odvetil bez záujmu. „Ale som si istý, že ste ma sem nezobrali ukazovať mi krásy mesta, alebo ma zoznamovať s novými ľuďmi."

„Nie Maťo, musíme sa porozprávať v súkromí." Výraz doktora zvážnel. „O Nataši."

„A sme doma," rozhodil Maťo rukami a oprel sa o sedačku. Slečna čašníčka s rovnakou gráciou vrátila a zanechala ich s dvoma pohármi vody. „Kde teraz vlastne je?"

„Išla s Aki do mesta. Vieš, zaujíma ma tvoj názor. Veríš jej?" vybalil na neho doktor spriama.

„Prečo je to tak dôležité?" podvihol obočie Maťo a odpil si. „Pozrite, doktor. Okrem vás je Nataša moje jediné spojenie s minulosťou. Nemám nič, nemám ani posratý domov, nemám moje Lambo, tí, ktorých som poznal sa vyparili, akoby Thanos luskol. A čo viac," dodal s horkou pachuťou, „pozabíjali sa navzájom."

„A čo ti Nataša povedala, ako sa ocitla tu?" pokračoval Sova.

Maťo pokrčil plecami. „Nuž, asi to, čo vás. Evelina z nej urobila ghúla, strhla sa tu kopa sračiek, Ivona umrela, Andrej umrel. Ju chytili a držali kdesi v riti, bohviekoľko dlho. Keď ju raz prevážali, ušla a zistila, že sa ocitla v Štátoch. Potom sa jej podarilo dostať do Venezuely, odkiaľ si vďaka pašerákom koksu odplávala späť na rodnú hrudu. Koniec príbehu."

„A o to práve ide," povedal doktor a položil svoj pohár. „Veríš jej, Maťo? Každé slovo?" zadíval sa na neho s celkom vážnym pohľadom.

Maťo chcel odpovedať, no semienko pochybnosti sa mu v sekunde zavŕtalo do mysle, ako vŕtačka do steny. Miesto toho len rozhodil rukami a oprel sa. „Ja... Neviem, prečo nie. Pozrie, doktor," zvalil sa opäť na stôl, „ja viem, že sa mi tu snažíte niečo z celej sily naznačiť. Ale ja nie som jeden z tých, ktorým by to príliš pálilo. Hovorte so mnou po lopate, inak som stratený."

Sova sa tiež priklonil bližšie k stolu a podvedome stíšil hlas. „Tak ja ti teraz niečo poviem. A uvidíme, či ti to páli viac, ako si myslíš. Pred necelými troma týždňami došlo tu v Bratislave na jednom zapľuvanom sídlisku k streľbe. Obeťou bol muž, vek okolo šesťdesiat až sedemdesiat. Značkový oblek, ale žiadne doklady. Pri sebe len pár vecí. Hotovosť a poloautomatická pištoľ. S guľkami plnými epoxidu.

Príčina smrti – priestrel aorty a devastačné poranenie miechy. Dve do hrude a jedna do hlavy. Počas toho boli zranení dvaja policajti z ghúlskej hliadky. Zaistené nábojnice z miesta činu pochádzajú s veľkou pravdepodobnosťou z dvoch poloautomatických zbraní, čo potvrdili aj oni dvaja príslušníci.

Nedostalo sa to priamo ku mne, keďže sa nejednalo o prípad, ktorý by vykazoval spojitosť s čímkoľvek s ghúlmi, ale ja mám svoje zdroje. A teraz ti poviem niečo, čo viem ja. Ten muž bol vysoko postavený člen niekdajšej Rady v Spojených štátoch," dodal nečujne na záver.

Maťovi to v hlave šrotovalo, ale ani on nebol včerajší. „Tak počkať," zdvihol prst, „chcete mi povedať, že sa Nataša do niečoho namočila? A moment," doplo mu to v tej chvíli, „ako ste mohol vedieť, čo je ten chlap zač?"

Doktor sa musel pousmiať. „Tak predsa ti to páli, Maťo." Odmlčal sa, akoby sa chcel uistiť, že sú sami. „Nataša mi to povedala. Musel som na ňu zatlačiť, ale predsa."

„Dobre, dobre, chápem to," povzdychol si Maťo. „Nataša je prúseri a idú po nej ako čivava po točenej."

„Musíš pochopiť, že ten muž, Reiner je mimoriadne nebezpečný. Má prostriedky a vplyv aký si nedokážeš predstaviť," dodal Sova.

„Jej foter, však? Ten, ktorý má mať všetky tieto sračky na svedomí. Tieto rodinné záležitosti, to je fakt ako zlá telenovela," zatiahol a odpil si.

„Muž, ktorý predal svet. Modli sa, aby si mu nikdy neskrížil cestu, Maťo," povedal ako temné proroctvo. „A preto sa ťa pýtam, či Nataši skutočne veríš."

Maťo si až teraz začínal uvedomovať závažnosť situácie. „To mi ale nedáva dôvod jej neveriť," oponoval mu.

„Tak ti poviem, čomu verím ja. To, že mu ušla, nebola náhoda. On ju využíva. Zmanipuloval ju, aby poslúžila jeho cieľom. Možno chce rozložiť posledné zbytky odporu, ako sme ty a ja a k tomu sa mu ona perfektne hodí. A začne práve tu, na Slovensku. Ten ktorého za ňou poslal mal zrejme zariadiť aby robila, čo chce, alebo jej predať rozkazy. Možno sa to zvrtlo, ktovie."

„Pozrie, doktor. Ja Natašu poznám dlhšie, než vy," ohradil sa dotknuto.

„Nie, nepoznáš, Maťo. Koľko si s ňou strávil času, než ste sa vybrali k Helixu? Týždeň? Ja ju poznám štyri roky, odkedy sa objavila na prahu mojej pitevne."

Maťo si podráždene odfúkol. Mal zlosť, sčasti na doktora, no hlavne na to, ako mu všetko uteká pomedzi prstami. To všetko sa zomlelo zatiaľ čo sa vyvaľoval tam dole.

„Čo chcete, aby som robil? Svoje remeslo poznám dokonale, ale som tu ako Alica v prdeli divov a neviem čo s tým."

„Môžeš kedykoľvek odísť. Môžem ti zariadiť pasy a letenku do Austrálii alebo na Zéland. Protighulske zákony sú tam miernejšie."

Maťovi však toto vôbec neprichádzalo do úvahy. „Nie nemôžem. Viete, Reiner nie je môj nepriateľ. So mnou nemá nič spoločné. Ale Nataša, ona by proti nemu sama nemala šancu."

Sova podvihol obočie a díval sa na neho ako na blázna, čo sa chystá skočiť z priepasti. „A ty snáď áno?"

„To sotva. Ale nechcem pochovať ten kúsok solidarity, ktorý mi ešte zostáva." Nie že by tomu príliš veril, ale prial si, aby to tak stále bolo. Ani on už nebol tým Maťo, čo vtedy, mal pocit, ako keby tam dole odhnila časť jeho ja, len nedokázal povedať aká.

„Nezabúdaj však na to, čo som tu pravé povedal," pripomenul mu mentorsky.

"Ja nezabúdam, doktor," odvetil, no potom dodal s plnou vážnosťou, jemu nepodobnou. „Ale ak sa ukážu vaše slova pravdivé, predhodím ju Reinerovi osobne."