I napriek tomu, že tento svet nebol, čo býval, mnoho veci zostalo po starom. Za čo bol Maťo vlastne rád.

Leto bolo v plnom prúde, slnko mu pražilo na lebku, dopravná špička bola ráno v Bratislave vždy na nevydržanie. Mládež bola rovnako bezprizorná a preháňala sa po uliciach na elektrických bicykloch od Applu, akoby to mal byť ich posledný víkend. Kedy sa také sračky stihli stať trendom, to mu hlava nebrala. Aj taxikári boli ako vždy ziskuchtiví a za euro navyše vedeli byť diskrétni. Pre ghúlov, ako boli Maťo s Natašou to bol najideálnejší spôsob dopravy.

Teda, okrem zaprdenej MHDčky, ktorou Nataša striktne odmietla ísť, odkedy jej na linke 74 jeden chlípny, zošúverený dedo bez okolkov vrazil ruku pod šortky. Rovno spredu do rozkroku a ešte pritom perverzne zamľaskal.

„Zasraný pedofil. Keby to bol nočný spoj, vykastrujem ho strunou z hodiniek." Na to si povzdychne. „Mať naveky šestnásť je proste ťažké. Na druhú stranu," zamyslí sa, „stať sa ghúlom, keby som už bola na dôchodku a šedivá, by tiež nebola práve výhra."

„Nelám si tým hlavu, Nat. Ja som húlil vtáka jednému Nemcovi, aby som mal na piko. Čo ten mal tvarohu za predkožkou..." Maťo si odpľuje z okna.

„Ty si to musel mať aj za ľudských dní veselé," utrúsi Nataša.

„Ja, das liebling, es war unglaublich," zadelil tým najslizkejším hlasom Maťo a žmurkol.

Päť sekúnd ticho, potom obaja vybuchli smiechom. Taxikár sa hneď pridal.

„Maťo, ty si kretén," dostala zo seba Nataša cez slzy.

Taxík ich vysadil pred nemocnicou. Šofér s dvackou ako príplatkom vyzeral spokojne, ponúkol im aj odvoz naspäť.

„Za starých čias ti pri kontrole vodičáku nikto nekontroloval tlamu," utrúsil Maťo, keď sa auto stratilo z dohľadu.

Za pasom ho tlačil Sig, požičaný od Nataši. Bol fajn pocit mať znova pri sebe búchačku, ale pokiaľ by mu ho našli, z toho by sa vykecal asi len ťažko.

„O vodičáku si môžeme nechať snívať mokré sny. Neveril by si, čo teraz plánuje Výbor pre kontrolu ghúlov. Skurvené obojky nám chcú dať."

„Ešte postaviť klietky ako pre zvery a bude to dokonalé," skonštatoval Maťo.

„Je len málo politikov, ktorí podporujú ghúlov a skoro sa to ani nezmení. Teraz sa z nás snažia vyťažiť. V Amerike vraj fungujú internačné centrá a to je ešte len sranda."

„Zasrané koncentráky. Dám si spraviť obriezku."

„V Rusku občianska vojna, už druhá alebo tretia, kto sa v tom má vyznať. Migy im vraj lietajú častejšie ako lastovičky. Druhý Afganistan jak vymaľovaný. Putina vraj každú chvíľu trafí šľak."

„Tak teraz je múdre strčiť rypáky do zeme a čušať, čo? Rovnako ako tu." Čudoval sa, ako rýchlo sa mu paranoja zažrala pod kožu, ako parazitický chrobák.

Obzeral sa okolo seba každú pol minútu. Ukradomky si pritiahol šiltovku bližšie k nosu, aj keď samozrejme vedel, že je to nezmysel. Nezostal už nik, kto by poznal jeho tvár.

„Doklady ti vybavíme. Zatiaľ nos pásku a buď čo najmenej nápadný." Nataša si napravila kabelku na ramene. Evelininu.

Ako sa Maťo dovtípil, za ten čas si stihla privlastniť takmer celý jej majetok, vrátane zbrojnice i šatníka. Nosila aj jej nohavičky a modlila sa, aby to nikto nezistil.

„Takže Evelina," nahodil Maťo, keď kráčali k nemocnici. Nerobil to len tak, sledoval jej reakciu.

„Život má zmysel pre humor," odvetila s nepreniknuteľným výrazom v tvári. „A teraz sme sa stretli. Ty a ja. Príčina a dôsledok."

„Ja som myslel - prečo? Prečo by zo všetkých by premenila práve teba? Nepriateľa. Teda, technicky. Nejaký dôvod mať musela."

Nataša zastavila a pozrela sa mu do tváre. „Možno mala. To sa jej už spýtať nemôžem." Pokračovali ďalej. „Dala mi ponuku, nič iného v tom nie je."

„Dostala si možnosť voľby, Nataša. Taký dar nedostáva hocikto. Mala by si vedieť, že ja, ani nikto, koho som poznal, nič také nemali. Sme dielom náhody, viac-menej. Zabudnuté žrádlo, zle podrezané kura, ktoré malo dosť síl, aby zdrhlo z grilu." Maťo natiahol ústa do cynického úškľabku. „A ako do toho zapadá mama? Len mi povedz, že keď to zistila, chytila vražedný amok a rozsekala polku mesta na molekuly; a môžem spokojne umrieť."

„Ona prišla za Evelinou, nie naopak, hoci to môže pôsobiť mylne." Ani raz sa na neho nepozrela a Maťo bol v kútiku duše rád.

„A ona verila, že medzi ghúlmi budeš viac v bezpečí ako u nej?" zdvihol neveriacky jedno obočie. „Čo sa to, pri všetkých bohoch s týmto svetom porobilo?"

To ma privádza k otázke, ako zúfalý niekto musí byť, aby uzavrel zmluvu s diablom?

„Možno preto, že telo ghúla ťa ochráni pred guľkami lepšie ako láska matky alebo balistická vesta," precedila Nataša hlasom ako tekuté hélium.

„Vieš..."

„O čo ti kurva ide?" Nataša sa zvrtla tak prudko, až do nej Maťo takmer vrazil pupkom.

„Hej, hej! Ja... len konverzujem," zdvihol ruky na svoju obranu. „Nie som tu preto, aby som vyťahoval sračky z minulosti. Ale skús pochopiť, že tvojich šesť rokov sú pre mňa tri dni. Fakticky."

Je to asi normálne. Vravím, asi. Môj mozog sa bráni. Nemá čím tie medzery vyplniť.

„Zabudni na to. Hovor si o čom chceš," povedala po chvíli, takmer, akoby sa za to hanbila.

„Môžeme hovoriť o mne, pre zmenu," pokrčil ramenami.

Opäť k nemu zdvihla zrak. „Máš nejaké spomienky na tú dobu?"

„No, totiž..." škrabal sa Maťo po hlave. „Netuším. Občas sa mi niečo snívalo. Nepýtaj sa ma o čom. Ja som ten typ, čo svoje sny zabudne, hneď, ako sa zobudí."

Nataša nevravela nič, len zavŕtala pohľad do betónu pod sebou. Odhrnula si vlasy, ktoré jej vohnal do tváre vánok.

„Čo, ak je aj toto len lucidny sen? Ak by som urobil toto," spraví z prstov zbraň a priloží si ju k hlave, „zobudil by som sa?"

Prekĺzli vestibulom, ktorý zamrzol v časoch minulých. Stále sa vo vláde nenašiel nikto, kto by bol ochotný vraziť prostriedky do rekonštrukcie nemocníc. Aspoň si Maťo mohol ironicky predniesť v duchu - Ako za starých čias.

Už dávno to tu nebolo ako kedysi, keď pred vchodom postávali výsadkári s útočnými puškami, pretože platilo stanné právo a zeleňou sa to tu hemžilo viac ako v botanickej záhrade. Ale dvaja uniformovaní policajti z ghúlskej hliadky (ktorí práve zvádzajú urputný zápas s kávomatom) Natašu donútia pridať do kroku.

Výťahom sa však neodvezú hore ale stlačia smer suterén. Tu dole to smrdí dezinfekciou, ktorá sa mieša s puchom vlhkého muriva. Umierajúce žiarivky poblikávajú mdlým mliečnym svetlom, opadané kachličky tvoria rozpixelované umelecké diela.

„Naposledy to tu tak nesmrdelo," zašomre si Maťo.

„Ja som na Outlast prachy nemala."

„To mi chceš povedať, že si nedostávala vreckové?"

„Vyhodila som všetko za EOTech a mama mi ďalšie dať nechcela."

Zastavujú u nerezových vrát v polovici chodby, ktorá sa tiahne od jedného konca stavby až po druhý. Nataša zazvoní na zvonček utopený v tmele, raz dlho a raz krátko. Ozve sa bzučiak, obaja prejdú dnu a zavrú za sebou.

Je tu úzko, bordel a vznáša sa tu povedomý puch. Je počuť zúrivý hukot ventilácie. Dvere z papundeklu drží pokope iba kobercovka. Nataša do nich nazrie.

„Nazdar. Ehm... poďte sem na chvíľu. Dnes žiadne ľadviny v náleve nenesiem. Totiž, chcela som zavolať, ale viete, uši sú všade." Kývne na Maťa.

V neveľkej miestnosti sa pod obitým stolom krčí postava v plášti a tlmene kľaje.

„Moment, drahá, kostná píla dnes štrajkuje. Čo tam po obličkách, ja potrebujem čerstvý vzduch."

Spod stola sa vynorí povedomá hlava. Párkrát zažmurká, aby si bol istý, že sa mu to nezdá.

„Pri všetkých bohoch! Vedel som, že je to možné ale už po tej dobe prestal dúfať." Naprával si plášť a predieral sa k ním cez kopu rárohov.

„Hej, doktor, tiež ste mi chýbali," odvetí Maťo. A vrazí Sovovi päsťou takú, až odletí k pitevnému stolu, cez ktorý sa prevalí.

Obíde nerezový stôl a zdrapne omráčeného Sovu za tú jeho havajskú košeľu. Nataša zamrzla na mieste s rukami na ústach.

„Nechali ste ma tam hniť jak starú metlu, vy chuj plesnivý!" Maťo je pripravený pritrafiť mu ešte jednu.

„Dovoľ mi na svoju obranu povedať, že to bolo najlepšia možnosť," zachrčí doktor. „Nemohli sme ťa vláčiť všade so sebou a tu by ťa všimli."

„No hej..." povzdychne si Maťo. „Pardon, doktorko, musel som to zo seba dostať."

„Čo to kurva je?" prejaví Nataša konečne prvé známky života. Maťo pomôže doktorovi vstať.

„Teraz už vlastne nič."

Maťo mal pocit, ako keby mu v hlave vyfučal balón o veľkosti glóbusu, Nataša si vydýchla i Sova vyzeral, že si z toho nič nerobí.

„Maťa by som na horúcu hlavu netipoval," oprašuje si plášť. „Mal by som ťa čo najskôr prehliadnuť a vyšetriť ti kognitívne funkcie. Nevšimol si si niečo? Problémy s pamäťou alebo s motorikou?" kmital mu prstom pred očami. „Závrate, dvojité videnie, problémy s rečou?"

„No, tuším nie." zamyslel sa. „Občas mi ujde slovo, keď chcem niečo povedať ale nemôžem si spomenúť ako sa tomu hovorí."

„Asi to bude mierna anómia v reči. Čo regenerácia? Aj tak ťa strčíme pod CTčko, keď nájdem slivovicu, pre toho vola z rádiológie. Snáď večer," pokračoval bez toho, aby čakal na odpoveď a dačo si čarbal do šanónu.

„To si vás tu nechali len tak?" nadhodí Maťo.

„Dokiaľ som im dobrý. Potrebovali niekoho so skúsenosťami, tak prečo si nezvýšiť kredit? Robím tu teraz koronéra a špecialistu na ghúlov. Som zaslušného ghúla, čo sa chce integrovať do spoločnosti."

„Priamo rozprávka," neodpustí si.

„A aká. Sledujú ťa na každom kroku, raz mesačne sa musíš hlásiť na úrad Výboru pre ghúlov. Mám napichnuté snáď aj ceruzky na stole."

„Maťovi bude treba vystaviť preukaz. Bojím sa, že budú mať otázky ale nemôže sa skrývať večne," pripomenula mu Nataša.

„Zajtra zájdem za známym, robí na policajnom oddelení a vie mlčať. Vybaví ti ich jedným vrzom. Čo ovšem znamená, že budeš pod dohľadom, ako všetci."

„A bude ako za starých čias," zakončil Maťo a oprel o skriňu. „Takže, už sme tu len traja, ktorí aspoň vedia, o čo tu sľape."

„Vlastne štyria," opraví ho doktor.

V Maťovi ti vzbudí pozornosť. „Niekto, koho poznám?"

„Nemyslí si," odvetí Nataša. A mimochodom, kde vôbec je?"

„Aki je v meste," objasní Sova.

Nataša sa netvári práve nadšene. „Vieš, čo som ti hovorila o tom, nechávať ju pobehovať vonku samú?"

„Vie sa o seba postarať," protirečí jej doktor. Do toho sa ozve zvonček. „My o vlku..."

„Ale šnúrky jej zaväzujem stále ja," odfrkne si Nataša viac-menej pre seba.

Vo dverách sa zjaví posledný člen tejto bizarnej partie. Je dokonca nižšia než Nataša, gaštanové vlasy stiahnuté do jednoduchého vrkoču a oblečenie, ktoré vyzerá, že nosí už niekoľko týždňov v kuse. Ženská nie síce nepekná ale nič, z čoho by sa chlapom podlamovali kolena, skrátka nudný priemer, niekto, koho tvár zabudnete hneď, ako prejdete okolo neho. Ale na tie oči tak skoro nezabudne. Najprv bol Maťo v tom, že sa mu to iba zdá ale keď sa pozrel lepšie, dúhovky i zreničky sa odrážali svetlo v striebornom lesku.

Asi by som vás mal zoznámiť," chopil sa slova doktor. „Toto je Aki. Historky si už kedysi určite počul. O revenantoch."

To je snáď zlý vtip. Mať tu večne nenažranú tlamu, to je teda výhra.

„Aki, pozdrav Maťa," pobádal ju Sova.

Ghúlka nasadí ten najnaivnejší úsmev a zamáva mu. „Ahoj."

Toto... ešte len bude jazda.