Rekognoskácia terénu – uspokojivá.

Lukratívnu bytovku s výhľadom na celú Bratislavu si pred dávnymi časmi, kúpila Evelina ako znak svojho vplyvu i vlastnej zhýralosti. Bol v tom kus ghúlskeho cynizmu – byť na očiach, no zároveň nevidený.

V oknách sa nesvietilo, nikde ani živej duše. Ak to chce urobiť, v túto nočnú hodinu má najlepšiu príležitosť. Maťovi sa do toho príliš nechcelo, no jeho možnosti sa prudko stenčili. Pokiaľ ani tam nenatrafí na čokoľvek užitočné, bude načase zmiznúť z tohto mesta. Na dosť dlhú dobu.

Bytovka mala svojho času nejaké to zabezpečenie, no žiadna sláva to nebola. Pokiaľ Maťo o Eveline niečo vedel, tak to, že bola všeličo, len nie dôsledná. Výťahom, ani na schodisko sa bez kódu dostať nedalo. Pripočítajme nejaké tie kamery a ochranku. Ale navzdory tomu, mal tento systém viac dier ako ementál.

Maťo s predlžovačkou sa práve štveral na dva zrazené rebríky, ktoré dosiahli až na druhé poschodie. Na tom prvom malo totiž okno mreže. Aj keď iste neboli špeciálne nadizajnované ako ghúlovzdorné, vytrhávať mreže o štvrtej nadránom by predsa len bolo trochu proti zdravému rozumu.

V zadnej aleji bola tma ako v riti afrického kominára a vymreté ako na koncerte Braňa Mojseja.

Maťo zašiel pazúrom pod gumu na ráme okna. Takmer hneď našiel to, čo hľadal. Z vrecka vytiahol skrutkovač, tiež požičaný od jeho kamarátov. Toto bude malina. Bežné okná sú uzamykané pohybom západiek po obvode okna, ktoré zapadajú do rámu. Stačí trochu zapáčiť a západka vyskočí z protikusu. Toto stačí opakovať po celom obvode a hotovo. Základná zručnosť všetkých podomových vykrádačov, squatterov a voajerov bez pudu sebazáchovy.

V poslednej sekunde zachytil padajúce okno. Pretiahol sa cez neho, čo vzhľadom k jeho nadrozmernej postave nebol práve hladký úkon.

Chvíľu natŕčal uši ale okrem občasného šelestu vetra vonku, ho privítalo hrobové ticho. S predlžovačkou v ruke sa vydal po schodoch. S rebríkom sa nedalo nič robiť, vytiahnuť ho hore by bola somarina, tak ho musí nechať tam kde je. Koberec stlmil jeho kroky, takže ho sotva môže začuť ghúl, nieto človek.

Minul Evelinin apartmán a zamieril na najvyššie poschodie. Nikde sa nesvietilo ale chabé svetlo zvonku stačilo, aby našiel stupačky a poklop vedúci na strechu. Poklop zamknutý nebol, načo by aj. Rozcapil ho a prehodil navíjačku. Vytiahol na skrz, keď tu opäť zaúradovala jeho tučná riť. Proste sa zasekol.

„Kurvafix!"

V duchu posiela do najhorúcejších pekiel všetkých stavebných inžinierov a diétnych poradcov. Zaprie sa rukami čo to len dá. Niečo rupne, niečo vrzne a naraz to ide. Maťo sa zrýpe bradou na strechu. A do toho nefalšovaný zvuk trhajúcej sa látky. Jeho ctenú zadnicu ovieva chladný nočný vzduch. Pochopiteľne, že trenky nemá, to by musel mať ten chudák, ktorého ráno zožral minimálne o tri čísla väčšiu korbu.

„Bože, povedz mi, že toto nie je pravda." Kontroluje si škody a je to presne tak zlé, ako to vyzerá.

Zmierený s možnou potupou, sa vykloní nad okraj budovy. A musí uznať, že je to slušná výška. Odtiaľto má cestu pod sebou ako na dlani. Naraz sa mu do toho vôbec, ale vôbec nechce.

Keď vymýšľal ten plán, aj celú cestu sem, presviedčal sa, že to nič nie je ale v tomto momente ho všetka odvaha opustila. Pozrel sa na predlžovačku a definitívne sa utvrdil v tom, že to, čo sa práve chystá urobiť je kolosálna chujovina.

Predsa len, keď vážite stodvadsať kíl a svoj život máte zveriť niekoľkým metrom gumy z Taiwanu, je zbytočné si čokoľvek nahovárať.

Teraz, keď robil jedným koncom kábla slučku cez kovovú výstuž na kraji strechy už bolo neskoro cúvnuť. Zatiahol za kábel. Hotovo. Aj keby sa uzol uvoľnil, samotná navíjačka by zafungovala ako kotva. Ten koniec, ktorý sa strká do zásuvky si uviazal cez opasok. Za skoby, parakord a ďalšie zlaňovacie náčinie by bez mihnutia oka spravil striptíz v plnom Necropolise. Zúfalá doba si žiada zúfalé činy. A hlavne hlupákov, ako on.

Naposledy vrhol pohľad pod seba. Keby bol dosť zbožný, asi by sa pokrižoval, takto iba precedil pár nadávok a spustil sa zo strechy.

Zostupoval pomalým tempom dole s káblom omotaným cez ruku. Opatrne, po krokoch, žiadne odrazy od steny ako pri prepadových operáciách. Vietor mu hučal v ušiach a prefukoval cez oblečenie. Vo výške pätnástich poschodí je dostatočná tma, aby si ho niekto na prvý pohľad nevšimol.

Všetko ide hladko, už sa blíži k zmýšľanému poschodiu. Keď vtom, mu k jeho zdeseniu, dôjde kábel.

Mňa porazí! Neodhadol som to!

S hrôzou si uvedomí, že má len dve možnosti, jednu horšiu ako druhú. Skúsiť vyšplhať naspäť a riskovať, že sa jeho úbohé lano pretrhne a on skončí na parkovisku pod nim, rozplesknutý ako kečup na langoši. Alebo sa pokúsiť dočiahnuť na balkón pod ním, čo samozrejme znamená, že bude musieť rozviazať slučku, ktorý ho istí. A opäť riskovať, že skončí ako ona prísada do langošov.

V momente ako mu hlavou preletí tá myšlienka, doľahne k jeho ušiam desivý zvuk. Pre ľudské ucho nepočuteľný ale Maťo v momente vie, koľká bije. Navíjačka tam hore sa začína pod váhou jeho tela rozpadávať.

„Zasraný Taiwan!"

Chvatom uvoľňuje slučku okolo pasu a dúfa, že mu zostávajúci kábel bude stačiť. Sú to necelé dva metre.

Spustí sa po kábli. Guma sa drie o kožu. Špičkou topánky zavadí o okraj balkónu. Lenže, v tej istej chvíli nemá na čom pokračovať. Jeho existencia teraz závisí od zástrčky, ktorej sa urputne drží. Z diaľky musí pripomínať kyvadlo na starých hodinách.

Napnutý kábel vibruje a Maťo vie, že k balkónu nedosiahne.

Tak. Teraz alebo nikdy.

Zástrčka v jeho rukách zmizne. V čírom reflexe vytiahne pazúry ale zaryť ich do omietky už nestihne. Voľný pád netrvá ani pol sekundy. Maťo nestačí ani len otvoriť ústa, aby mohol stráviť posledné okamihy svojho života jačaním do vetru.

Do jeho dlane narazí kovová tyč ako strela z kanónu. V paži mu to chrupne a zapraská, ale nepovolí. Visí tam ako húsenica na liste a ďakuje Bohu, diablu i Nergalovi, že si Evelina nedala spraviť presklený balkón.

Pretiahne sa cez okraj zvalí sa na zem ako vrece krumpľov. V ruke mu mravčí, ako regenerácia sceľuje pretrhané svalové vlákna a šľachy. Dopraje si na okamih krátky oddych, než sa zdvihne na nohy.

Dnu sa dostane jednoducho. Päsťou prebije balkónové dvere a otočí kľukou zvnútra.

Konferenčná miestnosť s podlhovastým stolom a radom kresiel zíva prázdnotou. Maťo potiahne nosom a bol by odprisahal, že sa tu vznáša niečo povedomé. Určite jeden z tých jej parfumov.

Prejde prstom po stole. Všade nasadaný prach. Tu už dlho nik nebol.

Našľapuje s opatrnosťou zlodeja, i keď Maťo si nie je istý, či prišiel niečo kradnúť. Pátra zrakom po senzoroch pohybu, napojených na alarm, či iných, v tomto prípade o dosť zákernejších pasciach. Výbušniny, či brokovnice s lankom na spúšti, umiestnené vo výške hlavy a podobné fajnovosti. Nutné podotknúť, že Maťo nie je vo vykrádačkách amatér.

Dvere naproti viedli do chodby. Prešiel prstami medzi dverami a zárubňou po celom odvode, hľadajúc, čokoľvek, čo by naznačovalo, že na druhej strane sa skrýva niečo, čo by mu chcelo vybuchnúť do ksichtu. Dvere sa otvorili celkom nehlučne.

Prejde chodbou do ďalších, ktoré vedú do obývacích izieb. Evelinina spálňa zamknutá nie je. Nakukne dnu a potom vojde.

Stále tu pre skúsený nos ghúla cítiť pach stoviek vyprchaných životov. A zaschnutého semena, drahého alkoholu a starého papiera.

Pri stene manželská posteľ a nad ňou na polici tá nevkusná soška.

Čau, Nergal, dlho sme sa nevideli.

Po jednej stane postele dvere do kúpeľne, po druhej tie do šatníka. Police, prehýbajúce sa knihami, starožitnosťami a artefaktmi, ktoré Evelina nazbierala po celom svete. Skrine, kabinet s pohármi a alkoholom a zase skrine.

A Maťo zrazu netuší, prečo sem vlastne lozil a čo konkrétne hľadá. Informácie, úkryt alebo nedajboh vodkyňu slovenských ghúlov osobne. Žiadny počítač tu nie je, len staré knihy a zvitky. Tak asi to druhé.

Povzdychne si a vykročí ku kabinetu. Nie snáď preto, že by mal chuť vypiť si. Skrátka potreboval niečo, čo na tomto pokrivenom svete zostalo rovnaké. A chľast bude vždy chľast. Siahne po prvej fľaši, ktorá mu príde pod ruku. Naleje do pohára a prezrie si etiketu. Čerešňový likér.

Celý svet je naruby, ja ani len netuším ako to, že to zašlo až tak ďaleko a tak tu vykrádam slečne chľast. Dobrý bože.

Otočí pohár do seba a bez okolkov ho švacne naspäť. Pozrie sa na svoje nepadnúce oblečenie. Hlavne na tú dieru na riti. Tak najprv pekne po poradí.

Otvorí dvere do šatníka a pleskne po vypínači. I keď sa spočiatku desil predstavy, že skončí v sukni, oblečenia sa tu povaľuje za tri obchodné domy a napodiv aj dosť niečoho, v čom nebude vyzerať ako transvestita na úteku z psychiatrie. Evidentne tie veci patrili chlapom, ktorí už odtiaľto neodišli živí, alebo odišli tak usexovaní, ožratí a našňupaní koksu, že nejaké oblečenie u nich nebolo prioritné. Po krátkej dôjde k záveru, že trojštvrťové rifle a šedivé tričko s infantilnou smrtkou budú nenápadné tak akurát. Nakoniec pri odchode uchmatol z vešiaka jednu šiltovku.

Teraz postával pri knihovníci, no k jeho sklamaniu neponúkala nič užitočné v tejto situácií. Všetko rozpadávajúce sa knihy zašlé časom, v jazykoch, ktoré nepoznal, snáď v niektorých prípadoch to tipoval na latinčinu. Na vyšších policiach stáli vystavené hlinené tabuľky s klinovým písmom. Od Eveliny by skôr čakal zbierku vibrátorov a sado-maso náčinia.

Opäť s pohárom v ruke, skrivil ústa v cynický úsmev. Načo mu bude minulosť ghúlov? Ghúlovia už viac nemajú históriu. Otočil zvyšok jeho obsahu do seba. To bolo do druhej nohy. Alkohol v krku sálal teplom ako rozohriata pec.

Nastal čas seriózne prehľadať, pretože nie je isté ako dlho sa tu bude môcť zdržať. Ako prvý otvoril nočný stolík pri posteli a takmer od radosti poskočil. Šťastena ho predsa len nenechala v štichu. Vnútri ležal medzi nohavičkami Grand Power Q100. Na Evelinu celkom nezvyk, pretože kvéry nikdy neboli jej štýl ale nakoniec, prečo nie?

Vybral zásobník a zatiahol za záver. Letiaci náboj mu oblúkom spadol do dlane. Žiaden epoxid ani nič podobne vražedné ale stále lepšie ako mávať na nepriateľa holou cicinou. Prvá podstatnú vec má vyriešenú. A teraz to najdôležitejšie zo všetkého. Použiteľný mobil.

Chystal sa otvoriť aj druhý šuplík a práve vtedy si uvedomil, že tu všetko nesedí. Zbystril sluch a zistil, že sa nemýli. Výťah.

Vyskočil na nohy, rozhodnutý rozbehnúť sa na chodbu, nech už sem ide ktokoľvek, no inštinkt ho zabrzdil. Zvrtol sa a nabral smer šatník. Zavrel za sebou a zacúval do džungle z norkových kožuchov, za ktorých cenu by si mohlo kúpiť polku Slovenska a nastražil uši.

Buchli dvere. Kroky sa blížili k izbe. Niekto otvoril dvere do izby. Maťo už siahal po zbraní. Našťastie ten niekto do šatníka namierené nemal, namiesto toho hodil čosi na posteľ. Namiesto toho sa otvorili dvere do kúpeľne. O chvíľu už počúval nezameniteľný zvuk sprchy.

Existuje lepšia príležitosť odtiaľto vypadnúť?

Vyliezol zo šatníka a prešmykol sa okolo postele až do predsiene. Odtiaľto ho z apartmánu delili jediné dvere. Vrhol sa k nim, no zistil, že tu nastala menšia komplikácia. Zamknuté. A to nebola jediná vec, ktorá tu nesedela.

Kedy si pri všetkých čertoch stihla Evelina dať spraviť protipancierové dvere?

Potláčajúc paniku vkĺzol nazad do spálne. Stále počul tiecť vodu, čo bolo dobré znamenie. Na posteli sa vedľa ledabolo pohádzaného oblečenia povaľovala aj kabelka. Ak tie kľúče niekde sú, určite tam. Neujde mu pritom, že na kôpke handier je okrem iného aj páska na rukáv akú má on. V tom zhone však ten detail pustí z hlavy.

Schmatol ju a začal zúfalo prehrabávať jej obsah. Voňavka, peňaženka, mobil, slnečné okuliare, rúž, tri líčidlá a podobné haraburdy, ktorými si ženská časť populácie zvykne deformovať chrbticu. Konečne nahmatal, čo hľadal.

Bingo! To jej rovno lopnem aj ten mobil.

Urobiť tak už nestihol, pretože v tej iste chvíli sa mu do zátylku nemilosrdne zaprelo niečo, čo nemohlo byť nič iné ako hlaveň zbrane a Maťo si skoro cvrkol.

„Výborne, zlodeja sme tu ešte nemali."

Maťo má na jazyku poznámku o tom, či za to dostane nejakú medailu alebo aspoň poukážku do salónu krásy. Ale tento hlas nepatrí Eveline ani nikomu inému.

„Postav sa," prikázal ten za ním. Maťo tak urobil, bez zbytočných pripomienok. „Takže si išiel po tomto." Váha pištole za pasom sa vytratila. Niekto z ním ustúpil o dva kroky.

„Asi ťa uspokojí, keď poviem áno." Len pekne povie, čo bude chcieť počuť.

„K tomu, aby mal niekto pri sebe búchačku, dôvod nepotrebuje."

To je fakt.

„Otoč sa. Ale že kurva pomaly," zaznelo po pár sekundách ticha.

Ghúl alebo nie, teraz nebol práve vo forme a mať medzi ušami brusnicovú omáčku miesto mozgu dnes mať netúžil. Nuž urobil, ako mu bolo prikázané.

Maťo bol v očakávaní, s kým má tú česť, či uvidí známu tvár ale na toto pripravený nebol.

Z mokrých vlasov stále odkvapkáva voda, dlhé a čierne ako noc. Tá farba ho sprvu zmiatla. Ale tú tvár by spoznal všade, nie len preto, že sa za ten čas vôbec nezmenila. Ani tie oči. Má hnedé, nie modré ako matka, všimol si kedysi dávno. Na sebe len župan so žltými kačičkami a v rukách poloautomatická brokovnica Beretta M3P.

„Zo všetkých, čo mi napadli, by som nepovedal, že tu stretnem práve teba, Nataša."

„Počkať. To sa mi snáď sníva," skloní hlaveň. Vyzerá ako by jej niekto dal facku. Iste, jej prekvapenie musí byť o dosť väčšie. „Si to naozaj ty..."

„Nechal som ťa čakať, čo?" skriví ústa do trpkého úsmevu. „Hej, Nataša! Chceš mi zlomiť krk?"

Pretože o to sa teraz evidentne snaží, visiac na ňom ako igelitka na dôchodcovi na nákupoch.

„No, áno..." narobí jej neporiadok vo vlasoch, keď konečne z neho zlezie. „Čierna ti tiež sedí."

„Vyzeráš hrozne," okomentuje súcitne jeho úctyhodné strnisko i porast na hlave v podobnom stave. „Áno, ja viem, ako to bolo," prikývne na jeho nevyslovenú otázku, či vie, čo sa v tú noc stalo.

Maťova ruka jej dopadne na rameno. „Čo sa stalo, stalo sa. Bola si decko, to my sme nemali právo ťahať ťa do našich sračiek."

„Ako dlho?"

„Dva dni. Ale už si začínam zvykať. Stalo sa toho dosť, kým som si schrupol." Potom si spomenie. „Vlastne, nie som jediný, kto si zvyká na nové veci. Nuž," strčí si ruky do vačkov, „vitaj v klube."

„Povedala by som, že je to fajn, akurát, že byť ghúlom v dnešnej dobe nie je až taká výhra." Nataša si odhrnie mokrú ofinu. „Hádam, že by si rád počul celý príbeh, čo?"

„To si píš," prikývne Maťo. „Nataša," jeho výraz zvážnie, „kde sú ostatní?"

Dievča zdvihne k nemu zdvihne zrak. „Žiadni ostatní už nie sú," povie takmer nečujne.

Nedá sa povedať, že by to Maťa zaskočilo. Potvrdilo sa mu to, čo celú dobu tušil. Nepochybuje o tom, nie je dôvod, prečo by mu mala klamať. To najhoršie je, že vie, koho každého má na mysli.

„No, vieš a..." Naraz netuší ako sa to spýtať, Nataša však pochopí, kam tým smeruje.

„Áno. Mama tiež."

Nie je veľa momentov, kedy by Maťo netušil, čo má povedať ale toto je jeden z nich. Tak radšej nehovorí nič. A aj keby, žiadne slová nedokážu napraviť rany na duši dievčaťa, ktoré si za svoj krátky život prešlo tým, čím ghúlovia ako on, za tie stovky rokov nie. Dievčaťa, ktoré na celom svete nemalo nikoho okrem svojej matky.

„Takže, už sme len my dvaja, čo?"

„Nie tak celkom," odvetí po krátkom zaváhaní.

„Nie?"

„Povedal si, že by si chcel počuť celý príbeh. Je tu niekto, kto by ti ho vedel porozprávať lepšie ako ja."