„Chceš byť mladá a krásna naveky? Staň sa ghúlkou ešte dnes!"

Maťo zíza na billboard s modelkou v gotických šatách, rozvalenou na červenej pohovke vo vulgárnej póze, ale nič z toho nevníma. Zíza, iba proste aby niekde zízal.

Na opačnej strane od zimného štadiónu leží to, čo niekedy bývalo Necropolisom. Všetko už zbúrali a odpratali, jedinou pripomienkou je pár spálených tehiel, čo sa tu a tam povaľuje. Požiar to musel byť silný, pretože museli vyrúbať aj topole, čo rástli pred parkoviskom.

Za starých čias za nenašiel na Slovensku a v okolí snáď jediný ghúl, ktorý by o Necropolise nepočul. Bola to mekka zbesilej rock n' rollovej muziky, purpurovej aury, nespútanej zábavy v štýle kto je skôr na zemi, pochybných kšeftov, lacného alkoholu, kanibalizmu a polnočných gangbangov.

A teraz je fuč. Všetko čo ostalo, je puch spáleniny a pocit prázdnoty.

Schyľuje sa k večeru. Maťo sedí na lavičke už dobré tri hodiny a v hlave má duto. Už je to druhý deň, čo sa prebral. Ešte včera bol u seba doma. Napoly očakával, že jeho dom bude vybielený ale tajne dúfal, že všetky skrýše s peniazmi a ďalšími užitočnými vecami niekto neobjavil.

Nič také sa nestalo. Keď sa prikradol k dvoru, videl, že sa v dome svieti. Rodina s dvoma deťmi práve zasadala k večeri. Pochopiteľne, mohol tam vtrhnúť a spraviť s nimi krátky proces ale čo z toho? Určite ten dom odkúpili, bez toho aby tušili komu patril a s ghúlmi nemali nikdy nič spoločné. Nakoniec sa pobral preč tak ako prišiel.

A tak tu sedí na lavičke a pohľadom vraždí billboard. Dievča na ňom sa tvári, ako keby si dala pred fotením pár drinkov.

Šesť rokov... Spal som celých šesť rokov.

Ale to nie je tak desivé uvedomenie. Ani to, že svet sa obrátil hore nohami. Snáď po prvý raz v živote nemá ani tušenia, čo by mal robiť. Žiadne kontakty, po všetkých, ktorých poznal sa zľahla zem. Mohol by skúsiť pár čísiel ale zatiaľ nepovažoval za rozumné kradnúť telefón. Zvlášť za takýchto okolnosti.

A možnosti, kam sa vydať sa rapídne stenčili. Fakticky na nulu. Necropolis bol fuč. Jeho dom tiež. Bolo nad slnko jasné, že k Andrejovi domov nemá zmysel chodiť. Z ostatných vedel o tom, kde sa zdržuje iba o Iblisovi ale tú možnosť zavrhol ako zbytočnú. Beztak tam už nebude. O Lamarovi a Sovovi nevedel, kde bývajú. Jeho bývalí spolubojovníci z Iblisovej jednotky boli roztrúsení po celej republike a o niektorých už vtedy vedel, že nežijú.

Musel si to priznať. Je objektívne a celkom vážne v prdeli. V poriadne hlbokej prdeli. Totálne bez peňazí, fakticky bezdomovec a vo svete, ktorý nespoznáva.

Game over, chlape. Toto by chcelo reštart... povzdychol si v duchu. Sedením na lavičke a dumaním nad tým, prečo život nemôže mať tie pomyslené checkpointy nič nezmôžeš. Život nie je Call of Duty, ani keď si ghúl.

Postavil sa z lavičky a bez rozmýšľania vykročil po ulici. Nezabudol si napraviť pásku na rukáve a uistiť sa, či drží tam, kde má. Načo riskovať, na to, aby ktokoľvek zistil, že je ghúl, stačilo požiadať, nech otvorí hubu dokorán.

Jediné šaty, ktoré na sebe mal, boli toho chudáka, ktorého si dal na obed. Mikina mu bola tesné, gate ešte viac a navyše to vyzeralo, ako keby ich mal trojštvrťové. Len sa neohnúť príliš, inak by do dopadlo katastrofálne.

Predtým, než tomu neborákovi zakrútil krkom z neho stihol čo-to dostať. Efektivita bleskového výsluchu v praxi. Mäso ghúla mu vystačí minimálne na mesiac, prinajlepšom na dva. To bola jediná pozitívna vec na celom dni. Skúšať tu loviť, na to by sa neodhodlal ani ten najväčší blázon.

Ráno zočil dvoch uniformovaných péemjéčkarov, ako si to šinuli dole po ceste. Podľa pásky jedného z nich, človek a ghúl. Maťo ani na sekundu nepochyboval, že v tých Brügger & Thomet APC9, prevesených ledabolo cez plecia, majú napáskované HPčka s epoxidom natlačeným do dutiny. Ako to robili za starých čias lovci. Automaticky si ich zaradil do kolónky – nedráždiť.

Prekvapilo ho, ako málo ghúlov stretol na ulici. Dokopy ich stihol narátať šiestich. Držali sa bokom od ostatných, kráčali vždy rýchlym tempom a nechceli mať s ním nič spoločné. Ľudia na neho reagovali podobne. Keď sa ním míňali na ulici, vždy sklopili zrak a pridali do kroku. Páska na rukáve fungovala presne opačne ako predpokladal – nepriťahovala neželanú pozornosť, ale spôsobovala, že sa mu každý vyhýbal a predstieral, že neexistuje.

A možno je to tak dobre, pomyslel si mimochodom.

Zostávalo posledné miesto, kam by sa mohol vypraviť. Nie, nerobil si plané nádeje. Ale niečo by predsa mohol nájsť. Informácie, užitočné veci alebo len obyčajnú strechu nad hlavou.

Fór bol v tom, že to miesto už svojho času bývala taká menšia pevnosť. Chcelo to plán. Bude si to vyžadovať veľa lezenia, štverania sa a zlaňovania. A Maťo nemal výšky práve v láske.

A teraz zásadná otázka. Ako zohnať rebrík v Bratislave o deviatej večer?

Za A – je fakticky bezdomovec. Za B – je totálne bez peňazí (ten mamľas u seba nemal ani cent). A za C – je ghúl. Môžem si pogratulovať.

Ako si stihol všimnúť, väčšina obchodov, podnikov a predajní bola označená nálepkou s preškrtnutým G, do dodatkom – „Ghúlom nepredávame", či „Ghúlom vstup zakázaný!".

No, pekne sa nám to tu stihlo vyselektovať, skrivil ústa Maťo. Čo mi to len pripomína...

Obchod, pred ktorým zastal však žiadne takéto označenie neniesol. Predajňa s nápisom – Autodiely. Možno na takom mieste rebrík mať nebudú ale stačí sa popýtať správnych ľudí. Nabral odvahu a vkĺzol dnu.

Na čuchové receptory mu zaútočila ťažká aróma motorového oleja, nemrznúcej zmesi, voňavých stromčekov a kovového náradia. Známa zmes vôni, ktorá so sebou prinášala spomienky. Len on a Lamborghini Diablo, prázdna Bratislava o tretej hodine rannej, pedál stlačený až k podlahe, vrnenie osemvalca za chrbtom a omamné spaliny, tachometer atakujúci dvestovku a ten nekonečný pocit slobody.

Došiel až k pokladni a ležérne sa oprel o pult.

„Tak ako? Dlho som sa tu nezastavil," predniesol nenútene. Teda, zo všetkých síl sa snažil, aby to nenútene znelo.

Chlapík za pultom zdvihol zrak od bulvárneho denníka a zúžil oči do štrbín. „Áno?"

„Len tak pomimo, robí tu ešte starý Fero? Potrebujem s ním pár veci prebrať," nadhodil, akoby sa nechumelilo.

„Toho nepoznám, som tu nový," odsekol podráždene predavač a odložil noviny. Zavadil pohľadom o pásku na Maťovom rukáve. „Preukaz máš?"

Maťo strnul s prekvapeným výrazom a zízal ako teľa na eskalátor.

Aký kurva preukaz, zase?

„Ak chceš nakupovať, najprv navaľ preukaz. Len preto, že sme benevolentný obchod, nemysli si, že tu budeme robiť kšefty načierno," pohrozil mu novinami.

„Vieš čo..." Maťo nervózne zaspätkoval. „Zabudni na to, okej?" Zvrtol sa a vytrielil z obchodu ako vzduch.

„Kurvafix," odpľul si, keď sa o pár ulíc ďalej opieral o múr.

Nie je to zlé. Je to horšie, ako si predstavoval.

Ale najviac ho znepokojovalo niečo iné. Až sa vydesil sám seba. Chápal to. Rozumel tomu, tej nevraživosti, tomu strachu z nich a snahe držať ich na uzde. Ghúl sa nemôže živiť inou potravou ako ľudským mäsom. A skúste sedieť vedľa niekoho, v koho očiach ste potencionálna večera. Tak to bolo za starých čias, tak to je i teraz. Iste, predsudky sa dajú potlačiť, výber jedla podriadiť racionálnemu uvažovaniu. Ale nič to nemení na stave vecí. A to bolo najviac znepokojujúce. Ako kedysi s ľahkosťou prijal fakt, že stojí na vrchole potravného reťazca, teraz sa až prirýchlo zmieril so svojim postavením.

Si vírus. Parazit. Prispôsobuj sa, aby si prežil, zarezonovala mu v hlave poučka z dávneho výcviku. A tiež je vojak. Je čas rozohrať svoju vojnu jedného muža.

Všimol si dačo, čo ho vytrhlo z úvah. Bytovku cez cestu naproti, ktorú sa chystali búrať. Bodaj by nie, keď vo výške asi piateho poschodia zívala mohutná diera. Podľa zubatých okrajov, zborených a prehnutých poschodí a absencií okien, to tipoval na zásah trieštivo-trhavým tankovým projektilom. Tu zrejme onehdy muselo byť poriadne divoko. Vidíš, ani sa nenazdáš a začne to tu byť zasraný Donbas.

Maťo sa vydal cez križovatku zmýšľaným smerom. Bolo tam odstavené rýpadlo s hydraulickými búracími kliešťami a buldozér. Pri vchode provizórneho oplotenia stál biely Jumper. Zastal si pri plote a započúval sa. Nikto už nepracoval, práve sa balilo. Ako ghúl mal sluch ostrý tak, že počul ich rozhovor až z druhého konca.

„...že ja sa tu motať večer nebudem."

„Čo zas?"

„Máš sledovať správy. Manželky kamoška tam býva. Rozstrieľali tam niekoho na sračky. Starého deda a dvoch fízlov."

„Ak to bol zasraný ghúl, tak dobre mu tak."

„To neviem, ale určite za tým ghúl bude. Asi sa chcel nažrať, tak vzal kvér a bum!"

„Ja som počul, že to bola ženská," pridal sa tretí hlas.

„Piču!"

„Nekecám. Vraj ju videli na Zlatých pieskoch."

„Možno zas tí magori z protighúlskeho hnutia."

„Akoby nestačilo, že tu máme tie pijavice."

„Vážne môžu žrať len mäso?"

„Niekto hovoril, že sajú aj krv. Chápeš, Súmrak? Bývalá ma na to nútila sa pozerať, nemyslite si, že som narušený."

„Hovno, jak zombíci. Čo jedia mozgy a tak..."

Maťo kalkuloval a vyšlo mu, že bude musieť improvizovať. Uistil sa, že je všade čisto a zložil si pásku z rukáva. Nadvihol pletivo z tkaniny na plote a prešmykol sa na opačnú stranu.

„Tak ako? Ťažký deň?" Všimli si ho vo chvíli, keď si ledabolo vzal jednu z oranžových prilieb, pohodených na palete spolu s náradím. „Prišiel som sa pozrieť, ako to tu pokračuje."

Robotníci v montérkách a s cigaretami v rukách mu venovali nechápavé pohľady.

„Hej?" zaručal jeden z trojice.

„Teraz mi tento pozemok patrí. Odkúpil som to tu. Nikto to tu nechcel, odkedy sa to tu vtedy stalo. Strašná vec..." vychrlil zo seba. Robotníci iba bezvýrazne prikyvovali hlavami. Išiel na to tak sprudka, až mu to zožrali aj s navijakom. „Ale nebojte sa, všetko už pôjde ako po masle. Už máme vypracovaný projekt. Budem tu stavať... é... škôlku!" vyrazil zo seba.

Chlapom sa zaleskli oči. Škôlka, to je úžasné.

„Naozaj? Mám doma dcéru, už začíname s manželkou hľadať nejakú," dostal zo seba jeden.

„Si píš!" prikyvoval nadšene Maťo. „Pozri, tamto budú preliezačky, hentam hojdačky a tam to bude stáť," mávol rukou k baráku. Keď sa zadíval pozornejšie, na múre mohol vidieť diery po guľkách. „Všetko tam budú mať, hračky, postele, obedy aj umelohmotnú ZOO..."

Robotníkom už skončila šichta, Maťo sa veľkodušne ponúkol, že im pomôže nanosiť náradie do auta. Hodil si cez rameno tri lopaty a spoločne sa vybrali k dodávke. Keď sa otvorili zadné dvere Jumperu, Maťo takmer poskočil radosťou. Vnútri sa trónilo všetko, čo potreboval.

Naskladali všetko do auta. Potom si všetci pripálili ešte na záver, Maťo ponúknutú cigaretu neodmietol. Predstierať, že fajčí je malina.

„A kam sa teraz zberáš?" nadhodil jeden.

„To vieš, ešte musím vybaviť pár vecí. Asi to vezmem taxíkom," mienil Maťo. „Teraz sa trochu bojím chodiť po nociach."

„A to už prečo?"

„Vy ste o nej nepočuli?" stíšil hlas. „Chodí tu teraz jedna taká vyšinutá psychopatka. Ja som ju videl!" zašepkal Maťo.

V tvárach chlapov sa zjavilo nefalšované zdesenie.

„Fakticky! Bola desivá! Hovorí sa, že saje krv. A zbiera ju do kýbľa a vymieňa za sladkosti. Prisahám na svoju česť, tak som to počul!" pokračoval Maťo šeptom. „A hádajte čo?"

Všetci traja s hrôzou pokrútili hlavou.

„Ona ten kýbeľ fakt mala, presne ako hovorili! Ružový!" zasyčal Maťo. „Celá bola v ružovom, na hlave mačacie ušká, v jednej ruke ten kýbeľ komplet plný krvi, za pasom sekáč na mäso a v dáždniku FN FAL! A oči jej svietili dočervena jak semafory! Schoval som sa do kontajnera. Skoro som sa od strachu zosral z podoby!"

Chlapi sa zdesene prežehnali.

„Kde?"

„Na Zlatých pieskoch!"

Robotník sa križoval ostošesť. „Vieš ty čo? My ťa zvezieme," ponúkli sa mu.

„Vážne?" zaradoval sa Maťo.

„Si robíš srandu? Čo keď po tebe ide? A ráno ťa tu nájdu vysatého, ležať tam v bordeli."

„My ťa ochránime," poťažkal si jeden z nich búracie kladivo.

„Nech to skúsi, kurva ružová!" zastrájal sa ten s karbobrúskou.

„Odfaklíme jej tie ušiská, len ju zbadáme!" rozohnal sa posledný výhražne roxorom.

Maťo si ofúkol úľavou. „Chlapci, máte to u mňa."

Biely Jumper si to šinul predpisovo po Trnavskej, doprava už bola redšia, všade kľud. Zadné nakladacie dvere sa znenazdajky otvorili. Moment na to z nich vyskočil Maťo. V rukách dva výsuvné rebríky a navíjacia predĺžovačka. Šprintoval po ceste čo to dalo. Celý čas sa rehotal.

Idioti.