„Ty kokso!"

Ibrahim Maiga

Maťo si pripadal ako kozmonaut. Ako vesmírny pútnik, ktorý odstavil svoj raketoplán pri Slnku a vystúpil z neho v ústrety našej hviezde.

Vznášal sa v stave beztiaže, uprostred oslepujúcej bielej žiary, ktorá ho prepaľovala zvonka i zvnútra ako sústava diamantových vrtákov a zahlcovala periférnu nervovú sústavu lavínou vnemov.

Prudko zavrel oči – možno to pomôže. Hovno to pomohlo. Oslepujúce svetlo zostalo vypálené do stanice v podobe jednoliateho paobrazu, ktorý prebleskoval od zelenej do svetlomodrej.

Dlho nepoužívané svaly na nohách nezvládali svoju funkciu. Zatackal sa a narazil chrbtom do niečoho tvrdého a teplého. Pod rukou sa to ukázalo ako slnkom vyhriatá stena. Hlava sa mu točila ako po chľastacom maratóne.

Zrak sa začínal prispôsobovať a Maťo konečne rozoznával miesto pred sebou. Zaprášená príjazdová cesta, zelené, košaté stromy. Letné slnko mal vysoko nad hlavou, na oblohe ani mráčik. Za chrbtom lesík a nenápadný, ošarpaný vchod s dverami, vedúcimi do podzemia.

Najhoršie bolo, že to miesto spoznával. Toto je predsa ordinácia doktora Sovu. Alebo skôr bola. Otázky bublali pod povrchom ale on nedokázal premýšľať. Myšlienky zhustli ako sirup, prelievali sa zo strany na stranu, beztvará masa, z ktorej sa odmietalo vynoriť čokoľvek zmysluplné. Bodaj by nie, keď nič nedáva zmysel.

Je to sen. Musí to byť sen a ja sa za chvíľu prebudím...

Nájde ostatných, len čo tieto príšerné závrate pominú. To zase bude mať Andrej reči, že čo pobehuje holý a že sa opäť strápnil, keď sa snažil tancovať ožratý na stole.

Veľmi dlho sa nič nedeje. Iba tam sedí, opretý o múr a snaží sa z nesúvislého gulášu myšlienok vydolovať niečo použiteľné. Obrazy sú vyblednuté a nejasné ako fotografie zašlé časom.

Asociácie sa skladajú jedna na druhú a s nimi sa vynárajú spomienky z bahna podvedomia ako ryby prebudené po zimnom spánku. A s nimi spojené emócie a pocity. Nie, že by si nespomínal ale podvedomá časť mysle sa bránila realite s ktorou bol konfrontovaný. Freud sa kdesi potmehúdky smeje.

„Počuješ?" niečia baganča ho nakopla do boku, až sa zvalil na zem. „Pýtal som sa, či si dovidíš na pinďúra, keď sa ti postaví."

Maťo omráčene zažmurkal. Niekto sa nad nim týčil a zacláňal tak slnko, ktoré by mu inak svietilo do tváre. A keby len jeden, napočítal rovno štyri neidentifikovateľné indivídua.

Natískali sa logické otázky, napríklad ako dlho tu drepí, alebo kedy sa tu stihli zjaviť oni, ale odpovede budú musieť počkať.

„No to určite," kontroval iný, „ten keď prdne do mecha múky, ani na zápražku nezostane!"

Čo vyvolalo u prítomných vlnu smiechu. Teda až na Maťa, tomu do smiechu akurátne nebolo.

„No tak... prosím... trochu solidarity by som ocenil. Takto kopať do niekoho hneď po ránu..."

Vlastný hlas nespoznával. Bol to hlas pacienta s pokročilou tuberkulózou, čo raňajkoval štrk preložený brúsnym papierom. Slova sa mu skladali ťažko a pomaly. V hrdle mal ako v zatuchnutej skrini.

„Čo si vravela, mangalica?" Ďalší výbuch smiechu.

Maťo by bol odprisahal, že storočný penzista je oproti nemu hotový gymnasta, avšak nejakým zázrakom sa mu podarilo vyštverať na nohy.

„Byť vami, dával by som si pozor na hubu, inak z vás narobím... oné..." Zase sa mu motá jazyk. Hlava tiež.

Štyria výrastkovia na neho upriamili pohľady ako sliepky na knedľu.

„A čo ako?" Vodca bandy provokatívne vyceril zuby, aby každý vedel s kým má tú česť. Bezpochyby to bol šéf – najsilnejší a najtupší.

Pohľad druhého od kraja zvážnel. „Kde máš pásku, zmrd?" Ukázal si na rukáv. Čierna páska s hranato štylizovaným písmenom G, krvavočervenej farby, ktorá ho jasne označovala ako ghúla.

Tentoraz sa ako spomínaná sliepka zatváril Maťo.

„Ako by mohol, veď nemá ani fusakle," podotkol cynicky iný.

„Takí vyjebanci ako ty robia hanbu všetkým slušným ghúlom, ktorí chcú splatiť svoj dlh ľudstvu," namieril na neho prst.

„Mali by sme ho asi nahlásiť. Nie?"

„Rozbijeme mu držku a potom ho nahlásime."

Maťo začínal veriť, že toto je sen v ťažkej intoxikácií alkoholom. Delírium práve gradovalo na najvyšších otáčkach.

„Dlh? Vy a slušní – to odkedy?" vypustil zo seba nechápavo a prezeral si ich čerstvé prírastky na psychiatrickom oddelení. „Vy ste retardovaní? My predsa ľudí žerieme!"

Teraz si pripadal ako keby vysvetľoval malému dieťaťu, že cez deň svieti slnko. Utrel si slinu, čo sa mu ťahala po brade.

Najbizarnejšie boli ich zhrozené výrazy, ako keby ho miništranti nachytali v spovedníci fajčiť kostolníka. Ohlušujúce ticho ako po odpálení flashbangu, ba ani vánok sa nepohol.

„No kurva... ten už nedostane prevýchovu ale rovno guľku do glóbusu," precedí ktosi.

„Srať na prevýchovu, zajebeme ho rovno tu! Ukážeme všetkým, že sme vzorní občania!" zavelil ten ideologicky premotivovaný.

„Začínam mať kurva hlad," rozhodol vodca o jeho osude a Maťovi docvaklo, že má dosť vážny problém.

„Urááá!" vrhli sa na neho všetci naraz v nekoordinovanom útoku.

Niečia podrážka ho nakopla do brucha. Keby vážil o polovicu menej, bolo by to bolo na niečo platné, takto iba neškodne pozdravil temenom stenu.

Výcvik zafungoval okamžite ako cvaknutie spínačom. Vyrazil do protiútoku.

Vyhol sa smršti pazúrov od boku a zacielil na toho krpatého. Motorické funkcie ešte nepracovali ako mali, jeho päsť tesne minula bradu. Než sa jeho protivník stihol zorientovať, Maťo svoj útok preklopil v prachprostý bodycheck. Celou váhou svojho sto dvadsaťkilového tela pripučil nešťastného ghúla o asfalt.

Odzadu sa na neho chystal vpadnúť ten iniciatívny šašo. Maťo mu od zeme kopancom prerazil koleno. Nechutne to prasklo, ako mokré drevo. Ghúl vytreštil oči, otvoril hubu a stratil stabilitu. Pri páde podrazil nohy svojmu kamošovi.

Teraz už stál na nohách iba jediný. Hoci stále mal problémy s koordináciou, týchto si podá, aj keby ich mal umlátiť vtákom. Posledný účastník tejto tlupy už odvahu svojich kolegov nezdieľal. Vlastne to vyzeralo tak, že seriózne uvažuje nad tým, že sa dá na útek. Maťo však v duchu hesla Najlepšia obrana je útok, nezaháľal ani teraz.

Chabý úder zablokoval bicepsom a odklonil mu ruku. Zahnal sa pravačkou po jeho ksichte. Rana zadunela ako výstrel z dela a vyplašila vtákov na strome. Vzduchom spolu s krvou letel aj dlhý ghúlsky tesák. Chytil ho pod krkom napálil mu to po druhý raz, tentokrát rovno do zubov. Odrazil mu spodné i vrchné rezáky, takže teraz tam mal dokonalú dieru. Do tretice mu päsťou skrášlil nos.

A bolo po boji. Jeden sa tackal po ceste a prehĺtal vlastné zuby, ten privalený sa nepríčetne trmácal dopredu v hlbokom predklone a tretí, hoci bez akejkoľvek ujmy, mal smrť v očiach. Iba ten s prerazeným kolenom sa nie zdvihnúť.

„Amatéri," zavrčal Maťo a pretiahol si šľachy na krku. A tiež až podozrivo slaboty. Aj za starých čias, keď bol iba obyčajné nič, by sa mu takéto zranenia zahojili do minúty.

Pozoroval ako sa tlupa dáva na komický útek – jeden šprintujúc ako maratónec, ďalší rozväzujúc rukami i nohami a posledný omráčene potkýnajú sa a pľujúc krvavé sliny.

I štvrtý sa chcel zdvihnúť ale Maťova noha ho prirazila k zemi. „Ale kamže-kam? Vlastne," hodil po ňom veľavravný pohľad. „práve som si spomenul, že ja sám mám sakra veľký hlad."

Ghúl pochopil, že je zle, ale to už ho Maťo vliekol za nohu k dverám.

„Pomóc! Nenechávajte ma túúú!" kvičala jeho obeť. Ale to už obaja zmizli v tme.

V podzemí ho už nikto nebude počuť, teraz sa môže nerušene nakŕmiť.