Kedysi, keď lovila a zabíjala ghúlov i nepriateľov Rady, robila to s odhodlaním a zápalom sebe vlastným. Ale teraz cítila, že jej niečo chýba. Počas svojej cestu útrobami základne za sebou zanechávala mŕtvoly Reinerových mužov ale hlavne civilistov, technikov, vedeckých pracovníkov a ďalších, ktorí nemali proti jej hnevu najmenšiu šancu.

Možno je to cieľ, čo teraz nemám. Ale predsa, pomsta nie je dosť?

Prechádzala strojovňou, v ktorej teraz panovalo nepatričné ticho, prerušované len k kvapkaním vody z presakujúcich trubiek a škrípaním jej krokov po železnom pletive podlahy. Okolo sa kondenzovala chladná hmla z unikajúceho chladiaceho média a vzduch bol presýtený pachom čpavku a morskej vody.

Už vyradila a poškodila čo mohla, predovšetkým odpojila elektrické rozvody k nádrži, prívod energie teraz zaisťovali iba záložné systémy, ktoré boli mimo jej dosah. Stázové pole však vyžadovalo omnoho väčšie dodávky energie, než aké boli schopné poskytnúť náhradné agregáty. Tie boli len pre prípad nutnej údržby. Nevyznala sa v počítačoch až tak dobre, aby bola schopná spraviť niečo sofistikované ako Maťo, tak iba spustila evakuačne protokoly a naformátovala systém k ovládaniu integrity nádrže s Alphou. Kaskáda zariadení a systémov, udržujúcich tú ohavnosť na uzde, začala fatálne zlyhávať a každou minútou bola bližšie k zrúteniu.

V exozbroji na sebe a s útočnou puškou AR57 v rukách, ukoristenými z jednej zo zbrojníc, postupovala vpred ako zosobnenie skazy. Človek alebo ghúl, rozdrvila každého, kto jej prišiel do cesty. Chodba končila oceľovým vrátami, ktorými prešla.

Ocitla sa v rozľahlom, kruhovom átriu, po ktorého obvode stáli stĺpy, zdobené bohato vytesanými freskami. Stĺpy obkolesovali kopulovitý strop zo skla a rovnako tak aj steny tu slúžili ako okná do nádrže. Pripomínalo to tu honosné podmorské akvárium, s kachličkovou podlahou a oknami, osadenými zlatými a drevenými rámami. Odrazy vody z nádrže sa vlnili po zemi. Reiner isto chcel, aby to pôsobilo veľkolepým dojmom. Alphu si tu návštevník mohol pozrieť v celej jej ohavnej kráse.

Teraz však bola voda kalná a pulzovala žiarou z výstražným svetiel, spolu z mihotavou aurou kolabujúceho stázového poľa. Nataša, ako bez ducha prešla k protiľahlej stene. Nebolo tu ani nohy, svetlá stále svietili. Ona však neprišla obdivovať krásu podzemnej architektúry.

Priblížila tvár k oknu, nádeji, že zahliadne vo vode Alphu. Morská voda však bola nepriehľadná a jediné, čo sa dalo vidieť, boli čiastočky hmoty, preháňajúce sa nádržou. Namiesto toho v skle uvidela svoj vlastný odraz.

Nechcela uveriť, že sa to pred ňou jej vlastná tvár. Vlasy sa jej lepili do tváre, premočený obväz začínal presakovať hnisom, čiernym ako decht, ktorý jej stekal po tvári do ohavnej masky a vytváral na nej groteskné mapy. Zdesene odstúpila od skla, pretože nemohla uveriť, že sa díva na svoj obraz.

Nie. Nie je to cieľ, čo nemám...

Boli to zásady, ktoré stratila. Keď bola mladšia, myslela si, zmyslom lovcov a Rady je vyhladiť všetkých ghúlov po celom svete. Ale to nebola pravda. Nie, my sme tu preto, aby sme chránili bezbranných, povedal jej kedysi jeden z vysoko postavených členov Rady. Nezabudni, bojovať pre radosť zo zabíjania alebo potravu a bojovať pred dobro iných, je to, čo nás líši od tých netvorov tam vonku.

Presne toto sa z nej stalo. Zahodila všetko, pre čo bojovala a zanechávala za sebou krv a mŕtve telá bez ohľadu na to, či s ňou tí, ktorých zabila mali niečo do činenia alebo nie. U ghúlov to bolo iné, ale nikdy predtým nezastrelila neozbrojeného civilistu. Až doteraz a čo horšie, z čisto sebeckých cieľov. Vydala sa sama Reinerovi napospas a snaha všetkých, ktorí sa ju snažili ochrániť týmto vyšla nazmar.

Vo vode sa čosi pohlo, čosi kolosálne. Fascinovane hľadela na strop a snažila sa rozoznať obrysy v neprehľadnej vode. I niekto ako Nataša musel uznať, že Alpha bola fascinujúca. A tento jej nástroj pomsty bude čoskoro voľný. Nepochybovala, že proti nej Reiner nebude mať najmenšiu šancu. Ak je tu niečo, čo ho odkáže poraziť, je to práve toto. Potom už nebude na ničom záležať.

Odvrátila sa vo chvíli, kedy si uvedomila, že za ňou niekto stojí. Bola to Aki. Netušila, ako sa jej podarilo prekĺznuť až poza ňu ale nebola prekvapená. Len tam stála pred jedným z vchodov a dívala sa na ňu tým svojim prihlúplym výrazom, ktorý ju vždy vytáčal ale teraz v jej strieborných očiach uvidela plameň odhodlania. Vyzerala, ako keby ju, ako sa ľudovo vraví – koza požula a v ruke držala pištoľ.

„Zase ty," precedila s opovrhnutím Nataša a obrátila sa k nej.

Aki iba mlčky prikývla, vlasy i zdrapy mokrého oblečenia s jej lepili na telo.

„Poslal ťa on?" spýtala sa Nataša.

„Nie. Neprišla som kvôli Reinerovi," odvetila a Nataša si uvedomila, že pôsobí oveľa dospelejšie, ako doteraz.

„To je fuk," predniesla a zdvihla hlaveň zbrane.

Než Aki stihla čokoľvek urobiť, Nataša stlačila spúšť a napálila to do nej krátkou dávkou. Čierna krv vyšplechla na dlážku a jej telo buchlo o zem. Rany sa jej zaťahovali ešte vo vzduchu ale ona sa k ničomu nechystala. V Nataši sa prebudilo sadistické potešenie, keď si uvedomila, že ju môže zabíjať a párať koľko sa jej len bude chcieť.

„Ona má pravdu, Nat. Prišli sme sem kvôli tebe," ozval sa nový hlas a s ním škrípanie kameňa mramor a ťažké kroky.

Nataša sa pozrela k ďalšiemu z východov, odkiaľ sa z tmy vynorilo kolosálne chitínové monštrum. V mohutnom brnení vyzeral ako dvojnohý býk, ktorý vyrástol z bledého koralu, ostré výstupky sa ježili ako bodce a všetko to korunovali hrozivé kly. Pri každom pohybe to praskalo, ako sa vrstvy treli o seba.

„Ja o žiadnu spásu nestojím," vyprskla jedovato a tvár sa jej skrivila do ohavnej masky. Biele vlasy boli pošpinené čiernou krvou, teraz vyzerala ako výjav čistého šialenstva, hoci bolo jasné, že ešte nadobro neprišla rozum.

Maťo si je premeral a vedel, že by mal cítiť ľútosť ale namiesto toho sa dostavilo zhnusenie.

„Toto je posledné šanca, Nat," povedal hlasom stlmeným chitínom, „buď zahodíš zbrane a pôjdeš s nami alebo ťa tu nechám Reinerovi. Išiel som zabiť ťa ale teraz neviem či to chcem. Ale nemám už chuť ťa znova zachraňovať. Ja som ochotný ťa nechať tak ale chcem vedieť, čo povedia Johan a Milton."

„Tak sa otoč a vypadni," odsekla Nataša. „Ak mi nechceš pomôcť, láskavo sa do mojich rodinných záležitosti nestaraj, kurva."

„Ty nechápeš, že Reiner je sila, ktorej sa nedá čeliť?" vybuchol v zúfalstve Maťo a jeho hlas sa rozliehal átriom. „Sú veci, ktoré sú mimo nás, čo si to neuvedomuješ? Stále si naivne decko, Nat. Keby si sa vybrala za Reinerom s búchačkou v ruke, nepovedal by som ani pol slova a utekal ťa zachrániť. Ale ty si stavila krky nás všetkých! Mne je jedno, či Alpha zožerie celý svet ale vlastnú riť stratiť nehodlám. A ani Aki."

„Ty si ani nevieš predstaviť, čo so mnou robil, kým ma tu držal v klietke," zavrčala a položila prst na spúšť. „Nemala som na výber, robila som čo mi povedal, len aby to skončilo."

„Keby si nám to povedala..."

„Drž už hubu!" skríkla Nataša a po tvári jej stiekol čierny prameň. „Proste sklapni. Skončime to tu a teraz."

„Keď povieš," povzdychol si rezignovane Maťo. „Máš to mať."

Už bol pripravený vyraziť proti nej, Nataša však v sekunde zdvihla hlaveň a stlačila spúšť. Maťo sa nekrytý nemal proti krupobitiu raže 5.7 ako brániť, projektily mu sekali chitínové brnenie ako kameňožravé pirane.

Zúfalo sa vrhol vpred, vyrazil najbližšiemu stĺpu a počas behu zamieril od boku v snahe paľbu opätovať. Glock 19 mu pripadal v chitínových pazúroch absurdne malý. Strieľal naslepo ale svoj účel to splnilo. Nataša tiež nebola včerajšia a nenechala zo seba robiť stojací terč.

Maťo sa pritlačil chrbtom k masívnemu pilieru a skontroloval škody. Bol na tom lepšie, ako sa sprvu domnieval. Cítil sa napumpovaný energiou po dávke mäsa od Aki a mal pocit, že by dokázal bojovať, aj keby mu odsekali končatiny a rozpárali brucho.

Aki ho varovala, že so silou Revenanta nie je radno sa zahrávať, neodhryzol si príliš veľa, než aby to malo na jeho organizmus fatálne následky. Bolo jasné, že po tomto turbe si bude musieť dopriať poriadnu porciu čerstvého mäsa ale mŕtvol sa tu váľalo požehnane a Maťo nikdy nebol zvlášť vyberavý ghúl.

Pokúsil sa vykuknúť spoza pilieru ale Nataša medzitým stihla prebiť a len tak-tak sa stihol uhnúť, keď jeho kryt zasypala nová salva projektilov. Maťo strieľal naspäť ale guľky sa len neškodne odrážali od brnenia exozbroje. Snažil sa ju zasiahnuť do hlavy ale v tejto situácií si nemohol dovoliť opustiť krytie aby mohol presnejšie zamieriť.

Pilier z mramoru sa pozvoľna začínal premieňať na sutiny a Maťo vedel, že musí čím skôr zmeniť pozíciu, hlavne než sa ho Nataša pokúsi obísť a vpadnúť mu do boku.

Pripravil sa a vyštartoval vpred. Jeho kroky duneli rozľahlým priestorom, blížil sa k najbližšiemu stĺpu. Počas behu sa kryl paľbou, hoci mu už v zásobníku veľa munície nezostávalo. Hrubo však podcenil Natašinu mušku.

Tentoraz nestrieľala len tak nazdarboh ale presnými ranami mu prevŕtala nohy. Guľky rozsekali chitín a prerazili kosť na členku, roztrhli šľachy. Maťo stratil stabilitu a zotrvačnosťou zletel k zemi ako vzdušná puma. Patrične to pod nárazom jeho takmer stopäťdesiat kilového tela zarachotilo.

Prisahám bohu, že po tomto začnem chudnúť... To nie je možné, aby som pri súboji s posledným bossom padal ako sud.

Hoci sa mu škody naprávali závratnou rýchlosťou, ocitol sa rozplesknutý na zemi priamo Nataši pred muškou. Dostala jeho hlavu do zámerného bodu kolimátoru a Maťo si uvedomil, že je v riti.

V tej chvíli sa na ňu vrhla Aki a skočila po nej ako sfetovaný yokšír, odtrhnutý z reťaze. Zaťala jej pazúry do tváre a snažila sa jej zahryznúť do krku. Nataša jej v návale zúrivosti napálila do hrude takú, až ju takmer prerazila naskrz. Zdrapila ju za cop a zdvihla do vzduchu ako plyšovú hračku, načo ňou treskla o podlahu tak, až sa všetko zatriaslo a podlaha doslova praskla. Aki zostala ležať v kráteri, ktorý sa pod ňou vytvoril. Exozbroj dávala vojakovi výhodu rýchlosti i sily, tým viac u ghúla, nehovoriac o ochrane. Aki mohla byť obratná ako chcela, proti Nataši teraz nemala žiadnu šancu.

Zdvihla zo zeme útočnú pušku a postavila sa nad rozlámanú a pokrútenú Aki, ktorá ležala v priehlbni, pokrytá prachom a kusmi mramoru. Stlačila spúšť a začala to do nej pražiť ako zmyslov zbavená, až kým jej nedošla munícia. Rozstrieľala jej chrbát na márne kúsky ale očividne to nestačilo. Aki zaryla pazúry do mramoru v snahe vyslobodiť s ale márne.

„Zdochni už konečne!" vyprskla zlostne Nataša.

Z puzdra tasila krátky meč z monomolekulárnej ocele, ktorý si tiež požičala z tunajšej zbrojnice. Aki na ňu uprela ten jej strieborný pohľad. A v tej chvíli jej Nataša zabodla čepeľ do krku. Telo Aki ochablo, prerušená miecha jej aspoň na pár minút zabráni vstať. Nataša vytrhla meč z tela a pristúpila jej hlavu.

To sa však už na ňu valil Maťo ako chodiací tank, až sa zem otriasala, s tasenou masívnou zbraňou s čiernou čepeľou. Každý príčetný jedinec by pri pohľade na rútiaci sa chitínový kolo v panike uskočil. Nataša zovrela pogumovanú rukoväť a zaujala bojový postoj.

Maťo obojruč zdvihol meč na hlavu, chystajúc sa jej zasadiť fatálnu ranu. Nataša však namiesto toho, aby úder vykryla, sa v poslednej sekunde vrhla vpred a doslova sa prešmykla pod jeho mečom. Jej monomolekulárna čepeľ prešla chitínom a z boku sa Maťovi vyvalil čierny prúd.

Ten takmer stratil rovnováhu ale v poslednej chvíli to ubrzdil. Prekvapene sa obrátil, pozrel sa najprv na Natašu, potom na sečnú ranu na boku. Taký zákerný trik rozhodne nečakal. Hoci nikdy neinklinovala k chladným zbraniam, stavil by sa, že pár lekcií jej Ivona dala, čo jej teraz prišlo vhod.

Maťovi došlo, že to bude tvrdý oriešok. V exozbroji bola pohyblivejšia a celkom určite rýchlejšia ako on. Musel priznať, že ich šance sú celkom vyrovnané. Celý čas úporne premýšľal, ako by nad ňou získal výhodu a v tento moment mu do trklo.

Vyrazil vpred a tentoraz bol pripravený. Nataša sa tiež rútila k nemu, v jedinom oku planula túžba zabíjať. Zaútočila prvá, Maťo však ten sek vykryl, jej smiešne útla čepeľ narazila do plochej strany tej jeho a neškodne po nej skĺzla.

To však už Maťo sekol obsidiánovým mečom po jej krku. Stačila sa kryť ale sila jeho úderu jej takmer vyrazila zbraň z ruky. Ustala to však a znova pevne uchopila pogumovanú rukoväť.

Vymieňali si ďalej údery a krúžili okolo seba uprostred haly ako supy okolo zdochliny. Treba podotknúť, že od skutočného šermu to malo ďaleko, hoci každý robil, čo vedel, no vo výsledku to pôsobilo takmer komicky. Maťovo brnenie už začínalo následkom početných sekov praskať ale ani Nataša ranou cez celú tvár nevyzerala najlepšie.

Maťo vedel, čo musí urobiť, no čas sa krátil. Musí to urobiť teraz, inak hrozí, že sám urobí chybu a to bude pre neho koniec.

Pohol sa vpred do útoku a zahnal sa mečom ale minul. Nataša odpovedala šikmým sekom, vedeným do medzery medzi plátmi na kľúčnej kosti. Lenže namiesto toho, aby sa čepeľ stretla s jeho telom, použil rovnaký trik ako vtedy ona. V poslednej možnej sekunde uhol a prešmykol sa okolo nej, zatiaľ čo čepeľ presvišťala tesne za jeho chrbtom.

Prudko zabrzdil, zvrtol sa a zdvihol meč obojruč nad hlavu. Čierna čepeľ, zubatá ako píla, akoby sa zasmiala. Nataša nestihla sa nestihla ani stiahnuť z výpadu, nieto otočiť hlavu za seba. Maťo, využívajúc zotrvačnosť z otočky, zaťal masívnym mečom priamo Nataši do chrbta.

Priamo do napájacích článkov exozbroje. Kryt praskol a pohonná jednotka bola v sekunde na márne kúsky. Spod čepeľ unikol prúžok dymu a zapraskalo to elektrickým výbojom. Servomotory a posilňovače vypovedali funkciu; zo sto kíl vážiacej exozbroje sa razom stala kopa šrotu. Nataša sa s prekvapeným výkrikom zrútila na zem.

„Ty sukin syn!" zarevala na Maťa.

Exozbroj bola navrhnutá tak, aby prípadné zlyhanie neuväznilo operátora v postroji umelých kĺbov, čiže sa v nej i tak dalo s i keď ťažkosťami hýbať. Nataša sa zúrivo hrabala na nohy, no Maťo neváhal a bez okolkov ju nakopol do tváre, než stiahla siahnuť po záložnej zbrani.

Šokovane sa prevalila na chrbát, no to už bol Maťo pri nej. Vykrútil jej pištoľ z ruky a hodil ju za seba. Chitínovými drápmi zovrel postroje na exozbroji a Nataša už mohla iba sledovať ako sa pod ňou zem vzďaľuje. Zdvihol ju vysoko hlavu a s pokrikom ju zlomil o koleno, čím jej rozdrvil chrbticu. Prasklo to, ako keď sa láme mokré drevo.

Nataša ležala ochrnutá na zemi a pohľad upierala to stropu. Snehobiele vlasy, špinavé od krvi ich oboch sa jej lepili do tváre, posiatej sečnými ranami, ktoré sa pomaly zaťahovali. Zregeneruje sa to, tým si bola istá, noc chce to čas. Zaťala päsť a zbierala sily, aby hneď, ako bude môcť vstať, sa vrhla na toho hajzľa a holými rukami mu odtrhla hlavu. Maťo si doprial malý pocit víťazstva a díval sa na tú kôpku nešťastia na zemi.

Pokúsila sa pohnúť ale Maťova noha ju prirazila o hrudník k zemi. Vykríkla hnevom a tĺkla ho do nohy, no márne. Zubatý meč sa jej pritlačil ku krku a všetok jej vzdor pominul. Stačil by najmenší pohyb a Maťo by jej jediným sekom odťal hlavu.

„Game over, Nat," precedil nad ňou Maťo vyčerpane. „Už dosť."

Stál tam s mečom v ruke nad tou nariekajúcou kôpkou nešťastia a vedel, že by mal preklínať osud, za to, čo si pre ňu pripravil a cítiť vinu ale nakoniec mal iba pocit zmaru. Vyhľadal pohľadom Aki, ktorá sa už štverala zo zeme.

A v tom momente sa nad nimi za kopulou zo skla prihnalo dačo čierne a obrovské. V nádrži sa zatmelo, to niečo narazilo do stropu a všetko sa otriaslo. Amorfná masa sa prevaľovala cez seba a obopínala átrium zvonka.

Maťo, ktorý to sledoval s otvorenými ústami, šokovane cúvol. Alpha bola voľná a spoza skla ho sledovalo tisíc čiernych očí. V tom pohľade bola inteligencia, no príliš odlišná a vyslovene odporná. Chuchvalec buliev a chápadiel dosadol na dno. Oči ako čierne vajcia a myriada výrastkov, niektoré ako brvy a niektoré dlhé desiatky metrov. Ako špagát obrastený riasami. Hnusila sa mu už svojou samotnou existenciou.

Jedno z obrovitých ramien udrelo do skla a nastalo zemetrasenie. Podlaha sa triasla, steny i piliere pukali a svetlá začali poblikávať. Maťa to zrazilo z nôh ale meč nepustil. Strhol si chitínovú masku a pokúšal sa vstať. Dunenie bolo neznesiteľné.

Rameno udrelo po druhý raz a znova. Veľké okno do nádrže začalo praskať. Stiahlo sa a ďalšie vyrazilo hrotom vpred. Maťo pochopil. Je to systematickosť. Bolo však neskoro. Sklo roztrieštilo a dovnútra sa začala valiť voda.