Reinerová kancelária nepôsobila takým pompéznym dojmom ako si Maťo predstavoval. Nič výnimočné oproti zbytku základne i na podobné okná do nádrže stihol už cestou natrafiť niekoľkokrát. Reiner zrejme rád vystavoval Alphu návštevníkom na obdiv. Teraz však bola voda celkom kalná a nebolo vidno vôbec nič. Prišlo mu zvláštne, že necítil moc Alphy od prvej chvíle, čo vkročili na pôdu základne; tak ako vtedy na letisku z Reinera ale za to mohlo zrejme stázové pole. Inak by všetci už dávno padli pod jej vplyv alebo ju prinajmenšom vycítili na hony ďaleko. Maťo sem však neprišiel obdivovať krásy podmorského života.

Maťo mal všetko, čo potreboval. Naposledy sa pozrel na plán zariadenia a vstal od monitorov. Už vedel, kam má ísť. Reiner by určite vyskočil z kože, keby zistil, že mu sedel na stoličke a Maťo si nemohol odpustiť predstavu, že by ho niečím napálil, kým on už bude za humnami. Prial si aby mal viac času a mohol mu tu v počítači na rozlúčku zanechať nejaký zákerný vírus alebo trójskeho koňa. Dačo s pornom alebo tak podobne.

Zostávala len posledná vec. Rozhliadol sa po kancelárií. Pri jednej stene stála vitrína so stojanmi na meče. Maťo k nej podišiel. Boli tam meče rôznych tvarov i veľkostí ale všetky mali spoločné jedno – ich masívne čepele boli čierne ako decht, no zvláštnym spôsobom odrážali svetlo. Jeden v stojane chýbal, bezpochyby ten Reinerov.

Natiahol sa a vzal si jeden; so zahnutou čepeľou a ostrím zubatým ako píla. Bol prekvapivo ťažký ale to nebola tá najväčšia zvláštnosť. Keď ho zdvihol oproti lampe na strope, čepeľ takmer nepostrehnuteľne prepúšťala svetlo v jantárovom odtieni. Maťo prešiel prstami po chrbte čepele. Bola chladná ale nestudila ako kov a na dotyk pripomínala niečo medzi plastom a stuhnutou živicou. Maťo si náhle spomenul, čo mu to pripomínalo – epoxid. Vlastne by sa ani nedivil, ak by ten meč bol vyrobený zo samotnej Alphy.

„Tak fajn," prehodil sám pre seba a vzal zo stojanu pošvu. Zarazil di nej meč a prehodil si popruh cez rameno.

Naposledy sa rozhliadol po pracovni. Za sklom sa mihol takmer nepostrehnuteľný pohyb. Maťo sa snažil zaostriť a bol tak sústredený, že si nevšimol, kroky za sebou.

Miestnosťou otriasol výstrel, guľka škrabla Maťa o stehno a skončila v stene. Maťo vytrhol z puzdra Glock a v bleskovom slede niekoľkokrát vystrelil za seba. Neváhal a rozbehol sa k stolu a schoval do krytu. Ďalší výstrel preletel ponad stôl a zasiahol sklo, okno však vydržalo bez následkov. Maťo paľbu opätoval, strieľal naslepo spoza stôl.

„Kurva aj s takou robotou!" vyprskol naštvane, keď si ďalšia guľka našla jeden z monitorov a úlomky plastu mu pršali na hlavu.

„Maťo?" ozvalo sa spoza rohu.

Prekvapene vykukol od stola so zbraňou v ruke.

„Si to ty?" spýtal sa.

A tu sa k nemu prirútilo čosi rozmazané, čo na neho skočilo ako hladný yokšír po údenom za nadšeného jačania.

„Do prdele, Aki! Máš snáď pocit, že som vešiak? Zlez zo mňa!" snažil sa dostať Maťo zo zovretia.

Prečo majú všetky ženské tendenciu sa mi hádzať okolo krku?

Ako tak natešene poskakovala pre ním, všimol si Maťo, že jazda tobogánom na nej zanechala následky. Prišla o topánky – žiadne prekvapenie, tričko i maskáče mala premočené a roztrhané, ako keby strávila desať rokov v džungli, takže tu takmer stála iba v spodnom prádle. Mokré vlasy sa jej lepili do tváre a stále z nej kvapkala voda. Vyzerala, že absolvovala ešte divokejšiu jazdu ako on. Jediné, čo mala pri sebe bol strieborný Sig Sauer P229.

„Hej, už môžete!" zakričala Aki von z pracovne. „A našla som Maťa!"

Spoza dverí sa vynorili dve zbedačené postavy. Rozstrapatený Johan podopieral Miltona, ktorému chýbal obrovský kus kože na polovici hlavy a oboch rukách, až pripomínal nejaký obrázok z učebnice anatómie.

„Scheisse, chlapče, už som si myslel, že je s tebou amen," vydýchol bez okolkov Johan.

„Ja mám čo hovoriť, ty starý prd," zašomral Milton, ktorý mu visel cez rameno.

Maťo s údivom prechádzal pohľadom od jedného k druhému a nechcelo sa mu veriť, že sú opäť všetci pohromade a živí. Johan opatrne posadil Miltona v žalostnom stave do jedného z kresiel. Obnažená kosť na lebke sa leskla a rany sa mu zaťahovali s mučivou pomalosťou.

„Čo sa mu to pri všetkých čertoch stalo?" spýtal sa celkom logickú otázku Maťo.

„Miltona nasalo do turbíny," odvetil Johan, zatiaľ čo sa mu nešikovne snažil zafačovať ruky s viditeľným svalstvom obväzmi, ktoré zobral bohvie odkiaľ. „Ledva som ho odtiaľ vytiahol, myslel som, že zošaliem strachom," bedákal pri tom.

„My sme narazili až na dno," dodal Milton s flegmatizmom sebe vlastným. „Ani neviem, ako sa ma Johanovi podarilo odtiaľ vytiahnuť. Aki sa stihla chytiť pár stoviek metrov pred nami."

„Preliezla som takým potrubím," vysvetľovala Aki a náležite naznačila ako to spravila. „Snažila som vás nájsť ale zablúdila som."

„A skadiaľ máš tak fajnový kvér?" kývol Maťo k jej pištoli.

„Našla som po ceste zbrojnicu. Mali tam fakt veľa cool vecí," predviedla svoju zbraň nadšene. „No a potom som narazila na Johana a Miltona."

„A čisto náhodou, plán na spasenie sveta sa im tam neváľal?" prižmúril oči Maťo.

„No, keby si mi povedal, ako vyzerá..." pošúchala si dievčina zamyslene bradu.

„Robím si srandu, trdlo," povzdychol si Maťo nad jej naivitou a poťapkal ju po hlave. „Pamätáš si ešte kde bola tá zbrojnica? Potrebujeme tiež pár kvérov, keď sa budeme vracať na povrch."

Aki nadšene prikývla. „Ukážem vám cestu."

„Tak moment," spozornel Milton, ofačovaný a rozvalený na sedačke, „ako si sa tam dostala, keď nemáš kartu?"

„Bolo otvorené," mykla plecami Aki.

„Ale ak je tá zbrojnica na spodných podlažiach..." dumal Johan.

„Vyzerá to, že tam bola Nataša prvá," došlo to Maťovi. „Poď, niečo ti ukážem," kývol hlavou k Aki.

Doviedol ju k monitorom a ukázal na zábery z kamerového okruhu zo strojovne na úplnom dne. Chvíľu všetko vyzeralo rovnako ale potom sa na jednom okne, ukazujúce dlhú chodbu zjavila postava, postupujúca koridorom.

„Nataša, je tam dole," povedal Maťo. „Sledoval som ju už nejaký čas. Vyzerá to, že sa snaží sabotovať, čo sa dá."

„Takže sa vydáme za ňou?" spýtal sa Johan, ktorý k ním práve dokvitol.

„Pôjdeme tam ja s Aki. Ty zostaneš s Miltonom," odvetil Maťo hlasom, proti ktorému sa nediskutuje. „Nie je v stave s niekým bojovať."

„Dôjdeme vám pre tie zbrane, nech si pripadáme užitoční," odvetil Milton. „Na vašom mieste by som bol opatrný, Reinerových chlapov tu pobehuje stále dosť, pár skupinám sme sa ledva vyhli."

„Takže len dvaja?" spýtala sa do ticha Aki a uprela na neho strieborné oči.

„Hej. Pôjdeme si pre ňu," prikývol Mať.

„Maťo," dokríval k nemu Milton, „skús ju nezabiť. Dovleč ju k nám. My chceme rozhodnúť, čo s ňou urobíme.

„Než ju dostane Reiner," dodal Johan.

„Nič nemôžem sľúbiť," rozhodil Maťo rukami. Chápal, že majú právo na pomstu ale Nataša sa mohla ukázať ako príliš tvrdý oriešok. Už kedysi dávno ju podcenil.

V tej chvíli sa zem zatriasla, až ich takmer zrazilo z nôh a nábytok nadskočil. Základňou sa nieslo dunenie, ktoré však nepochádzalo z bombardovania na povrchu. Nieslo sa zo samotného srdca zariadenia. K sirénam sa pridali Ďalšie výstražné alarmy v hlasnej kakofónií.

Pozreli sa cez okno a vtedy sa z kalnej vody vynorilo čosi podlhovasté, čo s ohlušujúcim úderom narazilo do skla. Všetko, čo nebolo privarené padalo a rozbíjalo sa, meče zarachotili na zemi. Maťa s Aki to hodilo o stôl.

Chápadlo skĺzlo po stene a za ním sa zjavilo niečo neopísateľne ohavné a desivé. Alpha na nich hľadela. Tisíce oči a chápadiel na valcovitom tele, ktoré sa ťahalo centrom základne v nádrži, ako obrí červ. Jedno bolo isté, stázové pole zlyhávalo, na miestach poškodenia planula červená aura. Nádrž nebola jej skutočné väzenie, mrežami bola neviditeľná bariéra kinetického štítu. Voda a oceľové steny pre ňu nepredstavujú žiadnu prekážku.

„Už nemáme veľa času," povedal Milton.

„Dúfam, že Reiner vie, čo robí," precedil Maťo. Nemal toho chlapa vôbec v láske, ale tentoraz mu držal palce aby sa mu podarilo Alphu udržať na uzde.

„Ideme už?" vyskočila Aki na nohy.

„Ešte jednu vec," povedal Maťo. „Musíme sa pripraviť. A je tu ešte jedna vec, ktorú by som od teba potreboval. Je lepšie vyzbrojená ako my a nie je radno sa s ňou zahrávať."

„Tak si vezmime zbrane zo zbrojnice aj my," namietla.

„Nie je čas. Ale jednu zbraň máme priamo tu."

Vzal jej zápästie do ruky a prezrel si ho. Jej ruka bola bledá a chudá ako špáradlo, ale on dobre vedel, aká sila sa v nej ukrýva.

„Myslíš to vážne? Vieš, čo ti hrozí," spýtala sa ho a nespúšťala strieborné oči z tých jeho. Pritiahol si jej ruku k ústam.

„Som si toho vedomý. Len kúsok," odvetil a zahryzol sa jej do mäsa.