Chvíľu trvalo, než sa mu zrak zaostril. Prvý vnem, ktorý k nemu doľahol, bolo kvílenie sirén. Nad jeho hlavou pulzovali červené, núdzové svetlá, ktoré v pravidelných intervaloch pretínali absolútnu tmu, ktorá tu panovala.

Voda sa stále valila z nádrže, tvoriac tak skoro fontánu, ale Maťo to bohapusto ignoroval. Ležal na chrbte na plošine z liatinovej podlahy, voda z neho kvapkala cez mriežku na zem pod ním. Vyzeral navonok v poriadku, všetky mizivé rany, ktoré utŕžil, sa už dávno zatiahli, i kosti sa už takmer zahojili. Tričko mal roztrhané ale o kanady nejakým zázrakom neprišiel. V ústach cítil slanú pachuť a vzduch i tu páchol soľou a chemikáliami.

Bez teatrálnosti ako vykašliavanie vody a stonania od bolesti sa o zábradlie zdvihol na nohy. Cítil sa vlastne v pohode, až príliš v pohode na to, že práve absolvoval bezmála kilometrovú jazdu grandióznym tobogánom.

Opasok so záložnou zbraňou neprišiel, na rozdiel od vesty s balistikou a batohu. Kedy mu ich prúd vyzliekol si nevedel ani za Krista spomenúť. Odopol pútko na stehennom puzdre a vytiahol starý Glock 19. Popotiahol za záver, či má náboj v komore.

„Tak budeme hrať s tým, čo máme."

Vydal sa po kovových schodíkoch smerom k dverám. V kanadách mu čvachtala voda. Sprevádzalo ho blikanie červených svetiel a kvílenie poplachu. Dvere zamknuté neboli, Maťo pootvoril a vykukol von. Z oboch strán bol čistý vzduch, nikde ani nohy.

S pištoľou v pohotovostnej polohe vykročil na chodbu. Interiér základne bol ladený do gotického štýlu, mramorová podlaha so šachovnicou, drevený nábytok i dvere, barokové stĺpy a výzdoba. Na zemi skutočný, červený koberec a svetlá v tvare svietnikov to iba podtrhovali. Reiner sa očividne rád teatrálne prezentoval so všetkou okázalosťou. Možno to malo na hostí budiť dojem vznešenosti a časov dávno minulých ale pre Maťa to bol gýč. Fakt si nepotreboval pripadať ako Alica v krajine zázrakov. Skôr mal pocit, že sa zjavil v nejakom nechutne luxusnom hoteli.

Zo všetkého najviac sa musí najprv zorientovať, potom môže premýšľať ako nájde ostatných a i Natašu. Pokiaľ ju Reiner nedostal skôr.

Prilepil sa ku klenbe pri stene, keď z križovatky vpredu začul dupot. O sekundu tadiaľ prehrmela skupina Reinerových mužov a stratila sa v bludisku chodieb.

Maťo si uvedomoval, že musí vyriešiť ďalší pálčivý problém. Jeho palebná sila bola zúfalo nepostačujúca proti hovädám v exozbroji a všakovakým iným ozrutám.

Zabočil do ďalšej chodby a zamieril k výťahom. Voda z neho stále kvapkala, dúfal, že nenatrafí na naštvané upratovačky, ktoré ho zjebú zato, že im tu špiní koberce. Netušil, či sa vôbec niekam dostane výťahom, kľúč totiž mal pri sebe naposledy Milton.

I tak sa to rozhodol skúsiť a stlačil pozlátené tlačidlo. Kabína sa dala do pohybu. Než sa stačil nazdať, dvere sa s cinknutím otvorili a Maťo zostal stáť ako privarený.

Nie preto, že na neho z výťahu mierilo päť hlavní útočných pušiek. Medzi nimi stála iná moc. Mohutná postava v čiernom kabáte a mečom v ruke, pravý dôvod, prečo sa Maťo neodvážil a ani nechcel zdvihnúť zbraň. Nemalo by to zmysel. Ako by mohol bojovať sile, ktorá by mohla byt bohom?

„Zase vy," zavrčal Reiner tým najopovrhujúcejším hlasom, aký Maťo kedy počul.

Jeho muži sa vyrojili z výťahu a obkolesili ho, mieriac na neho z každej strany. Reiner im naznačil, nech sklonia zbrane, čo bez jediného slova i urobili. Maťo stojaci uprostred bol sama definícia mamvpičizmu.

„Aby bolo jasné, neprišiel som si s vami premeriavať čuráka," zareagoval na to Maťo.

„Keby som vás chcel zabiť, už ste mŕtvy, Matej," odvetil Reiner prosto.

„Obaja vieme, že tu nejde o mňa."

„Možno vás poteší, že nejdem po Nataši. Treba vyriešiť jeden o dosť podstatnejší problém. Ja a moji muži práve v tejto chvíli smerujeme k ovládaniu nádrže, kde je Alpha. Ak unikne, je s týmto svetom koniec, ak chápete, čo to znamená," povedal Reiner. „Ak Natašu nájdete skôr ako ja, nechám vás v kľude odísť. Férový obchod, že?"

Reiner zobral Maťovo mlčanie ako odpoveď a tak vykročil po chodbe, jeho muži ho nasledovali.

„Všetko, čo sa teraz deje, je dôsledok vašich činov," ozval sa Maťo znenazdajky a v nasledujúcej sekunde ľutoval, že otvoril hubu.

Reiner zastal uprostred kroku a nikto, naozaj nikto netušil, čo sa v nasledujúcich chvíľach stane. Ticho prerušovalo len dunenie z povrchu.

„Možno," povedal bez toho aby sa obrátil.

„Tak možno..." zatiahol Maťo a práve sa nominoval na samovraha roka.

Reiner sa zvrtol a rázne dokráčal k tej drzej ghúlskej existencií akú jakživ nevidel. Jeho chlapi otáčali hlavy ako kvočky na zrno.

„Keby ona so Sovom nič nepodnikali a nestrkali nos kam nemali, toto všetko by sme si mohli ušetriť," precedil Maťovi do tváre, týčiac sa nad ním ako hora.

„Keby ste vlastnej dcére neprehnali guľku hlavou, nič z toho by sa nestalo a Alpha by ďalej smrdela v tej nádrži a vy by ste mali svätý pokoj."

„Chcete sa tu doťahovať za slovíčka, Matej?" podvihol obočie v rečníckej otázke. „Až dostaneme situáciu pod kontrolu, budeme mať všetok čas sveta."

„O čo tu ide?" vybalil Maťo bez okolkov a mal čo robiť aby sa mu vydržal dívať do tváre. Bežný smrteľník by z pohľadu do tých oči určite zošalel.

„Evakuačné protokoly," odvetil Reiner na rovinu. „Pumpy začali z nádrže odčerpávať vodu a stázové pole sa rozpadá. Aha... vidím, že ste to zakúsili," skonštatoval, keď prešiel pohľadom na Maťo z ktorého stále kvapkala voda.

„Čo je Alpha zač? Pravdu," zatlačil na neho Maťo. Netúžil viac Reinera zabiť, chcel už iba odpovede.

„Počuli ste už o Vládcoch?" opáčil ten s tónom učiteľa, ktorý ide skúšať študenta pred tabuľou.

„Nie sú to len legendy?" skrivil Maťo pochybovačne obočie.

„Je jedno, čomu veríte, Matej. Fakty nezapriete a ja vám ich môžem predložiť," odsekol podráždene Reiner.

„Takže Alpha je zbraň," predniesol Maťo v snahe urobiť dojem.

„Alpha je naša jediná nádej!" vyprskol Reiner. „Oni prechádzajú. Je jedno, či to bude zajtra alebo za desaťtisíc rokov. S Vládcami sa nedá vyjednávať, nemôžete ich uplatiť ani presvedčiť. Ich moci sa nemôže rovnať nič, jedinou myšlienkou dokážu vymazať našu existenciu z vesmíru. Ako chcete bojovať proti niečomu, čo dokáže mávnutím prstu nechať vybuchnúť celé hviezdne systémy?"

Maťo sa zmietal protichodných presvedčeniach, kedy mu to na jednu stranu pripadalo absurdné ale nevedel si predstaviť, že by sa všetko toto dialo len pre nič za nič.

„Povedal by som, že niekto ako vy bude mať niečo ako plán," predniesol napoly sarkasticky.

„Útek je jediná možnosť. Musíme opustiť túto planétu a vydať sa ku hviezdam. Ukryť sa v hlbinách vesmíru, prispôsobiť a vyvinúť sa ako druh. Je to jediný spôsob ako zachovať našu existenciu. Alpha je kľúčom, s ňou dokážeme všetko." Zdvihol zrak ku stropu. „A možno, ak budeme mať šťastie; tam, v hlbinách vesmíru medzi hviezdami, nájdeme niečo, čo nám v našom boji pomôže. Nie sme jediná civilizácia, ktorá bola odsúdená k záhube skôr, než vôbec začala existovať. Možno niektorá z nich na niečo prišla a môžeme len dúfať, že ich dedičstvo prežilo."

Maťo hodnú chvíľu nič nehovoril a Reiner, pokiaľ skutočne nevedel čítať myšlienky, mohol iba hádať, či to na neho urobilo dojem.

„Pre to aby jeden obetoval vlastnú rodinu a zabil niekoho priateľov, musí mať sakra vznešené ciele, že?" zadelil s úškrnom, za ktorý by mu ktokoľvek iný bez váhania sťal hlavu.

„Zabil som mnohých, ktorí boli niekomu priateľmi. Niektorých z čisto sebeckých pohnútok iných pre vyšší cieľ," odvetil Reiner bez náznaku emócií. „Pomyslite na tur milióny ďalších rodín. Ja som tú obeť bol ochotný podstúpiť. Takže, ak je to všetko, s dovolením. Čas sa kráti a možno už teraz je príliš neskoro," ukončil ich debatu a zberal sa na odchod.

„Čo chcete, aby som urobil?" rozhodil rukami Maťo.

„Robte si čo chcete," odsekol Reiner a pobral sa preč, nasledovaný svojim družstvom.

Potom náhle zastal a vybral z vrecka zlatú prístupovú kartu, podobnú, akú mali oni. Hodil ju Maťovi.

„Čo je to?"

„Môj osobný kľúč. Otvorí vám to všetky dvere na základni. Len aby sa nepovedalo," dodal Reiner a viac ho nebolo.

Maťo zostal opäť sám.